Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 229/2011
PDF · 241.74 KB
No categories available
II. ÚS 229/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu
v Pezinku sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 a sp. zn. 1 TdoV 23/2010
z 25. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011
doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zásad
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK-2 T 14/2007
z 28. novembra 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 a sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára
2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho
súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 uznaný za vinného pre pokračovací
zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s pokračovacím zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 bolo podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
špeciálneho súdu.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011 bolo
odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie
dôvodov dovolania.
Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov
a svoje tvrdenia odôvodnil takto:
«V rámci trestného konania obhajoba navrhla vyšetrenie zdravotného a duševného
stavu svedka L. S., nakoľko v rámci celého konania vyšli najavo skutočnosti, spochybňujúce
jednak jeho duševné zdravie ako aj jeho dôveryhodnosť. Jeho duševnú labilitu dokazuje
skutočnosť, že sa opakovane pokúsil o samovraždu. Súd bol taktiež povinný nariadiť
znalecké dokazovanie, za účelom zistenia jeho sklonov ku skresľovaniu skutočnosti
prípadne klamaniu a to z dôvodu, že už v konaní na Vojenskom obvodovom súde v Prešove
tento svedok voči mne krivo vypovedal v inej trestnej veci, v ktorej som bol nakoniec spod
obžaloby oslobodený aj na základe toho, že svedok S. krivo vypovedal. Je predsa
neprípustné aby výpoveď osoby, ktorá preukázateľne krivo vypovedala v minulosti, bola
v tomto prípade postačujúca na moje odsúdenie a takáto osoba bola súdom považovaná za
dôveryhodnú bez adekvátneho preskúmania znalcom z odboru psychológie.
Návrh na vyšetrenie zdravotného a duševného stavu bol podávaný jednak počas
konania na Špeciálnom súde v Pezinku ako aj v rámci odvolacieho konania podaním zo dňa
17. 12. 2009. Tým, že prvostupňový ani odvolací súd nevykonal tak závažný dôkaz, ako je
preverenie dôveryhodnosti výpovede kľúčového svedka považujem za hrubé porušenie
mojich práv na obhajobu, nakoľko dôveryhodnosť a spôsobilosť tejto osoby reálne popísať
skutočnosti bola podľa môjho názoru natoľko skreslená, že svedectvo poskytnuté touto
osobou by v samotnom konaní vôbec nemohlo byť brané do úvahy. Postupom
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu mi však bolo znemožnené využitie môjho práva na
obhajobu nakoľko sa súd odmietol zaoberať dôkazom, ktorý by celkom jednoznačne mohol
viesť k zmierneniu mojej viny.
V trestnom konaní bol ako jeden z rozhodujúcich dôkazov použitý obrazovo-zvukový
záznam. Vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v súlade ust. § 114 Trestného
poriadku. Príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v zmysle tohto
ustanovenia zákona riadne odôvodnený. Odôvodnenie obsiahnuté v príkaze sudcu
Špeciálneho súdu z 7. júna 2006 však možno považovať len za formálne. V tomto
odôvodnení nie sú totiž uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože
text odôvodnenia iba cituje zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine. Vzhľadom
na vyššie uvedené okolnosti je nutné konštatovať, že príkaz Špeciálneho súdu č. BB-ŠS-V-
81-05/06-4 Nttš-256 z 7. júna 2006 na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu nebol
legálny, nakoľko nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov.
Taktiež ustanovenie p. S. za agenta ako aj všetky okolnosti, vedúce k odovzdaniu
10.000,- Sk dňa 28. 6. 2006 svedčia o zinscenovaní celej situácie a priamej aktivite orgánov
činných v trestnom konaní.
V zmysle ust. § 117 ods. 2 druhá veta, agent nesmie iniciatívne navádzať na
spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo
zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal
taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
Na to, aby agent mohol iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu musia byť
splnené 2 podmienky. V prvom rade musí ísť o trestný čin korupcie verejného činiteľa, čo
v danom prípade splnené bolo a taktiež zistené skutočnosti musia nasvedčovať, že páchateľ
by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
Z obrazovo-zvukového záznamu je však zrejmé, že agent S. iniciatívne vyprovokoval prijatie
sumy 10.000,- Sk bez toho, aby bolo preukázané, že ho niečím takým poveril B. A. alebo
ktokoľvek iný. Na strane 2 prepisu obrazovo-zvukového záznamu zo dňa 28.6.2006 agent
jednoznačne uvádza, že „...mávam ti dávať ja ako výplatu. To ako bolo tú desiatku čo si
dostával...“ Je teda zrejmé, že agent sa sám postavil do pozície akéhosi sprostredkovateľa,
avšak bez jeho konania by ku údajnej korupcii nedošlo a neexistujú ani žiadne indície, že by
obvinený spáchal takýto trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný,
pretože neexistoval nikto iný, prostredníctvom koho by mala byť údajná korupcia
realizovaná. Ak by S. nebol ustanovený za agenta, a ak by nebolo celé stretnutie s p. S.
zinscenované, nikdy by nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu korupcie a tým odpadá
jedna zo zákonných podmienok pre použitie aktívne konajúceho agenta v trestnom konaní.
S. bol ustanovený za agenta na časovo dlhšie obdobie, počas ktorého sa nepodarilo jeho
činnosťou preukázať, že by dochádzalo zo strany obvineného k akejkoľvek trestnej činnosti.
Je evidentné, že situácia dňa 28. 6. 2006 bola zinscenovaná a teda v rozpore so zákonom.
Podľa ust. § 117 ods. 2 Trestného poriadku, konanie agenta musí byť v súlade
s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní
alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. V danom prípade však vôbec nie je možné hovoriť
o úmernosti konania agenta, keď agent v spolupráci a orgánmi činnými v trestnom konaní
navádza na páchanie trestnej činnosti osoby, u ktorej sa nepodarilo dosiaľ vykonanými
dôkazmi preukázať, že by akúkoľvek trestnú činnosť páchala alebo chcela spáchať.»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
nálezom takto rozhodol:
„Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom zo dňa 28. 11. 2007, sp.zn.: PK-2T/14/2007,
Najvyšší súd(...) uznesením sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo dňa 4. 6. 2010 a Najvyšší súd(...)
uznesením sp. zn. 1 TdoV/23/2010 zo dňa 25. 1. 2011 porušili princípy právneho štátu
zakotvené v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušili základné právo M. P., a to
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), právo na rovnosť
účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy(...), právo na obhajobu zaručené v čl.
50 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. b), d) Dohovoru(...)
Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn.: PK-2T/14/2007 zo dňa 28. 11. 2007,
uznesenie Najvyššieho súdu(...), sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo dňa 4. 6. 2010 a uznesenie
Najvyššieho súdu(...), 1 TdoV/23/2010 zo dňa 25. 1. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
M. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré sú Špeciálny súd
v Pezinku a Najvyšší súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
M. P. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší
súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra
2007 a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 a sp. zn.
1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so
spôsobom vykonania dokazovania a so samotným hodnotením vykonaných dôkazov
v rámci celého trestného konania spočívajúcim v odmietnutí vykonať znalecké dokazovanie
preskúmaním zdravotného a duševného stavu svedka, použitia obrazovo-zvukového
záznamu a zákonnosti použitia agenta.
A. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom špeciálneho súdu
sp. zn. PK-2 T 14/07 z 28. novembra 2007
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 mal
sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Túto svoju možnosť aj
využil a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010.
Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku
špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd. Najvyšší súd v rámci
opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd
nižšieho stupňa svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal,
porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto právam alebo
slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
B. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010
Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Toš/2/2008 zo 4. júna 2010 bolo predmetom preskúmavania najvyšším súdom
v dovolacom konaní, kde pri zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa
§ 371 Trestného poriadku) sa najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa
(zhodnými v ústavnej sťažnosti) proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho. Preto v okolnostiach prípadu možno konštatovať, že sťažovateľ využil
mimoriadny opravný prostriedok efektívnym spôsobom, keďže napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo preskúmané najvyšším súdom aj po vecnej
stránke. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto
z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu ako
súdu dovolacieho. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity (bod A tohto uznesenia)
považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
4 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
C. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011
V zmysle judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011 ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri
svojom rozhodovaní vychádzal:
Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody
uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, to znamená
dôvody, že v priebehu konania bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na
obhajobu a rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom.
Námietky pochybenia súdov prvého a druhého stupňa sťažovateľ odôvodnil
spôsobom v podstate zhodným s odôvodnením tejto ústavnej sťažnosti.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 23/2010 z 25. januára 2011 o podanom
dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol
pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
V rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol: «Porušenie práva na obhajobu je závažnou,
resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je
však koncipovaný oveľa užšie nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na
obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Dovolací dôvod v tomto
zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku
o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo
sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť
aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Od začiatku konania mal
možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o
nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných
úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám alebo
prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky, čo vyplýva zo spisu.
Obvinený si porušenie práva na obhajobu zamieňa s údajne neúplné zisteným
skutkovým stavom a iným hodnotením vykonaných dôkazov, čo v odôvodnení dovolania
odôvodňuje odmietnutím prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, vykonať znalecké
dokazovanie, preskúmať zdravotný a duševný stav svedka S. znalcom z odboru psychiatrie,
či údajne s nesprávnym posúdením súdu o hodnovernosti a pravdivosti tvrdení svedka.
Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44
ods. 2 Tr. por.) zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a
najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť,
resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 272 ods. 3 a § 274 ods. 1 Tr.
por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súlade s ustanovením
§ 272 ods. 3 Tr. por., právo na obhajobu obvineného je zachované, ak súd návrh na
vykonanie dôkazu odmietne, ak sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo
okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Zároveň v zmysle § 274
ods. 1 Tr. por.; ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie
dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo
na záverečné reči.
Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy súdu, či orgánov činných v trestnom konaní o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11
Tr. por. Ak by záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to
viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá
vyjadruje zásadu, že za účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie
posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a
procesné (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného
nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.
por.»
Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku argumentujúc: «V dovolaní obvinený
tvrdí, že obrazovo-zvukový záznam získaný prostredníctvom agenta-provokatéra, ktorý ho
údajne iniciatívne navádzal na spáchanie trestnej činnosti, je dôkazom vykonaným
nezákonným spôsobom, na podklade ktorého bol vynesený odsudzujúci rozsudok.
Vzhľadom k uvedenému je potrebné zdôrazniť znenie ustanovenia § 117 ods. 2 Tr.
por., z ktorého vyplýva, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí
byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa
zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak
ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené
skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na
použitie agenta nebol vydaný.
Otázka legálnosti použitia agenta je primárne otázkou skutkovou. Na základe
vykonaných dôkazov súdy oboch stupňov správne uzavreli, že podmienky citovaného
ustanovenia boli splnené. Poukázali v tejto súvislosti najmä na to, že podmienka dôvodného
predpokladu o spáchaní trestného činu aj vtedy, ak by príkaz nebol vydaný, splnená bola.
Vychádzali z preukázaného konania obvineného ešte pred momentom ustanovenia agenta-
svedka L. S., ktorý potvrdil, že od januára 2006 do februára 2006 na základe požiadavky
svedka M. Č. vyplácal obvinenému raz mesačne finančné čiastky v hodnote 10 000 Sk, ako
úplatok za poskytovanie informácii požadovaných skupinou tzv. „A.“. Rozhodnutie použiť
na získanie relevantného dôkazu, ktorý by páchateľa jednoznačne usvedčil zo spáchania
pokračovacieho zločinu, ktorého sa obvinený dopúšťal, sa opieralo o túto výpoveď, pričom
zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že obvinený už dlhšiu dobu páchal predmetnú
trestnú činnosť a rovnako by konal aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
Tohto konania sa obvinený M. P. dopustil ako verejný činiteľ v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák..
pretože tak konal ako príslušník polície, operatívny pracovník odboru ekonomickej
kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v M.
Tieto skutkové závery nemôže dovolací súd bez ďalšieho prehodnocovať s poukazom
na znenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že
obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ nieje naplnený, nakoľko
súd nepostupoval v rozpore s ustanovením § 117 ods. 2 Tr. por.
Na základe skutkových záverov súdov oboch stupňov potom možno bez akýchkoľvek
pochybností konštatovať, že konanie štátu-teda polície prostredníctvom agenta sa rozhodne
nestalo súčasťou skutkového deja.»
Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov napokon vyslovil, že „dovolanie
obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov,
lebo dovolací súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil“.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či
príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovení § 368 a nasledujúcich Trestného poriadku týkajúcich sa mimoriadneho
opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť námietky porušenia práva na obhajobu
poukazujúc na obsah zásady náležitého zistenia skutkového stavu, v zmysle ktorej je
určenie rozsahu dokazovania pre účely náležitého zistenia skutkového stavu ako
nevyhnutného podkladu pre prijatie rozhodnutia výlučne zverené konajúcemu súdu
uplatňujúcemu zásadu voľného hodnotenia dôkazov.
V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 1 Tdo V 23/2010 z 25. januára
2011 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
Trestného poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov
podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku (porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom a námietkou rozhodnutia založeného na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), na základe čoho vyvodil záver
o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.
V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením
dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení
Trestného poriadku. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal
racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia
v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.
Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade
s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu
predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na
to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (podobne III. ÚS 51/08).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti námietky
porušenia základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 23/2010
z 25. januára 2011, ktoré mali zakladať vymedzené dovolacie dôvody a ktoré videl
sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011