Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 197/2011
PDF · 206.11 KB
No categories available
II. ÚS 197/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 345/2010-
64 z 8. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné
užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 345/2010-64 z 8. decembra
2010.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
«Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 04.07.2006 poskytol
sťažovateľ dlžníkovi...: A. K.,... bytom B. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 464,71 Eur.
Zmluva o.i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového
vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný
uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich mesačných splátkach v sume 75,68 Eur
mesačne od 25.07.2006.
Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so
splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver
okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil
dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeného zriaďovateľom S. a.s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.
Dňa 01.03.2007 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento
rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.
Dňa 09.06.2007 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Lučenec (ďalej len „Okresný súd“) dňa 23.07.2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j.
exekúcia.
Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende
z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy
k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania
uznesením zo dňa 27.09.2010, sp. zn. 12Er 480/2007-49 exekúciu zastavil.
Sťažovateľ podal dňa 27.09.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací
uznesením zo dňa 08.12.2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 27.09.2010 ako
vecne a právne správne.
Sťažovateľ konštatuje, že v priebehu skutkového stavu (časť I) boli porušené
okresným súdom a krajským súdom jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, tj. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom...
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nieje v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať
majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)
zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo
štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...»
Sťažovateľka uviedla, že dovolanie nepodala, pretože podľa § 238 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku „dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom ... v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na
príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho
konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci
deň podania návrhu na prvostupňovom súde“, pričom v tejto veci tvorí istina 464,71 €.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku
podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoE
345/2010-64 zo dňa 08.12.2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoE 345/2010-64 zo dňa
08.12.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 4981,18 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy
právneho zastúpenia v sume 407,04 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
203,52 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 345/2010 z 8. decembra 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka
mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na
spravodlivý proces a vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania
malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku
od povinného, ktorý sťažovateľka povinnému poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako exekučný súd, že medzi účastníkmi bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 10. 2008) a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné
podriadiť ďalší procesný postup exekučného súdu. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným ako veriteľom a povinnou a dlžníkom nevyplýva, že dlžník je podnikateľom
a úver sa uzatvára za účelom podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania.
Aj Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť.
Do slovenskej legislatívy sa prebrali viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré
upravujú ochranu spotrebiteľa alebo sa jej priamo, či nepriamo dotýkajú. Takouto je aj
smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, na ktorú odkazuje v rozhodnutí okresný súd a ktorá bola implementovaná do
slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník . Možno vychádzať
z osobitnej právnej úpravy zákona NR SR č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinnej
v čase uzavretia posudzovanej zmluvy o úvere, najmä v rámci definícií zmluvných strán
a zákazu diskriminácie spotrebiteľa. Posudzovanú zmluvu o úvere zo dňa 04.07.2006 možno
považovať za typovú zmluvu podľa § 23a citovaného zákona o ochrane spotrebiteľa.
Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu obsahuje
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán. Takouto podmienkou je aj rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne
vyhodnotil ako neplatnú. Potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný
titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva
a z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17. Reálne tým
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to
v prospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ nemal možnosť individuálne ovplyvniť znenie
rozhodcovskej doložky, mohol iba zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú
všeobecné podmienky poskytovania úveru, buď ako celok len prijať alebo nie. Zistenie
neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre zastavenie
exekúcie. Exekučný súd je v každom štádiu exekúcie oprávnený skúmať, či nenastala
okolnosť, pre ktorú je potrebné exekúciu zastaviť. Od začatia exekučného konania dňa
19.06.2007, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi, došlo aj k posunu
právneho posudzovania exekučných vecí, nielen vzhľadom na implementované právne
predpisy Európskej únie do slovenského práva, ale aj vzhľadom na zjednocujúcu sa
judikatúru. Neobstojí preto námietka oprávneného, že rozhodcovský rozsudok bol
predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi.“
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž
exekučný titul, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie rozhodcovského súdu, zaväzoval
povinnú dlžníčku k neprípustnému, resp. nezákonnému plneniu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom
znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo
právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka
zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na
základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru
ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, a nielen z procesného hľadiska, tak
ako to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnej, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky
(napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým
aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011