Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 184/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , porušenia práv podľa

čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn.

z 2. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla

2011 doručená sťažnosť Ing. L. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej len

„ústava“), porušenie práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Poprad

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní pred

okresným súdom sp. zn. v procesnej pozícii žalobcu, kde predmetom konania

bolo vymoženie sumy 7 601 € s príslušenstvom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej súdnym exekútorom vykonávajúcim úkony v exekučnom konaní.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s oboma rozsudkami všeobecných súdov

a „napadeným rozhodnutím vytýka nesprávně a neúplně zjištěný skutkový stav věci, ústavně

nekonformní rozhodováni v extrémním rozporu mezi skutkovým stavem věci a právními

závěry, neumožnění účasti stěžovatele, aby jeho věc byle veřejně a za jeho účasti

projednána... účelové překroucení skutečností a snaha o zakrytí porušováni zákona

žalovaným exekutorem...“. Zároveň poukazuje na judikatúru všeobecných súdov (napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , sp. zn.

) k otázke zodpovednosti exekútora ako štátom poverenej osoby k výkonu

verejnej moci.

3. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„Ústavní soud SR ústavní stížnosti vyhovuje.

Ústavní soud SR konstatuje, že v odvolacím řízení před KS Prešov č. k.

a v řízeni pred OS Poprad došlo k porušení práv a svobod

stěžovatele

a) dle článku 2 ods. 2, dle článku 4 ods. 4, dle článku 11 ods. 1, dle článku 36 ods. 1

a dle článku 38 ods. 2 Listiny základních práv a svobod,

b) dle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochraně základních práv a svobod a dle článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraně základních práv a svobod.

c) dle článku 48 ods. 1 SR

Ústavní soud SR zrušuje ústavní stížností napadaná rozhodnutí a vrací k 0S Poprad

k dalšímu řízení.

KS Prešov a OS Poprad jsou povinný uhradit stěžovateli náklady řízení.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku

krajského súdu.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

5. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených

práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že z preň

vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje

právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným

právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku okresného

súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu

ním označeným základným právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní

prvostupňového rozhodnutia na základe podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti

musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

6. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka napadnutého

rozsudku krajského súdu.

7. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv týkajúcich sa verejného

prerokovania veci za jeho účasti, považuje ústavný súd sťažnosť za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd

tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ

právo podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver,

že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho

základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle

, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

8. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, ktorými vyjadruje nespokojnosť s napadnutým

rozsudkom krajského súdu z hľadiska nesprávneho zistenia skutkového stavu, vadného

právneho posúdenia, nepreskúmateľnosti rozsudku a pod., sťažnosť treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou zamietnutia nároku sťažovateľa všeobecnými súdmi bol nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie v konaní, krajským súdom inak povedané, „žalovaní v 1. a 2

rade sami nie sú nositeľmi povinnosti, vyplývajúcej im z hmotného práva, t. j. sami nie sú

zodpovední za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi pri výkone verejnej moci v exekučnom

konaní...“. Ústavný súd považuje tieto závery krajského súdu za dostatočne

zargumentované a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či

zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov

zasiahol.

V podstate ide o to, že na namietané právne otázky má sťažovateľ odlišný názor ako

všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať

porušenie označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011