Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 170/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia a a 2

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. , ako aj čl. 46

ods. 1 v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a a 2 (ďalej len „“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

ako aj v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 28. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že manželka sťažovateľa mala voči Z. Z. pohľadávku

100 000 Sk. Uplatnila ju žalobou vedenou Okresným súdom Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“). Počas súdneho konania zomrela a na základe výsledkov dedičského konania

sa konalo ďalej so sťažovateľom ako žalobcom. Následne zomrela aj Z. Z. a na základe

výsledkov dedičského konania sa konalo ako so žalovanou s dcérou M. M. (ďalej len

„žalovaná“). Z. Z. ešte počas svojho života previedla členský podiel v bytovom družstve na

žalovanú a jej manžela, ktorí potom následne družstevný byt odkúpili do bezpodielového

spoluvlastníctva a vzápätí ho predali za 500 000 Sk. Vzhľadom na skutočnosť, že Z. Z.

zanechala majetok iba vo výške 7 317 Sk, sťažovateľ upravil žalobu tak, že 7 317 Sk žiadal

zaplatiť z titulu zodpovednosti žalovanej ako dedičky. Zvyšok dlhu si sťažovateľ uplatňoval

voči žalovanej ako obohatenie z odporovateľného právneho úkonu v zmysle ustanovenia

. Okresný súd vykonal obsiahle dokazovanie týkajúce

sa vedomosti žalovanej o existencii dlhu jej matky, čo sa v plnom rozsahu aj potvrdilo.

Žalovaná sa v konaní bránila iba svojou nevedomosťou o dlhu jej matky voči manželke

sťažovateľa. Počas súdneho konania došlo k viacnásobnej zmene sudcu. Dňa 1. októbra

2002 bola vec pridelená elektronickou podateľňou sudkyni JUDr. M. M. Následne vo veci

konala sudkyňa JUDr. N. V. a od roku 2007 JUDr. M. F. V spise sa však nenachádza výstup

z elektronickej podateľne potvrdzujúci pridelenie veci JUDr. N. V. a JUDr. M. F.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -47 z 27. novembra 2008 bola žaloba

v časti istiny 92 683 Sk uplatňovanej z titulu odporovateľnosti zamietnutá. Podľa názoru

okresného súdu nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa v časti určenia, že zmluva

o prevode členského podielu družstevného bytu uzavretá medzi Z. Z. a žalovanou je voči

sťažovateľovi právne neúčinná, pretože sťažovateľ nesprávne určil okruh účastníkov

konania a žaloba nesmerovala proti všetkým osobám, proti ktorým smerovať mala.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -196 z 11. marca 2010 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený. Krajský súd na odvolacie námietky sťažovateľa vôbec

nereagoval, lebo iba formálne zopakoval konštatovanie okresného súdu. Navyše je

odôvodnenie rozsudku rozporné, keď sa v ňom na jednej strane uvádza, že bolo

povinnosťou sťažovateľa preukázať, kto je účastníkom konania (kto mal z odporovateľného

právneho úkonu dlžníka prospech), no zároveň sa sťažovateľovi vytklo, že nedostatočne

označil okruh účastníkov konania.

Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým,

že žalobu v podstatnej časti zamietol z dôvodu, ktorý nebol namietaný ani žalovanou

a ktorým sa okresný súd počas konania vôbec nezaoberal. Krajský súd na túto námietku

vlastne nereagoval a rovnako ani s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní sa dostatočne

nevysporiadal. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej v konaní pred okresným súdom došlo

k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu, posúdil krajský súd ako

nedôvodnú, pretože k zmene zákonného sudcu došlo na základe aktu riadenia predsedu

súdu, čo je názor svojvoľný, ktorý je založený na nesprávnej aplikácii práva.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010 bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, čím došlo

k porušeniu .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby rozsudok

krajského súdu z 11. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010 boli

zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho

zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. marca 2010. Sťažovateľ namietal v dovolaní, že konanie je zaťažené

procesnou vadou v zmysle a , teda, že mu

postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a že mu bolo odňaté právo na

zákonného sudcu. Podľa názoru najvyššieho súdu námietka nepreskúmateľnosti rozsudku

krajského súdu neobstojí. Zo spisu vyplýva, že krajský súd uviedol rozhodujúci skutkový

stav, priebeh konania, stanoviská procesných strán, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ domáhal,

ako sa vyjadrila žalovaná a citoval právne predpisy aplikované na prípad. Odôvodnenie

preto spĺňa náležitosti podľa . Navyše treba

uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu

považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) , teda nie vady konania v zmysle

. Rozhodnutie krajského súdu nie je ani prekvapivým

(nečakaným) rozhodnutím, pretože rozsudok okresného súdu potvrdil preto, že sa s ním

v plnom rozsahu stotožnil. Neobstojí ani námietka vytýkajúca rozhodnutie o odvolaní bez

nariadenia pojednávania, pretože postup krajského súdu bol v plnom súlade s ustanovením

v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Neopodstatnená je aj námietka porušenia základného práva sťažovateľa na zákonného

sudcu. Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola počas konania pridelená viacerým sudcom

okresného súdu na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhoch práce za príslušné obdobie.

Preto zmenou sudcov nebolo sťažovateľovi odňaté právo na zákonného sudcu. Sťažovateľ

počas konania vedeného okresným súdom túto skutočnosť ani nenamietal a nenamietal ani

rozhodnutie nezákonným sudcom v časti, v ktorej mal vo veci úspech.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku

krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal

sťažovateľ k dispozícii. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba navyše dodať, že sťažovateľ možnosť podať

dovolanie proti rozsudku krajského súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za dostatočne zargumentované

a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne

neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby do týchto záverov zasiahol.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi

všeobecných súdov nestotožňuje, pretože neúspech v konaní sám osebe nezakladá porušenie

označených základných práv.

Osobitne treba podčiarknuť v súvislosti s namietaným nečakaným postupom

okresného súdu, ktorý zamietol prevažnú časť žaloby sťažovateľa na základe argumentu,

ktorým sa žalovaná ani nebránila a ktorý v priebehu konania ani okresný súd nepertraktoval,

že toto eventuálne pochybenie sa v plnej miere napravilo v odvolacom konaní, v ktorom

mal sťažovateľ dostatok priestoru predniesť svoju argumentáciu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011