Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 202/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Z. V., B., zastúpenej JUDr. J. H., B., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných práv uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31.

januára 2011, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z

31. mája 2010 vo výroku o náhrade trov konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011

doručená sťažnosť Z. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára

2011, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 31. mája 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v predmetnom konaní pred okresným súdom

sa sťažovateľka domáhala žalobou z 2. mája 2003 určenia neplatnosti darovacej zmluvy.

Výsledkom tohto konania bol rozsudok okresného súdu z 13. októbra 2008, ktorým

určil, že sťažovateľka a odporcovia v prvom a druhom rade sú spoluvlastníkmi

nehnuteľností a vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na

náhradu trov konania. Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2009 zrušil

rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vrátil vec okresnému

súdu na nové rozhodnutie o náhrade trov konania s náležitým odôvodnením.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2010 rozhodol o povinnosti

odporcov zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania 7 876,27 € k rukám jej právneho

zástupcu.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „navrhovateľka pôvodne

žalovala neplatnosť darovacích zmlúv, na základe ktorých bola majetkovo zvýhodnená

oproti svojim bratom (odporcom) z hľadiska vlastníckeho podielu na rodičovskom majetku.

Odporcovia akceptovali právny názor prezentovaný navrhovateľkou, že nehnuteľnosti, ktoré

boli predmetom darovacej zmluvy... neboli výlučným vlastníctvom darcu... (otca

účastníkov konania), ale patrili do BSM“ ich otca a matky a následne aplikujúc § 142 ods. 3

(ďalej len „OSP“) sťažovateľke priznal náhradu trov

konania celkom v sume 7 876,27 €.

Na základe odvolania odporcov krajský súd uznesenie okresného súdu z 31. mája

2010 zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľka sa domnieva, že „odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné mimo

iné aj preto, že iný senát odvolacieho súdu v tejto veci považoval naliehavý právny nárok za

preukázaný... „, čím „výrokom rozhodnutia došlo k porušeniu zákona v ustanovení § 142

ods. 1 . alebo v ustanovení , pretože sú mal podľa

za to, že sťažovateľka mala úspech iba čiastočný...

Ak by zamietnutie návrhu na určenie neplatnosti darovacích zmlúv malo charakter

čiastočného neúspechu, musel súd určiť pomer úspechu k neúspechu a musel priznávať časť

trov konania, inak ide o svojvôľu svedčiacu porušeniu nestrannosti súdu k účastníkom

konania.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade došlo k extrémnemu vybočeniu „z

pravidiel upravujúcich konanie o trovách konania, ku ktorému došlo pri nesprávnej

interpretácii úspechu v konaní a až k rozhodnutiu nesvedčiacemu o nestrannosti, o

rovnakom postavení strán až k rozhodnutiu, ktoré obsahuje črty svojvôle“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, že právoplatným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 31. januára

2011 bolo porušené „právo na spravodlivý súdny proces, zruší označené rozhodnutie vo

výroku, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo...“ , pričom sa domáha

aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 500 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že

podľa je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie

označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci

vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,

reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.

ÚS 66/98, , , ).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011,

ktorým zmenil uznesenie okresného súdu z 31. mája 2010 tak, že nepriznal sťažovateľke

náhradu trov konania. Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu a považuje ho

za svojvoľné a nepreskúmateľné, pretože neboli správne v jej veci aplikované ustanovenia

, a .

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd.

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za

celkom výnimočných okolností (, ). Je v zásade vo výlučnej

právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa a na

základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov

nemá na náhradu trov právo. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných

súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k

procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že krajský súd ako odvolací súd

uznesením z 31. januára 2011 na základe odvolania účastníkov zmenil rozhodnutie

okresného súdu, ktorým priznal náhradu trov konania sťažovateľke podľa

tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil na strane 2 a 3 okrem iného takto:

„V prejednávanej veci, v konaní o určenie neplatnosti darovacích zmlúv a určenie

spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam, Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k.

-205, zo dňa 13. 10. 2008, vyhovel návrhu navrhovateľky v časti určenia

spoluvlastníckych podielov k spornej nehnuteľnosti a v časti určenia neplatnosti darovacích

zmlúv návrh zamietol.

Súd rozhodnutie o zamietnutí návrhu v tejto časti odôvodnil nedostatkom

naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti darovacích zmlúv, pretože podstatný

právny nárok navrhovateľky a to určenie spoluvlastníckych podielov, bol vyriešený v jej

prospech uznaním nároku. V priebehu konania pasívne legitimovaná strana v spore právny

nárok navrhovateľky uznala a súhlasila s tým, aby aj navrhovateľka mala na

nehnuteľnostiach spoluvlastnícky podiel.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle , s tým, že žiaden z

účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Na odvolanie navrhovateľky voči rozsudku v časti výroku o trovách konania Krajský

súd v Bratislave, uznesením č. k. -215 zo dňa 30. 06. 2009 rozhodol tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom jeho rozhodnutia bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti o trovách

konania a následná nemožnosť rozhodnutie v tejto časti riadne preskúmať.

V nadväznosti na toto rozhodnutie Okresný súd Bratislava II opätovne rozhodol o

trovách konania to rozhodnutím č. k. -228, zo dňa 31. 05. 2010 a odporcov v

1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania

vo výške 7.876,28 eur...

Navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala určenia neplatnosti dvoch

darovacích zmlúv a určenia, že účastníci konania sú spoluvlastníkmi, v. návrhu

špecifikovanej nehnuteľnosti, každý v podiele 1/3. Súd vo veci konal a rozhodoval o jej

viacerých návrhoch. V časti určenia neplatnosti darovacích zmlúv súd návrh zamietol, pre

nedostatok naliehavého právneho záujmu. V časti určenia podielového spoluvlastníctva

návrhu vyhovel. Už z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka mala vo veci úspech len

čiastočný. Mala úspech len v časti určenia podielového spoluvlastníctva a v časti určenia

neplatnosti zmlúv bol jej návrh zamietnutý. Preto pri rozhodovaní o trovách konania

prichádzalo do úvahy použitie ustanovenia

Nie je správny argument navrhovateľky, že zamietnutie návrhu v časti určenia

neplatnosti zmlúv treba hmotnoprávne považovať za takmer bezvýznamnú právnu

skutočnosť. Navrhovateľka návrhom na začatie konania, uvedením petitu návrhu, určuje o

čom bude súd konať. Súd sa nemôže odchýliť od jej návrhu a jeho povinnosťou je rozhodnúť

o celom návrhu. V danom prípade sa tak aj stalo, súd právoplatne rozhodol o celom

predmete konania a to tak, že v časti určenia podielového spoluvlastníctva návrhu vyhovel a

v časti určenia neplatnosti zmlúv bola navrhovateľka v konaní neúspešná.

Odvolací súd v konaní o odvolaní odporcov preskúmal napadnuté rozhodnutie a

keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie

( ) a má byť vo veci rozhodnuté inak, napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa v zmysle ustanovenia zmenil a rozhodol tak, že žiadny z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.“

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu

za odporujúce citovanému článku a dohovoru, hoci sťažovateľka z jej pohľadu vec

vidí inak. Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil najmä to, že zo

strany sťažovateľky možno hovoriť len o jej čiastočnom úspechu v konaní ako celku,

ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie jeho záverov. Z pohľadu

ústavného súdu sa uznesenie krajského súdu nejaví ako svojvoľné a nepreskúmateľné, je

naopak jasné a zrozumiteľné, a teda aj ústavne akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom sťažovateľky podľa aj jej právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že

mohlo dôjsť prípadne k ich porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011