Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 197/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

64 z 8. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -64 z 8. decembra

2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 04.07.2006 poskytol

sťažovateľ dlžníkovi...: A. K.,... bytom B. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 464,71 Eur.

Zmluva o.i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového

vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný

uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich mesačných splátkach v sume 75,68 Eur

mesačne od 25.07.2006.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so

splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver

okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil

dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeného zriaďovateľom S. a.s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 01.03.2007 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento

rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 09.06.2007 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Lučenec (ďalej len „Okresný súd“) dňa 23.07.2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j.

exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende

z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy

k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania

uznesením zo dňa 27.09.2010, sp. zn. -49 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 27.09.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací

uznesením zo dňa 08.12.2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 27.09.2010 ako

vecne a právne správne.

Sťažovateľ konštatuje, že v priebehu skutkového stavu (časť I) boli porušené

okresným súdom a krajským súdom jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, tj. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom...

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nieje v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...»

Sťažovateľka uviedla, že dovolanie nepodala, pretože podľa § 238 ods. 5

„dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom ... v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na

príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho

konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci

deň podania návrhu na prvostupňovom súde“, pričom v tejto veci tvorí istina 464,71 €.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku

podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoE

345/2010-64 zo dňa 08.12.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -64 zo dňa

08.12.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 4981,18 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy

právneho zastúpenia v sume 407,04 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

203,52 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2010, ktorým podľa nej

malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na

spravodlivý proces a vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania

malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku

od povinného, ktorý sťažovateľka povinnému poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako exekučný súd, že medzi účastníkmi bola

uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah

zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) podľa § 52 ods. 1

(v znení účinnom do 31. 10. 2008) a

o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné

aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné

podriadiť ďalší procesný postup exekučného súdu. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi

oprávneným ako veriteľom a povinnou a dlžníkom nevyplýva, že dlžník je podnikateľom

a úver sa uzatvára za účelom podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania.

Aj Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť.

Do slovenskej legislatívy sa prebrali viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré

upravujú ochranu spotrebiteľa alebo sa jej priamo, či nepriamo dotýkajú. Takouto je aj

smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, na ktorú odkazuje v rozhodnutí okresný súd a ktorá bola implementovaná do

slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 z 02.03.2004,

ktorým sa mení a dopĺňa . Možno vychádzať

z osobitnej právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa účinnej

v čase uzavretia posudzovanej zmluvy o úvere, najmä v rámci definícií zmluvných strán

a zákazu diskriminácie spotrebiteľa. Posudzovanú zmluvu o úvere zo dňa 04.07.2006 možno

považovať za typovú zmluvu podľa § 23a citovaného zákona o ochrane spotrebiteľa.

Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu obsahuje

podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán. Takouto podmienkou je aj rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne

vyhodnotil ako neplatnú. Potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný

titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva

a z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17. Reálne tým

dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to

v prospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ nemal možnosť individuálne ovplyvniť znenie

rozhodcovskej doložky, mohol iba zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú

všeobecné podmienky poskytovania úveru, buď ako celok len prijať alebo nie. Zistenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre zastavenie

exekúcie. Exekučný súd je v každom štádiu exekúcie oprávnený skúmať, či nenastala

okolnosť, pre ktorú je potrebné exekúciu zastaviť. Od začatia exekučného konania dňa

19.06.2007, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi, došlo aj k posunu

právneho posudzovania exekučných vecí, nielen vzhľadom na implementované právne

predpisy Európskej únie do slovenského práva, ale aj vzhľadom na zjednocujúcu sa

judikatúru. Neobstojí preto námietka oprávneného, že rozhodcovský rozsudok bol

predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu

exekútorovi.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa

krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu

z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž

exekučný titul, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie rozhodcovského súdu, zaväzoval

povinnú dlžníčku k neprípustnému, resp. nezákonnému plneniu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom

znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo

právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka

zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na

základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne

zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak

v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne

zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru

ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, a nielen z procesného hľadiska, tak

ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnej, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky

(napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým

aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011