Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 213/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B.,

vo veci namietaného porušenia a 5 a

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn.

a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011

doručená sťažnosť J. Č., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia a 5 (ďalej len „“) a

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

pod sp. zn. a sp. zn. a Krajským súdom v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 13. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 9. mája 2007 bol sťažovateľ uznaný vinným z pokusu trestného činu

vraždy podľa a v súbehu s trestným činom

porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 a nedovoleného ozbrojovania podľa

. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. októbra 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté. Rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. decembra 2010 v rámci dovolacieho konania bolo vyslovené

porušenie zákona najvyšším súdom v odvolacom konaní, a to z dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. i) účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný

poriadok“), odvolacie uznesenie bolo zrušené a rovnako aj rozsudok krajského súdu s tým,

že vec bola vrátená krajskému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Ďalším uznesením

dovolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2010 bol

sťažovateľ (ktorý sa počas dovolacieho konania nachádzal vo výkone trestu odňatia

slobody) vzatý do väzby podľa nového z dôvodov podľa

a nového .

Sťažovateľ 15. decembra 2010 požiadal krajský súd o prepustenie z väzby. Žiadosť

odôvodnil tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je možnosť

uloženia vysokého trestu dôvodom väzby a odôvodnenie väzby s poukazom na

neprávoplatné odsúdenie v inej trestnej veci je porušením prezumpcie neviny. Pri osobnom

výsluchu 30. decembra 2010 doplnil žiadosť tým, že najvyšší súd mal pri rozhodovaní

o vzatí do väzby vzhľadom na ustanovenie nového

postupovať a o väzbe a dôvodoch rozhodovať podľa účinného do

31. decembra 2005 (ďalej len „starý “). Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. decembra 2010 bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského

súdu aj po zrušení pôvodného rozsudku v rámci dovolacieho konania naďalej trvajú dôvody

väzby podľa a nového s tým, že nezistil žiadne

procesné pochybenia pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa v rámci dovolacieho konania,

pričom ustanovenie nového upravuje postup súdu, keď sa

v konaní o dovolaní rozhoduje zároveň o prípadnej väzbe. Ustanovením § 564 ods. 5

nového sa riadiť nemôže, keďže o dovolaní sa rozhodovalo podľa

nového , pričom ustanovenie nového je

špeciálnym ustanovením, ktoré sa týka konania o dovolaní a rozhodovania o väzbe.

Ustanovenie nového sa týka len konania v prvom stupni

a konania o riadnom opravnom prostriedku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2011 sa rozhodlo, že

1. podľa starého sa napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušuje v celom rozsahu;

2. podľa starého s poukazom na dôvody väzby podľa

a starého žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby sa zamieta.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa treba plne stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa

ktorého krajský súd pochybil, keď v rozpore s ustanovením § 564 ods. 4 a 5 nového

postupoval v posudzovanej veci podľa nového .

S argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej dôvody väzby mali byť posudzované podľa § 67

ods. 3 starého (teda ako opätovné vzatie do väzby v rovnakej veci), sa

však nestotožnil. Väzbu po zrušení právoplatného rozhodnutia v dovolacom konaní

a vrátení veci na nové prerokovanie a rozhodnutie je potrebné posudzovať samostatne

a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní bez ohľadu na to, či bol obvinený v pôvodnom

konaní ešte pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody z väzby prepustený. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené 17. februára 2011.

Žiadosťou z 11. marca 2011 doručenou krajskému súdu toho istého dňa požiadal

sťažovateľ znova o prepustenie z väzby, a to s poukazom na skutočnosť, že 9. marca 2011

uplynula trojmesačná lehota väzby podľa starého , teda

opätovnej väzby v tej istej veci, keďže do väzby bol nanovo vzatý najvyšším súdom

v dovolacom konaní 9. decembra 2010. Vzhľadom na to, že predseda senátu krajského súdu

nepožiadal najvyšší súd o predĺženie lehoty väzby najneskôr desať dní pred skončením

príslušnej lehoty, mal byť 9. marca 2011 prepustený, čo sa však nestalo. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2011 bola jeho žiadosť podľa § 72 ods. 2

starého zamietnutá s tým, že proti uzneseniu je prípustná sťažnosť.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými postupmi všeobecných súdov došlo

k porušeniu označených práv podľa a dohovoru.

V dovolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2010 došlo k opätovnému vzatiu sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených

v ustanovení a nového , hoci obžaloba bola

podaná vo februári 2004, teda počas účinnosti starého . Preto

s poukazom na intertemporálne ustanovenie a nového pri

rozhodovaní o opätovnej väzbe sťažovateľa bolo treba aplikovať starý .

Podľa sťažovateľa je teda protiústavné už toto prvotné rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým bol vzatý do väzby.

Pochybenie najvyššieho súdu rozhodujúceho o väzbe sťažovateľa v súvislosti

s dovolacím konaním konštatoval neskôr iný senát najvyššieho súdu, ktorý uznesením

sp. zn. z 3. februára 2011 vyslovil názor, že u sťažovateľa sú dané dôvody

väzby nie podľa a nového , ale podľa

písm. a) a c) starého . Ani tu však neboli správne posúdené dôvody

väzby, keďže išlo o väzbu opätovnú, a to potom, čo už v minulosti bol sťažovateľ v tej istej

veci z väzby prepustený. Preto existenciu dôvodov väzby bolo potrebné správne skúmať

podľa špeciálnej úpravy dôvodov väzby vyplývajúcej z ustanovenia § 67 ods. 3 starého

, nie teda podľa starého , ako to

nesprávne posúdil najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 3. februára 2011.

Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa pri posudzovaní dôvodov väzby odvolávajú

na ustanovenie nového a tvrdia, že vzhľadom na toto

ustanovenie je potrebné väzbu (jej dôvody) sťažovateľa posudzovať samostatne a nezávisle

od väzby v pôvodnom konaní, a preto sa na túto väzbu vzťahujú dôvody väzby podľa § 67

ods. 1 starého . Tento právny názor nie je správny a je v rozpore

s ustanovením nového . Podľa tohto ustanovenia sa totiž iba

dĺžka trvania väzby podľa § 380 ods. 1 alebo 2 posudzuje samostatne a nezávisle od väzby

v pôvodnom konaní, nie teda dôvody väzby. Ustanovenie a dôvodová správa k nemu

nehovoria nič o tom, že na takúto väzbu sa vzťahuje výlučne ustanovenie § 67 ods. 1

starého . Práve naopak, aplikácia dôvodov opakovanej väzby je

prípustná. S formuláciou, podľa ktorej väzbu po zrušení rozsudku v dovolacom konaní

z pohľadu dĺžky jej trvania je potrebné posudzovať samostatne, sťažovateľ súhlasí, avšak

zdôrazňuje, že ide nepochybne len o ustanovenia vzťahujúce sa k pojmu „čas“ alebo

„dĺžka“, nie však k pojmu „dôvody“ väzby.

Nezákonné ustálenie dôvodov väzby podľa starého

vo svojich dôsledkoch vyvolalo aj protizákonné trvanie väzby sťažovateľa. Pri správnej

aplikácii starého by sa muselo vychádzať z ustanovenia

starého , podľa ktorého väzba podľa

v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace, pričom návrh

na jej predĺženie treba doručiť súdu najneskôr desať dní pred skončením príslušnej lehoty.

Ak sa tak nestalo, obvinený musí byť najneskôr deň po uplynutí lehoty prepustený z väzby.

Krajský súd o predĺženie lehoty nepožiadal a sťažovateľ nebol 10. marca 2011 prepustený.

Preto 11. marca 2011 požiadal o prepustenie z väzby, avšak uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. marca 2001 doručeným obhajcovi sťažovateľa 29. marca 2011 bola

žiadosť zamietnutá.

Napokon došlo aj k prieťahom v konaní krajského súdu v súvislosti so žiadosťou

sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. decembra 2010. Krajský súd o žiadosti rozhodol

30. decembra 2010. Uznesenie bolo doručené 12. januára 2011, sťažovateľ podal proti

uzneseniu sťažnosť doručenú krajskému súdu 18. januára 2011 a krajský súd predložil spis

najvyššiemu súdu na rozhodnutie 25. januára 2011. Najvyšší súd rozhodol 3. februára 2011,

pričom jeho uznesenie bolo doručené krajskému súdu 11. februára 2011 a ten ho

sťažovateľovi doručil 17. februára 2011. Krajský súd podľa uvedeného postupu rozhodoval

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu celkove 48 dní. Takto dlhá lehota je

neprijateľná, a preto postupom krajského súdu došlo k neospravedlniteľným a neprípustným

prieťahom v konaní.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn.

s tým, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu neodkladne prepustiť

sťažovateľa z väzby. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 5 000 € spoločne a nerozdielne od najvyššieho súdu a krajského súdu. Napokon sa

domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 311,22 € spoločne

a nerozdielne od najvyššieho súdu a krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2010 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je presne známe, kedy bolo sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi

doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2010, avšak

má preukázané, že sťažovateľ už 15. decembra 2010 požiadal krajský súd o prepustenie

z väzby, pričom tento o jeho žiadosti rozhodol 30. decembra 2010. Najneskôr v tom čase

muselo už byť uznesenie najvyššieho súdu doručené. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú

prepravu až 13. apríla 2011 bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

V podstate rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5

a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

v súvislosti s rýchlosťou konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

z 15. decembra 2010.

Žiadosť bola krajskému súdu doručená 17. decembra 2010, krajský súd o nej

rozhodol 30. decembra 2010, uznesenie doručil 12. januára 2011 a v dôsledku sťažnosti

podanej sťažovateľom predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu 25. januára 2011.

Z uvedeného vyplýva, že prípadné prieťahy v postupe a rozhodovaní krajského súdu sa

ukončili najneskôr 25. januára 2011, lebo uvedeného dňa krajský súd splnil všetky zákonné

povinnosti, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa mal. Preto sťažnosť

bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ do doby konania krajského

súdu sťažovateľ zaraďuje aj obdobie od 11. februára 2011, keď bol spis spolu aj

s uznesením najvyššieho súdu vrátený krajskému súdu, do 17. februára 2011, keď bolo

uznesenie najvyššieho súdu krajským súdom doručené sťažovateľovi, nemožno s takýmto

hodnotením súhlasiť, pretože doba doručovania uznesenia najvyššieho súdu je primeraná.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniam vedeným

krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn. v súvislosti s namietanou

nezákonnosťou uznesení krajského súdu z 30. decembra 2010 a 21. marca 2011, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Tak proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. decembra 2010, ako aj proti

jeho uzneseniu sp. zn. z 21. marca 2011 bola prípustná sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok. O sťažnostiach bol oprávnený rozhodovať krajský súd v riadnom

opravnom konaní, a preto bolo v jeho právomoci poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa podľa a dohovoru. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ využil právo podať sťažnosť proti

uzneseniu z 30. decembra 2010. Či podal sťažnosť aj proti uzneseniu z 21. marca 2011, nie

je ústavnému súdu známe.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2

a 5 a a 4 dohovoru. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Relevantné námietky sťažovateľa sa týkajú skutočnosti, podľa ktorej dôvodnosť

väzby sťažovateľa sa má posudzovať podľa ustanovenia § 67 ods. 1 starého Trestného

poriadku, teda nie podľa starého , keďže podľa názoru

najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie nového treba

väzbu nariadenú v súvislosti so zrušením právoplatného rozhodnutia v dovolacom konaní

samostatne posudzovať. Sťažovateľ sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, pretože

z ustanovenia nového uvedený záver najvyššieho súdu

vyvodiť nemožno.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zásadne konštatovať, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do

väzby postupom podľa § 380 ods. 2 a z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1

písm. a) a c) nového . Uvedené skutočnosti sú súčasťou výroku

uznesenia, proti ktorému nebola sťažnosť prípustná, a ktoré preto nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ síce toto uznesenie napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale ako to

vyplýva z už uvedeného, urobil tak oneskorene, a preto správnosť právneho posúdenia

väzby sťažovateľa nemôže už ústavný súd skúmať.

Ďalej sa javí ako podstatné, že ďalším uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. februára 2011 (skúmanie ktorého je predmetom konania) bolo podľa jeho

výrokovej časti jednak zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. decembra

2010 postupom podľa starého , ale tiež s poukazom

na dôvody väzby podľa a starého bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.

V podstate došlo k tomu, že iný senát najvyššieho súdu prekvalifikoval dôvodnosť

väzby sťažovateľa, lebo kým podľa právneho názoru päťčlenného dovolacieho senátu

najvyššieho súdu boli dôvody väzby dané podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného

poriadku (na základe týchto dôvodov došlo k vzatiu sťažovateľa do väzby), zatiaľ podľa

názoru trojčlenného senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o sťažnosti má byť väzba

sťažovateľa dôvodná podľa a starého .

Ústavný súd konštatuje, že z procesnoprávneho hľadiska nemá vytvorený dostatočný

priestor na to, aby sa mohol záväzným spôsobom vyjadriť k otázke správnosti vymedzenia

dôvodov väzby sťažovateľa najvyšším súdom v sťažnostnom konaní. V tomto smere chýba

možnosť skúmať skoršie uznesenie dovolacieho senátu, keďže toto sťažovateľ včas

nenapadol. Ani v prípade uznesenia senátu rozhodujúceho o sťažnosti nemôže ústavný súd

skúmať prípadnú právnu kvalifikáciu väzby podľa nového , lebo podaná

sťažnosť to neumožňuje. Sťažovateľ totiž posudzovanie väzby podľa starého Trestného

poriadku nenamieta. Jadrom jeho námietky je totiž nesprávnosť právnej kvalifikácie jeho

väzby v rámci starého .

Možno urobiť záver, že za daného stavu nie je možné už na prvý pohľad označiť

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011