Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 209/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., právne zastúpenej advokátom JUDr.

M. Č, B., vo veci namietaného porušenia a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo 7. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie a 2 a (ďalej len „“),

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo 7. decembra 2010.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu D. r. (ďalej aj „žalovaný“) č. I/224/5129-

33976/2009/990262-r z 9. júna 2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane

o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnických osôb za rok 2004 vo výške 54 078,10 € po

opakovanej daňovej kontrole.

O podanej žalobe rozhodoval Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý

žalobu rozsudkom č. k. -36 z 26. januára 2010 zamietol.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie a najvyšší súd ako súd

odvolací rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2010 rozhodnutie krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že «V konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napádaného

rozsudku, mali všeobecné súdy povinnosť posúdiť správnosť aplikácie ustanovení zákona

č. o správe daní a poplatkov v znení platnom v rozhodnom období(...)

žalovaným, keďže v súlade s (...) je žalovaný oprávnený a povinný konať výlučne

v medziach zákona. (...)

Otázkou charakteru dokazovania a dôkaznej povinnosti v daňovom konaní sa

opakovane zaoberal aj Najvyšší súd(...), pričom v publikovanom rozsudku vo veciach sp. zn.

, dospel k nasledovnému právnemu záveru: „Voľba druhu

dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok,

okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť

daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov). Na tento účel má

správca dane využiť prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4

zákona o správe daní a poplatkov), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen

cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo

tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu

dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok,

okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť

daňového subjektu (§29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov)“.

Žalovaný bol v daňovom konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu žalovaného,

povinný zabezpečiť, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

boli zistené čo najúplnejšie a v prípade, ak boli niektoré tvrdené skutočnosti pochybné

alebo nebolí jednoznačne nepreukázané, nemal na tieto skutočnosti prihliadať. (...)

Najvyšší súd(...) však v napádanom rozsudku zaujal presne opačné stanovisko ako vo

vyššie citovanom rozhodnutí, keď považoval za dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia len

uvedenie citácie ustanovenia § 29 ods. 8 Zákona o správe daní (strana 4 odsek 3

napádaného rozsudku) a záver, že „dôkazné bremeno má daňovník“ (strana 4 odsek 5

napádaného rozsudku).

Máme za to, že právny záver Najvyššieho súdu(...) o existencii dôkaznej povinnosti

v daňovom konaní výlučne na strane daňovníka je nesprávny, popiera účel a význam

právnych noriem obsiahnutých v zákone o správe daní a v neposlednej rade porušuje právo

sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahu správneho orgánu a neoprávneným

postupom správneho orgánu.

Najvyšší súd(...) mal po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného zabezpečiť

ochranu práv sťažovateľa, vysloviť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného pre porušenie § 29

ods. 2 Zákona o správe daní s poukazom na rozhodnutia v obdobných veciach a toto

rozhodnutie zrušiť.

Keďže napádaný rozsudok je v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu(...),

považujeme ho s ohľadom na citované rozhodnutia Ústavného súdu(...) (najmä

) za arbitrárny, a teda porušujúci právo sťažovateľa na súdnu ochranu. (...)

Rozhodnutie žalovaného, ako aj napádaný rozsudok sú vydané na základe dôkazov,

ktoré spočívajú takmer výlučne v zisteniach a právnych posúdenia zahraničnej daňovej

správy(...) Máme za to, že v tomto prípade nedošlo k objektívnemu zisteniu objektívneho

skutkového stavu prípadu, keďže súdy a žalovaný vychádzali len z tvrdení ďalšej zložky

žalovaného, ktorá má na starosti kontakty so zahraničím.

Najvyšší súd(...) konštatuje, plne akceptujúc záver žalovaného, že keďže zahraničná

spoločnosť nemá pridelené daňové identifikačné číslo, nie je daňovým subjektom, avšak bez

toho, aby v daňovom konaní alebo následnom súdnom konaní boli prezentované priame

dôkazy ohľadom právnej úpravy a daňových predpisov v príslušnom štáte.

V tejto veci sa teda súdy uspokojili so závermi a tvrdeniami zložky žalovaného, avšak

na strane druhej od sťažovateľa vyžadovali predloženie konkrétnych dôkazov. Sme toho

názoru, že vyjadrením princípu rovnosti zbraní v súdnom konaní je rovnaké hodnotenie

dôkazov v ich logickej súvislosti, ako aj zdrojov, z ktorých boli dôkazy získané, pričom súd

by mal rovnako pristupovať k obom účastníkom v konaní a nezvýhodňovať. (...)

V tejto právnej veci Najvyšší súd(...) rozhodol bez toho, aby sa dostatočne

argumentačne vyporiadal s publikovanými závermi v analogických veciach ako bolo

analyzované vyššie, čím porušil princíp právnej istoty na strane sťažovateľa, a to aj

s ohľadom na obdobné rozhodnutie Ústavného súdu(...) ().»

Z týchto dôvodov vidí sťažovateľka v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu

porušenie svojich základných práv „podľa článku 46 ods. 1 (...) na verejné

prerokovanie veci,(...) podľa článku 46 ods. 2 (...) na preskúmanie nezákonného

rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a(...) podľa článku 48 ods. 2 (...) na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a článku 6 ods. 1 Dohovoru(...), podľa ktorého má

každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní,

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 2 a článku 48

ods. 2 (...), ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru(...) boli postupom

Najvyššieho súdu(...) v konaní sp. zn. a rozsudkom(...) zo dňa 07. 12. 2010

porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu(...) sp. zn. zo dňa 07. 12. 2010 sa zrušuje a

vec sa vracia Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.

Najvyšší súd(...) je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -36 z 26. januára 2010. Krajský

súd založil svoj rozsudok na potvrdení správnosti rozhodnutia žalovaného štátneho orgánu –

daňového riaditeľstva, keďže v danom prípade nedošlo k vynaloženiu nákladov na

dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa

Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a preto neuznal už uvedené daňové

výdavky žalobcovi, keďže nepredložil vierohodné daňové doklady uplatnených nákladov

vo vzťahu k zahraničnej spoločnosti B., USA.

Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade boli sporné skutkové okolnosti

daňovej transakcie, ktoré správca dane nepovažoval za dostatočne preukázané na to, aby

boli uznané ako daňový výdavok. K tomu najvyšší súd uviedol, že „kontrolou na dani

z príjmov u žalobcu bolo zistené, že žalobca ako daňový subjekt uhrádzal faktúry v priebehu

roku 2004 zahraničnému daňovému subjektu za sprostredkovanie predaja vagónov,

elektrických lokomotív a provízie za výpomoc na veľtrhu v Berlíne. Uvedené

sprostredkovanie bolo hradené v hotovosti cez výdavkový pokladničný doklad za rok 2004

v sume 8.609.470,- Sk. Na predložených daňových dokladoch pri daňovej kontrole za rok

2004, t. j. na zmluvách o sprostredkovanie a na faktúrach nie je žiadne konkrétne

zastúpenie (osoba, konateľ) zahraničného daňového subjektu, ktorý preberal peniaze v

hotovosti, pričom by bol dostatočne identifikovaný. Podľa žalobcu peniaze preberal

zákonný zástupca firmy Mr. P. B. (bez konkrétnej špecifikácie uvádzaného zástupcu). Platby

boli podľa konateľa spoločnosti iba v hotovosti preto, lebo to bol prvý kontakt a nebola ešte

dôvera medzi stranami a bola to požiadavka obchodného partnera. Bolo to spôsobené tým,

že niektoré sprostredkovania boli vykonané t. j. obchod bol realizovaný skôr, ako došlo

k podpísaniu zmluvy a vyplateniu odmeny za sprostredkovanie. Podľa zistení

medzinárodného dožiadania zahraničný daňový subjekt nemá pridelené DIČ a nevznikla mu

rezidencia pre daňové účely, pričom bez pridelenia identifikačného čísla, nie je možné

zriadiť podnikateľský účet. Zahraničná daňová správa na dožiadanie oznámila správcovi

dane, že aj keď zahraničný daňový subjekt bol právne zapísaný do obchodného registra

v Spojených štátoch amerických, nebolo mu pridelené daňové identifikačné číslo a nepodala

priznania k dani z príjmu v USA. Prieskumom sa nezistila žiadna indikácia, že by sa

spoločnosť niekedy skutočne nachádzala v USA, alebo vykonávala ekonomickú činnosť. (...)

V daňovom konaní nebola preukázaná daňová subjektivita zahraničnej spoločnosti

v USA, ktorej žalobca vyplatil provízie za sprostredkovanie. Zahraničná spoločnosť nemá

pridelené daňové identifikačné číslo a nevznikla jej rezidencia pre daňové účely. Existencia

daňovej subjektivity je predpokladom na to, aby medzi subjektami vznikol daňový vzťah,

obsahom ktorého by bol na jednej strane daňový príjem a na druhej daňový výdavok.

Výdavok, v danom prípade zaplatenie provízie zahraničnej spoločnosti, ktorá nemá daňovú

subjektivitu, alebo ktorej daňová subjektivita nebola preukázaná, je nedaňovým výdavkom

v zmysle o dani z príjmov. Dôkazné bremeno má daňovník,

ktorý náklad uplatnil. Najvyšší súd poukazuje na terminologickú nesprávnosť žalovaného

a správcu dane v rozhodnutiach, keď zahraničnú spoločnosť 'označovali za daňový subjekt

i keď zistili, že nemá v USA pridelené daňové identifikačné číslo a nevznikla jej rezidencia

pre daňové účely.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľky s výkladom a aplikáciou

ustanovení a o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v súvislosti s rozsahom uplatnenia

dôkazného bremena na strane sťažovateľky (daňovníka), ktorý považuje za rozporný

s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, spôsobujúcim arbitrárnosť rozhodnutia

a porušenie princípu právnej istoty. Sťažovateľka zároveň vidí v postupe najvyššieho súdu

aj porušenie zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania z dôvodu, že „súdy sa

uspokojili so závermi a tvrdeniami zložky žalovaného, avšak na strane druhej od

sťažovateľa vyžadovali predloženie konkrétnych dôkazov“, pričom mali postupovať k obom

účastníkom rovnako a nezvýhodňovať.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno

považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe predložených a aj

získaných dôkazných prostriedkov vyhodnotil, prečo považoval výdavky vynaložené

sťažovateľkou na daňové účely za nie dostatočne preukázané. Závery najvyššieho súdu,

podľa ktorých zaplatenie provízie zahraničnej spoločnosti, ktorá nemá daňovú subjektivitu

alebo ktorej daňová subjektivita nebola preukázaná, je „nedaňovým výdavkom“ v zmysle

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, sa javia

ako logické a presvedčivé. Rovnako v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní

nezistil ústavný súd porušenie práv sťažovateľky, keďže toto prebiehalo v zmysle

zákonných ustanovení prvej vety – rozhodol

bez nariadenia pojednávania s oznámením o verejnom vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli

súdu alebo na internetovej stránke najvyššieho súdu.

K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenými rozhodnutiami

najvyššieho súdu (sp. zn. , ) ústavný súd poukazuje okrem

iného na terminologickú a obsahovú rozdielnosť medzi dôkaznou povinnosťou a unesením

dôkazného bremena. V súvislosti so sťažovateľkou zdôrazneným aspektom spočívajúcim

v tom, že „objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž

podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní

a poplatkov)“, ústavný súd konštatuje, že samotný najvyšší súd v odvolacom konaní

dokazovanie nevykonával (a contrario § 250ja ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho

poriadku), ale vychádzal aj z dôkazných prostriedkov získaných z iniciatívy žalovaného

správcu dane (napr. výsledky šetrenia zahraničnej daňovej správy, pozn.). Z tohto dôvodu

ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením zásady rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011