Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 244/2011
PDF · 183.65 KB
No categories available
III. ÚS 244/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/428/2010-96 z 22. novembra 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
(ďalej len „ústavný zákon“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE/428/2010-96 z 22.
novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzavretej 7. júla 2005 medzi P. v konkurze ako postupcom
a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka voči A. P., I., na zaplatenie
dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 290,61 € s príslušenstvom.
Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 62 Er/1558/2008-87
zo 6. augusta 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci vymoženia dlžnej sumy zaplatila podľa
položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), súdny poplatok za podanie
urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom
v sume 3 €.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/428/2010-96
z 22. novembra 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka následne podala
dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho uznesením sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011
ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne
vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,
konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna
pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli
porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.
Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho
základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto
rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo
rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak
nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam, na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec
vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1
na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté
právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje
prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností
(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím
možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces...
Uvedeným postupom prvostupňového súd, ako aj odvolacieho súdu bolo
Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho
procesných práv...
Sťažovateľ považuje Uznesenie 2 a Uznesenie 3 za arbitrárne... Podľa názoru
Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.
Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými
ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne
posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše
nedostatočne odôvodnili.
Uvedeným postupom KS TN a NS SR bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť
majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 5 CoE/428/2010-96 z 22. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a aby jej priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného
zákona a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
5 CoE/428/2010-96 z 22. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením,
pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené
elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 €.
Z obsahu sťažnosti nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku
nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie
zastavené, resp. ukončené.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,
a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,
pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
preskúmal podané dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci
nie je prípustné...
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109
ods. 1 písm. c) O. s. p.] na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,
potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod
písmenami a) až g) ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani prípustnosť
dovolania z dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., na ktorý
poukazovala dovolateľka, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa názoru
dovolacieho súdu pre poplatkové účely bolo postačujúce také odôvodnenie uznesenia
ukladajúceho povinnosť zaplatiť súdny poplatok, z ktorého bola zrejmá položka sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu k zákonu o súdnych poplatkoch, podľa ktorej sa
poplatok v určenej výške vyrubuje. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil bez toho, aby svoj právny záver vyvodil z iných právnych konštrukcií či
skutočností, pričom svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal aj s odvolacou námietkou
oprávnenej týkajúcou sa riešenia právnej otázky, či exekučné konanie bolo alebo nebolo
oslobodené od súdnych poplatkov. Samotné riešenie tejto otázky a tým aj celkové právne
posúdenie veci, aj keby nebolo správne, nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p., preto prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá. Je totiž realizáciou
vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú žiadne
procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Nesprávne právne posúdenie
veci je samostatným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorým by
sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
So zreteľom na uvedené dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) O. s. p. ako neprípustné odmietol.“
Ústavný súd uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu po preskúmaní jeho obsahu
hodnotil ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka nastolila v opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov (a obdobne ich formulovala aj
v sťažnosti podanej ústavnému súdu), dostala z ich strany dostatočnú odpoveď. Napádané
rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne
odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný
súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené skutočnosti viedli ústavný súd
k záveru, že k porušeniu označených práv sťažovateľky zo strany krajského súdu
a najvyššieho súdu nedošlo.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné
pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho
základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ani § 1 ods. 1
ústavného zákona.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011