Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 213/2011
PDF · 277.91 KB
No categories available
III. ÚS 213/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu
prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010
doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základných práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 58/2009
z 2. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím
Obvodného úradu Ž. (ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn. 2006/05051-000882/1031-
1033/2BE z 20. decembra 2007 uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa
dopustila tým, že «inému ublížila na cti tak, že dňa 13.5.2006 v čase medzi 11.00 a 16.00
hod. urážala JUDr. A. S. slovami „zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠTB“ a obviňovala
ju, že okráda jej matku.»
Odvolanie sťažovateľky, ktorým napadla prvostupňové rozhodnutie, bolo
rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)
sp. zn. SVS-230-2008/01054/TGH z 25. marca 2008 zamietnuté.
Druhostupňové rozhodnutie napadla sťažovateľka na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa ustanovení
§ 247 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn.
1 S 95/2008 z 27. novembra 2008 zamietol. O odvolaní podanom voči uvedenému rozsudku
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010 tak, že
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala: «V priestupkovom konaní som bola uznaná
vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1
písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého som sa mala dopustiť tým, že pri som
dňa 13. mája 2006 v čase od 11:00 do 16:00 mala oznamovateľku priestupku označiť
za „zlodejku" a povedať jej, že „okráda moju matku“. Dňa 13. mája 2006 som sa okolo
poludnia obrátila na tiesňovú linku polície a to mestskej ako štátnej s tým, že
oznamovateľka priestupku začala s odvozom a rozdávaním pozostatkov dreveno-murovanej
stavby, ktorá bola preukázateľne vo vlastníctve mojej matky a zároveň rozdávala mne
neznámym osobám veci ktoré mala moja matka a ja uložené v zbúranej stavbe.
Poznamenávam, že súvisle s mojou priestupkovou vecou bola pred Obvodným
úradom v Ž. oznamovateľka priestupku obvinená zo spáchania priestupku podľa § 50 ods. 1
zák. č. 372/1990 Zb. ktorého sa mala dopustiť práve vyššie uvedeným konaním, táto
priestupková vec bola vedená pred správnym orgánom pod č. k. 2007/06311-
00/1650/2DAM,08/02771-1. Obvodný úrad v Ž. zastavil priestupkové konanie podľa § 76
ods. 1 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2007. Ako oprávnená
osoba som podala proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, ktorému Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy rozhodnutím č. k. SVS-230-2008/01194/TGH
zo dňa 16. apríla 2008 vyhovelo, napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
zrušilo a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. V rozhodnutí o odvolaní sa okrem
iného uvádza, že oznamovateľka priestupku sa dopustila priestupku podľa § 50 ods. 1 zák.
č. 372/1990 Zb. a prvostupňový správny orgán nesprávne postupoval, keď nezistil výšku
škody spôsobenej odcudzením vecí uskladnených v stavbe.
Dôkaz: Rozhodnutie MV SR SVS-230-2008/01194/TGH zo dňa 16. apríla 2008
Z dôvodu uplynutia prekluzívnej dvojročnej doby (§ 20 zák. č. 372/1990 Zb.) však
prvostupňový správny orgán nestihol vec znova prejednať a rozhodnúť a preto po uplynutí
prekluzívnej lehoty vec odložil.
Je však z vyššie uvedeného nanajvýš zrejmé a to s poukazom na § 53 ods. 3
správneho poriadku, že oznamovateľka priestupku sa zjavne dopustila priestupku tým, že
• svojvoľne a úmyselne zbúrala stavbu patriacu mojej nebohej matke (vlastníctvo k stavbe
bolo nespochybniteľne preukázané v priestupkovom konaní),
• v rozpore so zákonom vypratala veci ktoré boli v nej uložené a tým spôsobila mojej matke
a mne škodu.
Už v priestupkovom konaní som sa obhajovala, že aj keby som bola oznamovateľku
priestupku označila za „zlodejku“ a povedala jej, že „okráda moju matku“, nemohla som
sa dopustiť priestupku, pretože by sa nemohlo jednať o urážku na cti, ale len za kritiku jej
úmyselného konania, kvôli ktorému bola privolaná hliadka mestskej a štátnej polície.
Správne orgány prejednávajúce priestupok a neskôr aj súdy rozhodujúce v tejto veci však
uvažoval tak, že som oznamovateľku priestupku neprávom označila za „zlodejku" a urazila
som ju, keď som jej mala povedať, že „okráda moju matku“.
Rozhodnutie NS SR zo dňa 02. februára 2010, mne doručené 26. februára 2010, sa
tak javí ako arbitrárne a zjavne nesprávne a to z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že
na jednej strane sa oznamovateľka priestupku sama úmyselne dopustila priestupku voči
majetku, úmyselne spôsobila škodu na matkinom a mojom majetku tým, že odpratala a
rozdala veci uskladnené v zbúranej stavbe, ale ja som ju urazila tým, že uvedené konanie
som mala označiť ako zlodejstvo a okrádanie mojej matky. Došlo tak k paradoxu, že osoba,
ktorá úmyselne zbaví poškodeného jeho vlastného majetku, je pred štátnymi orgánmi
chránená a poškodený jej konanie nemôže označiť za zlodejstvo.
Mám za to, že správne orgány a napokon súd, najmä NS SR ktorý vo veci rozhodoval
ako posledný, sa mal správne vysporiadať s mojou obhajobou a zbaviť ma obvinenia
zo spáchania priestupku, pretože nemožno považovať uvedené výroky za krivé obvinenie a
urážku na cti, ale nanajvýš za oprávnenú kritiku.
Poukazujem tu na skutočnosť, že aj keď bola priestupková vec obvinenej
oznamovateľky priestupku odložená z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty za zodpovednosť
za priestupok, odvolací orgán v rozhodnutí uviedol, že konanie obvinenej sa malo
klasifikovať ako priestupok a že skutkom spôsobila škodu na mojom a matkinom majetku a
prvostupňový správny orgán je týmto rozhodnutím viazaný podľa § 53 ods. 3 zák. č.
71/1967 Zb. o správnom konaní. V priestupkových veciach sa správne orgány musia riadiť
okrem iného aj zásadou in dubio pro reo, avšak z obsahu spisov vyplýva, že v mojej veci sa
tejto zásady nepridržiavali, keďže hoci je tu veľmi vysoká pravdepodobnosť hraničiaca s
istotou (prima facie), že by bola oznamovateľka priestupku bola sama právoplatne uznaná
vinnou zo spáchania priestupku za skutok protiprávneho zbúrania stavby a rozkrádania vecí
v nej uložených, na túto skutočnosť sa neprihliadalo, hoci pre rozhodnutie v mojej veci táto
skutočnosť nebola vôbec irelevantná. Jednoznačne som mojou obranou spochybnila
možnosť zodpovednosti za uvedený priestupok, správny orgán mohol a mal brať do úvahy
zásadu in dubio pro reo a prípadne mohol a mal prerušiť moje priestupkové konanie
do právoplatného skončenia priestupkového konania oznamovateľky priestupku podľa § 29
ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. a to aj bez môjho podnetu, keďže otázka či sa oznamovateľka
dopustila priestupku má zásadný význam pre rozhodnutie v mojej veci. Správny orgán
prejednávajúci priestupok urážky na cti sa musí zaoberať nielen tým, či sa skutok stal ako je
opísané v návrhu, ale aj tým, či výroky kladené obvinenému za vinu sú objektívne spôsobilé
privodiť ujmu na právach oznamovateľa priestupku. Z toho dôvodu mali priestupok
oznamovateľky (rozkrádanie zvyškov stavby a vecí v nej uskladnených) riešiť ako
prejudiciálnu otázku, keďže sa výroky mne kladené za vinu týkali práve kritiky konania
oznamovateľky pre ktoré sama bola obvinená zo spáchania priestupku.
K označeniu „zlodej“ - jedná sa nanajvýš za oprávnenú kritiku, keďže došlo
k odprataniu a rozdávaniu vecí uložených v stavbe a pozostatkov stavby proti vôle ich
vlastníka.
K označeniu, že „okráda moju matku“ - došlo predsa o úmyselnému a
protiprávnemu zmenšeniu majetkových hodnôt mojej matky, keďže s vecami uloženými v
zbúranej stave a zvyškami stavby nemohla po jej čine moja matka disponovať, stratila
vlastníctvo k nim a vlastníctvo nadobudli iné osoby za aktívnej účasti oznamovateľky
priestupku, ktorá celý skutok iniciovala, naplánovala a aktívne bola do neho zapojená.
Preto som sa nemohla dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ak by
som oznamovateľku priestupku označila slovami „zlodej“ a „okráda moju matku“.
NS SR, rovnako ako aj KS v Bratislave a pred ním aj správne orgány, pochybil v tom,
že sa nezaoberal opodstatnenosťou výrokov kladených mne za vinu a vyslovením ktorých
som sa mala dopustiť priestupku. Bolo však povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sú
výroky objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv oznamovateľky priestupku a či sa teda môže
jednať o urážku na cti. Správne orgány sa obmedzili len na zistenie či došlo k interpretácii
výrokov a po zistení ich paušalizovali ako urážku na cti a poškodzujúce dobré meno
oznamovateľky. Hoci som v odvolaniach a žalobe poukazovala na to, že ak by som aj
uvedené výroky vyslovila, jedná sa o oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie, súd sa
s touto obranou dôsledne nevysporiadal.
Mám tak za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol arbitrárne.»
Pokračujúc v argumentácii sťažovateľka ďalej uviedla: «Správny orgán vykonal
dokazovanie výsluchom svedkov a to príslušníkov polície a výsluchom suseda L. K. a V. B.
Na základe týchto svedeckých výpovedí správny orgán prijal záver, že som sa priestupku
dopustila tak ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku. Na svoju obhajobu som
poukazovala na skutočnosť, že po celý čas incidentu boli na mieste samom viaceré hliadky
mestskej a štátnej polície.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore Policajt v službe je
povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo
priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.
Podľa § 7 písm. c) zák. č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii Príslušník obecnej polície
pri plnení úloh je povinný zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto
zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné
opatrenia, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný alebo je páchaný trestný čin,
priestupok, iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.
Ani raz voči mojej osobe príslušník mestskej alebo štátnej polície nezasiahol,
nenapomenul ma ani iným spôsobom neusmernil čo sa týka môjho údajného konania
zakladajúceho priestupok ktorý mi je kladený za vinu. NS SR v odôvodnení rozsudku
uvádza, že súd nemal za úlohu skúmať prečo príslušníci nezasiahli. Podľa môjho názoru
uvedené tvrdenie súdu neobstojí. Súd ani nemusel skúmať, prečo nezasiahli, ale mal brať
do úvahy aj túto skutočnosť ako dôkaz svedčiaci v môj prospech. Ak príslušníci nezasiahli,
jestvujú tu dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok stal tak ako je opísané v oznámení
o priestupku. Zákon totiž priamo ukladá príslušníkom mestskej a štátnej polície povinnosť
zasiahnuť a je zjavne nepravdepodobné, že by všetci príslušníci boli počas služobného
zákroku konali v rozpore so zákonom a ostatnými služobnými predpismi. Ak nezasiahli,
nemalo potom moje konanie intenzitu priestupkového konania a nejavilo sa príslušníkom
ako konanie majúce znaky protispoločenského konania.
Príslušníci polície spísali po konflikte viaceré úradné záznamy, ani v jednom však
neuviedli, že by som sa dopustila priestupku alebo urazila inú osobu na cti.
To, že neskôr vypovedali, že počuli výroky „zlodejka, okráda moju matku,...“,
neznamená, že na základe ich výpovede mal správny orgán dostatočne a vierohodne
preukázané, že som sa priestupku dopustila. Príslušníci vypovedali pred správnym orgánom
po vyše roku od konfliktu, čo je dosť dlhá časová doba aby ich výpoveď bola ovplyvnená
rôznymi faktormi - napr. ovplyvňovanie svedka. Výpovede policajtov boli navyše
nejednoznačné, pretože jednotliví príslušníci buď nič nepostrehli, alebo postrehli výrok
v inej verzii.
K osobám susedov L. K. a V. B. som uviedla, že obe osoby sú v blízkom priateľskom
pomere s oznamovateľkou, navyše všetci traja spoločne podali na moju matku súdnu žalobu
ktorá sa zakladá na vymyslených skutočnostiach (navrhla som vykonanie dôkazu súdnym
spisom) a preto ich výpovede považujem za tendenčné. Podotkla som, že nikto ich na mieste
samom v uvedený čas nevidel, nezazrel ich ani ich pohľad z okna a je tak spochybnená aj
ich skutočná účasť na konflikte pri rozkrádaní vecí zo zbúranej stavby, navyše ich výpovede
môžu byť tendenčné.
Mám za to, že vyššie uvedené preukazuje, že v priestupkovom konaní bola väčšina dôkazov
v môj prospech a napriek tomu správny orgán rozhodol v môj neprospech.»
Na tomto mieste sťažovateľka v závere dodala: „Moja obrana zjavne vyvoláva
dôvodné pochybnosti o tom, ako sa skutok presne stal a či sa vôbec stal a to je dôvodom
aplikácie zásady in dubio pro reo. Správny orgán a neskôr aj súdy však na uvedené
neprihliadali, čo má za následok nezákonnosť ich rozhodnutí.“
Sťažovateľka v nadväznosti na túto argumentáciu prezentovala svoj názor, podľa
ktorého arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu treba vidieť v tom, že ňou prednesená
oprávnená kritika protispoločenského konania obsahujúca primerané ironizovanie bola
kvalifikovaná ako urážka na cti osoby, ktorá sa takéhoto konania dopustila. Ďalej
sťažovateľka zdôraznila, že rozhodnutie v priestupkovom konaní sa opieralo o „labilné“
a ňou spochybnené dôkazy, ktoré neboli správne vyhodnotené.
V postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý neuznal odvolacie námietky
sťažovateľky smerujúce k spochybneniu správnosti rozsudku krajského súdu, videla
sťažovateľka porušenie svojich základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky
zaručených čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010, toto
rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú.
Jedným z ťažiskovým argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o pochybení
správnych orgánov, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto neskúmali
opodstatnenosť výrokov sťažovateľky, ktorých vyslovenie malo naplniť skutkovú podstatu
priestupku spočívajúceho v urážke na cti iného. Sťažovateľka zdôraznila, že sa konajúci súd
nevysporiadal s jej obranou, v ktorej poukazovala na skutočnosť, že jej pripisované výroky
predstavujú iba „oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie“.
V ďalšej rovine sťažovateľka predostrela argumentáciu, podľa ktorej ňou
prezentovaná obrana v priestupkovom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie
zásady in dubio pro reo, a skutočnosť, že správne orgány ani konajúce súdy na túto
okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.
Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 58/2009 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie
ktorých namieta.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu krajského súdu
ústavný súd zistil tieto okolnosti týkajúce sa kontextu argumentácie sťažnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Sťažovateľka podala krajskému súdu 27. mája 2008 žalobu „o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia o priestupku správneho orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky zo dňa 25. marca 2008 č.k. SVS-230-2008/01054/TGH“, ktorou napadla
rozhodnutie ministerstva vnútra, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie voči
prvostupňovému rozhodnutiu obvodného úradu, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.
V žalobe v prvom rade dôvodila takto: „V odvolaní som poukazovala na skutočnosť,
že svedecké výpovede nekorešpondujú s listinnými dôkazmi, t. j. viacerými úradnými
záznamami spísanými ihneď po zásahu príslušníkov PZ. Konkrétne sa jedná o tri úradné
záznamy zo dňa 13. mája 2006, vyhotovené zasahujúcimi príslušníkmi PZ. Ani v jednom nie
je sebemenšia zmienka o mojom konaní. Navyše výpovede týchto svedkov pred správnym
orgánom sú rozdielne, každý svedok počul niečo iné resp. nepočul nič.“ Sťažovateľka
z toho vyvodila záver, že teda existujú pochybnosti o hodnovernosti výpovede týchto
svedkov, a preto mal žalovaný správny orgán v zmysle zásady in dubio pro reo jej
odvolaniu vyhovieť a priestupkové konanie podľa ustanovení § 76 ods. 1 písm. c) zákona
o priestupkoch zastaviť.
Sťažovateľka v žalobe ďalej uviedla, že v odvolaní poukázala aj na skutočnosť
nevierohodnosti výpovede ďalších konkrétnych svedkov, ktorú ako relevantnú okolnosť
správny orgán neskúmal.
V ďalšom bode žaloby sťažovateľka argumentovala, že v podanom odvolaní
dôvodila aj tým, že pokiaľ by sa aj dopustila konania uvedeného vo výrokovej časti
správneho rozhodnutia, „nie je ho možné posúdiť ako priestupok, pretože by sa jednalo
o obranu, pravdivé výroky (kritiku). Je preukázané, že oznamovateľka priestupku konala
nezákonne, keď zbúrala stavbu a dňa 13. mája 2006 umožnila rozdanie časti vecí uložených
v stavbe a vypratala pozemok. Dopustila sa tak úmyselného útoku na moje vlastníctvo
a vlastníctvo mojej matky.“. Sťažovateľka bola toho názoru, že mala právo brániť svoj
a matkin majetok akýmkoľvek spôsobom, a teda aj „napr. zaútočiť na páchateľa s krikom
a vulgarizmami, po ktorých sa páchateľ zľakne, od svojho konania upustí a zuteká. Alebo
mu fyzickým útokom privodiť hoci aj zranenie.“.
Napokon sťažovateľka v žalobe predostrela tvrdenie o porušení ustanovení zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) aplikovaného správnym orgánom v priestupkovom konaní.
Sťažovateľka poukázala na porušenie ustanovenia § 46 Správneho poriadku ukladajúceho
povinnosť vychádzať pri rozhodovaní zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Tiež
poukázala na porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku upravujúceho
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom podľa názoru sťažovateľky musí správny
orgán „uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral
do úvahy“. V tejto súvislosti sťažovateľka v žalobe argumentovala: „V odvolaní vo veci
samej som uviedla, že aj keby som použila výrazy mne kladené za vinu, nemohla som sa
dopustiť priestupku, pretože som uvádzala pravdivé informácie, resp. kritiku, čo mi
umožňuje aj ústava v čl. 26 ods. 2. Túto obranu som dopodrobna rozobrala v bode VII.
môjho odvolania. Poukazovala som pritom na konanie oznamovateľky, ktoré som riadne
preukázala dôkazmi. Správny orgán pri prejednávaní priestupku totiž nemôže na
oznamovateľa priestupku paušálne hľadieť ako na stelesnenie tých najlepších morálnych
kvalít a automaticky ho stavať do pozície obete a urazeného, ale musí sa dôsledne zaoberať
aj dôkazmi ktoré predloží obvinený a ktoré vyvracajú pretvárku oznamovateľa priestupku.
Hoci je žalovaný orgán povinný sa pri svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadiť
správnym poriadkom, tak nekonal. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného orgánu o
odvolaní vyplýva, že sa mnou predloženými dôkazmi nezaoberal a vôbec ich nebral do
úvahy.“
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 95/2008 z 27. novembra 2008 žalobu
sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že sa stotožnil s právnymi závermi správnych
orgánov a že nezistil porušenie zákona v postupe a rozhodnutí žalovaného správneho
orgánu.
V rozhodnutí krajský súd uviedol: «Z obsahu administratívneho spisu mal súd
nesporne za preukázané, že žalobkyňa sa dopustila priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu proti vyššie citovanému ust. § 49 ods. 1 zákona č. 272/1990 Zb.
o priestupku, ktorého sa dopustila ublížením na cti JUDr. A. S. tým, že dňa 13.5.2006 v čase
medzi 11,00 a 16,00 hod. v blízkosti domovej nehnuteľnosti v Ž. ju urážala slovami
„zlodejka, podvodníčka, príslušníka ŠTB.“ Ďalej tým, že ju obviňovala v tom, že okráda jej
matku, čím ju urazila.»
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že správny orgán
postupoval v súlade s ustanoveniami § 34 Správneho poriadku, keď po vykonaní
dokazovania vyhodnotil tieto dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach.
Krajský súd sa stotožnil aj s postupom správneho orgánu, ktorý pri dokazovaní zohľadnil aj
obsah úradných záznamov spísaných príslušníkmi Policajného zboru (ďalej len „polícia“)
ako priamymi svedkami prerokovávaného konania. Výpovede svedkov obstarané v rámci
konania o priestupku považoval krajský súd za jednoznačné, predstavujúce dostatočný
základ pre uznanie viny sťažovateľky.
Krajský neakceptoval obranu sťažovateľky o ochrane vlastníctva konaním, ktoré bolo
správnym orgánom posúdené ako priestupok, a poukázal na nutnosť využívať len zákonné
prostriedky poskytované na ochranu vlastníckeho práva právnym poriadkom.
Prvostupňový rozsudok napadla sťažovateľka 7. januára 2009 odvolaním, v ktorom
predostrela svoj názor o „nezákonnosti, až arbitrárnosti“ napadnutého rozhodnutia
a poukázala na dôvody totožné s tými, ktoré prezentovala v podanej žalobe.
Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 58/2009
z 2. februára 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V zmysle
ustanovenia § 219 ods. 2 OSP najvyšší súd uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako svoje
vlastné.
Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal najvyšší súd na to, že
nemal dôvody na pochybnosti naznačené sťažovateľkou a týkajúce sa dôveryhodnosti
označených svedkov, pretože ich výpovede ako priamych svedkov považoval
za jednoznačné.
Ďalej najvyšší súd neakceptoval tvrdenia sťažovateľky, v ktorých namietala
rozpornosť obsahu spomínaných úradných záznamov príslušníkov polície s ich neskoršími
výpoveďami. Najvyšší súd argumentoval, že bolo prirodzené, že títo svedkovia v čase
spáchania priestupku sťažovateľky svoju pozornosť orientovali na okolnosti, ktoré boli
dôvodom ich prítomnosti na mieste (sťažovateľkou ohlásený zásah do vlastníckych práv).
Táto skutočnosť však podľa najvyššieho súdu nevylučovala, aby v tom istom čase zachytili
verbálne prejavy sťažovateľky a o týchto s odstupom času aj vypovedali. Najvyšší súd
konštatoval, že výpovede uvedených svedkov boli správnymi orgánmi aj „náležitým
spôsobom v súlade s logickým uvažovaním“ vyhodnotené.
Vo vzťahu k argumentačnej obrane sťažovateľky o oprávnenej kritike najvyšší súd
prezentoval stanovisko, v ktorom poukázal na to, že verbálny prejav sťažovateľky
expresívneho charakteru bolo potrebné skúmať z uvedeného hľadiska s prihliadnutím
na jeho obsah, formu a okolnosti, za ktorých bol prednesený. Podľa záveru najvyššieho
súdu totožného so záverom krajského súdu prejav sťažovateľky zjavne sledoval cieľ uraziť
a ponížiť iného, preto ho nebolo možno kvalifikovať ako primeranú kritiku smerujúcu
k odvráteniu priamo hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem.
Najvyšší súd vychádzajúc z tejto argumentácie formuloval právny záver, podľa
ktorého dokazovanie v správnom konaní, na základe ktorého bol ustálený skutkový stav,
bolo vykonané v súlade so zákonom, tak ako to skonštatoval aj krajský súd
v prvostupňovom rozhodnutí. Najvyšší súd preto jeho rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
čiastkovým záverom:
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Najvyšší súd vo svojom rozsudku aplikujúc citované ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie krajského súdu už v úvode posúdil ako
presvedčivé, založené na vecne správnych dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil
a na ktoré sa odvolal.
Napriek aplikácii tohto ustanovenia neopomenul najvyšší súd ústavné limity, ktoré
musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.
Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú
argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiska odvolania sťažovateľky.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dôveryhodnosti svedeckých
výpovedí interpretoval v rámci daného konkrétneho prípadu sťažovateľky zásadu voľného
hodnotenia dôkazov upravenú v ustanovení § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Na tomto
mieste potvrdil, že získané dôkazy boli správnymi orgánmi vyhodnotené zákonným
spôsobom.
V náležitom rozsahu podporil najvyšší súd aj závery prvostupňového súdu, ktorý
neakceptoval obranu sťažovateľky týkajúcu sa otázky oprávnenej kritiky.
Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa
žaloba zamieta. V zmysle ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP posudzuje odvolací súd
v správnom súdnictve, či je napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (v medziach žaloby)
v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP v spojitosti s ustanovením § 250j
ods. 1 OSP najvyšší súd skonštatoval zákonnosť postupu správnych orgánov vo veci
sťažovateľky, tak ako to potvrdil vo svojom rozsudku aj krajský súd, čo bolo podkladom
pre právny záver najvyššieho súdu o neodôvodnenosti podaného odvolania.
Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu
svojej právomoci sa najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžo/58/2009 z 2. februára 2010
vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky v náležitom rozsahu a jeho
relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad
dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol
ustálený záver o vecnej správnosti sťažovateľkou napadnutého prvostupňového rozsudku.
Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, čo súčasne vylučuje aj
možnosť sťažovateľkou namietaného sekundárneho zásahu do jej základného práva
zaručeného čl. 26 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru.
V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či námietkam sťažovateľky podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo
nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie
o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej
právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2011