Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 170/2011
PDF · 118.74 KB
No categories available
II. ÚS 170/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 78/2009, ako aj čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 2 Cdo 157/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 78/2009,
ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 157/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 28. marca 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že manželka sťažovateľa mala voči Z. Z. pohľadávku
100 000 Sk. Uplatnila ju žalobou vedenou Okresným súdom Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“). Počas súdneho konania zomrela a na základe výsledkov dedičského konania
sa konalo ďalej so sťažovateľom ako žalobcom. Následne zomrela aj Z. Z. a na základe
výsledkov dedičského konania sa konalo ako so žalovanou s dcérou M. M. (ďalej len
„žalovaná“). Z. Z. ešte počas svojho života previedla členský podiel v bytovom družstve na
žalovanú a jej manžela, ktorí potom následne družstevný byt odkúpili do bezpodielového
spoluvlastníctva a vzápätí ho predali za 500 000 Sk. Vzhľadom na skutočnosť, že Z. Z.
zanechala majetok iba vo výške 7 317 Sk, sťažovateľ upravil žalobu tak, že 7 317 Sk žiadal
zaplatiť z titulu zodpovednosti žalovanej ako dedičky. Zvyšok dlhu si sťažovateľ uplatňoval
voči žalovanej ako obohatenie z odporovateľného právneho úkonu v zmysle ustanovenia
§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Okresný súd vykonal obsiahle dokazovanie týkajúce
sa vedomosti žalovanej o existencii dlhu jej matky, čo sa v plnom rozsahu aj potvrdilo.
Žalovaná sa v konaní bránila iba svojou nevedomosťou o dlhu jej matky voči manželke
sťažovateľa. Počas súdneho konania došlo k viacnásobnej zmene sudcu. Dňa 1. októbra
2002 bola vec pridelená elektronickou podateľňou sudkyni JUDr. M. M. Následne vo veci
konala sudkyňa JUDr. N. V. a od roku 2007 JUDr. M. F. V spise sa však nenachádza výstup
z elektronickej podateľne potvrdzujúci pridelenie veci JUDr. N. V. a JUDr. M. F.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 228/2002-47 z 27. novembra 2008 bola žaloba
v časti istiny 92 683 Sk uplatňovanej z titulu odporovateľnosti zamietnutá. Podľa názoru
okresného súdu nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa v časti určenia, že zmluva
o prevode členského podielu družstevného bytu uzavretá medzi Z. Z. a žalovanou je voči
sťažovateľovi právne neúčinná, pretože sťažovateľ nesprávne určil okruh účastníkov
konania a žaloba nesmerovala proti všetkým osobám, proti ktorým smerovať mala.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 78/2009-196 z 11. marca 2010 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Krajský súd na odvolacie námietky sťažovateľa vôbec
nereagoval, lebo iba formálne zopakoval konštatovanie okresného súdu. Navyše je
odôvodnenie rozsudku rozporné, keď sa v ňom na jednej strane uvádza, že bolo
povinnosťou sťažovateľa preukázať, kto je účastníkom konania (kto mal z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech), no zároveň sa sťažovateľovi vytklo, že nedostatočne
označil okruh účastníkov konania.
Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým,
že žalobu v podstatnej časti zamietol z dôvodu, ktorý nebol namietaný ani žalovanou
a ktorým sa okresný súd počas konania vôbec nezaoberal. Krajský súd na túto námietku
vlastne nereagoval a rovnako ani s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní sa dostatočne
nevysporiadal. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej v konaní pred okresným súdom došlo
k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu, posúdil krajský súd ako
nedôvodnú, pretože k zmene zákonného sudcu došlo na základe aktu riadenia predsedu
súdu, čo je názor svojvoľný, ktorý je založený na nesprávnej aplikácii práva.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 157/2010 zo 14. decembra 2010 bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, čím došlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.
3 Co 78/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 157/2010 s tým, aby rozsudok
krajského súdu z 11. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010 boli
zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 157/2010 zo 14. decembra 2010 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 Co 78/2009 z 11. marca 2010. Sťažovateľ namietal v dovolaní, že konanie je zaťažené
procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku, teda, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a že mu bolo odňaté právo na
zákonného sudcu. Podľa názoru najvyššieho súdu námietka nepreskúmateľnosti rozsudku
krajského súdu neobstojí. Zo spisu vyplýva, že krajský súd uviedol rozhodujúci skutkový
stav, priebeh konania, stanoviská procesných strán, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ domáhal,
ako sa vyjadrila žalovaná a citoval právne predpisy aplikované na prípad. Odôvodnenie
preto spĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Navyše treba
uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu
považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, teda nie vady konania v zmysle § 237
Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie krajského súdu nie je ani prekvapivým
(nečakaným) rozhodnutím, pretože rozsudok okresného súdu potvrdil preto, že sa s ním
v plnom rozsahu stotožnil. Neobstojí ani námietka vytýkajúca rozhodnutie o odvolaní bez
nariadenia pojednávania, pretože postup krajského súdu bol v plnom súlade s ustanovením
§ 214 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008.
Neopodstatnená je aj námietka porušenia základného práva sťažovateľa na zákonného
sudcu. Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola počas konania pridelená viacerým sudcom
okresného súdu na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhoch práce za príslušné obdobie.
Preto zmenou sudcov nebolo sťažovateľovi odňaté právo na zákonného sudcu. Sťažovateľ
počas konania vedeného okresným súdom túto skutočnosť ani nenamietal a nenamietal ani
rozhodnutie nezákonným sudcom v časti, v ktorej mal vo veci úspech.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 3 Co 78/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku
krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal
sťažovateľ k dispozícii. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba navyše dodať, že sťažovateľ možnosť podať
dovolanie proti rozsudku krajského súdu aj využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 157/2010. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za dostatočne zargumentované
a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne
neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby do týchto záverov zasiahol.
Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi
všeobecných súdov nestotožňuje, pretože neúspech v konaní sám osebe nezakladá porušenie
označených základných práv.
Osobitne treba podčiarknuť v súvislosti s namietaným nečakaným postupom
okresného súdu, ktorý zamietol prevažnú časť žaloby sťažovateľa na základe argumentu,
ktorým sa žalovaná ani nebránila a ktorý v priebehu konania ani okresný súd nepertraktoval,
že toto eventuálne pochybenie sa v plnej miere napravilo v odvolacom konaní, v ktorom
mal sťažovateľ dostatok priestoru predniesť svoju argumentáciu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011