Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 225/2011
PDF · 214.54 KB
No categories available
III. ÚS 225/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska
kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19
ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 6
ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o odstránení všetkých
foriem diskriminácie žien uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 227/2010
z 29. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2011 doručená sťažnosť D. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14
v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o odstránení
všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 227/2010 z 29. októbra
2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo spisového materiálu týkajúceho sa veci
vyplýva, že sťažovateľka podala 16. septembra 2008 Okresnému súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa ustanovení § 74
a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom navrhla, aby okresný súd uložil toho času už
bývalému manželovi sťažovateľky (ďalej len „odporca“), aby „nevstupoval dočasne do
bytu č. 19, nachádzajúcom sa na 5. poschodí na ulici M. v K. až do právoplatného
skončenia vo veci vylúčenia z užívania bytu“. Podaný návrh odôvodnila sťažovateľka
obavou o svoj život a život svojich detí z dôvodu pretrvávajúcich psychických a fyzických
útokov smerovaných zo strany odporcu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 38 C/203/2008 z 22. septembra 2008 potvrdeným
rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co/344/2008 z 8. decembra 2008 uložil odporcovi,
aby „dočasne nevstupoval do bytu č. 19, na 5. poschodí, nachádzajúcom sa na ul. M. v K.
a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Následne sťažovateľka v súlade
s ustanovením § 76 ods. 3 OSP podala na okresnom súde návrh vo veci samej, a síce návrh
na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.
Dňa 24. augusta 2009 podal odporca okresnému súdu návrh na zrušenie
predmetného predbežného opatrenia, v ktorom dôvodil tým , že sťažovateľku „poslednýkrát
a to jediný raz napadol dňa 08.04.2007, za čo bol uznaný vinným z priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu“, a okrem tohto prípadu nedošlo podľa neho „k uznaniu jeho
viny, či už v trestnom alebo priestupkovom konaní“, preto „nevidí dôvod na to, aby mohol
niekedy v budúcnosti sťažovateľku napadnúť, či už slovne alebo fyzicky, nakoľko sú
v súčasnosti už rozvedení“.
V stanovisku podanom proti predmetnému návrhu odporcu sťažovateľka poukázala
na to, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie vydané, nepominuli, pretože odporca
síce od fyzických útokov čiastočne upustil, avšak zintenzívnil násilie psychické.
Sťažovateľka sa vyjadrila, že v dôsledku tejto situácie bola nútená vyhľadať odbornú
lekársku pomoc, pričom „jej ošetrujúca lekárka nevylúčila, že psychické problémy
sťažovateľky môžu súvisieť s konfliktnou matr. situáciou“. Sťažovateľka v predmetnom
podaní poukázala na dôvodné obavy, že by odporca po návrate do spoločnej domácnosti
v násilí pokračoval.
Okresný súd uznesením sp. zn. 20 C/257/2008 zo 14. decembra 2009 predbežné
opatrenie zrušil s odôvodnením, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
došlo k zmene pomerov medzi účastníkmi, pretože ich manželstvo bolo rozvedené a každý
z manželov začal hospodáriť samostatne. Podľa konštatovania okresného súdu „k fyzickým
útokom zo strany jedného alebo druhého účastníka už nedochádza od roku 2007“. Okresný
súd prihliadol aj na skutočnosť zverenia maloletého syna do výchovy odporcu, ktorý
„pre rozvoj svojej osobnosti potrebuje mať pocit istoty a zázemie, ktoré podľa názoru súdu
v prenajatom nezariadenom byte nemá“.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 16. marca 2010 odvolanie, ktorým
napadla rozhodnutie v plnom rozsahu, pretože podľa jej názoru z predložených dôkazov
a vykonaných výsluchov vyplýva, že k zániku dôvodov nariadeného predbežného opatrenia
nedošlo. Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že „naďalej existujú skutočnosti pre ktoré je
odporca dôvodne podozrivý z násilného správania sa voči sťažovateľke vo forme
psychického násilia“, a len samotná skutočnosť rozvodu ich manželstva nevylučuje, že sa
odporca bude voči sťažovateľke ďalej správať násilne. Dňa 20. októbra 2010 doručila
sťažovateľka okresnému súdu podanie, v ktorom sa vyjadrila, že po zrušení predbežného
opatrenia „odporca sa do domácnosti síce trvalo nenasťahoval, ale uzamkol si dve izby,
v ktorých nebýva a tiež balkón, do domácnosti prichádza sporadicky, vždy bez ohlásenia,
dokonca v byte pár dní aj prespal. Počas týchto krátkych pobytov sťažovateľku aj naďalej
slovne napáda, vyhráža sa jej, vyhadzuje ju z bytu a robí jej iné schválnosti.“. Sťažovateľka
v podaní poukázala na permanentný stres, strach a obavy z toho, že odporca bude
pokračovať v násilnom správaní a že celá situácia má negatívny vplyv na psychiku
sťažovateľky, ako aj jej maloletej dcéry.
Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a uznesením sp. zn. 3 Co/227/2010
z 29. októbra 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd
v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so závermi okresného súdu o zmene pomerov medzi
účastníkmi a o tom, že od roku 2007 nebol zaznamenaný žiaden prípad preukázaného
násilia, čo vyvracia dôvodnosť ďalšieho trvania predbežného opatrenia.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že zrušením predbežného opatrenia došlo
k ohrozeniu jej bezpečia a tiež bezpečia jej maloletej dcéry, ktorá s ňou býva v spoločnej
domácnosti, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu „zjednanie nápravy tohto
protiprávneho stavu“ nezabezpečilo.
Sťažovateľka namietala, že „postupom a rozhodnutím súdov o zrušení nariadeného
predbežného opatrenia poskytujúceho jej ochranu pred fyzickým a duševným násilím
zo strany odporcu došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu pred neľudským
alebo ponižujúcim zaobchádzaním zaručeného čl. 16 ods. 2 ústavy a práva na ochranu pred
mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním a trestom zaručeného čl. 3
dohovoru. Podľa jej názoru pri tak závažných tvrdeniach o násilí páchanom voči
sťažovateľke došlo za uvedených okolností k porušeniu pozitívneho záväzku štátu ochrániť
ju pred takýmto zaobchádzaním.“.
Ďalej sťažovateľka uplatnila námietku porušenia „práva na spravodlivý proces“
zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka
v tejto súvislosti argumentovala, že „má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné, a to z nasledujúcich
dôvodov. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným spôsobom
vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv
na rozhodnutie vo veci.
Všeobecné súdy násilie a hrozbu násilia, ktoré popisovala sťažovateľka
bagatelizovali, a to aj napriek tomu, že ho doložila aj listinnými dôkazmi. Súdy naopak
uverili tvrdeniam bývalého manžela sťažovateľky, ktoré on žiadnym spôsobom nepodložil.
Účelové tvrdenia bývalého manžela sťažovateľky o tom, že už nemá dôvod
na sťažovateľka páchať násilie zobrali do úvahy a na základe nich došli k záveru, že došlo
k zmene správania sa odporcu. Záver súdu, že došlo k zmene pomerov, ktoré odôvodňovali
zrušenie predbežného opatrenia aj tým, že bývalému manželovi sťažovateľky bol do osobnej
starostlivosti v rámci konania o rozvode zverený mal. syn, tiež neobstojí. Všeobecné súdy
vykonané dôkazy nesprávne interpretovali, čo vyústilo do porušenia práv sťažovateľky.
Navyše tvrdenie krajského súdu, že od roku 2007 nebol zaznamenaný žiaden prípad
preukázaného fyzického a psychického násilia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdy
nesprávne interpretovali aj platné právne predpisy (konkrétne ust. § 76 ods. 1 písm. g)
OSP), ktoré nevyžadujú, aby osoba, ktorá sa násilia dopúšťa bola za uvedené konanie
uznaná vinnou v trestnom konaní, resp. v priestupkovom konaní. S uvedenými
skutočnosťami sa krajský súd dostatočne nevysporiadal, keď rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.“
Podľa sťažovateľky „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu
princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia
všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou zaoberajú len
v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých
smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia
všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného
zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky
v porovnaní s protistranou.“.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam konajúcich súdov prezentovala sťažovateľka
tiež námietku porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na súkromie zaručeného
čl. 8 ods. 1 dohovoru odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
rozšíril aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru aj na prípady narušenia fyzickej a psychickej
integrity človeka.
Napokon sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na ochranu pred
diskrimináciou zaručeného čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru
a čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien. Na tomto mieste sťažovateľka poskytla
túto argumentáciu: „Násilie v párovom vzťahu, ktorému bola a po rozhodnutí súdu o zrušení
predbežného opatrenia aj naďalej je sťažovateľka vystavená od svojho bývalého manžela, je
podľa medzinárodných štandardov všeobecne považované za rodovo podmienené násilie
páchané na ženách. V zmysle Všeobecného odporúčania Výboru OSN na odstránenie
diskriminácie žien č. 19 je násilie páchané na ženách považované za diskrimináciu v zmysle
čl. 1 Dohovoru o diskriminácii žien. Okrem iných inštitúcií aj Európsky súd pre ľudské
práva vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že násilie páchané na ženách je možné
považovať za diskrimináciu v zmysle čl. 14 Dohovoru (pozri prípad Opuz proti Turecku
z 9. júna 2009).“
Na základe všetkých uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľka
navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných
práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv
zaručených čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru,
ako aj práv zaručených čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Co 227/2010 z 29. októbra 2010, uvedené uznesenie zrušil a vrátil
vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu
potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené
predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť
pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude
možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno
predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00).
Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť
pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť
predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj
v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého
účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci
samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby
všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých
sťažovateľka namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy
opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.
V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na
prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníčke konania
poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom
konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011