Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 191/2011
PDF · 200.41 KB
No categories available
IV. ÚS 191/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára
2011 doručené podanie J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Nečinnosť
orgánov činných v trestnom konaní – sťažnosť“, ktoré ústavný súd podľa obsahu
kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008 (ďalej len „namietané
konanie“).
Keďže sťažnosť v predloženom znení neobsahovala náležitosti predpísané zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa na
odstránenie nedostatkov podania prípisom z 8. februára 2011. Na výzvu ústavného súdu
reagoval sťažovateľ podaniami doručenými ústavnému súdu 28. februára 2011, 10. marca
2011 a 28. marca 2011, ktorými doplnil svoje pôvodné podanie (ďalej len „sťažnosť“)
v zmysle výzvy ústavného súdu aj o splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom advokátkou JUDr. J. M., B.
Z obsahu takto doplnenej sťažnosti, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
1 T 120/2008, ktorý si ústavný súd pre účely prípravy predbežného prerokovania sťažnosti
vyžiadal, vyplýva, že pred okresným súdom je pod sp. zn. 1 T 120/2008 vedené trestné
konanie proti obžalovanému M. Š. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného
zákona platného a účinného do 31. decembra 2005; uvedené trestné stíhanie pred súdom sa
začalo 10. októbra 2008 podaním obžaloby Okresnou prokuratúrou Trenčín. Sťažovateľ
v označenej trestnej veci vystupuje v postavení poškodeného.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že namieta „porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2)
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu justičnej polície PZ v Trenčíne
ČVS: OUJP-845/20-2002, Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 1 Pv 762/02-329
a Okresného súdu Trenčín - č. k. nie je známe, nakoľko odo dňa 10. 10. 2008, kedy Okresná
prokuratúra Trenčín oznámila sťažovateľovi, že na obv. M. Š. podala obžalobu pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák. na Okresný súd Trenčín, nebolo vytýčené žiadne
pojednávanie. ...
Od doby podania trestného oznámenia, t. j. od 21. 10. 2002 do 10. 10. 2008, kedy
bola podaná obžaloba na obv. na Okresný súd v Trenčíne, orgány činné v trestnom konaní
neboli schopné vec náležité za 6 rokov objasniť a vyšetriť a to ani napriek podaniam
sťažovateľa, ktorý sa svojimi podaniami dotazoval na postup pri vyšetrovaní.
Od 10. 10. 2008, t. j. od doby, kedy Okresná prokuratúra Trenčín sťažovateľovi
oznámila, že na obv. M. Š. bola podaná na Okresný súd Trenčín obžaloba, do dnešného dňa
nebolo vytýčené žiadne pojednávanie a Okresný súd Trenčín je vo veci nečinný.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „vzhľadom na doterajší - 6
ročný - zdĺhavý proces v prípravnom konaní, nepodal na Okresný súd Trenčín sťažnosť na
prieťahy v súdnom konaní. Ak je pravdou, že na obv. M. Š. bola podaná obžaloba dňa 10.
10. 2008 na Okresný súd Trenčín a tento súd za 2 roky vo veci nekonal, sťažovateľ zastáva
názor, že došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy...
V náväznosti na predchádzajúce podania sťažovateľa o podanie informácii vo veci
a najmä na neefektívny a nedostatočne razantný postup orgánov činných v trestnom konaní,
sťažovateľ sa dostal do stavu právnej neistoty, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej
veci. Zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnym prieťahom a podľa jeho názoru, jeho žiadosti
o poskytnutie informácii vo veci treba posudzovať ako žiadosti o urýchlenie priebehu
konania...
Aj keď je pravdou, že sa sťažovateľ neobrátil so svojou žiadosťou o prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ešte na okresný súd Trenčín vo veci, zastáva však názor, že
súd aj bez jeho žiadosti, či sťažnosti, mal konať už vzhľadom na pomerne dlhú dobu, bez
ďalších zbytočných prieťahov.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe skutočností uvedených v sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby v konaní v trestnej veci vedenej proti obv.
M. Š. pre zločin podvodu podľa § 259 ods. 1, 3 Tr. zák. konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9 000,00 € (slovom deväťtisíc eur),
ktoré mu je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá uhradiť trovy konania J.
B. v sume 262,32 € (slovom: dvestošesťdesiatdva eur tridsaťdva centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
V podaní doručenom ústavnému súdu 28. marca 2011 sťažovateľ navrhol upraviť
bod 2 petitu takto:
„Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby v konaní v trestnej veci vedenej pod
č. k. 17/2008 proti obv. M. Š. pre zločin podvodu podľa § 259 ods. 1, 3 Tr. zák. konal bez
zbytočných prieťahov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je
koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).
Sťažovateľ v texte sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy tak postupom orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného
konania, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008,
ktoré začalo podaním obžaloby doručenej okresnému súdu 10. októbra 2008. V petite však
sťažovateľ (v danom prípade zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namieta
porušenie označeného základného práva len postupom okresného súdu, preto ústavný súd
predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu vymedzenom v petite sťažnosti (m. m.
III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v prvom rade za
potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie
je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd opakovane vyslovil, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia
právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Navyše, v danom prípade ide o trestné
konanie, v rámci ktorého má sťažovateľ tiež právo podať sťažnosť pre nečinnosť na
nadriadený súd podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku („ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu...“).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
uvedených zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na
konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Rovnako tak za
účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje aj
sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (IV. ÚS 296/2010,
II. ÚS 31/09). Účinnosť týchto právnych prostriedkov ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Ústavný súd považuje za potrebné
poukázať aj na § 64 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „Účelom vybavovania sťažnosti
je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na
účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona
o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za
vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred
všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov a v trestnom konaní, príp. aj
podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.
V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Zo sťažnosti, ako aj súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ nepodal
v priebehu namietaného konania sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ani sťažnosť pre nečinnosť okresného súdu podľa § 55
ods. 3 Trestného poriadku, pričom v tejto súvislosti uviedol, že „jeho žiadosti o poskytnutie
informácii vo veci treba posudzovať ako žiadosti o urýchlenie priebehu konania...
Aj keď je pravdou, že sa sťažovateľ neobrátil so svojou žiadosťou o prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ešte na okresný súd Trenčín vo veci, zastáva však názor, že
súd aj bez jeho žiadosti, či sťažnosti, mal konať už vzhľadom na pomerne dlhú dobu, bez
ďalších zbytočných prieťahov.“.
Posudzujúc uvedenú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru že ním
uvádzaný dôvod nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 52
ods. 2 zákona o ústavnom súde, na základe ktorého by bolo možné sťažovateľovi odpustiť
nesplnenie podmienok konania pred ústavným súdom o jeho sťažnosti, a preto konštatoval,
že v danom prípade nevyužitie účinného prostriedku ochrany základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné preskúmať postup
okresného súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008.
Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že 10. októbra 2008 bol sťažovateľ
upovedomený Okresnou prokuratúrou Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) o tom, že
v tento deň bola na obvineného podaná obžaloba na okresnom súde. Sťažovateľ po podaní
obžaloby až do 2. decembra 2010, keď okresný súd vo veci rozhodol trestným rozkazom,
nielenže nepodal sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch alebo sťažnosť na nečinnosť
podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, ale ani nežiadal okresný súd o podanie informácie
o stave a priebehu trestného stíhania v konaní pred súdom, tak ako uvádza v sťažnosti a ako
to urobil v priebehu prípravného konania.
Z obsahu spisu sp. zn. 1 T 120/2008 ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd bol
v namietanom konaní v podstate nečinný až do 13. januára 2010, keď vydal uznesenie,
ktorým bolo trestné stíhanie v časti zastavené.
Dňa 5. marca 2010 okresná prokuratúra podala sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu o zastavení konania z 13. januára 2010.
Dňa 1. apríla 2010 bola okresnému súdu vrátená zásielka od obžalovaného
(doručované uznesenie okresného súdu si obžalovaný neprevzal).
Okresný súd predložil 20. apríla 2010 spis Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o sťažnosti okresnej prokuratúry.
Dňa 4. júna 2010 doručila okresná prokuratúra okresnému súdu odôvodnenie
sťažnosti, ktoré okresný súd 8. júna 2010 zaslal krajskému súdu.
Krajský súd 10. júna 2010 na neverejnom zasadnutí uznesením zamietol sťažnosť
okresnej prokuratúry proti uzneseniu z 13. januára 2010.
Dňa 25. augusta 2010 bolo uznesenie krajského súdu doručené okresnej prokuratúre
a 30. augusta 2010 bolo doručené. Obvinený si zásielku neprevzal (doklad o neúspešnom
doručovaní z 22. septembra 2010).
Dňa 18. novembra 2010 bol k spisu pripojený spis Okresného súdu Prievidza sp. zn.
Okresný súd rozhodol v namietanom konaní trestným rozkazom z 13. decembra
2010, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 2 roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu
4 roky. Zároveň bola týmto trestným rozkazom obvinenému uložená povinnosť nahradiť
škodu sťažovateľovi vo výške 4 315,21 € do 15 dní od právoplatnosti.
Sťažovateľovi bol trestný rozkaz doručený 15. marca 2011. Označený trestný rozkaz
v čase predbežného prerokovania sťažnosti ešte nenadobudol právoplatnosť vzhľadom na
problémy s jeho doručovaním obvinenému.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému súdu
svoju sťažnosť (21. januára 2011), okresný súd už vo veci rozhodol, t. j. urobil úkon
na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa, a teda v tomto období už neporušoval jeho
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 369/08). Ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že v čase, keď sťažovateľ doručil sťažnosť
ústavnému súdu, už nedochádza, resp. nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva,
ktorého ochrany sa sťažovateľ domáhal, tak zásadne odmieta takúto sťažnosť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase, keď sťažovateľ doručil svoju sťažnosť
ústavnému súdu, už okresný súd v namietanom konaní rozhodol, ústavný súd konštatoval,
že sú dané dôvody aj na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti,
ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa (napr. finančným zadosťučinením, trovami konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011