Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)0bf/376977.a94d7e.pdf
PDF · 119.18 KB
No categories available
1Sžo/58/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/58/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci
žalobkyne: M., bytom H., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Drieňová č. 22, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. SVS-230-
2008/01054/TGH zo dňa 25.3.2008, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1S 95/2008-33 zo dňa 27.11.2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 95/2008-33 zo dňa 27.11.2008 p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou
sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. SVS-230-
2008/01054/TGH zo dňa 25.3.2008, ktorým žalovaný zamietol odvolanie a potvrdil
prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu v Žiline č. 2006/05051-000882/1031-1033/2BE
zo dňa 20.12.2007 o uznaní žalobkyne vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej
len „zákon“) a uložení pokuty vo výške 500,–Sk (16,60 €). Žalobkyni náhradu trov konania
nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že postup a rozhodnutie
žalovaného boli v súlade so zákonom a napadnuté rozhodnutie je náležite odôvodnené a preto
žalobu žalobkyne zamietol.
Podľa názoru krajského súdu v správnom konaní bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalobkyňa svojim konaním naplnila znaky priestupku podľa § 49 ods. 1
písm. a/ zákona a skutku sa dopustila tým, že narušila občianske spolunažívanie, keď inému
ublížila na cti tak, že dňa 13.5.2006 v čase medzi 11.00 a 16.00 hod. urážala JUDr. A. slovami
„zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠTB“ a obviňovala ju, že okráda jej matku. Krajský súd
uviedol, že správny orgán uskutočnil celkovo osem ústnych pojednávaní na prejednanie
priestupku, na ktoré sa žalobkyňa napriek poučeniu nedostavila a svoju neprítomnosť
ospravedlňovala zdravotnými dôvodmi. Krajský súd konštatoval, že správny orgán postupoval
správne a v súlade so zákonom, keď konal v neprítomnosti žalobkyne. Počas konania vzniesla
aj námietku predpojatosti o vylúčenie celého odboru konania, na základe ktorej bola vec
postúpená na rozhodnutie Obvodnému úradu v Martine. Na základe podnetu podaného JUDr.
A. na Okresnú prokuratúru v Žiline a rozhodnutia žalovaného bola vec vrátená na rozhodnutie
späť Obvodnému úradu v Žiline.
Krajský súd dospel k záveru, že správne rozhodnutia oboch stupňov sú zákonné,
riadne odôvodnené a rovnako je odôvodnená aj výška pokuty. Dodal, že námietka žalobkyne
o ochrane svojho vlastníckeho práva neobstojí, pretože táto je zaručená pred akýmkoľvek
neoprávneným zásahom ustanoveniami Občianskeho zákonníka a žalobkyňa sa mala ochrany
domáhať cestou príslušného súdu.
Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, ktorým krajskému súdu vytýkala,
že sa nevysporiadal s jej argumentáciou. Namietala, že rozhodnutie o vznesenej námietke
predpojatosti Krajského úradu č. 2006/07215/3MC zo dňa 7.8.2006 bolo právoplatné a nebol
možný voči nemu žiaden opravný prostriedok a nebolo ho možné ani preskúmať
v mimoodvolacom konaní. Podľa jej názoru, že svedecké výpovede nekorešpondujú
s listinnými dôkazmi a výpovede svedkov sú rozdielne. Uviedla, že ak by sa konania
kladeného jej za vinu dopustila, tak by aspoň jedna z policajných hliadok voči nej zasiahla.
Uviedla, že výpovede svedkov K. a B. sú nevierohodné, pretože títo svedkovia sa spolu
s JUDr. S. pokúsili klamaním súdneho znalca aj súdu bezdôvodne a nezákonne obohatiť.
Zotrvala na svojom presvedčení, že pri ochrane svojho majetku sa mohla brániť akýmkoľvek
spôsobom a poukázala na iný prípad, v ktorom bol útočník, ktorý takto chránil svoj majetok,
zbavený obvinenia. Ďalej poukázala na výklad slov zlodej, okradnúť a vyjadrila názor, že
rozhodnutie žalovaného nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny a zotrval na svojom vyjadrení k žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách dôvodov
podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne
vyhlásil dňa 2.2.2010, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní
vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu prvostupňového súdu ako aj
z administratívneho spisu žalovaného zistil, že na základe podnetu JUDr. S. začal Obvodný
úrad v Žiline priestupkové konanie vo veci spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona. Prvostupňový správny orgán opakovane
nariaďoval vo veci ústne pojednávanie na prejedanie priestupku, ktorého sa žalobkyňa napriek
poučeniu nezúčastnila ani raz a dôvodila svojimi zdravotnými problémami. Správny orgán
si po opakovanom odročení pojednávania vyžiadal od ošetrujúceho lekára žalobkyne
informáciu o jej zdravotnom stave (zo dňa 5.11.2007), z ktorej vyplýva, že zdravotný stav
žalobkyne jej dovoľuje zúčastniť sa konania pred správnym orgánom. Rovnako
z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa napriek tvrdeným zdravotným ťažkostiam
a práceneschopnosti, ktorou ospravedlňovala svoju neúčasť na pojednávaní, dostavila
na mestský úrad, kde žiadala vyhotovenie správy o svojej povesti. Správny orgán preto
v súlade s § 74 ods. 1 zákona prejednal vec v neprítomnosti žalobkyne. Po vykonanom
dokazovaní a zhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel
k záveru, že žalobkyňa sa skutku dopustila tým, že JUDr. A. dňa 13.5.2006 v čase medzi
11.00 a 16.00 hod v blízkosti domovej nehnuteľnosti v Ž. na H. urážala slovami „zlodejka,
podvodníčka a príslušníčka ŠTB“ a obviňovala ju, že okráda jej matku. Správny orgán jej za
spáchanie uvedeného priestupku uložil pokutu v sume 500,–Sk (16,60 €).
Žalobkyňa v správnom konaní opakovane podávala námietky predpojatosti v zmysle
§ 12 ods. 1 SP. Žalovaný vyhovel jej námietke o predpojatosti všetkých zamestnancov
Obvodného úrad v Žiline, odboru všeobecnej vnútornej správy a rozhodnutím
č. 2006/07215/3MC zo dňa 7.8.2006 ich vylúčil z konania o predmetnej veci a vec postúpil
Obvodnému úradu v Martine. Na základe podnetu JUDr. S. zo dňa 17.8.2006 vydala Krajská
prokuratúra Žilina upozornenie prokurátora č. Kd 2083/06-8 zo dňa 16.10.2006 na
odstránenie porušení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní s odôvodnením, že predmetné
rozhodnutie o vylúčení zamestnancov prvostupňového správneho orgánu nie je náležite
odôvodnené. Na základe podania JUDr. S. žalovaný rozhodnutie zo dňa 7.8.2006 zrušil
a v novom konaní Krajský úrad v Žiline rozhodnutím č. 2007/01162/3MC zo dňa 2.7.2007
návrhu na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci nevyhovel. Ďalším námietkam
žalobkyne o predpojatosti JUDr. B. (vo veci konajúcej pracovníčky správneho orgánu)
správny orgán nevyhovel.
Po podaní rozkladu žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný správny
orgán sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne,
ktoré spočívali v tvrdení, že svedecké výpovede nekorešpondovali s listinnými dôkazmi,
svojim konaním len chránila svoj majetok, že vlastnícke právo JUDr. S. je spochybnené, že
správny orgán neakceptoval jej práceneschopnosť a nebola dodržaná zásada in dubio pro reo.
Žalovaný trval na správnosti a zákonnosti svojho postupu, keď pojednával v neprítomnosti
žalobkyne a poukázal na to, že v konaní nariadil osem ústnych pojednávaní, na ktoré sa
žalobkyňa nedostavila napriek tomu, že podľa vyjadrenie jej ošetrujúceho lekára, jej
zdravotný stav nebránil zúčastniť sa pojednávania. K inštitútu vylúčenia zamestnanca
pre námietku predpojatosti uviedol, že tento nemá vplyv na priebeh konania tak, ako na to
poukazovala žalobkyňa – že rozhodnutie o námietke mala doručené až po siedmych dňoch
od ústneho pojednávania. Uviedol, že odvolací orgán preskúmaním rozhodnutí správneho
orgánu o nevyhovení námietok predpojatosti zistil, že postup správneho orgánu bol zákonný
v súlade s § 12 ods. 1 SP a rozsah odôvodnenia v dostatočnej miere zdôvodnil nestrannosť
JUDr. B. k predmetu veci a k účastníkom konania. K vykonanému dokazovaniu pred
správnym orgánom uviedol, že každý svedok bol pred výpoveďou poučený o svojich právach
a povinnostiach, správny orgán všetky vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v ich
vzájomných súvislostiach a keďže žalobkyňa nenavrhla žiadny dôkaz, ktorým by bola
preukázaná nepravdivosť už vykonaných dôkazov, považoval odvolací správny orgán zistenie
skutku za dostatočne preukázané. Žalovaný sa stotožnil aj s výškou uloženej pokuty. Na záver
dodal, že zabezpečenie osobného nároku konaním, ktoré má znaky priestupku, nesie so sebou
právnu zodpovednosť za takto spáchaný priestupok a ubližovanie inému na cti nemožno
považovať za primeraný spôsob obrany proti priamo hroziacemu útoku na záujem chránený
zákonom, pretože týmto skutkom sa sledoval cieľ uraziť a ponížiť iného a nie odvrátiť
nebezpečenstvo.
V predmetnej právnej veci bolo predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie
žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o uznaní žalobkyne
vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, preto sa súd tvrdeniami
žalobkyne zameranými na zdôvodnenie jej vlastníckych práv dôvodne nezaoberal. Dôvody
odvolania sa podstatne neodlišovali od dôvodov žaloby, ku ktorým zaujal stanovisko súd
prvého stupňa ani od dôvodov odvolania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu,
s ktorými sa náležitým spôsobom vo svojom rozhodnutí vysporiadal žalovaný a odvolací súd
sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu a dôvody v ňom
uvedené si osvojuje ako svoje vlastné s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá v spojení
s § 219 ods. 2 OSP.
V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd naviac konštatuje, že postup
žalovaného, ktorým tento odstránil pochybenie v otázke vylúčenia zamestnancov OÚ v Žiline,
bol v súlade so zákonom a nepredstavuje vadu vyvolávajúcu nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Súd nemal pochybnosť, že vo veci rozhodovali orgány vecne a miestne príslušné
prostredníctvom svojich pracovníkov, ktorí z prejednávania veci neboli (dôvodne) vylúčení
a nezistil ani iné procesné porušenie práv žalobkyne.
Rovnako nemal dôvod pochybovať o dôveryhodnosti svedkov K. a B., z ktorých
výpovedí jednoznačne vyplýva, že ako susedia konflikt, ktorý sa stal dňa 13.05.2006 v čase
medzi 11.00 h až 16.00 h medzi žalobkyňou a JUDr. A., sledovali.
Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobkyne vidiacu rozpor v obsahu
úradných záznamov príslušníkov polície zo zásahu a ich neskoršími svedeckými výpoveďami,
s poukazom na to, že ako vyplýva z obsahu ich svedeckých výpovedí pri zásahu (konajúc
vo veci priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 priestupkového zákona, z ktorého bola
obvinená JUDr. S.) sa zameriavali na odstraňovanie drevenej garáže, odpratávanie vecí v nej
uložených a odpratávanie pozostatkov stavby a v čase podávania vedeckých výpovedí si
s odstupom času spomínali aj na verbálne prejavy medzi žalobkyňou i JUDr. A. v rozsahu ako
tieto prejavy zachytili svojimi zmyslami a spomínaním na tento zásah. Obsahom ich výpovedí
a ich vypovedacou hodnotou sa v dostatočnej miere zaoberali správne orgány prvého
i druhého stupňa, tieto náležitým spôsobom v súlade s logickým uvažovaním vyhodnotili a s
ich závermi sa stotožnil krajský súd ako i odvolací súd. Nebolo úlohou súdu v konaní skúmať
dôvody, pre ktoré príslušníci niektorej z hliadok prítomní dňa 13.5.2006 v súvislosti
s riešením vlastníckych vzťahov medzi ňou a JUDr. A. nezasiahli vtedy aj vo veci
predmetného priestupku, a táto skutočnosť, na ktorú poukazovala žalobkyňa, podľa názoru
odvolacieho súdu nevylučuje, že títo svedkovia vnímali vlastnými zmyslami skutkové
okolnosti tak, ako ich opísali vo svojich výpovediach a niet dôvodu považovať ich z tohto
dôvodu za nevierohodné, účelové alebo tendenčné.
Nebolo možné napokon zohľadniť ani tvrdenie žalobkyne o primeranosti jej postupu
pri ochrane jej majetku, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňou použité
expresívne výrazy nemožno vzhľadom na ich obsah, formu a okolnosti, za ktorých boli
prednesené, považovať za oprávnenú kritiku JUDr. S. zameranú na odvrátenie priamo
hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem (najmä, ak v tom čase boli prítomní
príslušníci štátnej aj mestskej polície), ale tieto evidentne sledovali cieľ uraziť a ponížiť
iného.
S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom
krajského súdu i žalovaného, že svojim konaním žalobkyňa uvedený priestupok spáchala tak,
ako bol ustálený na základe riadne vykonaného dokazovania pretože vzhľadom na to,
že neboli zistené také vady konania pred krajským súdom, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP) a ani námietky žalobkyne neboli spôsobilé
spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd rozsudok krajského súdu
podľa § 219 ako vecne správny potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 1
v spojení s § 250k ods. 1 OSP a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo
nebola v tomto konaní úspešná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 2. februára 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová