Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 244/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

Listiny základných práv a slobôd v spojení s ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -96 z 22. novembra 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. februára

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

(ďalej len „ústavný zákon“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -96 z 22.

novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 9. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok uzavretej 7. júla 2005 medzi P. v konkurze ako postupcom

a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka voči A. P., I., na zaplatenie

dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 290,61 € s príslušenstvom.

Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -87

zo 6. augusta 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci vymoženia dlžnej sumy zaplatila podľa

položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), súdny poplatok za podanie

urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom

v sume 3 €.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -96

z 22. novembra 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka následne podala

dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho uznesením sp. zn. z 9. februára 2011

ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka ďalej uviedla:

„Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne

vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,

konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna

pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli

porušené základné práva garantované SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho

základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto

rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo

rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak

nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam, na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec

vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1

na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté

právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje

prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností

(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím

možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces...

Uvedeným postupom prvostupňového súd, ako aj odvolacieho súdu bolo

Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho

procesných práv...

Sťažovateľ považuje Uznesenie 2 a Uznesenie 3 za arbitrárne... Podľa názoru

Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.

Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými

ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne

posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše

nedostatočne odôvodnili.

Uvedeným postupom KS TN a NS SR bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského

súdu č. k. -96 z 22. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2011 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a 4 a listiny v spojení s ústavného zákona

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie a aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a 4 a listiny v spojení s ústavného

zákona a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-96 z 22. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2011, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením,

pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené

elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 €.

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku

nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie

zastavené, resp. ukončené.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,

a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,

pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne

).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

preskúmal podané dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci

nie je prípustné...

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109

ods. 1 písm. c) ] na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,

potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod

písmenami a) až g) ustanovenia , pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani prípustnosť

dovolania z dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia , na ktorý

poukazovala dovolateľka, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa názoru

dovolacieho súdu pre poplatkové účely bolo postačujúce také odôvodnenie uznesenia

ukladajúceho povinnosť zaplatiť súdny poplatok, z ktorého bola zrejmá položka sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu k , podľa ktorej sa

poplatok v určenej výške vyrubuje. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil bez toho, aby svoj právny záver vyvodil z iných právnych konštrukcií či

skutočností, pričom svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal aj s odvolacou námietkou

oprávnenej týkajúcou sa riešenia právnej otázky, či exekučné konanie bolo alebo nebolo

oslobodené od súdnych poplatkov. Samotné riešenie tejto otázky a tým aj celkové právne

posúdenie veci, aj keby nebolo správne, nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f)

, preto prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá. Je totiž realizáciou

vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú žiadne

procesné práva, ktoré mu dáva. Nesprávne právne posúdenie

veci je samostatným dovolacím dôvodom v zmysle , ktorým by

sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

So zreteľom na uvedené dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c) ako neprípustné odmietol.“

Ústavný súd uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu po preskúmaní jeho obsahu

hodnotil ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka nastolila v opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov (a obdobne ich formulovala aj

v sťažnosti podanej ústavnému súdu), dostala z ich strany dostatočnú odpoveď. Napádané

rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne

odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný

súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené skutočnosti viedli ústavný súd

k záveru, že k porušeniu označených práv sťažovateľky zo strany krajského súdu

a najvyššieho súdu nedošlo.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné

pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho

základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 4 a listiny,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa , ani

ústavného zákona.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011