Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 240/2011
PDF · 230.03 KB
No categories available
III. ÚS 240/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., N., a M. T., N., zastúpených advokátom JUDr. P. S.,
B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 9/2011
z 22. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. a M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011
doručená sťažnosť P. H., N., a M. T., N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom
JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«V predmetnej veci sme boli odsúdení Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod
sp. zn. 1 T 30/2007 z 3. 4. 2008 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
sp. zn. 2 To 24/2008 z 10. 09. 2008 pri uznaní viny podľa § 326 ods. 1 písm. a) k § 20
Tr. zák. k trestu 24 mesiacov OS/PO na 42 mesiacov a boli sme solidárne zaviazaní
k náhrade škody 3500.-Sk.
Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 5 Nt 10/2010 z 4. 11. 2010 vyššie uvedené
rozhodnutia v rámci konania o našom návrhu na povolenie obnovy konania zrušil a vec
vrátil v zmysle § 400 ods. 2 Tr. por. prokurátorovi do prípravného konania.
Krajský súd v Bratislave v dôsledku sťažnosti vojenského obvodového prokurátora,
rozhodnutím 4 Tos 9/2011 z 22. 2. 2011 uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I
zrušil a náš návrh zamietol.
Máme za to, že uvedeným konaním Krajský súd v Bratislave porušil naše práva dané
nám Ústavou SR i medzinárodnou právnou úpravou, ktorú sa SR zaviazala akceptovať a to
v práve na spravodlivý proces, najmä v oblasti práva efektívneho uplatnenia obhajoby
v podobe vykonania navrhovaných dôkazov, ktoré môžu mať významný a rozhodujúci vplyv
na rozhodnutie v merite veci o vine a treste.
V konaní pred Okresným súdom Bratislava I v návrhu na povolenie obnovy konania
sme takýto dôkaz, predtým súdu neznámy, predložili...
... až po právoplatnom odsúdení, sme pri dôkladnom rozbore všetkých okolností
prípadu zistili určité časové nezrovnalosti v tvrdeniach poškodeného a preto sme sa
rozhodli jeho verziu, v súlade s údajmi ním tvrdenými vo viacerých výpovediach podrobiť
časovej analýze tak, že sme celý popis udalosti podľa toho ako to popisoval poškodený,
natočili na videokameru.
Z takto vykonanej previerky jeho výpovede na mieste činu je úplne zrejmé, že čas,
ktorý poškodený popisuje ako potrebný na realizáciu svojej vtedajšej údajnej činnosti je
podstatne kratší čas, než ten, za ktorý sa ním popisovaná vtedajšia činnosť v skutočnosti
dala zrealizovať...
Je teda zrejmé, že pokiaľ odsúdení získali dôkaz spochybňujúci tvrdenie poškodeného
majúci rozhodujúci význam pri posudzovaní ich viny, pričom tento dôkaz je
zadokumentovaný na nosiči, z ktorého je možné zistiť všetky potrebné údaje za akých bol
dôkaz realizovaný, pričom sa jedná o dôkazný prostriedok, ktorý je upravený aj trestným
poriadkom v § 158 s názvom previerka výpovede na mieste činu a z tohto dôkazu,
vyhotoveným a predloženým odsúdenými jednoznačne vyplýva, že časové údaje uvádzané
poškodeným pri konfrontovaní s tvrdeniami poškodeného o priebehu deja, ktoré urobil
v rámci trestného konania, si navzájom odporujú, tak potom sa jedná o nový dôkaz, ktorý
v pôvodnom konaní súdu bol neznámy. Pritom tento dôkaz môže je zásadného významu pri
rozhodovaní o merite veci a obnova konania mala byť povolená, lebo tento dôkaz
spochybňuje hodnovernosť jediného priameho svedka udalosti...
Je zjavné, že nepripustením nového dôkazu, ktorý objektívne spochybnil doterajšie
závery súdov, ktorým bol tento dôkaz do jeho predloženia v rámci návrhu na povolenie
obnovy konania neznámy a mohli sa teda dopustiť omylu a nesprávneho hodnotenia, ako to
uviedol aj KS Bratislava v napadnutom rozhodnutí, došlo k tomu, že súdy sa riadili takými
závermi, ktoré boli do takej miery neodôvodnené, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (mutatis mutandis I. US 115/2, I. US 12/05, I.US 382/06, I.US 88/07),
keď nerešpektovali princíp rovnosti účastníkov konania vo forme práva predkladať v konaní
zákonným spôsobom vykonané dôkazy dôležité pre rozhodnutie v merite veci samej...
Ťažiskom neústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave je v tomto prípade
nerešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania, následkom nerešpektovania ktorej by
mala byť sankcia procesnoprávneho charakteru v podobe zrušenia tohto neústavného
rozhodnutia.»
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„I. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím 4 Tos 9/2011 z 22. 2. 2011 porušil
základné práva sťažovateľov v čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR v konaní o návrhu
na povolenie obnovy konania podanej sťažovateľmi.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. 02. 2011 sa
zrušuje.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľom trovy spojené s ich
právnym zastupovaním.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovatelia namietali, že po právoplatnom odsúdení za trestnú činnosť predložili
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dôkaz, ktorý dosiaľ nebol známy
a ktorý podľa ich názoru bol spôsobilý odôvodniť iné rozhodnutie v ich trestnej veci.
Okresný súd ich návrhu vyhovel, ale krajský súd rozhodnutie okresného súdu o povolení
obnovy konania aj napriek existencii takéhoto dôkazu zrušil a návrh sťažovateľov
na povolenie obnovy konania zamietol. V tejto súvislosti sťažovatelia vyslovili názor, že
krajský súd sa riadil takými závermi, ktoré je potrebné označiť ako neodôvodnené a zároveň
ako také, ktoré popierajú hlavný zmyslel Trestného poriadku v tých ustanoveniach, ktoré sa
dotýkajú postupu všeobecného súdu pred povolením obnovy konania. Okrem toho sa
sťažovatelia domnievali, že takým spôsobom sa krajský súd dopustil aj porušenia zásady
rovnosti v konaní. Sťažovatelia tvrdili, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 9/2011
z 22. februára 2011 porušil ich základné práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 47
ods. 2 a 3 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti
určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo
právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok
pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.
Podľa § 393 ods. 2 Trestného poriadku pred povolením obnovy konania možno
na zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len
v medziach ustanovení tohto dielu.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Ústavný súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len
„vojenský súd“) sp. zn. 1 T 30/2007 z 3. apríla 2008 v spojení s uznesením Vyššieho
vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 24/2008 z 10. septembra 2008 boli sťažovatelia
právoplatne odsúdení za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou
spolupáchateľstva podľa § 326 ods. 1 a § 20 Trestného zákona, za čo im boli uložené tresty
odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 42
mesiacov.
Obaja sťažovatelia podali návrh na povolenie obnovy konania odvolávajúc
sa na dôkaz, ktorý dosiaľ nebol príslušným súdom známy a ktorý podľa ich názoru bol
spôsobilý ovplyvniť iné rozhodnutie vo veci samej. Ako dôkaz predložili videonahrávku,
ktorú sami vyhotovili a ktorá bola akousi previerkou výpovede poškodeného na mieste činu.
Videonahrávka mala zachytávať činnosti poškodeného v súvislosti s nimi spáchanou
trestnou činnosťou. Podľa názoru sťažovateľov bola jasným dôkazom toho, že poškodený
nemohol v časových intervaloch, ktoré vo svojej výpovedi uviedol, uskutočniť uvádzané
činnosti, a teda zaplatiť platobnou kartou na čerpacej stanici, následne uskutočniť rozhovor
so sťažovateľmi (policajtmi) a vybrať finančnú hotovosť z bankomatu na mieste odlišnom
od čerpacej stanice, ktorú mal následne odovzdať sťažovateľom.
Okresný súd ako súd nástupnícky (po zrušení vojenských súdov) v zmysle § 567d
ods. 1 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 5 Nt 10/2010 zo 4. novembra 2010 povolil
obnovu konania vedeného pôvodne na vojenskom súde pod sp. zn. 1 T 30/2007, rozsudok
tohto súdu, ako aj súdu druhého stupňa zrušil a vec vrátil prokurátorovi do prípravného
konania.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť vojenský obvodný prokurátor, ktorý
argumentoval tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné, pretože okresný súd
nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu z hľadiska podmienok obnovy konania a že si
nekriticky osvojil tvrdenia sťažovateľov bez toho, aby náležitým spôsobom posúdil
materiálnu stránku predloženého návrhu, súčasťou ktorého mal byť „nový dôkaz“.
O sťažnosti vojenského obvodného prokurátora rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a návrh
sťažovateľov na povolenie obnovy konania zamietol.
V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd konštatoval:
„Skutočnosťou súdu skôr neznámou, sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je
v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle
Treba predovšetkým poukázať na to, že v konaní o povolenie obnovy konania zákon
nedáva súdu možnosť skúmať ani posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní a to
ani z hľadiska, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu
a obhajobou obvineného. Ide vždy len o zistenie a posúdenie, či vyšli najavo také nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo
dôkazmi známymi súdu už predtým, mohli viesť k novým výrokom než v pôvodnom
rozhodnutí. Za nové pritom možno považovať len také skutočnosti, ktoré neboli predmetom
dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh týka.
Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané
pôvodne rozhodnutie obsiahnutý v spise, uplatnený procesnou stranou, alebo nebol
vykonaný.
Z podaného návrhu na obnovu konania vyplýva, že odsúdení práp. P. H. a ppráp. M.
T. namietajú skutkové zistenia súdu v pôvodnom konaní, a to hodnotenie výpovede
poškodeného M. R.. Výpoveď označili za nevierohodnú, čo podľa nich potvrdzuje
videozáznam z rekonštrukcie, ktorú si vykonali.
Samotnou výpoveďou poškodeného sa už zaoberal odvolací súd, ktorému obhajobné
prednesy odsúdených boli známe. Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa
10. 09. 2008 sp. zn. 2 To 24/2008 podrobne rozobral výpoveď poškodeného vo svojom
rozhodnutí a odvolanie obžalovaných práp. P. H. a ppráp. M. T. zamietol.
Ak odsúdení na základe vlastných posudkov dospeli k záveru, že poškodený
nevypovedal pravdu, táto skutočnosť nie je dôkazom, pre ktorý by bolo možné povoliť
obnovu konania. Ide len o posúdenie, či poškodený mohol alebo nemohol za určitý čas
stihnúť prejsť určitý časový úsek a následne komunikovať s policajnou hliadkou. Úvahy,
ktoré v tejto súvislosti uviedol v sťažnosti okresný prokurátor si osvojil aj krajský súd
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Je potrebné naviac poznamenať, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani
omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie nie je
dôvodom na povolenie obnovy konania.
Je preto zrejmé, že skutočnosti, ktorými sa argumentuje v návrhu odsúdených na
povolenie obnovy konania, ktoré si nesprávne osvojil prvostupňový súd, nemožno považovať
za nové skutočnosti v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.“
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľov, ako aj
z odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné.
Druhostupňový súd pridržiavajúc sa ustanovení Trestného poriadku argumentoval
tým, že sťažovateľmi predkladaný dôkaz (videonahrávka) nemožno pokladať za nový
dôkaz, ktorý by nebol predtým príslušnému súdu známy. Krajský súd konštatoval, že
sťažovatelia spochybňovali vierohodnosť výpovede poškodeného, o čom podľa nich
svedčila aj nimi vyhotovená videonahrávka. Tým podľa názoru krajského súdu sťažovatelia
spochybňovali hodnotenie dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. Na základe toho potom
krajský súd dospel k záveru, že samotný názor sťažovateľov o tom, že poškodený
v pôvodnom konaní nevypovedal pravdu, nie je dôvodom na postup podľa § 394 ods. 1
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom
predstavil svoje myšlienkové pochody, ako aj povahu a charakter dôkazu predloženého
sťažovateľmi. Ten nepovažoval za nový dôkaz, ktorý by nebol predtým príslušným súdom
známy a ktorý by mohol privodiť iné rozhodnutie vo veci. Krajský súd konštatoval, že
argument sťažovateľov o opodstatnenosti povolenia obnovy konania je potrebné vnímať len
ako prejav ich nespokojnosti s hodnotením dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. V tejto
súvislosti krajský súd poukázal na to, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani
omyl pri hodnotení dôkazov a ani ich nesprávne hodnotenie.
Ústavný súd konštatuje, že uvedené tvrdenia krajského súdu o neexistencii
skutočností a dôkazov, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľov, je potrebné
považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.
Ústavný súd nezistil, aby pri odôvodnenosti záverov krajského súdu o tom, že
sťažovateľmi predkladaný dôkaz nie je podkladom na postup podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku, bolo možné uvažovať o porušení ich základného práva na rovnosť v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy. Ani samotná skutočnosť, že krajský súd sa na rozdiel od okresného
súdu stotožnil s tvrdeniami vojenského obvodného prokurátora o nesplnení predpokladov
na povolenie obnovy konania, ešte neznamená, že druhostupňový súd uprednostnil názory
obžaloby oproti záujmom sťažovateľov (odsúdených).
Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom
na rozdiel v ich procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych
funkcií a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich
rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok
spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide
o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára
1997, § 53).
Vychádzajúc z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorou
korešponduje aj judikatúra ústavného súdu, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ako aj zo skutkových zistení dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia
v záujme dosiahnuť povolenie obnovy konania predložili okresnému súdu dôkaz, o ktorom
sa domnievali, že je spôsobilý vyvolať postup podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Okresný súd a krajský súd sa týmto dôkazom riadne zaoberali, svoje závery odôvodnili,
pričom skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s tvrdeniami sťažovateľov, ale
s argumentmi antagonistickej procesnej strany, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.
4 Tos 9/2011 z 22. februára 2011 došlo aj k porušeniu ich základného práva na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že tieto sťažovatelia nijakým
spôsobom neodôvodnili. Sťažovatelia nepredstavili žiadne relevantné argumenty o tom,
akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia tohto základného práva.
Sťažovatelia v sťažnosti súčasne namietali, že napadnutým uznesením krajského
súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že v prípade konania o povolenie obnovy
konania príslušný všeobecný súd nerozhoduje o vine a treste dotknutej osoby, ale rozhoduje
len o otázke, či nový dôkaz, ktorý dosiaľ nebol súdu známy, je spôsobilý privodiť iné
rozhodnutie o vine alebo treste. Vzhľadom na to, že pri takomto druhu konania príslušný
všeobecný súd bezprostredne nerozhoduje o osobnej slobode dotknutej osoby, nemôže sa
dopustiť porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť
sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011