Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 182/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. C. a I. C., B., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. C. a I. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011

doručená sťažnosť F. C. a I. C., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -146 z 30. novembra 2006 na

základe žaloby sťažovateľov bolo určené, že darovacia zmluva uzavretá 10. novembra 1998

právnou predchodkyňou sťažovateľov ako darkyňou a J. Ž. (ďalej len „žalovaný“) ako

obdarovaným, predmetom ktorej bol prevod bytu s prísl., je neplatná. Rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -186 z 26. februára

2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľov na vyslovenie

neplatnosti darovacej zmluvy bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu z listu

vlastníctva vyplýva, že vlastníkom sporného bytu je žalovaný. Podľa § 5 ods. 2 zákona

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov záznam je úkon správy

katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu a zánik práv

k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá právotvorný,

ale iba evidenčný charakter. Údaje o právach zaznamenaných v katastri sa týkajú právnych

vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa, alebo zanikli mimo sféry pôsobenia správy katastra na

základe iných právnych skutočností. V prípade, že by súd žalobe vyhovel a určil, že

darovacia zmluva je neplatná, správa katastra nie je pri zázname do katastra oprávnená

z predloženej listiny vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna interpretácia významu

rozhodnutia o neplatnosti darovacej zmluvy nemusí byť jednoduchá, a preto by

sťažovateľom takéto určenie neprivodilo priaznivejší stav. Na základe rozsudku súdu,

ktorým by tento vyslovil neplatnosť darovacej zmluvy, by nemohlo dôjsť k zápisu

vlastníckeho práva sťažovateľov, čo zrejme touto žalobou sledujú, nepredišlo by sa vzniku

ďalších sporov. Určením, že darovacia zmluva je neplatná, sa spor nevyrieši, len sa posunie

do inej roviny, keďže nebude zrejmé, komu vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí,

a to s poukazom na tú skutočnosť, že v osvedčení o dedičstve sa v časti „aktíva –

nehnuteľnosti“ uvádza „žiadne“. Iba na základe ďalšej žaloby by sa mohla spornosť úplne

odstrániť. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c)

v danom prípade chýba. Tento nedostatok predstavuje

samotný a prvotný dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe bez

ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2011 bolo

dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa názoru

najvyššieho súdu právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej

žaloby v zmysle , musí byť naliehavý.

Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je

vhodným (účinným a správne zvoleným) procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa

ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva

konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo

konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo

právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie

neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, ak

neslúži potrebám praktického života, ale len na zbytočné rozmnožovanie sporov. Ak však

určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je

prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná

povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení

právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ

chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na

určité skutkové okolnosti prerokovávanej právnej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi

a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, na druhej strane

vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši

(odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho

usporiadanie). Ak žalobca svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení

nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok naliehavého právneho záujmu

samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe

a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

). Sťažovatelia v žalobe ani na súdnych pojednávaniach pred okresným

súdom ničím nevysvetlili, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

darovacej zmluvy. Okresný súd ich k takému vysvetleniu neviedol, existenciu naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení bližšie nezisťoval a rozsudkom určil, že darovacia

zmluva je neplatná. Krajský súd sťažovateľom (a ich právnej zástupkyni) vytvoril na

odvolacom pojednávaní konanom 26. februára 2009 procesnú možnosť vysvetliť, v čom

konkrétne spočíva ich naliehavý právny záujem. Zo zápisnice o tomto pojednávaní vyplýva,

že ich právna zástupkyňa sa v tomto smere vyjadrila tak, že „v rozsudku nechýba tento

predpoklad“, a dodala, že „tento rozsudok (podľa všetkého mala na mysli rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý bol pripojený k odvolaniu, pozn.) nie je na

predmet a obsah žaloby použiteľný. Naliehavý právny záujem je v celom rozsahu aj

v odvolacom konaní daný“. Samotní sťažovatelia vyvodzovali naliehavý právny záujem

z toho, že „na rozdiel od žalovaného sa o pôvodnú vlastníčku bytu starala, žalovaný ani

nevedel, kedy zomrela“. Za tejto situácie dospel krajský súd k záveru, s ktorým sa

stotožňuje aj najvyšší súd, že sťažovatelia ani v odvolacom konaní napriek výzve krajského

súdu nevedeli vysvetliť, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

darovacej zmluvy, resp. v čom by situácia, ktorá by nastala v prípade určenia neplatnosti

darovacej zmluvy, bola pre sťažovateľov priaznivejšia v porovnaní so situáciou pred

určením jej neplatnosti. K tomu treba dodať, že vzhľadom na prieskumnú povahu

dovolacieho konania nebolo možné vziať na zreteľ nové (v konaní na súdoch nižších

stupňov netvrdené) skutkové okolnosti, s poukazom na ktoré sťažovatelia až dodatočne

(po právoplatnom skončení konania) v dovolaní vysvetľovali ich naliehavý právny záujem

na požadovanom určení.

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru. Sťažovateľom nemožno uprieť naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy. Nemožno súhlasiť so záverom najvyššieho

súdu, podľa ktorého vraj nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Ako nadobúdatelia zo závetu nemali právo nahliadať do súkromných listín, teda napr. do

darovacej zmluvy. Z toho vyvodzovali aj svoje právo domáhať sa na súde ochrany pred

poškodzovaním svojich majetkových práv, ku ktorému došlo zneužitím nepriaznivej

zdravotnej kondície darkyne (právnej predchodkyne sťažovateľov) žalovaným. Táto

ochrana im však nebola poskytnutá. Sťažovateľmi tvrdené skutočnosti boli hodnoverne

preukázané a sťažovatelia sa nedomnievajú, že podaním ich žaloby došlo k nejakému

zásahu do vlastníckeho práva žalovaného, ktorý by sa vraj tým dostal do právnej neistoty.

Nemožno súhlasiť so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorých

nepreukázali žiadny relevantný právny záujem na podaní takejto žaloby. Vo všeobecnosti

treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby je daný

vtedy, ak je daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi sťažovateľmi a

žalovaným, ktorým je jasné ohrozenie právneho postavenia sťažovateľov a ktorý nemožno

odstrániť inými prostriedkami. Pritom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Posúdenie

naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie týchto pomerov, ktoré sú

ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo porušenia právnych povinností iným

subjektom. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k určeniu neplatnosti

zmluvy z dôvodu, že rozsudok svedčiaci v prospech sťažovateľov mal korešpondovať

s pôvodnou žalobou a mal byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho

práva darkyne, ak došlo k porušeniu jej vlastníckeho práva z dôvodu absolútne neplatného

právneho úkonu. Ak sťažovatelia preukázali, že evidentne majú právny záujem na tom, aby

bola určená neplatnosť darovacej zmluvy, hoci by mohli žalovať priamo na splnenie

povinnosti, nemožno im určovaciu žalobu odoprieť. Ich naliehavý právny záujem je treba

zásadne badať v tomto spore, pretože určenie existencie právneho vzťahu zásadne ovplyvní

ich právne postavenie. Sťažovatelia ako dedičia zo závetu potrebujú vedieť, kto je

skutočným vlastníkom spornej nehnuteľnosti a s kým majú rokovať o jej užívaní. Krajský

súd a najvyšší súd dôsledne nezisťovali skutočnosti rozhodujúce pre spravodlivé posúdenie

veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Nešli do

hĺbky problémov a uspokojili sa iba s povrchnými a okrajovými dôkazmi. Vecne neskúmali

sťažovateľmi tvrdené dôvody neplatnosti zmluvy. Sťažovatelia podávajú sťažnosť proti

rozsudku najvyššieho súdu z dôvodu, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj pre nesprávne právne posúdenie veci.

Namietajú, že najvyšší súd „nevykonal dôkladné dokazovanie a svedomito nevykonal

skutkové zistenia k tvrdeniam sťažovateľov, že dostatočne neposúdil nepriaznivý zdravotný

mentálny stav darkyne… Bola to otázka vysoko odborná, dovolací súd ju však posúdil sám

a sťažovatelia sa oprávnene nazdávajú, že sa NS SR dostatočne nevysporiadal s ich

návrhom na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom č. 23/2006 MUDr. G. H.“

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol najvyšší súd zaviazaný zaplatiť im finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000 €. Požadujú tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume

261,82 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu za dostatočne zargumentované

a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne

neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov treba dodať, že zo zápisnice o odvolacom

pojednávaní krajského súdu, na obsah ktorej najvyšší súd poukazuje, vyplýva, že osobne

prítomná právna zástupkyňa sťažovateľov, ktorú ako advokátku treba považovať za

kvalifikovanú právnu zástupkyňu, podľa všetkého dostatočným spôsobom nepochopila, aký

právny obsah má podľa ustálenej súdnej praxe pojem „naliehavý právny záujem“ podľa

. Preto obstojí záver, že sťažovatelia existenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy

nielenže nepreukázali, ale ju kvalifikovaným spôsobom ani len netvrdili. Zároveň to

znamená, že pri nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu nebolo potrebné

zaoberať sa vecnou podstatou žaloby, teda otázkou, či sporná darovacia zmluva bola, alebo

nebola absolútne neplatná.

Ďalej ústavný súd poznamenáva, že právoplatné rozsudky všeobecných súdov

v danom prípade nijako nebránia tomu, aby sťažovatelia podali na ochranu svojich

označených práv novú žalobu, ktorej petit bude vo všetkom zodpovedať procesno-právnej

požiadavke danosti naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku. Takouto žalobou by mohla byť napríklad žaloba o určenie, že sporná

nehnuteľnosť patrí do dedičstva po darkyni ako právnej predchodkyni sťažovateľov.

Napokon treba uviesť, že celkom nekvalifikovaná je námietka sťažovateľov, podľa

ktorej najvyšší súd pochybil tým, že nevykonal dôkladné dokazovanie a svedomito

nevykonal skutkové zistenia k rozhodujúcim tvrdeniam sťažovateľov o zdravotnej

nespôsobilosti darkyne uzavrieť spornú darovaciu zmluvu. Z ustanovenia § 243a ods. 2

druhej vety totiž jednoznačne vyplýva, že dovolací súd

dokazovanie nevykonáva. Z ustanovenia je

zasa zrejmé, že dovolanie nemožno odôvodniť nesprávnym alebo neúplným zistením

skutkového stavu. To zároveň znamená, že dovolací súd nevykonáva skutkové zistenia

a vychádza zo skutkových zistení nižších súdov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011