Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 232/2011
PDF · 155.23 KB
No categories available
II. ÚS 232/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou,
s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011
doručená sťažnosť JUDr. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
4. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím S. p., pobočky N. (ďalej len „pobočka“) sp. zn.
700-1110224209-GC04/09 z 3. apríla 2009 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu
1 706,06 € podľa § 144 a § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy nebolo
jasné, z akého vymeriavacieho základu sa vychádzalo pri vyčíslení požadovanej sumy.
Rozhodnutím S. p., ústredie (ďalej len „ústredie“), sp. zn. 322-4714-GC-04/2009
zo 7. septembra 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie pobočky
potvrdené s odôvodnením, že pobočka dlžné poistné a príspevky predpísala na základe
odovzdaných mesačných výkazov poistného a príspevkov, ktoré je povinný zamestnávateľ
predkladať.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 137/2009-38
z 10. marca 2010 bolo rozhodnutie ústredia na základe žaloby sťažovateľa zrušené.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 20/2010 z 24. februára 2011 bolo rozhodnutie
krajského súdu zmenené tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.
Sťažovateľ svoje odvolanie proti rozhodnutiu pobočky zdôvodňoval najmä tým, že
z odôvodnenia rozhodnutia, ale ani z prílohy tvoriacej súčasť rozhodnutia nebolo jasné,
z akého vymeriavacieho základu sa vychádzalo pri vyčíslení požadovanej sumy. Ústredie
ako odvolací orgán sa týmito dôvodmi bližšie nezaoberalo a pôvodné rozhodnutie potvrdilo.
Okrem toho v odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že sumu 40,33 € nebude od sťažovateľa
vymáhať, keďže táto bola zaplatená. Výrok rozhodnutia, teda exekučný titul zostal
nezmenený. Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia dospel k názoru, že je
nepreskúmateľné, avšak najvyšší súd vyslovil opačný názor, keď konštatoval, že
rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom. V podstate tým potvrdil správnosť postupu
v situácii, keď orgán verejnej správy vydá rozhodnutie odporujúce zákonu. Závery
najvyššieho súdu, podľa ktorých je rozhodnutie dostatočne zrozumiteľné (1), prvým
úkonom vo veci môže byť a aj bolo samotné rozhodnutie (2), a že keď je v odôvodnení
uvedené, že suma 40,33 € sa nebude vymáhať, nie je to v rozpore s výrokom konštatujúcim
niečo iné (3), sú neakceptovateľné.
Hoci je povinnosťou orgánu verejnej správy presne a úplne zistiť skutkový stav
a hoci z odôvodnenia rozhodnutia by malo vyplývať, ako sa k výroku dospelo, nič z toho sa
v rozhodnutí ústredia nenachádza. Nie je možné nad všetky pochybnosti určiť, na základe
akého úkonu sťažovateľa boli odvody vypočítané, či ide o odvody zamestnancov alebo
zamestnávateľa, aká je výška jednotlivých odvodov a podobne. Najvyšší súd napriek tomu
konštatoval, že rozhodnutia sú v súlade so zákonom, a teda že sťažovateľ nesie za ich
správnosť zodpovednosť, keďže vychádzali len z dosiaľ nestotožnených dokladov, ktoré
sám predložil. Hoci správne konanie v danom prípade začína na podnet orgánu verejnej
správy dňom, keď tento urobil voči účastníkovi konania prvý úkon, v danom prípade prvý
úkon spočíval rovno v doručení rozhodnutia pobočky, čo najvyšší súd odobril s tým, že
žiadna kontrola vo veci nedoplatku poistného nebola vykonaná. Takýto postup by možno
bol v súlade so zákonom, avšak v rozhodnutí pobočky je priamo uvedené, že „na základe
kontroly odvodu poistného a príspevkov bolo zistené, že...“. Až v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu ústredie priznalo, že vo veci žiadna kontrola vykonaná nebola a prvým
úkonom vo veci bolo zaslanie rozhodnutia. Zákon pritom nikde neuvádza, že by prvým
úkonom proti účastníkovi konania mohlo byť samotné rozhodnutie. Nemožno súhlasiť
napokon so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého veta uvedená v odôvodnení
rozhodnutia ústredia, podľa ktorej sa suma 40,33 € nebude vymáhať, nezakladá
nepreskúmateľnosť, resp. nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, aj keď je vo výroku táto
suma zahrnutá. Samotný výrok rozhodnutia znie totiž na čiastku 1 706,06 € a je exekučným
titulom. V čase rozhodovania o odvolaní ústredie už malo vedomosť o tom, že časť
požadovaných odvodov vo výške 40,33 € bola zaplatená. Ústredie malo rozhodovať vo veci
skutkového stavu existujúceho ku dňu vydania jeho rozhodnutia.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžo 20/2010
s tým, aby bol rozsudok z 24. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov konania.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 20/2010 z 24. februára 2011 vyplýva, že
ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 137/2009-38 z 10. marca 2010 tak, že
žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa zistenia najvyššieho súdu pobočka predpísala
dlžné poistné a príspevky na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov za
mesiace október až december 2008, ktoré vyplnil a predložil sťažovateľ ako zamestnávateľ.
Dôvodom predpísania dlžného poistného bola skutočnosť, že sťažovateľ ako zamestnávateľ
neodviedol poistné a príspevky vôbec za mesiace október a december 2008 a za mesiac
november 2008 ich odviedol v nesprávnej sume. Tiež bolo dostatočne zistené, že sťažovateľ
zaplatil 9. júla 2009 časť dlžného poistného a príspevkov v sume 40,33 €. Ústredie
predpísalo dlžné poistné a príspevky na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov
za mesiace október až december 2008, ktorých príloha obsahuje zoznam zamestnancov, ich
vymeriavace základy a odvody poistného a príspevkov za zamestnanca a zamestnávateľa.
Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je zrejmé, ako sa
dospelo k jednotlivým sumám a z čoho sa vychádzalo pri výpočte poistného a príspevkov.
Navyše, ak sťažovateľ odviedol poistné a príspevky v nesprávnej sume za mesiac november
a dlh uhradil po doručení rozhodnutia pobočky, nemuselo ústredie sťažovateľovi
odôvodňovať, prečo dlžnú sumu uhradil. Najvyšší súd nesúhlasí s pochybením vytýkaným
krajským súdom, podľa ktorého sa v spise nenachádza žiadny doklad o vykonaní kontroly
odvodu poistného u sťažovateľa, čo znemožňuje zistiť presné údaje o vykonaní kontroly,
o jej výsledku a o prípadnej reakcii sťažovateľa. Poistné a príspevky boli totiž predpísané na
základe mesačných výkazov, a nie na základe protokolu o výsledku kontroly. Skutočnosť,
že fyzická kontrola vykonaná nebola, je zrejmá z rozhodnutia ústredia a nenamietal ju ani
sťažovateľ v podanej žalobe. Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky S. p.,
je začaté dňom, keď táto zložka urobila proti účastníkovi prvý úkon. Zákon však
nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie
rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre
rozhodnutie. Skutočnosť, že ústredie v odôvodnení uviedlo, že zaplatené poistné
a príspevky v sume 40,33 € nebude vymáhať, nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia,
lebo medzi výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením neexistuje rozpor. Hoci výrok
rozhodnutia je záväzný (nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť), na jeho základe (ako
exekučného titulu) by nebola od sťažovateľa vymáhaná celá čiastka, teda aj tá, ktorá bola
zaplatená (40,33 €), lebo výrok rozhodnutia deklaruje skutočnosť, že zročné poistné nebolo
zaplatené včas.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažnosti je námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia pobočky
a ústredia, keďže z nich nie je možné presne zistiť, ako sa dospelo k vymáhanej sume. Ďalej
sťažovateľ vytýka nepravdivé tvrdenie o tom, že konanie začalo na základe kontroly,
a napokon skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania časť vymáhanej pohľadávky
vo výške 40,33 € uhradil, čo sa však neodzrkadlilo vo výroku odvolacieho rozhodnutia
ústredia.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dostatočne
komplexné a presvedčivé. Nemožno ho preto považovať v nijakom prípade za arbitrárne
či zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd doň zasiahol.
Argumentácia, podľa ktorej nedoplatok bol vyčíslený tak, že na jednej strane sa
použili výkazy predostreté samotným sťažovateľom, z ktorých vyplývali jeho odvodové
povinnosti, pričom tieto sa na druhej strane porovnali so skutočne realizovanými platbami
sťažovateľa, je logická, zrozumiteľná a úplná. Vychádza z predpokladu, že sťažovateľ má
k dispozícii kópie podkladov, ktoré pobočke zaslal, a rovnako disponuje aj dokladmi
preukazujúcimi ním realizované odvody. Keďže v rozhodnutí sú celkom presne
a jednoznačne vymedzené časové obdobia, za ktoré sťažovateľ odvody neuskutočnil vôbec
alebo iba čiastočne, nemôžu byť pochybnosti o tom, ako sa dospelo k vymáhanej čiastke
nedoplatku.
Ústavný súd považuje za potrebné v uvedenej súvislosti poznamenať, že podľa
obsahu listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii sa sťažovateľ ani v priebehu správneho
konania, ani v rámci konania na správnom súde, ale ani pred ústavným súdom nikdy
k tvrdeniu, podľa ktorého za mesiace október a december 2008 odvody neurobil, vôbec
nevyjadril, resp. nebránil sa tak, že by realizáciu odvodov príslušnými dokladmi
preukazoval, a tým sa pokúsil vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého dlhuje.
Okolnosť, že v odôvodnení rozhodnutia pobočky je v rozpore so skutočnosťou
uvedené, že rozhodnutie bolo vydané po predchádzajúcej kontrole, nezakladá v konečnom
dôsledku pochybenie, pretože ústredie v rámci odvolacieho konania toto nesprávne
skutkové ustálenie pobočky uviedlo na správnu mieru, keď na základe listinných dôkazov
v súlade so skutočnosťou ustálilo, že ku kontrole nedošlo a že nedoplatok bol ustálený na
základe písomnej dokumentácie, ktorej rozhodujúcu časť poskytol sám sťažovateľ.
Do určitej miery odlišná sa javí situácia týkajúca sa námietky sťažovateľa, podľa
ktorej hoci v priebehu odvolacieho konania uhradil sumu 40,33 €, ústredie vo výroku svojho
odvolacieho rozhodnutia nevzalo túto skutočnosť na vedomie a vysporiadalo sa s ňou iba
v odôvodnení rozhodnutia, čo je neakceptovateľné vzhľadom na to, že rozhodnutie (jeho
výrok) predstavuje exekučný titul.
Treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že rozhodnutie (výrok rozhodnutia) ústredia
malo vychádzať zo skutkového stavu existujúceho v čase rozhodovania o odvolaní. Keďže
sa javí ako nesporné, že v uvedenom časovom momente sťažovateľ už uhradil na
vyrovnanie vymáhaného nedoplatku sumu 40,33 €, nepochybne bolo potrebné prvostupňové
rozhodnutie pobočky zmeniť a výšku platobnej povinnosti sťažovateľa upraviť tak, aby
zohľadňovala vykonanú úhradu. To sa však nestalo. Namiesto toho v odôvodnení
rozhodnutia ústredia sa konštatuje, že „Pretože účastník konania 9. júla 2009 zaplatil za
mesiac december 2008 poistné a príspevky v sume 40,33 € (1.214,98 SKK), uvedená suma
už nebude od účastníka konania vymáhaná.“.
Za uvedeného skutkového a právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že miera
porušenia práva sťažovateľa uvedeným pochybením ústredia a jeho nenapravením
všeobecnými súdmi nemá ústavnoprávne relevantnú intenzitu, keďže sťažovateľovi nehrozí,
že by suma 40,33 € bola od neho opätovne vymáhaná s poukazom na právoplatný výrok
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Je totiž zrejmé, že úhradu tejto sumy orgán verejnej
správy uznáva a nepožaduje ju. Za daného stavu preto z ústavnoprávneho hľadiska prichodí
uprednostniť princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy pred základným právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011