Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 232/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou,

s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

4. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím S. p., pobočky N. (ďalej len „pobočka“) sp. zn.

700-1110224209-GC04/09 z 3. apríla 2009 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu

1 706,06 € podľa a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy nebolo

jasné, z akého vymeriavacieho základu sa vychádzalo pri vyčíslení požadovanej sumy.

Rozhodnutím S. p., ústredie (ďalej len „ústredie“), sp. zn.

zo 7. septembra 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie pobočky

potvrdené s odôvodnením, že pobočka dlžné poistné a príspevky predpísala na základe

odovzdaných mesačných výkazov poistného a príspevkov, ktoré je povinný zamestnávateľ

predkladať.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -38

z 10. marca 2010 bolo rozhodnutie ústredia na základe žaloby sťažovateľa zrušené.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 bolo rozhodnutie

krajského súdu zmenené tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.

Sťažovateľ svoje odvolanie proti rozhodnutiu pobočky zdôvodňoval najmä tým, že

z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy tvoriacej súčasť rozhodnutia nebolo jasné,

z akého vymeriavacieho základu sa vychádzalo pri vyčíslení požadovanej sumy. Ústredie

ako odvolací orgán sa týmito dôvodmi bližšie nezaoberalo a pôvodné rozhodnutie potvrdilo.

Okrem toho v odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že sumu 40,33 € nebude od sťažovateľa

vymáhať, keďže táto bola zaplatená. Výrok rozhodnutia, teda exekučný titul zostal

nezmenený. Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia dospel k názoru, že je

nepreskúmateľné, avšak najvyšší súd vyslovil opačný názor, keď konštatoval, že

rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom. V podstate tým potvrdil správnosť postupu

v situácii, keď orgán verejnej správy vydá rozhodnutie odporujúce zákonu. Závery

najvyššieho súdu, podľa ktorých je rozhodnutie dostatočne zrozumiteľné (1), prvým

úkonom vo veci môže byť a aj bolo samotné rozhodnutie (2), a že keď je v odôvodnení

uvedené, že suma 40,33 € sa nebude vymáhať, nie je to v rozpore s výrokom konštatujúcim

niečo iné (3), sú neakceptovateľné.

Hoci je povinnosťou orgánu verejnej správy presne a úplne zistiť skutkový stav

a hoci z odôvodnenia rozhodnutia by malo vyplývať, ako sa k výroku dospelo, nič z toho sa

v rozhodnutí ústredia nenachádza. Nie je možné nad všetky pochybnosti určiť, na základe

akého úkonu sťažovateľa boli odvody vypočítané, či ide o odvody zamestnancov alebo

zamestnávateľa, aká je výška jednotlivých odvodov a podobne. Najvyšší súd napriek tomu

konštatoval, že rozhodnutia sú v súlade so zákonom, a teda že sťažovateľ nesie za ich

správnosť zodpovednosť, keďže vychádzali len z dosiaľ nestotožnených dokladov, ktoré

sám predložil. Hoci správne konanie v danom prípade začína na podnet orgánu verejnej

správy dňom, keď tento urobil voči účastníkovi konania prvý úkon, v danom prípade prvý

úkon spočíval rovno v doručení rozhodnutia pobočky, čo najvyšší súd odobril s tým, že

žiadna kontrola vo veci nedoplatku poistného nebola vykonaná. Takýto postup by možno

bol v súlade so zákonom, avšak v rozhodnutí pobočky je priamo uvedené, že „na základe

kontroly odvodu poistného a príspevkov bolo zistené, že...“. Až v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu ústredie priznalo, že vo veci žiadna kontrola vykonaná nebola a prvým

úkonom vo veci bolo zaslanie rozhodnutia. Zákon pritom nikde neuvádza, že by prvým

úkonom proti účastníkovi konania mohlo byť samotné rozhodnutie. Nemožno súhlasiť

napokon so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého veta uvedená v odôvodnení

rozhodnutia ústredia, podľa ktorej sa suma 40,33 € nebude vymáhať, nezakladá

nepreskúmateľnosť, resp. nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, aj keď je vo výroku táto

suma zahrnutá. Samotný výrok rozhodnutia znie totiž na čiastku 1 706,06 € a je exekučným

titulom. V čase rozhodovania o odvolaní ústredie už malo vedomosť o tom, že časť

požadovaných odvodov vo výške 40,33 € bola zaplatená. Ústredie malo rozhodovať vo veci

skutkového stavu existujúceho ku dňu vydania jeho rozhodnutia.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 24. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. -38 z 10. marca 2010 tak, že

žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa zistenia najvyššieho súdu pobočka predpísala

dlžné poistné a príspevky na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov za

mesiace október až december 2008, ktoré vyplnil a predložil sťažovateľ ako zamestnávateľ.

Dôvodom predpísania dlžného poistného bola skutočnosť, že sťažovateľ ako zamestnávateľ

neodviedol poistné a príspevky vôbec za mesiace október a december 2008 a za mesiac

november 2008 ich odviedol v nesprávnej sume. Tiež bolo dostatočne zistené, že sťažovateľ

zaplatil 9. júla 2009 časť dlžného poistného a príspevkov v sume 40,33 €. Ústredie

predpísalo dlžné poistné a príspevky na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov

za mesiace október až december 2008, ktorých príloha obsahuje zoznam zamestnancov, ich

vymeriavace základy a odvody poistného a príspevkov za zamestnanca a zamestnávateľa.

Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je zrejmé, ako sa

dospelo k jednotlivým sumám a z čoho sa vychádzalo pri výpočte poistného a príspevkov.

Navyše, ak sťažovateľ odviedol poistné a príspevky v nesprávnej sume za mesiac november

a dlh uhradil po doručení rozhodnutia pobočky, nemuselo ústredie sťažovateľovi

odôvodňovať, prečo dlžnú sumu uhradil. Najvyšší súd nesúhlasí s pochybením vytýkaným

krajským súdom, podľa ktorého sa v spise nenachádza žiadny doklad o vykonaní kontroly

odvodu poistného u sťažovateľa, čo znemožňuje zistiť presné údaje o vykonaní kontroly,

o jej výsledku a o prípadnej reakcii sťažovateľa. Poistné a príspevky boli totiž predpísané na

základe mesačných výkazov, a nie na základe protokolu o výsledku kontroly. Skutočnosť,

že fyzická kontrola vykonaná nebola, je zrejmá z rozhodnutia ústredia a nenamietal ju ani

sťažovateľ v podanej žalobe. Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky S. p.,

je začaté dňom, keď táto zložka urobila proti účastníkovi prvý úkon. Zákon však

nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie

rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre

rozhodnutie. Skutočnosť, že ústredie v odôvodnení uviedlo, že zaplatené poistné

a príspevky v sume 40,33 € nebude vymáhať, nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia,

lebo medzi výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením neexistuje rozpor. Hoci výrok

rozhodnutia je záväzný (nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť), na jeho základe (ako

exekučného titulu) by nebola od sťažovateľa vymáhaná celá čiastka, teda aj tá, ktorá bola

zaplatená (40,33 €), lebo výrok rozhodnutia deklaruje skutočnosť, že zročné poistné nebolo

zaplatené včas.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Podstatou sťažnosti je námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia pobočky

a ústredia, keďže z nich nie je možné presne zistiť, ako sa dospelo k vymáhanej sume. Ďalej

sťažovateľ vytýka nepravdivé tvrdenie o tom, že konanie začalo na základe kontroly,

a napokon skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania časť vymáhanej pohľadávky

vo výške 40,33 € uhradil, čo sa však neodzrkadlilo vo výroku odvolacieho rozhodnutia

ústredia.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dostatočne

komplexné a presvedčivé. Nemožno ho preto považovať v nijakom prípade za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd doň zasiahol.

Argumentácia, podľa ktorej nedoplatok bol vyčíslený tak, že na jednej strane sa

použili výkazy predostreté samotným sťažovateľom, z ktorých vyplývali jeho odvodové

povinnosti, pričom tieto sa na druhej strane porovnali so skutočne realizovanými platbami

sťažovateľa, je logická, zrozumiteľná a úplná. Vychádza z predpokladu, že sťažovateľ má

k dispozícii kópie podkladov, ktoré pobočke zaslal, a rovnako disponuje aj dokladmi

preukazujúcimi ním realizované odvody. Keďže v rozhodnutí sú celkom presne

a jednoznačne vymedzené časové obdobia, za ktoré sťažovateľ odvody neuskutočnil vôbec

alebo iba čiastočne, nemôžu byť pochybnosti o tom, ako sa dospelo k vymáhanej čiastke

nedoplatku.

Ústavný súd považuje za potrebné v uvedenej súvislosti poznamenať, že podľa

obsahu listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii sa sťažovateľ ani v priebehu správneho

konania, ani v rámci konania na správnom súde, ale ani pred ústavným súdom nikdy

k tvrdeniu, podľa ktorého za mesiace október a december 2008 odvody neurobil, vôbec

nevyjadril, resp. nebránil sa tak, že by realizáciu odvodov príslušnými dokladmi

preukazoval, a tým sa pokúsil vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého dlhuje.

Okolnosť, že v odôvodnení rozhodnutia pobočky je v rozpore so skutočnosťou

uvedené, že rozhodnutie bolo vydané po predchádzajúcej kontrole, nezakladá v konečnom

dôsledku pochybenie, pretože ústredie v rámci odvolacieho konania toto nesprávne

skutkové ustálenie pobočky uviedlo na správnu mieru, keď na základe listinných dôkazov

v súlade so skutočnosťou ustálilo, že ku kontrole nedošlo a že nedoplatok bol ustálený na

základe písomnej dokumentácie, ktorej rozhodujúcu časť poskytol sám sťažovateľ.

Do určitej miery odlišná sa javí situácia týkajúca sa námietky sťažovateľa, podľa

ktorej hoci v priebehu odvolacieho konania uhradil sumu 40,33 €, ústredie vo výroku svojho

odvolacieho rozhodnutia nevzalo túto skutočnosť na vedomie a vysporiadalo sa s ňou iba

v odôvodnení rozhodnutia, čo je neakceptovateľné vzhľadom na to, že rozhodnutie (jeho

výrok) predstavuje exekučný titul.

Treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že rozhodnutie (výrok rozhodnutia) ústredia

malo vychádzať zo skutkového stavu existujúceho v čase rozhodovania o odvolaní. Keďže

sa javí ako nesporné, že v uvedenom časovom momente sťažovateľ už uhradil na

vyrovnanie vymáhaného nedoplatku sumu 40,33 €, nepochybne bolo potrebné prvostupňové

rozhodnutie pobočky zmeniť a výšku platobnej povinnosti sťažovateľa upraviť tak, aby

zohľadňovala vykonanú úhradu. To sa však nestalo. Namiesto toho v odôvodnení

rozhodnutia ústredia sa konštatuje, že „Pretože účastník konania 9. júla 2009 zaplatil za

mesiac december 2008 poistné a príspevky v sume 40,33 € (1.214,98 SKK), uvedená suma

už nebude od účastníka konania vymáhaná.“.

Za uvedeného skutkového a právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že miera

porušenia práva sťažovateľa uvedeným pochybením ústredia a jeho nenapravením

všeobecnými súdmi nemá ústavnoprávne relevantnú intenzitu, keďže sťažovateľovi nehrozí,

že by suma 40,33 € bola od neho opätovne vymáhaná s poukazom na právoplatný výrok

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Je totiž zrejmé, že úhradu tejto sumy orgán verejnej

správy uznáva a nepožaduje ju. Za daného stavu preto z ústavnoprávneho hľadiska prichodí

uprednostniť princíp právnej istoty podľa pred základným právom na

súdnu ochranu podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011