Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 225/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska

kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19

ods. 2, a , práv podľa ,

ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o odstránení všetkých

foriem diskriminácie žien uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2011 doručená sťažnosť D. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14

v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o odstránení

všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra

2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo spisového materiálu týkajúceho sa veci

vyplýva, že sťažovateľka podala 16. septembra 2008 Okresnému súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa ustanovení § 74

a nasledujúcich v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom navrhla, aby okresný súd uložil toho času už

bývalému manželovi sťažovateľky (ďalej len „odporca“), aby „nevstupoval dočasne do

bytu č. 19, nachádzajúcom sa na 5. poschodí na ulici M. v K. až do právoplatného

skončenia vo veci vylúčenia z užívania bytu“. Podaný návrh odôvodnila sťažovateľka

obavou o svoj život a život svojich detí z dôvodu pretrvávajúcich psychických a fyzických

útokov smerovaných zo strany odporcu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. septembra 2008 potvrdeným

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2008 uložil odporcovi,

aby „dočasne nevstupoval do bytu č. 19, na 5. poschodí, nachádzajúcom sa na ul. M. v K.

a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Následne sťažovateľka v súlade

s ustanovením podala na okresnom súde návrh vo veci samej, a síce návrh

na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Dňa 24. augusta 2009 podal odporca okresnému súdu návrh na zrušenie

predmetného predbežného opatrenia, v ktorom dôvodil tým , že sťažovateľku „poslednýkrát

a to jediný raz napadol dňa 08.04.2007, za čo bol uznaný vinným z priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu“, a okrem tohto prípadu nedošlo podľa neho „k uznaniu jeho

viny, či už v trestnom alebo priestupkovom konaní“, preto „nevidí dôvod na to, aby mohol

niekedy v budúcnosti sťažovateľku napadnúť, či už slovne alebo fyzicky, nakoľko sú

v súčasnosti už rozvedení“.

V stanovisku podanom proti predmetnému návrhu odporcu sťažovateľka poukázala

na to, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie vydané, nepominuli, pretože odporca

síce od fyzických útokov čiastočne upustil, avšak zintenzívnil násilie psychické.

Sťažovateľka sa vyjadrila, že v dôsledku tejto situácie bola nútená vyhľadať odbornú

lekársku pomoc, pričom „jej ošetrujúca lekárka nevylúčila, že psychické problémy

sťažovateľky môžu súvisieť s konfliktnou matr. situáciou“. Sťažovateľka v predmetnom

podaní poukázala na dôvodné obavy, že by odporca po návrate do spoločnej domácnosti

v násilí pokračoval.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2009 predbežné

opatrenie zrušil s odôvodnením, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

došlo k zmene pomerov medzi účastníkmi, pretože ich manželstvo bolo rozvedené a každý

z manželov začal hospodáriť samostatne. Podľa konštatovania okresného súdu „k fyzickým

útokom zo strany jedného alebo druhého účastníka už nedochádza od roku 2007“. Okresný

súd prihliadol aj na skutočnosť zverenia maloletého syna do výchovy odporcu, ktorý

„pre rozvoj svojej osobnosti potrebuje mať pocit istoty a zázemie, ktoré podľa názoru súdu

v prenajatom nezariadenom byte nemá“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 16. marca 2010 odvolanie, ktorým

napadla rozhodnutie v plnom rozsahu, pretože podľa jej názoru z predložených dôkazov

a vykonaných výsluchov vyplýva, že k zániku dôvodov nariadeného predbežného opatrenia

nedošlo. Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že „naďalej existujú skutočnosti pre ktoré je

odporca dôvodne podozrivý z násilného správania sa voči sťažovateľke vo forme

psychického násilia“, a len samotná skutočnosť rozvodu ich manželstva nevylučuje, že sa

odporca bude voči sťažovateľke ďalej správať násilne. Dňa 20. októbra 2010 doručila

sťažovateľka okresnému súdu podanie, v ktorom sa vyjadrila, že po zrušení predbežného

opatrenia „odporca sa do domácnosti síce trvalo nenasťahoval, ale uzamkol si dve izby,

v ktorých nebýva a tiež balkón, do domácnosti prichádza sporadicky, vždy bez ohlásenia,

dokonca v byte pár dní aj prespal. Počas týchto krátkych pobytov sťažovateľku aj naďalej

slovne napáda, vyhráža sa jej, vyhadzuje ju z bytu a robí jej iné schválnosti.“. Sťažovateľka

v podaní poukázala na permanentný stres, strach a obavy z toho, že odporca bude

pokračovať v násilnom správaní a že celá situácia má negatívny vplyv na psychiku

sťažovateľky, ako aj jej maloletej dcéry.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd

v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so závermi okresného súdu o zmene pomerov medzi

účastníkmi a o tom, že od roku 2007 nebol zaznamenaný žiaden prípad preukázaného

násilia, čo vyvracia dôvodnosť ďalšieho trvania predbežného opatrenia.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že zrušením predbežného opatrenia došlo

k ohrozeniu jej bezpečia a tiež bezpečia jej maloletej dcéry, ktorá s ňou býva v spoločnej

domácnosti, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu „zjednanie nápravy tohto

protiprávneho stavu“ nezabezpečilo.

Sťažovateľka namietala, že „postupom a rozhodnutím súdov o zrušení nariadeného

predbežného opatrenia poskytujúceho jej ochranu pred fyzickým a duševným násilím

zo strany odporcu došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu pred neľudským

alebo ponižujúcim zaobchádzaním zaručeného a práva na ochranu pred

mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním a trestom zaručeného čl. 3

dohovoru. Podľa jej názoru pri tak závažných tvrdeniach o násilí páchanom voči

sťažovateľke došlo za uvedených okolností k porušeniu pozitívneho záväzku štátu ochrániť

ju pred takýmto zaobchádzaním.“.

Ďalej sťažovateľka uplatnila námietku porušenia „práva na spravodlivý proces“

zaručeného a , ako aj dohovoru. Sťažovateľka

v tejto súvislosti argumentovala, že „má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je

z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné, a to z nasledujúcich

dôvodov. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným spôsobom

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv

na rozhodnutie vo veci.

Všeobecné súdy násilie a hrozbu násilia, ktoré popisovala sťažovateľka

bagatelizovali, a to aj napriek tomu, že ho doložila aj listinnými dôkazmi. Súdy naopak

uverili tvrdeniam bývalého manžela sťažovateľky, ktoré on žiadnym spôsobom nepodložil.

Účelové tvrdenia bývalého manžela sťažovateľky o tom, že už nemá dôvod

na sťažovateľka páchať násilie zobrali do úvahy a na základe nich došli k záveru, že došlo

k zmene správania sa odporcu. Záver súdu, že došlo k zmene pomerov, ktoré odôvodňovali

zrušenie predbežného opatrenia aj tým, že bývalému manželovi sťažovateľky bol do osobnej

starostlivosti v rámci konania o rozvode zverený mal. syn, tiež neobstojí. Všeobecné súdy

vykonané dôkazy nesprávne interpretovali, čo vyústilo do porušenia práv sťažovateľky.

Navyše tvrdenie krajského súdu, že od roku 2007 nebol zaznamenaný žiaden prípad

preukázaného fyzického a psychického násilia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdy

nesprávne interpretovali aj platné právne predpisy (konkrétne ust. § 76 ods. 1 písm. g)

), ktoré nevyžadujú, aby osoba, ktorá sa násilia dopúšťa bola za uvedené konanie

uznaná vinnou v trestnom konaní, resp. v priestupkovom konaní. S uvedenými

skutočnosťami sa krajský súd dostatočne nevysporiadal, keď rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.“

Podľa sťažovateľky „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu

princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia

všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou zaoberajú len

v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých

smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia

všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného

zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky

v porovnaní s protistranou.“.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam konajúcich súdov prezentovala sťažovateľka

tiež námietku porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného života zaručeného , ako aj práva na súkromie zaručeného

čl. 8 ods. 1 dohovoru odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

rozšíril aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru aj na prípady narušenia fyzickej a psychickej

integrity človeka.

Napokon sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na ochranu pred

diskrimináciou zaručeného čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru

a čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien. Na tomto mieste sťažovateľka poskytla

túto argumentáciu: „Násilie v párovom vzťahu, ktorému bola a po rozhodnutí súdu o zrušení

predbežného opatrenia aj naďalej je sťažovateľka vystavená od svojho bývalého manžela, je

podľa medzinárodných štandardov všeobecne považované za rodovo podmienené násilie

páchané na ženách. V zmysle Všeobecného odporúčania Výboru OSN na odstránenie

diskriminácie žien č. 19 je násilie páchané na ženách považované za diskrimináciu v zmysle

čl. 1 Dohovoru o diskriminácii žien. Okrem iných inštitúcií aj Európsky súd pre ľudské

práva vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že násilie páchané na ženách je možné

považovať za diskrimináciu v zmysle čl. 14 Dohovoru (pozri prípad Opuz proti Turecku

z 9. júna 2009).“

Na základe všetkých uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľka

navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných

práv zaručených , , a , práv

zaručených čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru,

ako aj práv zaručených čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien uznesením

krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2010, uvedené uznesenie zrušil a vrátil

vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu

potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené

predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.

Podľa ustanovenia ak treba po začatí konania dočasne upraviť

pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude

možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno

predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ).

Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť

pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť

predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj

v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého

účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci

samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby

všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých

sťažovateľka namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na

prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníčke konania

poskytuje a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom

konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011