Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/58/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci

žalobkyne: M., bytom H., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Drieňová č. 22, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. SVS-230-

2008/01054/TGH zo dňa 25.3.2008, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. -33 zo dňa 27.11.2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -33 zo dňa 27.11.2008 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou

sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. SVS-230-

2008/01054/TGH zo dňa 25.3.2008, ktorým žalovaný zamietol odvolanie a potvrdil

prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu v Žiline č. 2006/05051-000882/1031-1033/2BE

zo dňa 20.12.2007 o uznaní žalobkyne vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu podľa o priestupkoch (ďalej

len „zákon“) a uložení pokuty vo výške 500,–Sk (16,60 €). Žalobkyni náhradu trov konania

nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že postup a rozhodnutie

žalovaného boli v súlade so zákonom a napadnuté rozhodnutie je náležite odôvodnené a preto

žalobu žalobkyne zamietol.

Podľa názoru krajského súdu v správnom konaní bolo vykonaným dokazovaním

preukázané, že žalobkyňa svojim konaním naplnila znaky priestupku podľa § 49 ods. 1

písm. a/ zákona a skutku sa dopustila tým, že narušila občianske spolunažívanie, keď inému

ublížila na cti tak, že dňa 13.5.2006 v čase medzi 11.00 a 16.00 hod. urážala JUDr. A. slovami

„zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠTB“ a obviňovala ju, že okráda jej matku. Krajský súd

uviedol, že správny orgán uskutočnil celkovo osem ústnych pojednávaní na prejednanie

priestupku, na ktoré sa žalobkyňa napriek poučeniu nedostavila a svoju neprítomnosť

ospravedlňovala zdravotnými dôvodmi. Krajský súd konštatoval, že správny orgán postupoval

správne a v súlade so zákonom, keď konal v neprítomnosti žalobkyne. Počas konania vzniesla

aj námietku predpojatosti o vylúčenie celého odboru konania, na základe ktorej bola vec

postúpená na rozhodnutie Obvodnému úradu v Martine. Na základe podnetu podaného JUDr.

A. na Okresnú prokuratúru v Žiline a rozhodnutia žalovaného bola vec vrátená na rozhodnutie

späť Obvodnému úradu v Žiline.

Krajský súd dospel k záveru, že správne rozhodnutia oboch stupňov sú zákonné,

riadne odôvodnené a rovnako je odôvodnená aj výška pokuty. Dodal, že námietka žalobkyne

o ochrane svojho vlastníckeho práva neobstojí, pretože táto je zaručená pred akýmkoľvek

neoprávneným zásahom ustanoveniami a žalobkyňa sa mala ochrany

domáhať cestou príslušného súdu.

Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, ktorým krajskému súdu vytýkala,

že sa nevysporiadal s jej argumentáciou. Namietala, že rozhodnutie o vznesenej námietke

predpojatosti Krajského úradu č. 2006/07215/3MC zo dňa 7.8.2006 bolo právoplatné a nebol

možný voči nemu žiaden opravný prostriedok a nebolo ho možné ani preskúmať

v mimoodvolacom konaní. Podľa jej názoru, že svedecké výpovede nekorešpondujú

s listinnými dôkazmi a výpovede svedkov sú rozdielne. Uviedla, že ak by sa konania

kladeného jej za vinu dopustila, tak by aspoň jedna z policajných hliadok voči nej zasiahla.

Uviedla, že výpovede svedkov K. a B. sú nevierohodné, pretože títo svedkovia sa spolu

s JUDr. S. pokúsili klamaním súdneho znalca aj súdu bezdôvodne a nezákonne obohatiť.

Zotrvala na svojom presvedčení, že pri ochrane svojho majetku sa mohla brániť akýmkoľvek

spôsobom a poukázala na iný prípad, v ktorom bol útočník, ktorý takto chránil svoj majetok,

zbavený obvinenia. Ďalej poukázala na výklad slov zlodej, okradnúť a vyjadrila názor, že

rozhodnutie žalovaného nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu

potvrdiť ako vecne správny a zotrval na svojom vyjadrení k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách dôvodov

podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania ( ) s tým, že rozsudok verejne

vyhlásil dňa 2.2.2010, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní

vopred ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu prvostupňového súdu ako aj

z administratívneho spisu žalovaného zistil, že na základe podnetu JUDr. S. začal Obvodný

úrad v Žiline priestupkové konanie vo veci spáchania priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona. Prvostupňový správny orgán opakovane

nariaďoval vo veci ústne pojednávanie na prejedanie priestupku, ktorého sa žalobkyňa napriek

poučeniu nezúčastnila ani raz a dôvodila svojimi zdravotnými problémami. Správny orgán

si po opakovanom odročení pojednávania vyžiadal od ošetrujúceho lekára žalobkyne

informáciu o jej zdravotnom stave (zo dňa 5.11.2007), z ktorej vyplýva, že zdravotný stav

žalobkyne jej dovoľuje zúčastniť sa konania pred správnym orgánom. Rovnako

z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa napriek tvrdeným zdravotným ťažkostiam

a práceneschopnosti, ktorou ospravedlňovala svoju neúčasť na pojednávaní, dostavila

na mestský úrad, kde žiadala vyhotovenie správy o svojej povesti. Správny orgán preto

v súlade s § 74 ods. 1 zákona prejednal vec v neprítomnosti žalobkyne. Po vykonanom

dokazovaní a zhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel

k záveru, že žalobkyňa sa skutku dopustila tým, že JUDr. A. dňa 13.5.2006 v čase medzi

11.00 a 16.00 hod v blízkosti domovej nehnuteľnosti v Ž. na H. urážala slovami „zlodejka,

podvodníčka a príslušníčka ŠTB“ a obviňovala ju, že okráda jej matku. Správny orgán jej za

spáchanie uvedeného priestupku uložil pokutu v sume 500,–Sk (16,60 €).

Žalobkyňa v správnom konaní opakovane podávala námietky predpojatosti v zmysle

§ 12 ods. 1 SP. Žalovaný vyhovel jej námietke o predpojatosti všetkých zamestnancov

Obvodného úrad v Žiline, odboru všeobecnej vnútornej správy a rozhodnutím

č. 2006/07215/3MC zo dňa 7.8.2006 ich vylúčil z konania o predmetnej veci a vec postúpil

Obvodnému úradu v Martine. Na základe podnetu JUDr. S. zo dňa 17.8.2006 vydala Krajská

prokuratúra Žilina upozornenie prokurátora č. Kd 2083/06-8 zo dňa 16.10.2006 na

odstránenie porušení o správnom konaní s odôvodnením, že predmetné

rozhodnutie o vylúčení zamestnancov prvostupňového správneho orgánu nie je náležite

odôvodnené. Na základe podania JUDr. S. žalovaný rozhodnutie zo dňa 7.8.2006 zrušil

a v novom konaní Krajský úrad v Žiline rozhodnutím č. 2007/01162/3MC zo dňa 2.7.2007

návrhu na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci nevyhovel. Ďalším námietkam

žalobkyne o predpojatosti JUDr. B. (vo veci konajúcej pracovníčky správneho orgánu)

správny orgán nevyhovel.

Po podaní rozkladu žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný správny

orgán sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne,

ktoré spočívali v tvrdení, že svedecké výpovede nekorešpondovali s listinnými dôkazmi,

svojim konaním len chránila svoj majetok, že vlastnícke právo JUDr. S. je spochybnené, že

správny orgán neakceptoval jej práceneschopnosť a nebola dodržaná zásada in dubio pro reo.

Žalovaný trval na správnosti a zákonnosti svojho postupu, keď pojednával v neprítomnosti

žalobkyne a poukázal na to, že v konaní nariadil osem ústnych pojednávaní, na ktoré sa

žalobkyňa nedostavila napriek tomu, že podľa vyjadrenie jej ošetrujúceho lekára, jej

zdravotný stav nebránil zúčastniť sa pojednávania. K inštitútu vylúčenia zamestnanca

pre námietku predpojatosti uviedol, že tento nemá vplyv na priebeh konania tak, ako na to

poukazovala žalobkyňa – že rozhodnutie o námietke mala doručené až po siedmych dňoch

od ústneho pojednávania. Uviedol, že odvolací orgán preskúmaním rozhodnutí správneho

orgánu o nevyhovení námietok predpojatosti zistil, že postup správneho orgánu bol zákonný

v súlade s § 12 ods. 1 SP a rozsah odôvodnenia v dostatočnej miere zdôvodnil nestrannosť

JUDr. B. k predmetu veci a k účastníkom konania. K vykonanému dokazovaniu pred

správnym orgánom uviedol, že každý svedok bol pred výpoveďou poučený o svojich právach

a povinnostiach, správny orgán všetky vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v ich

vzájomných súvislostiach a keďže žalobkyňa nenavrhla žiadny dôkaz, ktorým by bola

preukázaná nepravdivosť už vykonaných dôkazov, považoval odvolací správny orgán zistenie

skutku za dostatočne preukázané. Žalovaný sa stotožnil aj s výškou uloženej pokuty. Na záver

dodal, že zabezpečenie osobného nároku konaním, ktoré má znaky priestupku, nesie so sebou

právnu zodpovednosť za takto spáchaný priestupok a ubližovanie inému na cti nemožno

považovať za primeraný spôsob obrany proti priamo hroziacemu útoku na záujem chránený

zákonom, pretože týmto skutkom sa sledoval cieľ uraziť a ponížiť iného a nie odvrátiť

nebezpečenstvo.

V predmetnej právnej veci bolo predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie

žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o uznaní žalobkyne

vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, preto sa súd tvrdeniami

žalobkyne zameranými na zdôvodnenie jej vlastníckych práv dôvodne nezaoberal. Dôvody

odvolania sa podstatne neodlišovali od dôvodov žaloby, ku ktorým zaujal stanovisko súd

prvého stupňa ani od dôvodov odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu,

s ktorými sa náležitým spôsobom vo svojom rozhodnutí vysporiadal žalovaný a odvolací súd

sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu a dôvody v ňom

uvedené si osvojuje ako svoje vlastné s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá v spojení

s .

V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd naviac konštatuje, že postup

žalovaného, ktorým tento odstránil pochybenie v otázke vylúčenia zamestnancov OÚ v Žiline,

bol v súlade so zákonom a nepredstavuje vadu vyvolávajúcu nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Súd nemal pochybnosť, že vo veci rozhodovali orgány vecne a miestne príslušné

prostredníctvom svojich pracovníkov, ktorí z prejednávania veci neboli (dôvodne) vylúčení

a nezistil ani iné procesné porušenie práv žalobkyne.

Rovnako nemal dôvod pochybovať o dôveryhodnosti svedkov K. a B., z ktorých

výpovedí jednoznačne vyplýva, že ako susedia konflikt, ktorý sa stal dňa 13.05.2006 v čase

medzi 11.00 h až 16.00 h medzi žalobkyňou a JUDr. A., sledovali.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobkyne vidiacu rozpor v obsahu

úradných záznamov príslušníkov polície zo zásahu a ich neskoršími svedeckými výpoveďami,

s poukazom na to, že ako vyplýva z obsahu ich svedeckých výpovedí pri zásahu (konajúc

vo veci priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 priestupkového zákona, z ktorého bola

obvinená JUDr. S.) sa zameriavali na odstraňovanie drevenej garáže, odpratávanie vecí v nej

uložených a odpratávanie pozostatkov stavby a v čase podávania vedeckých výpovedí si

s odstupom času spomínali aj na verbálne prejavy medzi žalobkyňou i JUDr. A. v rozsahu ako

tieto prejavy zachytili svojimi zmyslami a spomínaním na tento zásah. Obsahom ich výpovedí

a ich vypovedacou hodnotou sa v dostatočnej miere zaoberali správne orgány prvého

i druhého stupňa, tieto náležitým spôsobom v súlade s logickým uvažovaním vyhodnotili a s

ich závermi sa stotožnil krajský súd ako i odvolací súd. Nebolo úlohou súdu v konaní skúmať

dôvody, pre ktoré príslušníci niektorej z hliadok prítomní dňa 13.5.2006 v súvislosti

s riešením vlastníckych vzťahov medzi ňou a JUDr. A. nezasiahli vtedy aj vo veci

predmetného priestupku, a táto skutočnosť, na ktorú poukazovala žalobkyňa, podľa názoru

odvolacieho súdu nevylučuje, že títo svedkovia vnímali vlastnými zmyslami skutkové

okolnosti tak, ako ich opísali vo svojich výpovediach a niet dôvodu považovať ich z tohto

dôvodu za nevierohodné, účelové alebo tendenčné.

Nebolo možné napokon zohľadniť ani tvrdenie žalobkyne o primeranosti jej postupu

pri ochrane jej majetku, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňou použité

expresívne výrazy nemožno vzhľadom na ich obsah, formu a okolnosti, za ktorých boli

prednesené, považovať za oprávnenú kritiku JUDr. S. zameranú na odvrátenie priamo

hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem (najmä, ak v tom čase boli prítomní

príslušníci štátnej aj mestskej polície), ale tieto evidentne sledovali cieľ uraziť a ponížiť

iného.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom

krajského súdu i žalovaného, že svojim konaním žalobkyňa uvedený priestupok spáchala tak,

ako bol ustálený na základe riadne vykonaného dokazovania pretože vzhľadom na to,

že neboli zistené také vady konania pred krajským súdom, ktoré by mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a ani námietky žalobkyne neboli spôsobilé

spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd rozsudok krajského súdu

podľa § 219 ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 1

v spojení s a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo

nebola v tomto konaní úspešná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 2. februára 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová