Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., N., a M. T., N., zastúpených advokátom JUDr. P. S.,

B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 , základného práva na právnu pomoc podľa

a základného práva na rovnosť v konaní podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. a M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť P. H., N., a M. T., N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom

JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

právnu pomoc podľa a základného práva na rovnosť v konaní podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. februára 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«V predmetnej veci sme boli odsúdení Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod

sp. zn. z 3. 4. 2008 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 10. 09. 2008 pri uznaní viny podľa § 326 ods. 1 písm. a) k § 20

Tr. zák. k trestu 24 mesiacov OS/PO na 42 mesiacov a boli sme solidárne zaviazaní

k náhrade škody 3500.-Sk.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. z 4. 11. 2010 vyššie uvedené

rozhodnutia v rámci konania o našom návrhu na povolenie obnovy konania zrušil a vec

vrátil v zmysle prokurátorovi do prípravného konania.

Krajský súd v Bratislave v dôsledku sťažnosti vojenského obvodového prokurátora,

rozhodnutím z 22. 2. 2011 uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I

zrušil a náš návrh zamietol.

Máme za to, že uvedeným konaním Krajský súd v Bratislave porušil naše práva dané

nám SR i medzinárodnou právnou úpravou, ktorú sa SR zaviazala akceptovať a to

v práve na spravodlivý proces, najmä v oblasti práva efektívneho uplatnenia obhajoby

v podobe vykonania navrhovaných dôkazov, ktoré môžu mať významný a rozhodujúci vplyv

na rozhodnutie v merite veci o vine a treste.

V konaní pred Okresným súdom Bratislava I v návrhu na povolenie obnovy konania

sme takýto dôkaz, predtým súdu neznámy, predložili...

... až po právoplatnom odsúdení, sme pri dôkladnom rozbore všetkých okolností

prípadu zistili určité časové nezrovnalosti v tvrdeniach poškodeného a preto sme sa

rozhodli jeho verziu, v súlade s údajmi ním tvrdenými vo viacerých výpovediach podrobiť

časovej analýze tak, že sme celý popis udalosti podľa toho ako to popisoval poškodený,

natočili na videokameru.

Z takto vykonanej previerky jeho výpovede na mieste činu je úplne zrejmé, že čas,

ktorý poškodený popisuje ako potrebný na realizáciu svojej vtedajšej údajnej činnosti je

podstatne kratší čas, než ten, za ktorý sa ním popisovaná vtedajšia činnosť v skutočnosti

dala zrealizovať...

Je teda zrejmé, že pokiaľ odsúdení získali dôkaz spochybňujúci tvrdenie poškodeného

majúci rozhodujúci význam pri posudzovaní ich viny, pričom tento dôkaz je

zadokumentovaný na nosiči, z ktorého je možné zistiť všetky potrebné údaje za akých bol

dôkaz realizovaný, pričom sa jedná o dôkazný prostriedok, ktorý je upravený aj trestným

poriadkom v § 158 s názvom previerka výpovede na mieste činu a z tohto dôkazu,

vyhotoveným a predloženým odsúdenými jednoznačne vyplýva, že časové údaje uvádzané

poškodeným pri konfrontovaní s tvrdeniami poškodeného o priebehu deja, ktoré urobil

v rámci trestného konania, si navzájom odporujú, tak potom sa jedná o nový dôkaz, ktorý

v pôvodnom konaní súdu bol neznámy. Pritom tento dôkaz môže je zásadného významu pri

rozhodovaní o merite veci a obnova konania mala byť povolená, lebo tento dôkaz

spochybňuje hodnovernosť jediného priameho svedka udalosti...

Je zjavné, že nepripustením nového dôkazu, ktorý objektívne spochybnil doterajšie

závery súdov, ktorým bol tento dôkaz do jeho predloženia v rámci návrhu na povolenie

obnovy konania neznámy a mohli sa teda dopustiť omylu a nesprávneho hodnotenia, ako to

uviedol aj KS Bratislava v napadnutom rozhodnutí, došlo k tomu, že súdy sa riadili takými

závermi, ktoré boli do takej miery neodôvodnené, že by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (mutatis mutandis I. US 115/2, , , ),

keď nerešpektovali princíp rovnosti účastníkov konania vo forme práva predkladať v konaní

zákonným spôsobom vykonané dôkazy dôležité pre rozhodnutie v merite veci samej...

Ťažiskom neústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave je v tomto prípade

nerešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania, následkom nerešpektovania ktorej by

mala byť sankcia procesnoprávneho charakteru v podobe zrušenia tohto neústavného

rozhodnutia.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„I. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím z 22. 2. 2011 porušil

základné práva sťažovateľov v a , 3 SR v konaní o návrhu

na povolenie obnovy konania podanej sťažovateľmi.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. 02. 2011 sa

zrušuje.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľom trovy spojené s ich

právnym zastupovaním.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Sťažovatelia namietali, že po právoplatnom odsúdení za trestnú činnosť predložili

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dôkaz, ktorý dosiaľ nebol známy

a ktorý podľa ich názoru bol spôsobilý odôvodniť iné rozhodnutie v ich trestnej veci.

Okresný súd ich návrhu vyhovel, ale krajský súd rozhodnutie okresného súdu o povolení

obnovy konania aj napriek existencii takéhoto dôkazu zrušil a návrh sťažovateľov

na povolenie obnovy konania zamietol. V tejto súvislosti sťažovatelia vyslovili názor, že

krajský súd sa riadil takými závermi, ktoré je potrebné označiť ako neodôvodnené a zároveň

ako také, ktoré popierajú hlavný zmyslel v tých ustanoveniach, ktoré sa

dotýkajú postupu všeobecného súdu pred povolením obnovy konania. Okrem toho sa

sťažovatelia domnievali, že takým spôsobom sa krajský súd dopustil aj porušenia zásady

rovnosti v konaní. Sťažovatelia tvrdili, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 22. februára 2011 porušil ich základné práva podľa a podľa

ods. 2 a 3 .

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti

určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo

právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok

pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa pred povolením obnovy konania možno

na zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len

v medziach ustanovení tohto dielu.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len

„vojenský súd“) sp. zn. z 3. apríla 2008 v spojení s uznesením Vyššieho

vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. z 10. septembra 2008 boli sťažovatelia

právoplatne odsúdení za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou

spolupáchateľstva podľa a , za čo im boli uložené tresty

odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 42

mesiacov.

Obaja sťažovatelia podali návrh na povolenie obnovy konania odvolávajúc

sa na dôkaz, ktorý dosiaľ nebol príslušným súdom známy a ktorý podľa ich názoru bol

spôsobilý ovplyvniť iné rozhodnutie vo veci samej. Ako dôkaz predložili videonahrávku,

ktorú sami vyhotovili a ktorá bola akousi previerkou výpovede poškodeného na mieste činu.

Videonahrávka mala zachytávať činnosti poškodeného v súvislosti s nimi spáchanou

trestnou činnosťou. Podľa názoru sťažovateľov bola jasným dôkazom toho, že poškodený

nemohol v časových intervaloch, ktoré vo svojej výpovedi uviedol, uskutočniť uvádzané

činnosti, a teda zaplatiť platobnou kartou na čerpacej stanici, následne uskutočniť rozhovor

so sťažovateľmi (policajtmi) a vybrať finančnú hotovosť z bankomatu na mieste odlišnom

od čerpacej stanice, ktorú mal následne odovzdať sťažovateľom.

Okresný súd ako súd nástupnícky (po zrušení vojenských súdov) v zmysle § 567d

ods. 1 uznesením sp. zn. zo 4. novembra 2010 povolil

obnovu konania vedeného pôvodne na vojenskom súde pod sp. zn. , rozsudok

tohto súdu, ako aj súdu druhého stupňa zrušil a vec vrátil prokurátorovi do prípravného

konania.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť vojenský obvodný prokurátor, ktorý

argumentoval tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné, pretože okresný súd

nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu z hľadiska podmienok obnovy konania a že si

nekriticky osvojil tvrdenia sťažovateľov bez toho, aby náležitým spôsobom posúdil

materiálnu stránku predloženého návrhu, súčasťou ktorého mal byť „nový dôkaz“.

O sťažnosti vojenského obvodného prokurátora rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 22. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a návrh

sťažovateľov na povolenie obnovy konania zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd konštatoval:

„Skutočnosťou súdu skôr neznámou, sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je

v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle

Treba predovšetkým poukázať na to, že v konaní o povolenie obnovy konania zákon

nedáva súdu možnosť skúmať ani posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní a to

ani z hľadiska, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu

a obhajobou obvineného. Ide vždy len o zistenie a posúdenie, či vyšli najavo také nové

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo

dôkazmi známymi súdu už predtým, mohli viesť k novým výrokom než v pôvodnom

rozhodnutí. Za nové pritom možno považovať len také skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh týka.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané

pôvodne rozhodnutie obsiahnutý v spise, uplatnený procesnou stranou, alebo nebol

vykonaný.

Z podaného návrhu na obnovu konania vyplýva, že odsúdení práp. P. H. a ppráp. M.

T. namietajú skutkové zistenia súdu v pôvodnom konaní, a to hodnotenie výpovede

poškodeného M. R.. Výpoveď označili za nevierohodnú, čo podľa nich potvrdzuje

videozáznam z rekonštrukcie, ktorú si vykonali.

Samotnou výpoveďou poškodeného sa už zaoberal odvolací súd, ktorému obhajobné

prednesy odsúdených boli známe. Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa

10. 09. 2008 sp. zn. podrobne rozobral výpoveď poškodeného vo svojom

rozhodnutí a odvolanie obžalovaných práp. P. H. a ppráp. M. T. zamietol.

Ak odsúdení na základe vlastných posudkov dospeli k záveru, že poškodený

nevypovedal pravdu, táto skutočnosť nie je dôkazom, pre ktorý by bolo možné povoliť

obnovu konania. Ide len o posúdenie, či poškodený mohol alebo nemohol za určitý čas

stihnúť prejsť určitý časový úsek a následne komunikovať s policajnou hliadkou. Úvahy,

ktoré v tejto súvislosti uviedol v sťažnosti okresný prokurátor si osvojil aj krajský súd

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Je potrebné naviac poznamenať, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani

omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie nie je

dôvodom na povolenie obnovy konania.

Je preto zrejmé, že skutočnosti, ktorými sa argumentuje v návrhu odsúdených na

povolenie obnovy konania, ktoré si nesprávne osvojil prvostupňový súd, nemožno považovať

za nové skutočnosti v zmysle “

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľov, ako aj

z odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné.

Druhostupňový súd pridržiavajúc sa ustanovení argumentoval

tým, že sťažovateľmi predkladaný dôkaz (videonahrávka) nemožno pokladať za nový

dôkaz, ktorý by nebol predtým príslušnému súdu známy. Krajský súd konštatoval, že

sťažovatelia spochybňovali vierohodnosť výpovede poškodeného, o čom podľa nich

svedčila aj nimi vyhotovená videonahrávka. Tým podľa názoru krajského súdu sťažovatelia

spochybňovali hodnotenie dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. Na základe toho potom

krajský súd dospel k záveru, že samotný názor sťažovateľov o tom, že poškodený

v pôvodnom konaní nevypovedal pravdu, nie je dôvodom na postup podľa § 394 ods. 1

.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom

predstavil svoje myšlienkové pochody, ako aj povahu a charakter dôkazu predloženého

sťažovateľmi. Ten nepovažoval za nový dôkaz, ktorý by nebol predtým príslušným súdom

známy a ktorý by mohol privodiť iné rozhodnutie vo veci. Krajský súd konštatoval, že

argument sťažovateľov o opodstatnenosti povolenia obnovy konania je potrebné vnímať len

ako prejav ich nespokojnosti s hodnotením dôkazov v pôvodnom trestnom konaní. V tejto

súvislosti krajský súd poukázal na to, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je ani

omyl pri hodnotení dôkazov a ani ich nesprávne hodnotenie.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené tvrdenia krajského súdu o neexistencii

skutočností a dôkazov, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľov, je potrebné

považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.

Ústavný súd nezistil, aby pri odôvodnenosti záverov krajského súdu o tom, že

sťažovateľmi predkladaný dôkaz nie je podkladom na postup podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku, bolo možné uvažovať o porušení ich základného práva na rovnosť v konaní podľa

. Ani samotná skutočnosť, že krajský súd sa na rozdiel od okresného

súdu stotožnil s tvrdeniami vojenského obvodného prokurátora o nesplnení predpokladov

na povolenie obnovy konania, ešte neznamená, že druhostupňový súd uprednostnil názory

obžaloby oproti záujmom sťažovateľov (odsúdených).

Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom

na rozdiel v ich procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych

funkcií a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich

rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok

spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide

o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára

1997, § 53).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorou

korešponduje aj judikatúra ústavného súdu, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ako aj zo skutkových zistení dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia

v záujme dosiahnuť povolenie obnovy konania predložili okresnému súdu dôkaz, o ktorom

sa domnievali, že je spôsobilý vyvolať postup podľa .

Okresný súd a krajský súd sa týmto dôkazom riadne zaoberali, svoje závery odôvodnili,

pričom skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s tvrdeniami sťažovateľov, ale

s argumentmi antagonistickej procesnej strany, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľov podľa .

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2011 došlo aj k porušeniu ich základného práva na právnu

pomoc podľa , ústavný súd konštatuje, že tieto sťažovatelia nijakým

spôsobom neodôvodnili. Sťažovatelia nepredstavili žiadne relevantné argumenty o tom,

akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia tohto základného práva.

Sťažovatelia v sťažnosti súčasne namietali, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

.

K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že v prípade konania o povolenie obnovy

konania príslušný všeobecný súd nerozhoduje o vine a treste dotknutej osoby, ale rozhoduje

len o otázke, či nový dôkaz, ktorý dosiaľ nebol súdu známy, je spôsobilý privodiť iné

rozhodnutie o vine alebo treste. Vzhľadom na to, že pri takomto druhu konania príslušný

všeobecný súd bezprostredne nerozhoduje o osobnej slobode dotknutej osoby, nemôže sa

dopustiť porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa .

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné už na predbežnom

prerokovaní podľa z tohto dôvodu odmietnuť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011