Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 163/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. R., P., zastúpenej advokátom Mgr. J. M., L., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava, v konaní o žiadosti o priznanie vdovského

dôchodku jej právnej predchodkyni, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť E. R., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),

v konaní o žiadosti o priznanie vdovského dôchodku jej právnej predchodkyni, postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky, t. j. jej

matka, 31. augusta 1955 požiadala právnu predchodkyňu Sociálnej poisťovne o priznanie

vdovského dôchodku, ktorý jej bol na základe tejto žiadosti priznaný spätne od 29. mája

1955 (deň úmrtia jej manžela). Zároveň jej bolo priznané aj výchovné na maloleté dieťa.

Rozhodnutím z 23. januára 1957 však došlo k odňatiu vdovského dôchodku. Ďalšiu žiadosť

o jeho výplatu podala právna predchodkyňa sťažovateľky 29. januára 1959. Táto žiadosť

bola právnou predchodkyňou Sociálnej poisťovne zamietnutá rozhodnutím č. 145 127-III/4

z 13. februára 1959 z dôvodu, že do dvoch rokov od zániku nároku na vdovský dôchodok

nedovŕšila 45 rokov veku. Vyhovené nebolo ani ďalšej žiadosti právnej predchodkyne

sťažovateľky o pokračovanie vo vyplácaní vdovského dôchodku z 21. januára 1965.

Ďalšiu žiadosť podala právna predchodkyňa sťažovateľky Sociálnej poisťovni

16. marca 2009, v ktorej tvrdila, že jej manžel zomrel na následky choroby z povolania,

ktorú získal v zamestnaní I. pracovnej kategórie ako baník v J. baniach na následky

ožiarenia. O tejto žiadosti rozhodla Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 145 127 7680 0 z 2.

apríla 2009 (v znení zmeny z 11. júla 2009) tak, že žiadosť právnej predchodkyne

sťažovateľky zamietla, pretože nebolo preukázané, že by jej manžel zomrel následkom

pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní I. pracovnej kategórie, a ani to, že by niektorú zo

zákonných podmienok na pokračujúcu výplatu vdovského dôchodku právna predchodkyňa

sťažovateľky splnila do dvoch rokov od zániku jej predošlého nároku na výplatu vdovského

dôchodku tak, ako to vyžadoval o sociálnom zabezpečení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“), ktorý sa na vec

vzťahoval.

Toto rozhodnutie správneho orgánu právna predchodkyňa sťažovateľky napadla

opravným prostriedkom, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -17

z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že rozhodnutie správneho orgánu (Sociálnej poisťovne)

potvrdil ako zákonné a vecne správne.

Dňa 23. novembra 2009 právna predchodkyňa sťažovateľky zomrela, preto v zmysle

ustanovení § 75 zákona o sociálnom zabezpečení vstúpila do ďalšieho konania o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu sťažovateľka. Proti rozhodnutiu krajského

súdu podal teda odvolanie už splnomocnený zástupca sťažovateľky ako právnej nástupkyne

pôvodnej navrhovateľky. O odvolaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. januára 2011 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky postupmi a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Moja matka E. V., rod. K. si viackrát podala žiadosť o vdovský dôchodok. Vždy jej

žiadosti zamietli z rôznych, často aj vymyslených dôvodov... môj otec, jej manžel, zomrel

v P. vo väzenskej nemocnici ako baník Uránových dolov v J. Bol pri ťažbe... ožiarený

a preto po jeho smrti bez nášho súhlasu spopolnený a urna s jeho popolom zaslaná k nám

domov. Zomrel... a bol veľmi rýchlo spopolnený už...

Podľa hodnotení a rozhodnutí súdov (krajského a najvyššieho) sa jeho úmrtie nedá

považovať za chorobu z povolania, aj keď náš osobný názor je úplne iný... Žiadne iné

doklady, okrem úmrtného listu sme nedostali, čo nasvedčuje tomu, že nezomrel bez

následkov ožiarenia. Žiadať iné doklady by bolo vo vtedajšom režime považované za útok

proti štátu a existujúcemu politickému režimu... O získanie jeho osobného chorobopisu sme

sa pokúsili minulý rok cez pražskú nemocnicu na B., odkiaľ na náš dotaz bolo odpovedané,

že chorobopis bol už skartovaný a v jednom pražskom archíve sa nachádzal len úmrtný list.

Z obavy pred prenasledovaním nás žijúcich sme radšej mlčali...

Tak sa matka stala vdovou v 40 roku života a musela sa starať o dve nezaopatrené

deti...

V čom vidíme základné porušenie obč. a ľudských práv mojej matky ako aj porušenie

práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo prejednaná na súdoch rôznych stupňov je v tom,

že do dnešného dňa sme sa nedozvedeli prečo 23. 1. 1957 jej bol odňatý vdovský dôchodok.

Ani v jednej z informácii Soc. poisťovne – ústredia nie je uvedená príčiny odňatia

vdovského dôchodku...

Podľa ... vdovský dôchodok náleží naďalej

po uplynutí jedného roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) vdove ak sa stará aspoň o jedno

dieťa, ktoré má nárok na sirotský dôchodok.

Matka sa vtedy starala o brata, ktorý 23. 1. 1957 v čase odňatia vdovského dôchodku

nedovŕšil ani 15 rokov, čiže nemohol byť zamestnaný. Pracovať podľa jeho dôchodkového

evidenčného listu začal od 1. 8. 1959 od kedy sa mu počítali odpracované roky až do

invalidného dôchodku.

Listom z 12. 1. 2010... sme žiadali doplniť naše odvolanie k rozsudku Krajského súdu

v Ban. Bystrici, čo asi uskutočnené nebolo a stále nepoznáme dôvod odňatia vdovského

dôchodku mojej matky. Boli sme presvedčení, že aspoň jeden z dvoch súdov si tento údaj

vyžiada od Slov. pois. - ústredia, čo ale uskutočnené asi nebolo.

Tým, že jej bol odňatý vdovský dôchodok, podľa nášho názoru nezákonne

s prihliadnutím na boli porušené jej obč. a ústavné práva...“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

postupom Sociálnej poisťovne, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. januára 2011. Zároveň žiadala,

aby ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Sociálnej poisťovne, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. januára 2011.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv Sociálnou poisťovňou

ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127

ods. 1 („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom

prípade nemá právomoc preskúmavať postupy a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pretože

jej postup a rozhodnutie (č. 145 127 7680 0 z 2. apríla 2009 v znení jeho zmeny z 11. júla

2009) už preskúmal na základe opravného prostriedku právnej predchodkyne sťažovateľky

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. . Z toho dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práv postupom

krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. -17 z 8. októbra 2009. Aj v tomto

prípade postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo preskúmané na základe odvolania

právnej predchodkyne sťažovateľky súdom druhého stupňa – najvyšším súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. . Nielen ústavný súd je orgánom, ktorý je povinný

poskytovať ochranu základným právam a slobodám fyzických alebo právnických osôb, ale

je to úloha, v tomto prípade, aj všeobecných súdov, ktoré boli povinné v rámci konania

o opravných prostriedkoch poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľky,

resp. jej právnej predchodkyne. Ak by teda najvyšší súd bol zistil pochybenia v postupe

a rozhodnutiach, ktoré predchádzali jeho konaniu a rozhodnutiu, bolo v jeho právomoci a aj

jeho povinnosťou takého pochybenia napraviť, a tým poskytnúť ochranu sťažovateľkou

označeným právam ( a dohovoru), ktoré mali byť porušené.

Vzhľadom na uvedené je potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. januára 2011.

Sťažovateľka namieta, že „do dnešného dňa sme sa nedozvedeli prečo 22. 1. 1957 jej

(právnej predchodkyni sťažovateľky, pozn.) bol odňatý vdovský dôchodok. Ani v jednej

z informácií Soc. poisťovne – ústredia nie je uvedená príčina odňatia vdovského

dôchodku.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Listom z 12. 1. 2010... žiadali doplniť...

odvolanie k rozsudku Krajského súdu..., čo asi uskutočnené nebolo a stále nepoznáme

dôvod odňatia vdovského dôchodku mojej matky.“.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2011

okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo... a

dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť.

Keďže pôvodná navrhovateľka počas konania o jej opravnom prostriedku, teda po

uplatnení nároku na dávku zomrela, odvolací súd pokračoval v konaní ( ) v

zmysle ustanovenia s jej dcérou Elenou Račkovou. (Pôvodná

navrhovateľka mala dve deti, pričom syn Ján Vrabec, už nežije.)

Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu zistil, že

pôvodná navrhovateľka požiadala o vdovský dôchodok 31. 8. 1955. Manžel pôvodnej

navrhovateľky pracoval v J. baniach a zomrel... Dôvodom jeho úmrtia podľa údajov z

úmrtného listu boli pľúcne abscesy pri zhubnom novotvare pľúc. Vdovský dôchodok

priznaný pôvodnej navrhovateľke spätne od 29. 5. 1955 jej bol rozhodnutím zo dňa

23. 1. 1957 odňatý. Právny predchodca odporkyne zamietol ďalšiu žiadosť pôvodnej

navrhovateľky (rozhodnutím č. 145 127-III/4 zo dňa 13. 2. 1959), pretože do 2 rokov od

zániku nároku na vdovský dôchodok nedovŕšila 45 rokov. Právny predchodca odporkyne

nevyhovel ani ďalšej žiadosti pôvodnej navrhovateľky o pokračovanie vo výplate vdovského

dôchodku.

V tomto konaní preskúmavanými rozhodnutiami odporkyňa zamietla žiadosť

o vdovský dôchodok pôvodnej navrhovateľky s poukazom na nesplnenie žiadnej

z podmienok Odporkyňa v odôvodnení uviedla, že nebolo

preukázané, že manžel žiadateľky zomrel následkom pracovného úrazu utrpeného

v zamestnaní I. pracovnej kategórie a do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na

vdovský dôchodok navrhovateľka nepreukázala splnenie podmienok v zmysle § 21 zákona č.

Podľa vdovský dôchodok náleží vdove po čas jedného

roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) (ods. 1).

Vdovský dôchodok náleží naďalej po uplynutí jedného roku od smrti zamestnanca

(dôchodcu) vdove, ak

a) je invalidná (§ 12 ods. 2), alebo

b) sa stará aspoň o jedno dieťa, ktoré má nárok na sirotský dôchodok (§ 24), alebo

c) vychovala aspoň 3 deti, alebo

d) dovŕšila 45 rokov a vychovala aspoň 2 deti, alebo

e) dovŕšila 50 rokov, alebo

f) jej manžel zomrel následkom pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní

I. pracovnej kategórie a vdova dovŕšila ku dňu jeho smrti 40 rokov (ods. 2).

Nárok na vdovský dôchodok nezanikne, ak odpadne niektorá z podmienok uvedených

v odseku 2 písm. a) alebo b), ak vdova v dobe trvania nároku na dôchodok dovŕšila 50

rokov, alebo 45 rokov a vychovala aspoň.2 deti (ods. 3).

Nárok na vdovský dôchodok vznikne znovu, ak sa splní niektorá z podmienok

uvedených v odseku 2 do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na vdovský dôchodok

(ods. 4).

Podľa pracovným úrazom sa kladú na roveň

nemoci z povolania uvedené v prílohe k tomuto zákonu, ak vznikli za podmienok v nej

určených. Štátny úrad sociálneho zabezpečenia môže po dohode s Ministerstvom

zdravotníctva a s Ústrednou radou odborov doplňovať a meniť zoznam nemocí z povolania;

doplnky a zmeny vyhlási v úradnom liste.

Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním krajského súdu v súvislosti s rozdielnym

posudzovaním choroby z povolania a pracovného úrazu, pretože ako to vyplýva z vyššie

citovaného ustanovenia , ustanovenie

by sa vykladalo tak, že vdove prináleží vdovský dôchodok, ak jej

manžel zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania (uvedenej v prílohe

tohto zákona), za splnenia ďalších zákonných podmienok.

V predmetnej veci je však zrejmé, že navrhovateľka v žiadnom z konaní o vdovskom

dôchodku nepreukázala, že jej manžel zomrel v dôsledku choroby z povolania,

či pracovného úrazu. Túto skutočnosť nemožno odvodzovať len z domnienky navrhovateľky,

príp. jej právnych nástupcov, že choroba uvedená v úmrtnom liste manžela pôvodnej

žiadateľky ako príčina jeho úmrtia, vznikla v dôsledku ožiarenia pri vykonávaní práce v J.

baniach. Táto spojitosť, ako to naznačil aj krajský súd, by bola možná, avšak nebola nikdy

preukázaná spôsobom na to určeným a konštatovaná kompetentným orgánom. Odporkyňa

nie je orgánom príslušným na preukázanie príčinnej súvislosti medzi vykonávaným

povolaním a chorobou, ktorá u zamestnanca prepukla v dôsledku vykonávania tohto

zamestnania. Pôvodná navrhovateľka, resp. ešte jej manžel po vypuknutí choroby, o ktorej

sa domnieval, že vznikla v dôsledku práce v baniach, nedosiahli, alebo sa ani nedomáhali,

uznania uvedenej choroby za chorobu z povolania, minimálne o tom nepredložili žiaden

doklad. Uznanie choroby za chorobu z povolania nie je a ani nemôže byť predmetom tohto

konania.

Navrhovateľka v opravnom prostriedku proti preskúmavaným rozhodnutiam

odporkyne nepreukázala a ani netvrdila splnenie iných podmienok v zmysle § 21 zákona

č. , z ktorých by odvodzovala svoj nárok, preto sa s poukazom na

v spojení s odvolací súd nezaoberal námietkou vznesenou v odvolaní

zástupcom právnej nástupkyne pôvodnej navrhovateľky, že táto by spĺňala podmienku

v zmysle Odvolací súd tiež neprihliadol na

námietky vytýkajúce nedôvodné odňatie výchovného na syna J. a nepriznaní výchovného na

dcéru E., pretože tieto skutočnosti neboli predmetom rozhodnutí odporkyne

preskúmavaných v tomto konaní.

Na základe uvedeného krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne

považoval rozhodnutia odporkyne v intenciách dôvodov opravného prostriedku za zákonné

a odvolaniu nevyhovel, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho rozsudok ako vecne

správny podľa potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Uviedol, že Sociálna poisťovňa žiadosť právnej predchodkyne sťažovateľky

o priznanie vdovského dôchodku zamietla z dôvodu nesplnenia žiadnej zo zákonom

ustanovených podmienok uvedených v § 21 zákona o sociálnom zabezpečení. Bližšie

rozviedol predovšetkým nenaplnenie predpokladu uvedeného v § 21 ods. 2 písm. f) zákona

o sociálnom zabezpečení, ktorým právna predchodkyňa sťažovateľky svoju žiadosť

o priznanie vdovského dôchodku odôvodňovala. Dostatočne pritom svoj záver o správnosti

a zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne odôvodnil.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že sa všeobecné súdy nezaoberali námietkou týkajúcou sa

splnenia zákonnej podmienky na priznanie vdovského dôchodku jej právnej predchodkyni

v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení, ústavný súd

uvádza, že z dokladov predložených sťažovateľkou vyplýva, že táto námietka bola prvýkrát

prednesená v rámci odvolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -17

z 8. októbra 2009. Najvyšší súd na túto reagoval tak, že sa ňou s poukazom na § 250h ods. 1

v spojení s nezaoberal, pretože ju

sťažovateľka, resp. jej právna predchodkyňa neuplatnila už v opravnom prostriedku proti

rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ale až v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu

všeobecného súdu. Takýto postup najvyššieho súdu nemožno považovať za taký, ktorý by

bolo možné označiť za ignorovanie námietok sťažovateľky, resp. jej právnej predchodkyne.

Inými slovami, najvyšší súd sa námietkou právnej predchodkyne sťažovateľky vysporiadal

v tom zmysle, že sa ňou zaoberať nebude.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky. Je potrebné

konštatovať, že svoje rozhodnutie oprel o konkrétne zákonné ustanovenia príslušného

procesno-právneho predpisu vzťahujúceho sa na predmetné konanie, t. j. o ustanovenia

, na ktoré v rozhodnutí poukázal. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie o jej ďalšej požiadavke (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie mu

veci na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, ku ktorému v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011