Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 189/2011
PDF · 162.92 KB
No categories available
III. ÚS 189/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 To 82/2010 vo veci žiadosti o prepustenie z väzby
podanej 23. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2010 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 82/2010 vo veci žiadosti o prepustenie z väzby
podanej 23. septembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi bolo vedené
na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) väzobné trestné stíhanie pre
„dvojnásobný“ prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 3 T 93/2009 z 5. augusta 2010 uznal sťažovateľa vinným a odsúdil ho
na nepodmienečný trest odňatia slobody. Sťažovateľ napadol toto rozhodnutie okresného
súdu odvolaním z 18. augusta 2010, na základe čoho bola trestná vec sťažovateľa
predložená krajskému súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 23. septembra 2010 podal žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, ktorú „z nevedomosti“ adresoval okresnému súdu, pričom tento ju
27. septembra 2010 postúpil krajskému súdu ako príslušnému na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa ku dňa spísania sťažnosti nebolo o predmetnej
žiadosti rozhodnuté, pričom odo dňa jej podania uplynulo „už 47 dní“ a „túto lehotu
nemožno považovať za akceptovateľnú, a to najmä z hľadiska požiadavky neodkladnosti
rozhodovania o takejto žiadosti“.
Uvedenú situáciu považuje sťažovateľ za porušenie svojho základného práva
garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 To 82/2010 vo veci žiadosti o prepustenie z väzby podanej 23. septembra
2010, prikázal krajskému súdu, aby vo veci tejto žiadosti „konal a obvineného P. K.
prepustil z väzby na slobodu“, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanovení
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcom právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo
obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby
a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania. Obsah označeného
ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru
(napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 345/2006).
Pri preskúmaní sťažnosti ústavný súd zistil, že podaniu žiadosti sťažovateľa
o prepustenie na slobodu z 23. septembra 2010 predchádzala jeho žiadosť o prepustenie
na slobodu, ktorú podal na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 5. augusta 2010.
Túto žiadosť odôvodnil sťažovateľ tým, že „si potrebuje na slobode vybaviť svoje pracovné
záležitosti, kde mieni následne zo slobody nastúpiť výkon trestu, ktorého uloženie v danej
trestnej veci očakáva, pričom sa nemieni vyhýbať výkonu tohto trestu“.
Okresný súd o predmetnej žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. 3 T/93/2009
z 5. augusta 2010, ktorým podľa ustanovení § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol žiadosť ako
nedôvodnú. Okresný súd vychádzal zo svojich záverov, v rámci ktorých skonštatoval, že
u sťažovateľa stále trvajú dôvody väzby v zmysle ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že u sťažovateľa je
dôvodná obava v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku daná
skutočnosťou, že „obžalovaný sa opakovane nedostavil na hlavné pojednávanie, pričom mu
nebolo možné doručovať ani predvolania, nakoľko tento napriek vedomosti o trestnom
stíhaní si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť, kde neoznámil polícii, prokuratúre ani
súdu zmenu miesta pobytu, pričom musel byť na tohto vydaný príkaz na zatknutie, ktorý bol
realizovaný až dňa 23.7.2010“. Takisto okresný súd poukázal na okolnosť, že sťažovateľ
bol v minulosti „viackrát súdne trestaný, kde trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia“, ktorá podľa názoru okresného súdu zakladala dôvodnú obavu
v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to z „pokračovania
v páchaní trestnej činnosti“.
Uznesenie okresného súdu z 5. augusta 2010 nadobudlo v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 64/2010 právoplatnosť 8. septembra 2010.
V zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku ak bola žiadosť obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné
dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
V sťažovateľovom prípade rozhodnutie o žiadosti z 5. augusta 2010 nadobudlo
právoplatnosť 8. septembra 2010. Novú žiadosť o prepustenie na slobodu (s výnimkou
prípadu, že by nová žiadosť obsahovala nové, odlišné dôvody) mohol sťažovateľ opakovať
až po uplynutí lehoty 30 dní od uvedeného dátumu právoplatnosti, teda po dátume
8. október 2010. Toto právo poskytované príslušným ustanovením Trestného poriadku
sťažovateľ aj využil a po uplynutí označenej lehoty 2. novembra 2010 predložil krajskému
súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie na slobodu, ku ktorej pripojil aj návrh na nahradenie
väzby poskytnutím písomného sľubu sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného
úradníka v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Krajský súd
vo veci uvedenej žiadosti a návrhov rozhodol, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 79 ods. 3
Trestného poriadku požadujúce urýchlené rozhodovanie, a to uznesením sp. zn.
4 To 82/2010 z 10. novembra 2010, ktorým žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol,
písomný sľub sťažovateľa neprijal a neakceptoval ani ponúkanú náhradu väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu žiadosť o prepustenie na slobodu z 23. septembra 2010
(podanú pred uplynutím spomínanej lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
o predchádzajúcej žiadosti z 5. augusta 2010), túto sťažovateľ založil predovšetkým
na argumentácii o zaujatosti „orgánov prípravného a súdneho konania“. Ďalej sťažovateľ
v žiadosti na jednej strane bez bližšieho zdôvodnenia tvrdil, že dôvody väzby zanikli,
na druhej strane predložil tomu protirečivé tvrdenie, že dôvody väzby v jeho prípade
od počiatku „nemali žiaden reálny základ“. Ústavný súd konštatuje, že vo svojej podstate
odôvodnenie tejto žiadosti sťažovateľa neobsahovalo žiadne skutočnosti relevantného
charakteru, ktoré by zakladali možnosť preskúmania opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby
v sťažovateľovom prípade. Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou krajského súdu
zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o prepustenie na slobodu podanou 23. septembra 2010,
teda pred uplynutím spomínanej zákonnej lehoty 30 dní limitujúcej právo obvineného
k iniciovaniu väzobného konania podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Táto žiadosť totiž
neobsahovala tie „iné dôvody“, ktoré by zakladali zákonom predvídanú výnimku
umožňujúcu preskúmanie takejto žiadosti.
Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa nad rámec aj k tej skutočnosti, že
k žiadosti o prepustenie na slobodu z 23. septembra 2010 priložil sťažovateľ aj návrh
na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom a dohľadom probačného
a mediačného úradníka, o ktorom nebolo zo strany krajského súdu rozhodnuté. Tento
rozhodoval o rovnakom návrhu až na základe nového podania sťažovateľa z 2. novembra
2010. Námietku v naznačenom smere však sťažovateľ v sťažnosti neformuloval a ústavný
súd sa vzhľadom na svoju viazanosť petitom sťažnosti v zmysle ustanovenie § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde prihliadnuc tiež na skutočnosť kvalifikovaného právneho
zastúpenia sťažovateľa touto otázkou zaoberať nemohol.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011