Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 178/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť B. Á., Česká republika, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48

ods. 1 , namietaného porušenia základných práv zaručených

v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -39 z 15. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Á. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2010 doručená sťažnosť B. Á. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa (ďalej len „“),

porušenie základných práv zaručených v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -39

z 15. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. augusta 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového

súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. zo 4. marca 1986 bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených

silách podľa v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol mu

uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia

bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka

Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu.

Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením

sp. zn. z 20. novembra 2009 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste

v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. zo 4. marca 1986 zrušil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej

prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“), o ktorej krajský súd

napadnutým uznesením č. k. -39 z 15. apríla 2010 rozhodol tak, že

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 20. novembra 2009 v celom rozsahu zrušil

a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010 bolo bez

vecného prerokovania odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.

3. Podľa sťažovateľa v senátoch krajského súdu a najvyššieho súdu zasadali

sudcovia, ktorí boli sudcami, resp. vojenskými sudcami za minulého režimu a zaviazali sa

jednak vojenskou prísahou k vernosti „pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou

Československa“, ale aj sudcovským sľubom k vernosti „veci socializmu“ a k tomu, že

ústavu a zákony budú „vykladať... v súlade so socialistickým právnym vedomím“. Podľa

názoru sťažovateľa, pokiaľ je sudca takto zaviazaný, je fakticky zaviazaný rozhodovať

v jeho neprospech, lebo nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho

svedomia či náboženského vyznania odoprela vykonávať vojenskú službu v období

odsúdeniahodného komunistického režimu. Ak sudca napriek tomu rozhodoval vo veci

sťažovateľa, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a zároveň práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48

ods. 1 .

4. Sťažovateľ k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu uvádza, že tento porušil

sťažovateľovo právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď s odkazom na

judikatúru a nie na zákon samotný vyslovil, že dovolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí

povolenia obnovy konania nie je dovolaním vo veci samej.

5. Ďalej podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k.

-39 z 15. apríla 2010 porušil jeho označené práva a namieta, že:

- krajský súd v napadnutom uznesení striktne podľa

stanovuje podmienky pre povolenie obnovy konania, pričom tieto stanovuje aj čl. 4 ods. 2

Protokolu č. 7 k dohovoru, ktorý má prednosť pred zákonom, kde sú tieto podmienky

stanovené širšie, pretože je do nich zahrnutá aj „podstatná vada predchádzajúceho

konania“,

- aj keď žiadny z medzinárodných dokumentov negarantuje náboženskú slobodu

a nezakotvuje výslovné právo na odopretie vojenskej služby, toto právo „je možné

dovodit“;

- uznesenie vlády ČSR z roku 1958 – povolávanie baníkov k výkonu základnej alebo

náhradnej služby (uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu, pozn.) poskytovalo

úľavu od vojenských povinností, čo mohli využiť občania v prospech svojej náboženskej

slobody;

- «Je pravda, že svědkové Jehovovi odmítají konat vojenskou službu za jakéhokoli

režimu. Nicméně v daném případe je faktem, že stěžovatel odmítl sloužit v Československé

lidové armádě v době kdy v Československu vládl režim, který ustanovení § 1 ods. 1 zákona

č. označuje za „odsouzeníhodný“. Stěžovatel odmítl z náboženských důvodů

vykonávat vojenskou službu a nestaví se do role žádného “bojovníka“. Státy, které

nerespektují náboženskou svobodu (jež zahrnuje i právo na odepření vojenské služby),

posílají odpírače: vojenské služby do vězení, případne na popraviště. Státy, které

náboženskou svobodu respektují, mají naproti tomu taková ustanovení, jako například čl.

25 ods. 2 , kde se právo na odepření vojenské služby výslovné garantuje;

- Stěžovatel uznává právo státu budovat svoji armádu. Zároveň však zdůrazňuje, že

právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského vyznaní je základním

právem občana, jež je garantováno nejen v článku. 25 odst. 2 , ale rovněž v článku

15 odst. 3 Listiny. Parlament nemůže přijmout žádný zákon, kterým by občany z tohoto

práva fakticky diskvalifikoval;»

- k zmeškaniu

o súdnej rehabilitácii sťažovateľ uviedol, že túto možnosť nevyužil, pretože o jeho

rehabilitácii mali rozhodovať „sudcovia, ktorí ho pred rokmi poslali do väzenia“, a zároveň

mal oprávnenie v tejto lehote podať návrh aj vojenský prokurátor;

- sťažovateľ taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že súdy Slovenskej republiky nie sú

viazané pri svojom rozhodovaní rozhodnutiami súdov iného štátu, keďže sťažovateľ bol

odsúdený československým vojenským súdom.

6. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usneseními Krajského soudu Trenčín ze dne 15. 4. 2010 č. j. -39 a

Nejvyššího soudu SR ze dne 30. 8. 2010 sp. zn. bylo porušeno právo

stěžovatele na

- zákonného soudce podle Listiny a

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny,

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy,

- rovnost podle čl. 1 Listiny,

- odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.

II. Usnesení uvedená v bode I. se zrušují.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000, - Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil ha účet právního zástupce stěžovatele (…) do

dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. “

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 15 ods. 1

listiny) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

9. K časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. rozhodovaním sudcov, ktorí

neboli nestranní. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v konaniach rozhodovali ako členovia senátu

krajského súdu a najvyššieho súdu aj sudcovia, ktorí boli predtým vojenskými sudcami

a ktorí boli preto viazaní jednak vojenskou prísahou, ale aj sudcovským sľubom, ktorých

obsah vyjadroval vernosť totalitárnemu režimu existujúcemu pred rokom 1990. Z tohto

dôvodu uvedený sudca, súc viazaný prísahou a sľubom, nemohol rozhodovať o jeho veci

nestranne.

Z ustanovenia prvej vety o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) vyplýva, že sudcovia

ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia byť

v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona ustanovení do funkcie podľa

tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.

Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch po svojom ustanovení skladajú

sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem

spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia

a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“

Podľa o štátnej službe profesionálnych

vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 31. marcu

2009 vykonával funkciu sudcu vojenského sudcu, skončí 31. marca 2009.

Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že v čase

rozhodovania krajského súdu nemohol byť žiaden z členov senátu viazaný sudcovským

sľubom v znení platnom pred rokom 1990, pretože bez zloženia nového sľubu by boli

sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.

Rovnako v súvislosti so zrušením vojenských súdov v roku 2009 došlo k tomu, že služobný

pomer vojaka vykonávajúceho funkciu sudcu vojenského súdu sa 31. marca 2009 skončil.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia čl. 6 ods. 1

dohovoru v súvislosti s tvrdeným nedostatkom nestrannosti členov senátu akceptovať,

pretože sa javí ako nedôvodná už na prvý pohľad.

10. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na

súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva

nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru

napadnutým uznesením č. k. -39 z 15. apríla 2010 vo vzťahu k zamietnutiu

povolenia na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

11. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -39

z 15. apríla 2010 okrem iného vyplýva:

«Všetky navrhovateľom uvedené dôvody prezentované v návrhu na povolenie obnovy

konania ako dôvod pre vyhovenie jeho návrhu existovali a boli bývalému Vojenskému

obvodovému súdu Prešov v čase rozhodovania o vine a treste nepochybne známe a nemohli

mať žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Aj keď je pravdou, že všetky už hore

uvedené medzinárodné dokumenty v citovaných článkoch uvádzaných tak sťažovateľom ako

aj navrhovateľom garantujú náboženskú slobodu, ani v jednom nie je výslovne uvedené, že

náboženská sloboda môže byť dôvodom pre odopretie vojenskej služby, ale podrobnosti

úpravy boli odkázané na príslušný signatársky štát a jeho právny poriadok, t. j. zákony.

Každá všeobecne upravuje podmienky, za akých možno obmedziť základné práva

a slobody. Obmedzenia sa musia opierať výlučne o zákon a nie o právne normy nižšej

právnej sily (ako bolo uznesenie vlády ČSR z roku 1958 – povolávanie baníkov k výkonu

základnej alebo náhradnej služby). V tomto smere aj ustanovenie § 269 Tr. Zak.

o nenastúpení služby v ozbrojených silách... bolo normou, podľa ktorej boli orgány

trestného konania povinné postupovať. Rovnako boli postihovaní páchatelia, ktorí

nenastúpili službu v ozbrojených silách z náboženských dôvodov a rovnako aj tí, ktorí tak

urobili z akéhokoľvek iného dôvodu. Je zavádzajúce tvrdiť, že odsúdený B. Á. sa tým, že

odmietol vykonávať vojenskú službu, odmietol slúžiť v armáde odsúdeniahodného režimu a

stavať ho do pozície obete a bojovníka proti predchádzajúcemu režimu. Stúpenci

náboženstva Svedkov Jehovových totiž odmietajú slúžiť vojenskú službu všeobecne

v akomkoľvek režime, či je to komunistický, fašistický, demokratický, monarchia a ďalšie a

pokiaľ príslušné štáty majú prijaté zákony postihujúce takéto konanie, sú páchatelia takejto

trestnej činnosti aj trestnoprávne postihovaní. Nejedná sa pritom len o páchateľov, ktorí

takto konajú z náboženských dôvodov, ale napríklad... stúpenci hippies ako pacifisti...

Tvrdenie navrhovateľa, že ako nová skutočnosť a podstatná vada konania je

skutočnosť, že doposiaľ nebola preukázaná taká nebezpečnosť konania odsúdeného, ktorá

oprávňovala súd k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody, si krajský súd taktiež,

neosvojil a s týmto nesúhlasí. Každý štát prikladá obrane vlasti a územnej celistvosti

mimoriadny význam a povinnosti v tomto smere zo strany občanov sú zakotvované

v príslušných . Tak to bolo v Ústave ČSSR z roku 1960, v Ústavnom zákone

o federácii z roku 1968 a tak je to aj v ... V je

ustanovené, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby. Podľa ods. 2

sa však ustanovenie ods. 1 nevzťahuje na.... b) vojenskú službu, alebo inú službu ustanovenú

zákonom, namiesto povinnej vojenskej služby. Podľa čl. 25 ods. 2 nikoho nemožno nútiť,

aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo náboženským

vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. Je teda zrejmé, že tejto povinnosti, tým, že ju celkom

nevylúčil z , štát prikladá osobitný význam a necháva si možnosť podľa potreby a

situácie upraviť podrobnosti zákonom. Z toho potom možno dovodiť aj stupeň

nebezpečnosti konania u osôb túto zákonnú povinnosť v prípade potreby štátu

odmietajúcich, čo sa samozrejme musí potom odraziť aj v uloženom treste. O to viac, že

uložený trest potom musí určitým spôsobom na druhej strane aj kompenzovať obetu

státisícov ostatných občanov, ktorí v mnohých prípadoch, aj proti svojmu presvedčeniu,

si túto povinnosť splnili.

Záverom je potrebné uviesť, že B. Á. mal možnosť dosiahnuť, aby súd

v rehabilitačnom konaní podľa zák. č. 119/90 Zb. o súdnej rehabilitácii preskúmal postup

bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov ohľadne jeho odsúdenia avšak túto možnosť

v zákonnej lehote nevyužil. Dožadovať sa následne zmeny právoplatného rozhodnutia

cestou mimoriadneho opravného prostriedku akou obnova konania nepochybne je, má síce

právo, ale na druhej strane súd musí vo svojom postupe pri aplikácii tohto ustanovenia

striktne rešpektovať dôvody povolenia obnovy konania a

neprispôsobovať tam uvedené dôvody rôznym výkladom.»

12. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný

súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

13. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej

sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu Českej

republiky. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za potrebné ku

sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov

doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (, ).

14. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane

súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, preto bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného

práva podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Podrobnejšia argumentácia, ktorou by sťažovateľ

odôvodňoval svoje tvrdenia vo vzťahu k porušeniu predmetného článku listiny, v sťažnosti

uvedená nebola.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné

práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy

v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40

ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa len

v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

základného práva podľa čl. 1 listiny a podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, ústavný

súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, napokon dospel k záveru,

že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených

v čl. 15 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.

-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,

pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,

jednoznačným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia

a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno

tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani

s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo

predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade

akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu ku slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných

medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli

a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady

Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto základných práv, dospel

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

17. Obdobne považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú vo vzťahu

k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2008.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne, resp. vyčerpávajúco

vysporiadal s námietkami uvedenými v dovolaní podanom sťažovateľom. Závery

najvyššieho súdu sú presvedčivé a v plnom rozsahu zodpovedajú ustálenej praxi

najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania a výkladu § 369 ods. 1 Trestného

poriadku. Ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.

18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011