Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 296/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. F., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Č., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1

a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-44 z 9. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2010 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa (ďalej len „“),

porušenie základných práv podľa čl. 1, čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods.

6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -44 z 9. septembra 2010 (ďalej len „krajský

súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového

súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. z 11. júna 1987 bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených

silách podľa v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol mu

uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia

bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedka

Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského

obvodového súdu z 9. januára 1991 sp. zn. v spojení s uznesením Vyššieho

vojenského súdu Trenčín z 29. januára 1991 sp. zn. bol uvedený rozsudok

zrušený vo výroku o treste a rovnako boli zrušené všetky obsahovo nadväzujúce

rozhodnutia, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili svoj podklad. Následným

rozsudkom vojenského obvodového súdu z 21. februára 1991 sp. zn. bol

sťažovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne.

3. Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením

sp. zn. z 20. novembra 2009 povolil obnovu konania a všetky uvedené

rozhodnutia, ako aj ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia zrušil. Proti uzneseniu

okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej

len „vojenská obvodná prokuratúra“), o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k.

-44 z 9. septembra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 20. novembra 2009 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa

.

4. Podľa sťažovateľa v senáte krajského súdu zasadali sudcovia, ktorí boli sudcami,

resp. vojenskými sudcami za minulého režimu a zaviazali sa jednak vojenskou prísahou

k vernosti „pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa“, ale aj

sudcovským sľubom k vernosti „veci socializmu“ a k tomu, že ústavu a zákony budú

„vykladať... v súlade so socialistickým právnym vedomím“. Podľa názoru sťažovateľa,

pokiaľ je sudca takto zaviazaný, je fakticky zaviazaný rozhodovať v jeho neprospech, lebo

nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho svedomia či

náboženského vyznania odoprela vykonávať vojenskú službu v období odsúdeniahodného

komunistického režimu. Ak sudca napriek tomu rozhodoval vo veci sťažovateľa, došlo tým

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň

práva na zákonného sudcu podľa listiny a .

5. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho

označené práva a namieta, že krajský súd vysvetlil právo na obnovu konania podľa čl. 4

ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru tak, že ide o právo na dovolanie, ku ktorému však uplynuli

neprekročiteľné lehoty, a teda odkazuje sťažovateľa na postup, ktorý je podľa práva

nemožný. Ďalej krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že nezohľadnil, že aj v rehabilitačnom

konaní rozhodovali sudcovia viazaní prísahou, resp. sľubom vernosti, ktorí ešte pred

1. januárom 1990 posielali osoby, ktoré odopreli vojenskú službu do výkonu testu odňatia

slobody, čo mu negarantovalo spravodlivý proces. Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil

odkazom na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, pričom poukázal aj na uznesenia okresného súdu, ktorými bola

povolená obnova podobne ,,vadných rehabilitačných konaní a prokurátor proti tomu nič

nenamietal“. Vadu rehabilitačného konania vidí sťažovateľ v tom, že keď mu bol uložený

trest 1 roka nepodmienečne (21. februára 1991), už bol účinný čl. 15 ods. 3 listiny, ktorý

garantuje právo na odopretie vojenskej služby, ak je to v rozpore so svedomím alebo

náboženským vyznaním, a preto mal súd rozhodnúť v zmysle čl. 40 ods. 6 listiny podľa

stavu, ktorý je pre sťažovateľa priaznivejší.

6. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 9. 2010 sp. zn. -44

bylo porušeno právo stěžovatele na

- zákonného soudce podle Listiny a

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny,

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy,

- rovnost podle čl. 1 Listiny,

- odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 9. 2010 sp. zn. -44 se

zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000, - Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele (…) do

dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. “

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 4

ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa.

9. Tú časť sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

a základného práva na zákonného sudcu podľa listiny a

rozhodovaním sudcov, ktorí neboli nestranní, pretože prísahou, resp. sľubom boli

fakticky zaviazaní rozhodovať v neprospech sťažovateľa, je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z ustanovenia prvej vety o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) vyplýva, že sudcovia

ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia byť

v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona ustanovení do funkcie podľa

tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.

Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch po svojom ustanovení skladajú

sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem

spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia

a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“

Podľa o štátnej službe profesionálnych

vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 31. marcu

2009 vykonával funkciu sudcu vojenského sudcu, skončí 31. marca 2009.

Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že v čase

rozhodovania krajského súdu nemohol byť žiaden z členov senátu viazaný sudcovským

sľubom v znení platnom pred rokom 1990, pretože bez zloženia nového sľubu by boli

sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.

Rovnako v súvislosti so zrušením vojenských súdov v roku 2009 došlo k tomu, že služobný

pomer vojaka vykonávajúceho funkciu sudcu vojenského súdu sa 31. marca 2009 skončil.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia

označených práv v tejto súvislosti akceptovať, pretože je nedôvodná (m. m.

).

10. Podľa názoru ústavného súdu je však sťažnosť sťažovateľa zjavne

neopodstatnená aj v tej časti, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny, práva na odopretie vojenskej služby podľa čl. 15

ods. 3 listiny a práva na posúdenie veci podľa priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 40

ods. 6 listiny. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry

nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ). Ústavný súd

teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou

všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na

súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

uznesenia krajského súdu.

11. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva:

«Senát krajského súdu predovšetkým poukazuje na čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd, ktoré ustanovenie vyjadruje

možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia a

neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.

Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli obnovu

konania v zmysle nášho , ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak

skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti „otvorenia" právoplatne

skončenej veci bol potom daný výraz aj v , kde v sa

používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky". Ďalej je potrebné poukázať na to, že

príslušné ustanovenie Dohovoru výslovne odkazuje na zákon a

príslušného štátu, pričom v je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych

opravných prostriedkoch – 8. hlava III. časti , kde najmä procesné vady a

hmotnoprávne vady. vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie

(predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a skutkové vady v prípade nových skutočností,

alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky

pre obnovu konania.

Súd prvého stupňa pritom síce vo svojom rozhodnutí výslovne cituje § 394 ods. 1

o podmienkach obnovy konania, avšak pri svojom rozhodovaní sa týmto ustanovením

dôsledne neriadil. Nadriadenému súdu predovšetkým nie je známe, prečo súd prvého stupňa

považoval za novú skutočnosť to, že odmietnutím výkonu vojenskej služby zo strany

odsúdeného išlo o uplatnenie základného práva občana. K tomu jednak krajský súd

odkazuje na správne dôvody sťažnosti prokurátora. Predovšetkým však nadriadený súd

poukazuje na to, že v pôvodnej trestnej veci odsúdeného príslušné súdy už právoplatne

rozhodli ,,o súdnej rehabilitácii" v súlade so Účelom tejto súdnej

rehabilitácie bolo práve odstránenie chýb v činnosti súdov vyplývajúcich z toho, že právne

normy platné na území vtedy ČSFR v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990

dôsledne nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských

práv a slobôd.

V § 1 vyššie citovaného zákona je uvedený účel zákona o súdnej rehabilitácií, ktorým

je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej

spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené a

vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon

označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne

odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť

neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám

spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie ...

Ak teda v súlade s vyššie uvedeným účelom zákona o súdnej rehabilitácii bolo po

1.1.1990 rozhodované Vojenským obvodovým súdom Prešov v konaní pod sp. zn.

a Vyšším vojenským súdom Trenčín v konaní pod sp.zn. o súdnej

rehabilitácii J. F., ktorý bol odsúdený do 1.1.1990 pre trestný čin, na ktorý sa vzťahoval

zákon o súdnej rehabilitácii, nemožno súčasne dospieť k záveru, že po týchto

rehabilitačných rozhodnutiach došlo znovu k splneniu podmienok pre obnovu konania

podľa V tomto rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len

výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, práve aj z pohľadu vyššie uvedeného účelu zákona,

ktorý pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce súdnu rehabilitáciu osvojili.»

12. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel a zamietol

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Ústavný súd považuje za potrebné

konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského

súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

13. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej

sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach. Nad

rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za potrebné ku sťažovateľom

namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je

úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (,

).

14. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny, preto bolo potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného

práva podľa čl. 40 ods. 6 listiny, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest

sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije,

ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40

ods. 6 listiny neupravuje základné práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy

za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu.

Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania

o sťažnosti podľa len v spojení s namietaným porušením niektorého

zo základných práv a slobôd. Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal

porušenie základného práva zaručeného čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení

s porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 1 listiny, ústavný

súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, napokon dospel k záveru,

že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 40 ods. 6

listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených

v čl. 15 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu,

ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti

ustanoví zákon.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie č. k.

-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,

pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,

jednoznačným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia

a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno

tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani

s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo

predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade

akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu ku slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných

medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli

a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady

Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto základných práv, dospel

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu, primerané finančné

zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011