Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 201/2011
PDF · 246.11 KB
No categories available
II. ÚS 201/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 131/2010-
25 z 22. júna 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 362/2010-
41 zo 16. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 131/2010-25 z 22. júna 2010 a uznesením
krajského súdu č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
«Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 20. 04. 2005 poskytol
Sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: E. H. ..., Ž. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 663,88
Eur... Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinností dlžníka z tohto úverového
vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný
uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 4-och dvojtýždňových splátkach v sume 209,12
Eur... dvojtýždenne od 04. 05. 2005.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom
a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol
priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinností, ktoré
mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.
Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním
úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite
splatný. Dňa 27. 08. 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica
bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.
Dňa 28. 11. 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny
exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom
(ďalej len „Okresný súd“) dňa 09. 01. 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.
Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo
udelené dňa 09. 01. 2006 poverenie na výkon exekúcie.
Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende
zvláštneho podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy
k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania
uznesením zo dňa 10. 02. 2010, sp. zn. 11Er 2807/2005-16 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
O návrhu na zmenu súdneho exekútora Okresný súd nerozhodol.
Sťažovateľ podal dňa 12. 03. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením
zo dňa 22. 06. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 10. 02. 2010 ako vecne
a právne správne.
Okresný súd následne uznesením zo dňa 20. 09. 2010 exekučné konanie zastavil.
Sťažovateľ podal dňa 28. 10. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd
v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 16. 12. 2010 potvrdil uznesenie
Okresného súdu zo dňa 20. 09. 2010 ako vecne a právne správne.
Sťažovateľ konštatuje, že v priebehu skutkového stavu... boli porušené okresným
súdom a krajským súdom jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd:
... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli okresným a krajským súdom porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa
vplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, ktorý bol vyhlásený v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Protokol 1
Dohovor“):
... Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa §37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne
zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú ani jej zastavenie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie, tj. či
v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na vyhlásenie
neprípustnosti a následne zastavenia exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné
podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú
mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu
a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd
nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t.j. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.
V prvom rade je potrebné definovať pojem „majetok“ vo vzťahu k sťažovateľovi.
Na základe štandardného zmluvného vzťahu vznikol medzi sťažovateľom a treťou osobou
právny vzťah, ktorého predmetom bola povinnosť sťažovateľa poskytnúť dojednané finančné
prostriedky tretej osoby a tretia osoba (dlžník) bola povinná uhrádzať (vracať tieto finančné
prostriedky) sťažovateľovi v dojednaných splátkach, vrátane úrokov a ďalších poplatkov.
V prípade neplnenia povinností zo strany dlžníka (t.j. nesplácania úveru) bola
zriadená notárska zápisnica ako zákonom predvídaný exekučný titul, na základe ktorého bol
sťažovateľ oprávnený pristúpiť k nútenému výkonu práva vyplývajúcemu z exekučného
titulu. Tento spôsob realizácie vlastníckeho práva k pohľadávke sťažovateľa z úveru
dokonca posilnil právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku vo forme právnej
ochrany v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu. ...
Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“
„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré
vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu - zmluvy, ktorej platnosť nebola
účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod
dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má
autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a
záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa
nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo
existencia nároku by mohla byť spochybnená.
Rozhodnutia súdov však boli vydané vo fáze exekučného konania, t.j. núteného
výkonu práva sťažovateľa pod dohľadom súdu. Pokiaľ postupom vnútroštátnych orgánov
nedochádza k zásahu do ekonomickej hodnoty, Protokol 1 Dohovoru nie je ratione materiae
aplikovateľný. A contrario, kde postupom vnútroštátneho orgánu dochádza k zásahu do
ekonomickej hodnoty, Protokol 1, vlastníctvu sa priznáva ochrana podľa Protokolu 1
Dohovoru...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať
majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)
zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo
štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka nepodanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku odôvodnila tým, že
podľa tohto ustanovenia dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom...
v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa
neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie
nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na
prvostupňovom súde, pričom istinu v tejto veci tvorí 663,88 €.
Ako ďalší dôvod nepodania dovolania v súlade s § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku sťažovateľka uviedla, že nepovažovala dovolanie za účinný právny
prostriedok nápravy s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v obdobných
konaniach, napr. sp. zn. 30 Cdo 164/1996, sp. zn. 3 Cdo 236/2004.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE
131/2010-25 zo dňa 22.06.2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
16CoE 362/2010-41 zo dňa 16.12.2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE 131/2010-25 zo dňa
22.06.2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE 362/2010-41 zo
dňa 16.12.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4931,61 Eur (148569,69 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy
právneho zastúpenia v sume 403,50 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
201,75 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H.,,... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uzneseniami krajského súdu č. k. 13 CoE 131/2010-25 z 22. júna 2010 a č. k. 16 CoE
362/2010-41 zo 16. decembra 2010, ktorými podľa nej malo byť zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces a do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej
sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutia č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010,
ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 11 Er 2807/2005-30
z 20. septembra 2010, ktorým tento súd vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 3557/05
za neprípustnú, odôvodnil takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil a oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 25,14 € do
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.
Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204
ods. 1, veta prvá, O. s. p.) oprávnený, a to z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odvolaní
proti uzneseniu Okresného súdu Žiar riad Hronom č. k. 11Er/2807/2005-16 zo dňa
10. februára 2010, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Uznesenie
okresného súdu žiadal zrušiť v celom rozsahu.
Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania
v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia
pojednávania na prejednanie odvolania podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Okresný súd správne zastavil exekúciu podľa §57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, potom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať. V ďalšom odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého
uznesenia na to, že námietky, ktoré vyslovil odvolateľ v odvolaní, boli predmetom
prejednania pred odvolacím súdom, ktorý o nich aj rozhodol v uznesení, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, a to uznesením č. k.
13CoE/131/2010 - 25 zo dňa 22. júna 2010.
Pokiaľ prvostupňový súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) O, s. p.,
pretože vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať, po vyhlásení exekúcie za neprípustnú nemal inú možnosť ako exekúciu
zastaviť.
Odvolací súd poukazuje aj na dôvody uznesenia okresného súdu o náhrade trov
exekúcie, s ktorými sa taktiež v celom rozsahu stotožňuje.“
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia č. k. 13 CoE 131/2010-25 zo 16. decembra
2010, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 11 Er/2807/2005-
30 z 20. septembra 2010, uviedol:
«Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a opomenul
rozhodnúť o zastavení exekúcie a o náhrade trov exekúcie. V odôvodnení uviedol, že
oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy o úvere bolo aj
splnomocnenie, ktorým „povinný splnomocnil advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu“. Pri uzavieraní zmluvy o úvere ale povinný nemal možnosť voľby výberu
zástupcu, pretože zo zmluvy je zrejmé, že bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným.
Osoba splnomocneného advokáta bola vopred určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva
nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, že splnomocnenec bude presadzovať
a hájiť záujem povinného, tiež aj slobodnú vôľu pri výbere splnomocnenca
splnomocniteľom. Záujmy splnomocneného advokáta sú potom v rozpore so záujmami
povinného. Dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná. Advokát preto nemohol
zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu, čím táto
neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného
s vykonateľnosťou.
Oprávnený v podanom odvolaní uviedol, že súd nezamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd už teda preskúmal exekučný
titul a tento uznal za „súladný“ a udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie. Povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené
plnomocenstvo odvolať, čo neurobil. Právny úkon bol urobený v kvalifikovanej forme,
vo forme notárskej zápisnice. Táto obsahuje výslovný súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou právneho záväzku. Rozhodnutie súdu bude znamenať zmenu skutkového
a právneho stavu. Oprávnený si už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul. Jeho
pohľadávka bude premlčaná. Žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1
OSP prejednal a uznesenie okresného podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto
dôvodov.
Aj keď okresný súd opomenul rozhodnúť o zastavení exekúcie a o náhrade trov
exekúcie, nejde o také vady, pre ktoré by malo byť uznesenie zrušené (§ 212 ods. 3 OSP),
keď inak je vecne správne.
Oprávnený a povinný uzavreli dňa 20. 04. 2005 „Zmluvu o úvere“... ako tzv.
formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi
Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase
uzavretia úverovej zmluvy nemal ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom, aby
povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na
právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to len so
súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou
a preto je neplatná (§52 a § 53 OZ) Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím
zastupovaním.
Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresný súd musí ešte rozhodnúť
o zastavení, exekúcie a o náhrade trov exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal
exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. a nezistil rozpor
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je
prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky
exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58
ods. 1 uvedeného zákona).»
Z citovanej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom Okresného súdu Žiar nad
Hronom vyjadreným v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení
exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania
exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví
ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať“. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný
exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu
vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa
názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutých
uzneseniach považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných
práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V okolnostiach prípadu ústavný súd, vzhľadom na už uvedené, považuje právne
názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť
konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť napadnutými
uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými
uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky
rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011