Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 229/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

, základného práva na obhajobu podľa ods.

3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu

v Pezinku sp. zn. z 28. novembra 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. júna 2010 a sp. zn.

z 25. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zásad

právneho štátu podľa (ďalej len „“),

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa , základného

práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného práva na

obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.

z 28. novembra 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. júna 2010 a sp. zn. z 25. januára

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho

súdu sp. zn. z 28. novembra 2007 uznaný za vinného pre pokračovací

zločin prijímania úplatku podľa a v jednočinnom súbehu

s pokračovacím zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 2

písm. a) .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2010 bolo podľa § 319

ako nedôvodné zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

špeciálneho súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2011 bolo

odmietnuté podľa dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie

dôvodov dovolania.

Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov

a svoje tvrdenia odôvodnil takto:

«V rámci trestného konania obhajoba navrhla vyšetrenie zdravotného a duševného

stavu svedka L. S., nakoľko v rámci celého konania vyšli najavo skutočnosti, spochybňujúce

jednak jeho duševné zdravie ako aj jeho dôveryhodnosť. Jeho duševnú labilitu dokazuje

skutočnosť, že sa opakovane pokúsil o samovraždu. Súd bol taktiež povinný nariadiť

znalecké dokazovanie, za účelom zistenia jeho sklonov ku skresľovaniu skutočnosti

prípadne klamaniu a to z dôvodu, že už v konaní na Vojenskom obvodovom súde v Prešove

tento svedok voči mne krivo vypovedal v inej trestnej veci, v ktorej som bol nakoniec spod

obžaloby oslobodený aj na základe toho, že svedok S. krivo vypovedal. Je predsa

neprípustné aby výpoveď osoby, ktorá preukázateľne krivo vypovedala v minulosti, bola

v tomto prípade postačujúca na moje odsúdenie a takáto osoba bola súdom považovaná za

dôveryhodnú bez adekvátneho preskúmania znalcom z odboru psychológie.

Návrh na vyšetrenie zdravotného a duševného stavu bol podávaný jednak počas

konania na Špeciálnom súde v Pezinku ako aj v rámci odvolacieho konania podaním zo dňa

17. 12. 2009. Tým, že prvostupňový ani odvolací súd nevykonal tak závažný dôkaz, ako je

preverenie dôveryhodnosti výpovede kľúčového svedka považujem za hrubé porušenie

mojich práv na obhajobu, nakoľko dôveryhodnosť a spôsobilosť tejto osoby reálne popísať

skutočnosti bola podľa môjho názoru natoľko skreslená, že svedectvo poskytnuté touto

osobou by v samotnom konaní vôbec nemohlo byť brané do úvahy. Postupom

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu mi však bolo znemožnené využitie môjho práva na

obhajobu nakoľko sa súd odmietol zaoberať dôkazom, ktorý by celkom jednoznačne mohol

viesť k zmierneniu mojej viny.

V trestnom konaní bol ako jeden z rozhodujúcich dôkazov použitý obrazovo-zvukový

záznam. Vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v súlade ust. § 114 Trestného

poriadku. Príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v zmysle tohto

ustanovenia zákona riadne odôvodnený. Odôvodnenie obsiahnuté v príkaze sudcu

Špeciálneho súdu z 7. júna 2006 však možno považovať len za formálne. V tomto

odôvodnení nie sú totiž uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože

text odôvodnenia iba cituje zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine. Vzhľadom

na vyššie uvedené okolnosti je nutné konštatovať, že príkaz Špeciálneho súdu č. BB-ŠS-V-

81-05/06-4 Nttš-256 z 7. júna 2006 na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu nebol

legálny, nakoľko nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov.

Taktiež ustanovenie p. S. za agenta ako aj všetky okolnosti, vedúce k odovzdaniu

10.000,- Sk dňa 28. 6. 2006 svedčia o zinscenovaní celej situácie a priamej aktivite orgánov

činných v trestnom konaní.

V zmysle ust. § 117 ods. 2 druhá veta, agent nesmie iniciatívne navádzať na

spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo

zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal

taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Na to, aby agent mohol iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu musia byť

splnené 2 podmienky. V prvom rade musí ísť o trestný čin korupcie verejného činiteľa, čo

v danom prípade splnené bolo a taktiež zistené skutočnosti musia nasvedčovať, že páchateľ

by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Z obrazovo-zvukového záznamu je však zrejmé, že agent S. iniciatívne vyprovokoval prijatie

sumy 10.000,- Sk bez toho, aby bolo preukázané, že ho niečím takým poveril B. A. alebo

ktokoľvek iný. Na strane 2 prepisu obrazovo-zvukového záznamu zo dňa 28.6.2006 agent

jednoznačne uvádza, že „...mávam ti dávať ja ako výplatu. To ako bolo tú desiatku čo si

dostával...“ Je teda zrejmé, že agent sa sám postavil do pozície akéhosi sprostredkovateľa,

avšak bez jeho konania by ku údajnej korupcii nedošlo a neexistujú ani žiadne indície, že by

obvinený spáchal takýto trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný,

pretože neexistoval nikto iný, prostredníctvom koho by mala byť údajná korupcia

realizovaná. Ak by S. nebol ustanovený za agenta, a ak by nebolo celé stretnutie s p. S.

zinscenované, nikdy by nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu korupcie a tým odpadá

jedna zo zákonných podmienok pre použitie aktívne konajúceho agenta v trestnom konaní.

S. bol ustanovený za agenta na časovo dlhšie obdobie, počas ktorého sa nepodarilo jeho

činnosťou preukázať, že by dochádzalo zo strany obvineného k akejkoľvek trestnej činnosti.

Je evidentné, že situácia dňa 28. 6. 2006 bola zinscenovaná a teda v rozpore so zákonom.

Podľa ust. , konanie agenta musí byť v súlade

s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní

alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. V danom prípade však vôbec nie je možné hovoriť

o úmernosti konania agenta, keď agent v spolupráci a orgánmi činnými v trestnom konaní

navádza na páchanie trestnej činnosti osoby, u ktorej sa nepodarilo dosiaľ vykonanými

dôkazmi preukázať, že by akúkoľvek trestnú činnosť páchala alebo chcela spáchať.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

nálezom takto rozhodol:

„Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom zo dňa 28. 11. 2007, sp.zn.: ,

Najvyšší súd(...) uznesením sp. zn. zo dňa 4. 6. 2010 a Najvyšší súd(...)

uznesením sp. zn. zo dňa 25. 1. 2011 porušili princípy právneho štátu

zakotvené v a porušili základné právo M. P., a to

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v (...), právo na rovnosť

účastníkov konania zaručené v (...), právo na obhajobu zaručené v čl.

50 ods. 3 (...) a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v , ods. 3

písm. b), d) Dohovoru(...)

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn.: zo dňa 28. 11. 2007,

uznesenie Najvyššieho súdu(...), sp. zn. zo dňa 4. 6. 2010 a uznesenie

Najvyššieho súdu(...), zo dňa 25. 1. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

M. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré sú Špeciálny súd

v Pezinku a Najvyšší súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

M. P. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší

súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného

práva na obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. z 28. novembra

2007 a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2010 a sp. zn.

z 25. januára 2011. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so

spôsobom vykonania dokazovania a so samotným hodnotením vykonaných dôkazov

v rámci celého trestného konania spočívajúcim v odmietnutí vykonať znalecké dokazovanie

preskúmaním zdravotného a duševného stavu svedka, použitia obrazovo-zvukového

záznamu a zákonnosti použitia agenta.

A. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom špeciálneho súdu

sp. zn. z 28. novembra 2007

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. z 28. novembra 2007 mal

sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Túto svoju možnosť aj

využil a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 4. júna 2010.

Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku

špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd. Najvyšší súd v rámci

opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd

nižšieho stupňa svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal,

porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto právam alebo

slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. júna 2010

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. júna 2010 bolo predmetom preskúmavania najvyšším súdom

v dovolacom konaní, kde pri zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa

) sa najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa

(zhodnými v ústavnej sťažnosti) proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho. Preto v okolnostiach prípadu možno konštatovať, že sťažovateľ využil

mimoriadny opravný prostriedok efektívnym spôsobom, keďže napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo preskúmané najvyšším súdom aj po vecnej

stránke. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto

z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity (bod A tohto uznesenia)

považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. júna 2010 za dôvodné podľa

odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

C. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2011

V zmysle judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2011 ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri

svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody

uvedené v ustanoveniach a , to znamená

dôvody, že v priebehu konania bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na

obhajobu a rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom.

Námietky pochybenia súdov prvého a druhého stupňa sťažovateľ odôvodnil

spôsobom v podstate zhodným s odôvodnením tejto ústavnej sťažnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2011 o podanom

dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle odmietol

pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa .

V rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. c) uviedol: «Porušenie práva na obhajobu je závažnou,

resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa je

však koncipovaný oveľa užšie nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na

obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Dovolací dôvod v tomto

zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení

o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo

sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť

aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Od začiatku konania mal

možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o

nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných

úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám alebo

prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky, čo vyplýva zo spisu.

Obvinený si porušenie práva na obhajobu zamieňa s údajne neúplné zisteným

skutkovým stavom a iným hodnotením vykonaných dôkazov, čo v odôvodnení dovolania

odôvodňuje odmietnutím prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, vykonať znalecké

dokazovanie, preskúmať zdravotný a duševný stav svedka S. znalcom z odboru psychiatrie,

či údajne s nesprávnym posúdením súdu o hodnovernosti a pravdivosti tvrdení svedka.

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44

ods. 2 ) zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a

najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť,

resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 272 ods. 3 a § 274 ods. 1 Tr.

por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa

na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súlade s ustanovením

, právo na obhajobu obvineného je zachované, ak súd návrh na

vykonanie dôkazu odmietne, ak sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo

okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Zároveň v zmysle § 274

ods. 1 ; ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie

dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo

na záverečné reči.

Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej

úvahy súdu, či orgánov činných v trestnom konaní o voľbe použitých dôkazných

prostriedkov pri plnení povinnosti podľa , resp. práva podľa

Ak by záver súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú

okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal

opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa , odporovalo by to

viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle , ktorá

vyjadruje zásadu, že za účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie

posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a

procesné (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného

nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.

por.»

Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa

ustanovenia argumentujúc: «V dovolaní obvinený

tvrdí, že obrazovo-zvukový záznam získaný prostredníctvom agenta-provokatéra, ktorý ho

údajne iniciatívne navádzal na spáchanie trestnej činnosti, je dôkazom vykonaným

nezákonným spôsobom, na podklade ktorého bol vynesený odsudzujúci rozsudok.

Vzhľadom k uvedenému je potrebné zdôrazniť znenie ustanovenia § 117 ods. 2 Tr.

por., z ktorého vyplýva, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí

byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa

zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak

ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené

skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na

použitie agenta nebol vydaný.

Otázka legálnosti použitia agenta je primárne otázkou skutkovou. Na základe

vykonaných dôkazov súdy oboch stupňov správne uzavreli, že podmienky citovaného

ustanovenia boli splnené. Poukázali v tejto súvislosti najmä na to, že podmienka dôvodného

predpokladu o spáchaní trestného činu aj vtedy, ak by príkaz nebol vydaný, splnená bola.

Vychádzali z preukázaného konania obvineného ešte pred momentom ustanovenia agenta-

svedka L. S., ktorý potvrdil, že od januára 2006 do februára 2006 na základe požiadavky

svedka M. Č. vyplácal obvinenému raz mesačne finančné čiastky v hodnote 10 000 Sk, ako

úplatok za poskytovanie informácii požadovaných skupinou tzv. „A.“. Rozhodnutie použiť

na získanie relevantného dôkazu, ktorý by páchateľa jednoznačne usvedčil zo spáchania

pokračovacieho zločinu, ktorého sa obvinený dopúšťal, sa opieralo o túto výpoveď, pričom

zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že obvinený už dlhšiu dobu páchal predmetnú

trestnú činnosť a rovnako by konal aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Tohto konania sa obvinený M. P. dopustil ako verejný činiteľ v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák..

pretože tak konal ako príslušník polície, operatívny pracovník odboru ekonomickej

kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v M.

Tieto skutkové závery nemôže dovolací súd bez ďalšieho prehodnocovať s poukazom

na znenie Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že

obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ nieje naplnený, nakoľko

súd nepostupoval v rozpore s ustanovením

Na základe skutkových záverov súdov oboch stupňov potom možno bez akýchkoľvek

pochybností konštatovať, že konanie štátu-teda polície prostredníctvom agenta sa rozhodne

nestalo súčasťou skutkového deja.»

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov napokon vyslovil, že „dovolanie

obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov,

lebo dovolací súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovení a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť námietky porušenia práva na obhajobu

poukazujúc na obsah zásady náležitého zistenia skutkového stavu, v zmysle ktorej je

určenie rozsahu dokazovania pre účely náležitého zistenia skutkového stavu ako

nevyhnutného podkladu pre prijatie rozhodnutia výlučne zverené konajúcemu súdu

uplatňujúcemu zásadu voľného hodnotenia dôkazov.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. z 25. januára

2011 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov

podľa ustanovení a (porušenie práva na

obhajobu zásadným spôsobom a námietkou rozhodnutia založeného na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), na základe čoho vyvodil záver

o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením

dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení

. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal

racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia

v súlade s limitmi .

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na

to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (podobne ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti námietky

porušenia základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. januára 2011, ktoré mali zakladať vymedzené dovolacie dôvody a ktoré videl

sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania, podľa

ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011