Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 252/2011
PDF · 153.77 KB
No categories available
III. ÚS 252/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 8. septembra 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 63/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 346/09 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 118/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011
doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 8. septembra 2009 v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 63/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred
okresným súdom pod sp. zn. 12 C 63/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „zo strany vymenovaných porušovateľov došlo
k porušeniu ústavy SR čl. 48 ods. 2, že tento súd nekonal v súlade s ústavou SR ako aj
s OSP“. Podľa názoru sťažovateľa mu a ani jeho právnemu zástupcovi z radov advokátov
„nebolo umožnené moju osobu obhajovať napriek tomu, že som sa ospravedlnila. O čom
svedčí aj potvrdenie lekárske.“.
Z odôvodnenia predloženej sťažnosti ďalej vyplýva, že „práve procesný postup
porušovateľov je v rozpore s Ústavou SR a aj v rozpore s OSP. Na tento nesprávny
procesný postup sa neprihliadalo a tým sa odňala možnosť uplatniť procesné právo
priznané mu OSP.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označeného základného práva postupom „porušovateľov“ a priznal mu
jednorazové finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ k predloženej sťažnosti nepriložil žiadne prílohy týkajúce sa napadnutého
konania ani plnú moc pre advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, ale vzhľadom
na svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery (ktoré doložil písomným potvrdením
o invalidnom dôchodku a vyhlásením o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch)
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že
nespĺňa viaceré povinné obsahové náležitosti.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil kópiu rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili jeho základné práva alebo slobody. Sťažovateľ ďalej
nedostatočným spôsobom identifikoval konania (neuvedením spisových značiek), v ktorých
malo dôjsť postupom „porušovateľov“ k porušeniu jeho základného práva. V konečnom
dôsledku sťažnosti chýba zmysluplné odôvodnenie opreté o právne relevantné súvislosti.
Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie
jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú
prípadné následky nevyhovenia výzve.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde]
od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné
rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd
totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, a na základe svojich zistení dospel
k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľa o povinné náležitosti by nemohlo
za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil tieto relevantné skutočnosti:
Okresný súd v napadnutom konaní (sp. zn. 12 C 63/2008) rozhodol rozsudkom 8. septembra
2009, ktorým v plnom rozsahu zamietol žalobu sťažovateľa. Proti uvedenému rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Odvolacie konanie pred krajským súdom
prebiehalo pod sp. zn. 12 Co 346/09, ktoré skončilo vynesením rozsudku z 28. januára
2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 17. februára 2010. Sťažovateľ podal aj dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 118/2010 z 31. januára 2011, ktorým ho
odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. februára 2011.
1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu,
ako aj postup krajského súdu ústavný súd nemá dostatok právomoci. V konaní pred
ústavným súdom sa uplatňuje princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého, ak
o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže
poskytnúť takým právam ochranu.
Prvostupňový rozsudok okresného súdu a postup, ktorý mu predchádzal, bol
napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom a v prípade napadnutého
postupu krajského súdu sťažovateľ mohol využiť dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného
v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto možnosť podať
odvolanie aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označenému právu poskytoval
krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu
napadnutý rozsudok okresného súdu. Obdobne to platí aj v prípade údajného porušenia
sťažovateľovho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu. Vzhľadom na podanie dovolania
práve z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP poskytoval ochranu jeho označenému
právu najvyšší súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 118/2009, ústavný súd tu poukazuje na právne relevantnú časť odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že «pokiaľ žalobca
namietal, že okresný súd nesprávne vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho zástupkyne, hoci právna zástupkyňa ospravedlnila ich neúčasť telefaxovým podaním,
ktoré neskôr písomne doplnila, treba uviesť, že v spise sa žiadny záznam o uvedenej
telefaxovej správe a ani písomné ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní konanom dňa
8. septembra 2009, nenachádza. Ako to vyplýva zo zápisnice o predmetnom pojednávaní
(č.l. 127 a nasl), po jeho začiatku bolo prerušené za účelom zistenia, či sa žalobca, alebo
jeho právna zástupkyňa z účasti na pojednávaní neospravedlnili telefonicky alebo
prostredníctvom telefaxu. V zápisnici sa konštatuje, že bolo zistené, „že žiadne
ospravedlnenie žiadnou formou nedošlo“. Navyše, právna zástupkyňa žalobcu ani
v odvolaní tieto tvrdenia na zdôvodnenie existencie vady v zmysle § 221 ods. 1 písm, f/
O.s.p., neuviedla. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že prvostupňový súd nebral
vôbec do úvahy ospravedlnenie jeho neúčasti a neúčasti jeho zástupkyne na pojednávaní
dňa 8. septembra 2009, Čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.
K tvrdeniu dovolateľa, že nevykonaním jeho výsluchu mu súdy nižších stupňov
znemožnili preukázať v rámci súdneho konania opodstatnenosť jeho nároku, dovolací súd
uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo
96/1999 uverejnenom v Časopise Zo súdnej praxe pod Č. 26/2000 dospel k názoru, že
výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov a že nevykonanie dôkazu
výsluchom účastníka konania nieje postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, ak súd uváži, že
vykonanie tohto dôkazu nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. V danom
prípade súdy nižšieho stupňa preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z
vykonaných dôkazov postačuje na rozhodnutie vo veci samej, žalobcu v konaní nevypočuli.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z takého skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej častí oporu vo vykonanom
dokazovaní, resp. že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, že uvedené
námietky nespôsobujú existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietky účastníka konania,
ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať
za dovolacie dôvody podľa § 241 ods, 2 písm. b/ a c) O.s.p., ktoré však sami o sebe
prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou
vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu smerovalo proti
takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O.s.p.)
a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.»
Vo svetle skutočností uvedených v citovanom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru
o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, čo platí osobitne aj o namietanom postupe
najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľ argumentoval v prospech tvrdenia o porušení svojho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).
Najvyšší súd rozhodoval vo veci sťažovateľa ako súd dovolací a v tomto type súdneho
konania, zvlášť, ak je dovolanie z procesných dôvodov ako neprípustné odmietnuté, sa
dokazovanie nevykonáva. Zjavne teda chýba príčinná súvislosť medzi postupom tohto súdu
a namietaným porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
3. Vzhľadom na odôvodnenie odmietnutia predloženej sťažnosti nepovažoval
ústavný súd za nevyhnutné odstraňovať nedostatky a vady podania sťažovateľa, pretože
taký postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní
predloženej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2011