Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 213/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv na slobodu prejavu podľa a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu

prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010

doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základných práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím

Obvodného úradu Ž. (ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn. 2006/05051-000882/1031-

1033/2BE z 20. decembra 2007 uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu podľa ustanovenia

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa

dopustila tým, že «inému ublížila na cti tak, že dňa 13.5.2006 v čase medzi 11.00 a 16.00

hod. urážala JUDr. A. S. slovami „zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠTB“ a obviňovala

ju, že okráda jej matku.»

Odvolanie sťažovateľky, ktorým napadla prvostupňové rozhodnutie, bolo

rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

sp. zn. SVS-230-2008/01054/TGH z 25. marca 2008 zamietnuté.

Druhostupňové rozhodnutie napadla sťažovateľka na Krajskom súde v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa ustanovení

a nasledujúcich v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2008 zamietol. O odvolaní podanom voči uvedenému rozsudku

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. februára 2010 tak, že

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala: «V priestupkovom konaní som bola uznaná

vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1

písm. a) o priestupkoch, ktorého som sa mala dopustiť tým, že pri som

dňa 13. mája 2006 v čase od 11:00 do 16:00 mala oznamovateľku priestupku označiť

za „zlodejku" a povedať jej, že „okráda moju matku“. Dňa 13. mája 2006 som sa okolo

poludnia obrátila na tiesňovú linku polície a to mestskej ako štátnej s tým, že

oznamovateľka priestupku začala s odvozom a rozdávaním pozostatkov dreveno-murovanej

stavby, ktorá bola preukázateľne vo vlastníctve mojej matky a zároveň rozdávala mne

neznámym osobám veci ktoré mala moja matka a ja uložené v zbúranej stavbe.

Poznamenávam, že súvisle s mojou priestupkovou vecou bola pred Obvodným

úradom v Ž. oznamovateľka priestupku obvinená zo spáchania priestupku podľa § 50 ods. 1

ktorého sa mala dopustiť práve vyššie uvedeným konaním, táto

priestupková vec bola vedená pred správnym orgánom pod č. k.

00/1650/2DAM,08/02771-1. Obvodný úrad v Ž. zastavil priestupkové konanie podľa § 76

ods. 1 písm. a) rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2007. Ako oprávnená

osoba som podala proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, ktorému Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy rozhodnutím č. k. SVS-230-2008/01194/TGH

zo dňa 16. apríla 2008 vyhovelo, napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

zrušilo a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. V rozhodnutí o odvolaní sa okrem

iného uvádza, že oznamovateľka priestupku sa dopustila priestupku podľa § 50 ods. 1 zák.

č. a prvostupňový správny orgán nesprávne postupoval, keď nezistil výšku

škody spôsobenej odcudzením vecí uskladnených v stavbe.

Dôkaz: Rozhodnutie MV SR SVS-230-2008/01194/TGH zo dňa 16. apríla 2008

Z dôvodu uplynutia prekluzívnej dvojročnej doby ( ) však

prvostupňový správny orgán nestihol vec znova prejednať a rozhodnúť a preto po uplynutí

prekluzívnej lehoty vec odložil.

Je však z vyššie uvedeného nanajvýš zrejmé a to s poukazom na § 53 ods. 3

správneho poriadku, že oznamovateľka priestupku sa zjavne dopustila priestupku tým, že

• svojvoľne a úmyselne zbúrala stavbu patriacu mojej nebohej matke (vlastníctvo k stavbe

bolo nespochybniteľne preukázané v priestupkovom konaní),

• v rozpore so zákonom vypratala veci ktoré boli v nej uložené a tým spôsobila mojej matke

a mne škodu.

Už v priestupkovom konaní som sa obhajovala, že aj keby som bola oznamovateľku

priestupku označila za „zlodejku“ a povedala jej, že „okráda moju matku“, nemohla som

sa dopustiť priestupku, pretože by sa nemohlo jednať o urážku na cti, ale len za kritiku jej

úmyselného konania, kvôli ktorému bola privolaná hliadka mestskej a štátnej polície.

Správne orgány prejednávajúce priestupok a neskôr aj súdy rozhodujúce v tejto veci však

uvažoval tak, že som oznamovateľku priestupku neprávom označila za „zlodejku" a urazila

som ju, keď som jej mala povedať, že „okráda moju matku“.

Rozhodnutie NS SR zo dňa 02. februára 2010, mne doručené 26. februára 2010, sa

tak javí ako arbitrárne a zjavne nesprávne a to z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že

na jednej strane sa oznamovateľka priestupku sama úmyselne dopustila priestupku voči

majetku, úmyselne spôsobila škodu na matkinom a mojom majetku tým, že odpratala a

rozdala veci uskladnené v zbúranej stavbe, ale ja som ju urazila tým, že uvedené konanie

som mala označiť ako zlodejstvo a okrádanie mojej matky. Došlo tak k paradoxu, že osoba,

ktorá úmyselne zbaví poškodeného jeho vlastného majetku, je pred štátnymi orgánmi

chránená a poškodený jej konanie nemôže označiť za zlodejstvo.

Mám za to, že správne orgány a napokon súd, najmä NS SR ktorý vo veci rozhodoval

ako posledný, sa mal správne vysporiadať s mojou obhajobou a zbaviť ma obvinenia

zo spáchania priestupku, pretože nemožno považovať uvedené výroky za krivé obvinenie a

urážku na cti, ale nanajvýš za oprávnenú kritiku.

Poukazujem tu na skutočnosť, že aj keď bola priestupková vec obvinenej

oznamovateľky priestupku odložená z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty za zodpovednosť

za priestupok, odvolací orgán v rozhodnutí uviedol, že konanie obvinenej sa malo

klasifikovať ako priestupok a že skutkom spôsobila škodu na mojom a matkinom majetku a

prvostupňový správny orgán je týmto rozhodnutím viazaný podľa § 53 ods. 3 zák. č.

o správnom konaní. V priestupkových veciach sa správne orgány musia riadiť

okrem iného aj zásadou in dubio pro reo, avšak z obsahu spisov vyplýva, že v mojej veci sa

tejto zásady nepridržiavali, keďže hoci je tu veľmi vysoká pravdepodobnosť hraničiaca s

istotou (prima facie), že by bola oznamovateľka priestupku bola sama právoplatne uznaná

vinnou zo spáchania priestupku za skutok protiprávneho zbúrania stavby a rozkrádania vecí

v nej uložených, na túto skutočnosť sa neprihliadalo, hoci pre rozhodnutie v mojej veci táto

skutočnosť nebola vôbec irelevantná. Jednoznačne som mojou obranou spochybnila

možnosť zodpovednosti za uvedený priestupok, správny orgán mohol a mal brať do úvahy

zásadu in dubio pro reo a prípadne mohol a mal prerušiť moje priestupkové konanie

do právoplatného skončenia priestupkového konania oznamovateľky priestupku podľa § 29

ods. 1 a to aj bez môjho podnetu, keďže otázka či sa oznamovateľka

dopustila priestupku má zásadný význam pre rozhodnutie v mojej veci. Správny orgán

prejednávajúci priestupok urážky na cti sa musí zaoberať nielen tým, či sa skutok stal ako je

opísané v návrhu, ale aj tým, či výroky kladené obvinenému za vinu sú objektívne spôsobilé

privodiť ujmu na právach oznamovateľa priestupku. Z toho dôvodu mali priestupok

oznamovateľky (rozkrádanie zvyškov stavby a vecí v nej uskladnených) riešiť ako

prejudiciálnu otázku, keďže sa výroky mne kladené za vinu týkali práve kritiky konania

oznamovateľky pre ktoré sama bola obvinená zo spáchania priestupku.

K označeniu „zlodej“ - jedná sa nanajvýš za oprávnenú kritiku, keďže došlo

k odprataniu a rozdávaniu vecí uložených v stavbe a pozostatkov stavby proti vôle ich

vlastníka.

K označeniu, že „okráda moju matku“ - došlo predsa o úmyselnému a

protiprávnemu zmenšeniu majetkových hodnôt mojej matky, keďže s vecami uloženými v

zbúranej stave a zvyškami stavby nemohla po jej čine moja matka disponovať, stratila

vlastníctvo k nim a vlastníctvo nadobudli iné osoby za aktívnej účasti oznamovateľky

priestupku, ktorá celý skutok iniciovala, naplánovala a aktívne bola do neho zapojená.

Preto som sa nemohla dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ak by

som oznamovateľku priestupku označila slovami „zlodej“ a „okráda moju matku“.

NS SR, rovnako ako aj KS v Bratislave a pred ním aj správne orgány, pochybil v tom,

že sa nezaoberal opodstatnenosťou výrokov kladených mne za vinu a vyslovením ktorých

som sa mala dopustiť priestupku. Bolo však povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sú

výroky objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv oznamovateľky priestupku a či sa teda môže

jednať o urážku na cti. Správne orgány sa obmedzili len na zistenie či došlo k interpretácii

výrokov a po zistení ich paušalizovali ako urážku na cti a poškodzujúce dobré meno

oznamovateľky. Hoci som v odvolaniach a žalobe poukazovala na to, že ak by som aj

uvedené výroky vyslovila, jedná sa o oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie, súd sa

s touto obranou dôsledne nevysporiadal.

Mám tak za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol arbitrárne.»

Pokračujúc v argumentácii sťažovateľka ďalej uviedla: «Správny orgán vykonal

dokazovanie výsluchom svedkov a to príslušníkov polície a výsluchom suseda L. K. a V. B.

Na základe týchto svedeckých výpovedí správny orgán prijal záver, že som sa priestupku

dopustila tak ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku. Na svoju obhajobu som

poukazovala na skutočnosť, že po celý čas incidentu boli na mieste samom viaceré hliadky

mestskej a štátnej polície.

Podľa o policajnom zbore Policajt v službe je

povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo

priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa o obecnej polícii Príslušník obecnej polície

pri plnení úloh je povinný zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto

zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné

opatrenia, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný alebo je páchaný trestný čin,

priestupok, iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.

Ani raz voči mojej osobe príslušník mestskej alebo štátnej polície nezasiahol,

nenapomenul ma ani iným spôsobom neusmernil čo sa týka môjho údajného konania

zakladajúceho priestupok ktorý mi je kladený za vinu. NS SR v odôvodnení rozsudku

uvádza, že súd nemal za úlohu skúmať prečo príslušníci nezasiahli. Podľa môjho názoru

uvedené tvrdenie súdu neobstojí. Súd ani nemusel skúmať, prečo nezasiahli, ale mal brať

do úvahy aj túto skutočnosť ako dôkaz svedčiaci v môj prospech. Ak príslušníci nezasiahli,

jestvujú tu dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok stal tak ako je opísané v oznámení

o priestupku. Zákon totiž priamo ukladá príslušníkom mestskej a štátnej polície povinnosť

zasiahnuť a je zjavne nepravdepodobné, že by všetci príslušníci boli počas služobného

zákroku konali v rozpore so zákonom a ostatnými služobnými predpismi. Ak nezasiahli,

nemalo potom moje konanie intenzitu priestupkového konania a nejavilo sa príslušníkom

ako konanie majúce znaky protispoločenského konania.

Príslušníci polície spísali po konflikte viaceré úradné záznamy, ani v jednom však

neuviedli, že by som sa dopustila priestupku alebo urazila inú osobu na cti.

To, že neskôr vypovedali, že počuli výroky „zlodejka, okráda moju matku,...“,

neznamená, že na základe ich výpovede mal správny orgán dostatočne a vierohodne

preukázané, že som sa priestupku dopustila. Príslušníci vypovedali pred správnym orgánom

po vyše roku od konfliktu, čo je dosť dlhá časová doba aby ich výpoveď bola ovplyvnená

rôznymi faktormi - napr. ovplyvňovanie svedka. Výpovede policajtov boli navyše

nejednoznačné, pretože jednotliví príslušníci buď nič nepostrehli, alebo postrehli výrok

v inej verzii.

K osobám susedov L. K. a V. B. som uviedla, že obe osoby sú v blízkom priateľskom

pomere s oznamovateľkou, navyše všetci traja spoločne podali na moju matku súdnu žalobu

ktorá sa zakladá na vymyslených skutočnostiach (navrhla som vykonanie dôkazu súdnym

spisom) a preto ich výpovede považujem za tendenčné. Podotkla som, že nikto ich na mieste

samom v uvedený čas nevidel, nezazrel ich ani ich pohľad z okna a je tak spochybnená aj

ich skutočná účasť na konflikte pri rozkrádaní vecí zo zbúranej stavby, navyše ich výpovede

môžu byť tendenčné.

Mám za to, že vyššie uvedené preukazuje, že v priestupkovom konaní bola väčšina dôkazov

v môj prospech a napriek tomu správny orgán rozhodol v môj neprospech.»

Na tomto mieste sťažovateľka v závere dodala: „Moja obrana zjavne vyvoláva

dôvodné pochybnosti o tom, ako sa skutok presne stal a či sa vôbec stal a to je dôvodom

aplikácie zásady in dubio pro reo. Správny orgán a neskôr aj súdy však na uvedené

neprihliadali, čo má za následok nezákonnosť ich rozhodnutí.“

Sťažovateľka v nadväznosti na túto argumentáciu prezentovala svoj názor, podľa

ktorého arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu treba vidieť v tom, že ňou prednesená

oprávnená kritika protispoločenského konania obsahujúca primerané ironizovanie bola

kvalifikovaná ako urážka na cti osoby, ktorá sa takéhoto konania dopustila. Ďalej

sťažovateľka zdôraznila, že rozhodnutie v priestupkovom konaní sa opieralo o „labilné“

a ňou spochybnené dôkazy, ktoré neboli správne vyhodnotené.

V postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý neuznal odvolacie námietky

sťažovateľky smerujúce k spochybneniu správnosti rozsudku krajského súdu, videla

sťažovateľka porušenie svojich základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práv zaručených a dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených a a práv zaručených a

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 2. februára 2010, toto

rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na slobodu

prejavu podľa a na súdnu ochranu podľa a práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 2. februára 2010.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

(, , ), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

Jedným z ťažiskovým argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o pochybení

správnych orgánov, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto neskúmali

opodstatnenosť výrokov sťažovateľky, ktorých vyslovenie malo naplniť skutkovú podstatu

priestupku spočívajúceho v urážke na cti iného. Sťažovateľka zdôraznila, že sa konajúci súd

nevysporiadal s jej obranou, v ktorej poukazovala na skutočnosť, že jej pripisované výroky

predstavujú iba „oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie“.

V ďalšej rovine sťažovateľka predostrela argumentáciu, podľa ktorej ňou

prezentovaná obrana v priestupkovom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie

zásady in dubio pro reo, a skutočnosť, že správne orgány ani konajúce súdy na túto

okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označených článkov a dohovoru, porušenie

ktorých namieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu krajského súdu

ústavný súd zistil tieto okolnosti týkajúce sa kontextu argumentácie sťažnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľka podala krajskému súdu 27. mája 2008 žalobu „o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia o priestupku správneho orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky zo dňa 25. marca 2008 č.k. SVS-230-2008/01054/TGH“, ktorou napadla

rozhodnutie ministerstva vnútra, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie voči

prvostupňovému rozhodnutiu obvodného úradu, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

V žalobe v prvom rade dôvodila takto: „V odvolaní som poukazovala na skutočnosť,

že svedecké výpovede nekorešpondujú s listinnými dôkazmi, t. j. viacerými úradnými

záznamami spísanými ihneď po zásahu príslušníkov PZ. Konkrétne sa jedná o tri úradné

záznamy zo dňa 13. mája 2006, vyhotovené zasahujúcimi príslušníkmi PZ. Ani v jednom nie

je sebemenšia zmienka o mojom konaní. Navyše výpovede týchto svedkov pred správnym

orgánom sú rozdielne, každý svedok počul niečo iné resp. nepočul nič.“ Sťažovateľka

z toho vyvodila záver, že teda existujú pochybnosti o hodnovernosti výpovede týchto

svedkov, a preto mal žalovaný správny orgán v zmysle zásady in dubio pro reo jej

odvolaniu vyhovieť a priestupkové konanie podľa ustanovení § 76 ods. 1 písm. c) zákona

o priestupkoch zastaviť.

Sťažovateľka v žalobe ďalej uviedla, že v odvolaní poukázala aj na skutočnosť

nevierohodnosti výpovede ďalších konkrétnych svedkov, ktorú ako relevantnú okolnosť

správny orgán neskúmal.

V ďalšom bode žaloby sťažovateľka argumentovala, že v podanom odvolaní

dôvodila aj tým, že pokiaľ by sa aj dopustila konania uvedeného vo výrokovej časti

správneho rozhodnutia, „nie je ho možné posúdiť ako priestupok, pretože by sa jednalo

o obranu, pravdivé výroky (kritiku). Je preukázané, že oznamovateľka priestupku konala

nezákonne, keď zbúrala stavbu a dňa 13. mája 2006 umožnila rozdanie časti vecí uložených

v stavbe a vypratala pozemok. Dopustila sa tak úmyselného útoku na moje vlastníctvo

a vlastníctvo mojej matky.“. Sťažovateľka bola toho názoru, že mala právo brániť svoj

a matkin majetok akýmkoľvek spôsobom, a teda aj „napr. zaútočiť na páchateľa s krikom

a vulgarizmami, po ktorých sa páchateľ zľakne, od svojho konania upustí a zuteká. Alebo

mu fyzickým útokom privodiť hoci aj zranenie.“.

Napokon sťažovateľka v žalobe predostrela tvrdenie o porušení ustanovení zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) aplikovaného správnym orgánom v priestupkovom konaní.

Sťažovateľka poukázala na porušenie ustanovenia § 46 Správneho poriadku ukladajúceho

povinnosť vychádzať pri rozhodovaní zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Tiež

poukázala na porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku upravujúceho

náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom podľa názoru sťažovateľky musí správny

orgán „uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky,

návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral

do úvahy“. V tejto súvislosti sťažovateľka v žalobe argumentovala: „V odvolaní vo veci

samej som uviedla, že aj keby som použila výrazy mne kladené za vinu, nemohla som sa

dopustiť priestupku, pretože som uvádzala pravdivé informácie, resp. kritiku, čo mi

umožňuje aj v . Túto obranu som dopodrobna rozobrala v bode VII.

môjho odvolania. Poukazovala som pritom na konanie oznamovateľky, ktoré som riadne

preukázala dôkazmi. Správny orgán pri prejednávaní priestupku totiž nemôže na

oznamovateľa priestupku paušálne hľadieť ako na stelesnenie tých najlepších morálnych

kvalít a automaticky ho stavať do pozície obete a urazeného, ale musí sa dôsledne zaoberať

aj dôkazmi ktoré predloží obvinený a ktoré vyvracajú pretvárku oznamovateľa priestupku.

Hoci je žalovaný orgán povinný sa pri svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadiť

správnym poriadkom, tak nekonal. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného orgánu o

odvolaní vyplýva, že sa mnou predloženými dôkazmi nezaoberal a vôbec ich nebral do

úvahy.“

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2008 žalobu

sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že sa stotožnil s právnymi závermi správnych

orgánov a že nezistil porušenie zákona v postupe a rozhodnutí žalovaného správneho

orgánu.

V rozhodnutí krajský súd uviedol: «Z obsahu administratívneho spisu mal súd

nesporne za preukázané, že žalobkyňa sa dopustila priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu proti vyššie citovanému ust.

o priestupku, ktorého sa dopustila ublížením na cti JUDr. A. S. tým, že dňa 13.5.2006 v čase

medzi 11,00 a 16,00 hod. v blízkosti domovej nehnuteľnosti v Ž. ju urážala slovami

„zlodejka, podvodníčka, príslušníka ŠTB.“ Ďalej tým, že ju obviňovala v tom, že okráda jej

matku, čím ju urazila.»

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že správny orgán

postupoval v súlade s ustanoveniami § 34 Správneho poriadku, keď po vykonaní

dokazovania vyhodnotil tieto dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach.

Krajský súd sa stotožnil aj s postupom správneho orgánu, ktorý pri dokazovaní zohľadnil aj

obsah úradných záznamov spísaných príslušníkmi Policajného zboru (ďalej len „polícia“)

ako priamymi svedkami prerokovávaného konania. Výpovede svedkov obstarané v rámci

konania o priestupku považoval krajský súd za jednoznačné, predstavujúce dostatočný

základ pre uznanie viny sťažovateľky.

Krajský neakceptoval obranu sťažovateľky o ochrane vlastníctva konaním, ktoré bolo

správnym orgánom posúdené ako priestupok, a poukázal na nutnosť využívať len zákonné

prostriedky poskytované na ochranu vlastníckeho práva právnym poriadkom.

Prvostupňový rozsudok napadla sťažovateľka 7. januára 2009 odvolaním, v ktorom

predostrela svoj názor o „nezákonnosti, až arbitrárnosti“ napadnutého rozhodnutia

a poukázala na dôvody totožné s tými, ktoré prezentovala v podanej žalobe.

Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudkom sp. zn.

z 2. februára 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V zmysle

ustanovenia najvyšší súd uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako svoje

vlastné.

Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal najvyšší súd na to, že

nemal dôvody na pochybnosti naznačené sťažovateľkou a týkajúce sa dôveryhodnosti

označených svedkov, pretože ich výpovede ako priamych svedkov považoval

za jednoznačné.

Ďalej najvyšší súd neakceptoval tvrdenia sťažovateľky, v ktorých namietala

rozpornosť obsahu spomínaných úradných záznamov príslušníkov polície s ich neskoršími

výpoveďami. Najvyšší súd argumentoval, že bolo prirodzené, že títo svedkovia v čase

spáchania priestupku sťažovateľky svoju pozornosť orientovali na okolnosti, ktoré boli

dôvodom ich prítomnosti na mieste (sťažovateľkou ohlásený zásah do vlastníckych práv).

Táto skutočnosť však podľa najvyššieho súdu nevylučovala, aby v tom istom čase zachytili

verbálne prejavy sťažovateľky a o týchto s odstupom času aj vypovedali. Najvyšší súd

konštatoval, že výpovede uvedených svedkov boli správnymi orgánmi aj „náležitým

spôsobom v súlade s logickým uvažovaním“ vyhodnotené.

Vo vzťahu k argumentačnej obrane sťažovateľky o oprávnenej kritike najvyšší súd

prezentoval stanovisko, v ktorom poukázal na to, že verbálny prejav sťažovateľky

expresívneho charakteru bolo potrebné skúmať z uvedeného hľadiska s prihliadnutím

na jeho obsah, formu a okolnosti, za ktorých bol prednesený. Podľa záveru najvyššieho

súdu totožného so záverom krajského súdu prejav sťažovateľky zjavne sledoval cieľ uraziť

a ponížiť iného, preto ho nebolo možno kvalifikovať ako primeranú kritiku smerujúcu

k odvráteniu priamo hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem.

Najvyšší súd vychádzajúc z tejto argumentácie formuloval právny záver, podľa

ktorého dokazovanie v správnom konaní, na základe ktorého bol ustálený skutkový stav,

bolo vykonané v súlade so zákonom, tak ako to skonštatoval aj krajský súd

v prvostupňovom rozhodnutí. Najvyšší súd preto jeho rozhodnutie ako vecne správne

potvrdil.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

čiastkovým záverom:

Podľa ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku aplikujúc citované ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie krajského súdu už v úvode posúdil ako

presvedčivé, založené na vecne správnych dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil

a na ktoré sa odvolal.

Napriek aplikácii tohto ustanovenia neopomenul najvyšší súd ústavné limity, ktoré

musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.

Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú

argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiska odvolania sťažovateľky.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dôveryhodnosti svedeckých

výpovedí interpretoval v rámci daného konkrétneho prípadu sťažovateľky zásadu voľného

hodnotenia dôkazov upravenú v ustanovení § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Na tomto

mieste potvrdil, že získané dôkazy boli správnymi orgánmi vyhodnotené zákonným

spôsobom.

V náležitom rozsahu podporil najvyšší súd aj závery prvostupňového súdu, ktorý

neakceptoval obranu sťažovateľky týkajúcu sa otázky oprávnenej kritiky.

Podľa ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa

žaloba zamieta. V zmysle ustanovenia posudzuje odvolací súd

v správnom súdnictve, či je napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (v medziach žaloby)

v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z ustanovenia v spojitosti s ustanovením

ods. 1 najvyšší súd skonštatoval zákonnosť postupu správnych orgánov vo veci

sťažovateľky, tak ako to potvrdil vo svojom rozsudku aj krajský súd, čo bolo podkladom

pre právny záver najvyššieho súdu o neodôvodnenosti podaného odvolania.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 2. februára 2010

vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky v náležitom rozsahu a jeho

relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad

dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol

ustálený záver o vecnej správnosti sťažovateľkou napadnutého prvostupňového rozsudku.

Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, čo súčasne vylučuje aj

možnosť sťažovateľkou namietaného sekundárneho zásahu do jej základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľky podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej

právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011