Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 178/2011
PDF · 263.56 KB
No categories available
II. ÚS 178/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť B. Á., Česká republika, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 23 Tos 17/2010-39 z 15. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 32/2010 z 30. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Á. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2010 doručená sťažnosť B. Á. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
porušenie základných práv zaručených v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 17/2010-39
z 15. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Tdo 32/2010 z 30. augusta 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 3 T 24/86 zo 4. marca 1986 bol
sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených
silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu
uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia
bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka
Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu.
Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením
sp. zn. 5 Nt 12/09 z 20. novembra 2009 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste
v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. 3 T 24/86 zo 4. marca 1986 zrušil.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej
prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“), o ktorej krajský súd
napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 17/2010-39 z 15. apríla 2010 rozhodol tak, že
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Nt 12/09 z 20. novembra 2009 v celom rozsahu zrušil
a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2010 z 30. augusta 2010 bolo bez
vecného prerokovania odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.
3. Podľa sťažovateľa v senátoch krajského súdu a najvyššieho súdu zasadali
sudcovia, ktorí boli sudcami, resp. vojenskými sudcami za minulého režimu a zaviazali sa
jednak vojenskou prísahou k vernosti „pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou
Československa“, ale aj sudcovským sľubom k vernosti „veci socializmu“ a k tomu, že
ústavu a zákony budú „vykladať... v súlade so socialistickým právnym vedomím“. Podľa
názoru sťažovateľa, pokiaľ je sudca takto zaviazaný, je fakticky zaviazaný rozhodovať
v jeho neprospech, lebo nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho
svedomia či náboženského vyznania odoprela vykonávať vojenskú službu v období
odsúdeniahodného komunistického režimu. Ak sudca napriek tomu rozhodoval vo veci
sťažovateľa, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a zároveň práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48
ods. 1 ústavy.
4. Sťažovateľ k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu uvádza, že tento porušil
sťažovateľovo právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď s odkazom na
judikatúru a nie na zákon samotný vyslovil, že dovolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí
povolenia obnovy konania nie je dovolaním vo veci samej.
5. Ďalej podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k.
23 Tos 17/2010-39 z 15. apríla 2010 porušil jeho označené práva a namieta, že:
- krajský súd v napadnutom uznesení striktne podľa § 394 Trestného poriadku
stanovuje podmienky pre povolenie obnovy konania, pričom tieto stanovuje aj čl. 4 ods. 2
Protokolu č. 7 k dohovoru, ktorý má prednosť pred zákonom, kde sú tieto podmienky
stanovené širšie, pretože je do nich zahrnutá aj „podstatná vada predchádzajúceho
konania“,
- aj keď žiadny z medzinárodných dokumentov negarantuje náboženskú slobodu
a nezakotvuje výslovné právo na odopretie vojenskej služby, toto právo „je možné
dovodit“;
- uznesenie vlády ČSR z roku 1958 – povolávanie baníkov k výkonu základnej alebo
náhradnej služby (uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu, pozn.) poskytovalo
úľavu od vojenských povinností, čo mohli využiť občania v prospech svojej náboženskej
slobody;
- «Je pravda, že svědkové Jehovovi odmítají konat vojenskou službu za jakéhokoli
režimu. Nicméně v daném případe je faktem, že stěžovatel odmítl sloužit v Československé
lidové armádě v době kdy v Československu vládl režim, který ustanovení § 1 ods. 1 zákona
č. 125/1996 Z.z. označuje za „odsouzeníhodný“. Stěžovatel odmítl z náboženských důvodů
vykonávat vojenskou službu a nestaví se do role žádného “bojovníka“. Státy, které
nerespektují náboženskou svobodu (jež zahrnuje i právo na odepření vojenské služby),
posílají odpírače: vojenské služby do vězení, případne na popraviště. Státy, které
náboženskou svobodu respektují, mají naproti tomu taková ustanovení, jako například čl.
25 ods. 2 Ústavy, kde se právo na odepření vojenské služby výslovné garantuje;
- Stěžovatel uznává právo státu budovat svoji armádu. Zároveň však zdůrazňuje, že
právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského vyznaní je základním
právem občana, jež je garantováno nejen v článku. 25 odst. 2 Ústavy, ale rovněž v článku
15 odst. 3 Listiny. Parlament nemůže přijmout žádný zákon, kterým by občany z tohoto
práva fakticky diskvalifikoval;»
- k zmeškaniu zákonnej lehoty na preskúmanie podľa zákona č. 119/1990 Zb.
o súdnej rehabilitácii sťažovateľ uviedol, že túto možnosť nevyužil, pretože o jeho
rehabilitácii mali rozhodovať „sudcovia, ktorí ho pred rokmi poslali do väzenia“, a zároveň
mal oprávnenie v tejto lehote podať návrh aj vojenský prokurátor;
- sťažovateľ taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že súdy Slovenskej republiky nie sú
viazané pri svojom rozhodovaní rozhodnutiami súdov iného štátu, keďže sťažovateľ bol
odsúdený československým vojenským súdom.
6. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Usneseními Krajského soudu Trenčín ze dne 15. 4. 2010 č. j. 23Tos 17/2010-39 a
Nejvyššího soudu SR ze dne 30. 8. 2010 sp. zn. 4 Tdo 32/2010 bylo porušeno právo
stěžovatele na
- zákonného soudce podle čl. 38 odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy
- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny,
- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy,
- rovnost podle čl. 1 Listiny,
- odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a
- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.
II. Usnesení uvedená v bode I. se zrušují.
III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000, - Euro, které je
Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení
tohoto nálezu.
IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,
které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil ha účet právního zástupce stěžovatele (…) do
dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. “
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 15 ods. 1
listiny) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.
9. K časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
23 Tos 17/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2010 rozhodovaním sudcov, ktorí
neboli nestranní. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v konaniach rozhodovali ako členovia senátu
krajského súdu a najvyššieho súdu aj sudcovia, ktorí boli predtým vojenskými sudcami
a ktorí boli preto viazaní jednak vojenskou prísahou, ale aj sudcovským sľubom, ktorých
obsah vyjadroval vernosť totalitárnemu režimu existujúcemu pred rokom 1990. Z tohto
dôvodu uvedený sudca, súc viazaný prísahou a sľubom, nemohol rozhodovať o jeho veci
nestranne.
Z ustanovenia § 69 ods. 2 prvej vety zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) vyplýva, že sudcovia
ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia byť
v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona ustanovení do funkcie podľa
tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.
Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch po svojom ustanovení skladajú
sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem
spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia
a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“
Podľa § 215e ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 31. marcu
2009 vykonával funkciu sudcu vojenského sudcu, skončí 31. marca 2009.
Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že v čase
rozhodovania krajského súdu nemohol byť žiaden z členov senátu viazaný sudcovským
sľubom v znení platnom pred rokom 1990, pretože bez zloženia nového sľubu by boli
sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.
Rovnako v súvislosti so zrušením vojenských súdov v roku 2009 došlo k tomu, že služobný
pomer vojaka vykonávajúceho funkciu sudcu vojenského súdu sa 31. marca 2009 skončil.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia čl. 6 ods. 1
dohovoru v súvislosti s tvrdeným nedostatkom nestrannosti členov senátu akceptovať,
pretože sa javí ako nedôvodná už na prvý pohľad.
10. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na
súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva
nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru
napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 17/2010-39 z 15. apríla 2010 vo vzťahu k zamietnutiu
povolenia na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
11. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 17/2010-39
z 15. apríla 2010 okrem iného vyplýva:
«Všetky navrhovateľom uvedené dôvody prezentované v návrhu na povolenie obnovy
konania ako dôvod pre vyhovenie jeho návrhu existovali a boli bývalému Vojenskému
obvodovému súdu Prešov v čase rozhodovania o vine a treste nepochybne známe a nemohli
mať žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Aj keď je pravdou, že všetky už hore
uvedené medzinárodné dokumenty v citovaných článkoch uvádzaných tak sťažovateľom ako
aj navrhovateľom garantujú náboženskú slobodu, ani v jednom nie je výslovne uvedené, že
náboženská sloboda môže byť dôvodom pre odopretie vojenskej služby, ale podrobnosti
úpravy boli odkázané na príslušný signatársky štát a jeho právny poriadok, t. j. zákony.
Každá ústava všeobecne upravuje podmienky, za akých možno obmedziť základné práva
a slobody. Obmedzenia sa musia opierať výlučne o zákon a nie o právne normy nižšej
právnej sily (ako bolo uznesenie vlády ČSR z roku 1958 – povolávanie baníkov k výkonu
základnej alebo náhradnej služby). V tomto smere aj ustanovenie § 269 Tr. Zak.
o nenastúpení služby v ozbrojených silách... bolo normou, podľa ktorej boli orgány
trestného konania povinné postupovať. Rovnako boli postihovaní páchatelia, ktorí
nenastúpili službu v ozbrojených silách z náboženských dôvodov a rovnako aj tí, ktorí tak
urobili z akéhokoľvek iného dôvodu. Je zavádzajúce tvrdiť, že odsúdený B. Á. sa tým, že
odmietol vykonávať vojenskú službu, odmietol slúžiť v armáde odsúdeniahodného režimu a
stavať ho do pozície obete a bojovníka proti predchádzajúcemu režimu. Stúpenci
náboženstva Svedkov Jehovových totiž odmietajú slúžiť vojenskú službu všeobecne
v akomkoľvek režime, či je to komunistický, fašistický, demokratický, monarchia a ďalšie a
pokiaľ príslušné štáty majú prijaté zákony postihujúce takéto konanie, sú páchatelia takejto
trestnej činnosti aj trestnoprávne postihovaní. Nejedná sa pritom len o páchateľov, ktorí
takto konajú z náboženských dôvodov, ale napríklad... stúpenci hippies ako pacifisti...
Tvrdenie navrhovateľa, že ako nová skutočnosť a podstatná vada konania je
skutočnosť, že doposiaľ nebola preukázaná taká nebezpečnosť konania odsúdeného, ktorá
oprávňovala súd k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody, si krajský súd taktiež,
neosvojil a s týmto nesúhlasí. Každý štát prikladá obrane vlasti a územnej celistvosti
mimoriadny význam a povinnosti v tomto smere zo strany občanov sú zakotvované
v príslušných ústavách. Tak to bolo v Ústave ČSSR z roku 1960, v Ústavnom zákone
o federácii z roku 1968 a tak je to aj v Ústave Slovenskej republiky... V čl. 18 ods. 1 je
ustanovené, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby. Podľa ods. 2
sa však ustanovenie ods. 1 nevzťahuje na.... b) vojenskú službu, alebo inú službu ustanovenú
zákonom, namiesto povinnej vojenskej služby. Podľa čl. 25 ods. 2 nikoho nemožno nútiť,
aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo náboženským
vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. Je teda zrejmé, že tejto povinnosti, tým, že ju celkom
nevylúčil z Ústavy, štát prikladá osobitný význam a necháva si možnosť podľa potreby a
situácie upraviť podrobnosti zákonom. Z toho potom možno dovodiť aj stupeň
nebezpečnosti konania u osôb túto zákonnú povinnosť v prípade potreby štátu
odmietajúcich, čo sa samozrejme musí potom odraziť aj v uloženom treste. O to viac, že
uložený trest potom musí určitým spôsobom na druhej strane aj kompenzovať obetu
státisícov ostatných občanov, ktorí v mnohých prípadoch, aj proti svojmu presvedčeniu,
si túto povinnosť splnili.
Záverom je potrebné uviesť, že B. Á. mal možnosť dosiahnuť, aby súd
v rehabilitačnom konaní podľa zák. č. 119/90 Zb. o súdnej rehabilitácii preskúmal postup
bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov ohľadne jeho odsúdenia avšak túto možnosť
v zákonnej lehote nevyužil. Dožadovať sa následne zmeny právoplatného rozhodnutia
cestou mimoriadneho opravného prostriedku akou obnova konania nepochybne je, má síce
právo, ale na druhej strane súd musí vo svojom postupe pri aplikácii tohto ustanovenia
Trestného poriadku striktne rešpektovať dôvody povolenia obnovy konania a
neprispôsobovať tam uvedené dôvody rôznym výkladom.»
12. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný
súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho
názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
13. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej
sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu Českej
republiky. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za potrebné ku
sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov
doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).
14. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane
súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, preto bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného
práva podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Podrobnejšia argumentácia, ktorou by sťažovateľ
odôvodňoval svoje tvrdenia vo vzťahu k porušeniu predmetného článku listiny, v sťažnosti
uvedená nebola.
Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné
práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy
v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40
ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len
v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže
z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného
čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
základného práva podľa čl. 1 listiny a podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, ústavný
súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, napokon dospel k záveru,
že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených
v čl. 15 ods. 3 listiny.
Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak
je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví
zákon.
V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.
II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,
pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,
jednoznačným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia
a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno
tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho
obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani
s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo
predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade
akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva
nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade
„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní
s ochranou záujmov spoločnosti.
Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005
vo vzťahu ku slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase
rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných
medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli
a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady
Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)
a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.
Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto základných práv, dospel
k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností
ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
17. Obdobne považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú vo vzťahu
k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2010 z 30. augusta 2008.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne, resp. vyčerpávajúco
vysporiadal s námietkami uvedenými v dovolaní podanom sťažovateľom. Závery
najvyššieho súdu sú presvedčivé a v plnom rozsahu zodpovedajú ustálenej praxi
najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania a výkladu § 369 ods. 1 Trestného
poriadku. Ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.
18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011