Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 177/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. J. F., G.,

a M. Z., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátmi JUDr. J. F., G., a JUDr. M. K., .N., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a 5 a

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn.

z 19. marca 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 23. marca 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Z.a M. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011

doručená sťažnosť M. Z., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. J. F., G., a M. Z., t. č.

vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“; spolu len „sťažovatelia“), zastúpeného advokátmi JUDr.

J. F., G., a JUDr. M. K., N., v ktorej namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

17 ods. 2 a 5 a (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. marca 2011

(ďalej len „uznesenie z 19. marca 2011“), ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 23. marca 2011 (ďalej len „uznesenie z 23. marca

2011“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru ČVS: PPZ-327/BOK-ZA-2010

z 8. marca 2009 bolo proti sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin neodvedenia dane

a poistného podľa , a s poukazom na

.

Sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením okresného súdu z 19. marca 2011

z dôvodov podľa a , proti ktorému podali

sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu. Okresný súd predložil spis v predmetnej veci na

rozhodnutie o podanej sťažnosti sťažovateľov krajskému súdu, avšak bez toho, aby mal

preukázané doručenie písomne vypracovaného uznesenia okresného súdu z 19. marca 2011

ich obhajcovi. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol uznesením z 23. marca 2011, ktorým

sťažnosť sťažovateľov zamietol ako nedôvodnú, pričom v rámci jeho odôvodnenia uviedol,

že písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľov mu nebolo do času konania neverejného

zasadnutia krajského súdu doručené. Samotné písomné vyhotovenie uznesenia okresného

súdu z 19. marca 2011 však bolo obhajcovi sťažovateľov doručené až 24. marca 2011.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľov bez toho, aby bral do úvahy ich

písomné dôvody, ktoré mu boli zaslané obhajcom sťažovateľov v rámci plynutia zákonnej

lehoty na podanie sťažnosti.

Sťažovatelia v sťažnosti taktiež namietali, že bolo porušené ich právo zúčastniť sa

neverejného zasadnutia súdu rozhodujúceho o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa

. Realizácia tohto práva bola im aj ich obhajcovi krajským

súdom znemožnená, pretože termín konania nariadeného neverejného zasadnutia mu nebol

oznámený.

Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci došlo

podľa sťažovateľov k porušeniu ich „základného práva na kontradiktórne konanie“, ako aj

princípu rovnosti zbraní, pretože nemali možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi

a vyjadriť sa k nim na rozdiel od druhej strany v konaní – prokurátora, a ich vyjadrenia

obsiahnuté v podaní, ktorým písomne svoju sťažnosť odôvodnili, neboli krajským súdom

vzaté do úvahy pri jeho rozhodovaní.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavný súd požiadali, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že „Krajský súd v Nitre opomenutím oznámenia o konaní neverejného zasadnutia

obhajcovi obvinených M. Z... a M. Z... porušil právo M. Z... a M. Z... na obhajobu podľa čl.

50 .

Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 23. 03. 2011 taktiež porušil právo M. Z... a M.

Z... na obhajobu podľa .

Ruší sa uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 03. 2011, sp. zn.

.“.

Právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. K. doplnil sťažnosť sťažovateľov podaním

doručeným ústavnému súdu z 19. mája 2011, v ktorom opätovne opísal skutkové okolnosti

danej veci a s poukazom na ustanovenie a jeho výklad uviedol: «V

predmetnej veci k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa nedošlo procesné zákonným

spôsobom, ktoré ustanovuje a jeho právo na spravodlivý proces bolo

porušené.

Okresný súd v Nitre vo veci konal a rozhodol procesne nesprávne, keď o väzbe

sťažovateľa nerozhodol podľa ust. (zákon

č. o v znení neskorších predpisov) ale podľa ust. písm. c)

. Uvedená skutočnosť vyplýva tak zo zápisnice o výsluchu obvineného zo

dňa 19. 03. 2011 ako aj z písomného vyhotovenia uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 19. 03. 2011. V predmetnej veci tak nie sú kvalifikovane naplnené

formálno-procesné podmienky rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody sťažovateľa. Súd

rozhodujúci o tak zásadnom zásahu do ústavne garantovanej osobnej slobody jednotlivca

musí vo zvýšenej miere dbať na to, aby rozhodnutie bolo v prvom rade zákonné

a presvedčivé. Zákonný podklad pre procesný postup je zakotvený výlučne v ustanovení §

72 , ktorý zákonodarca označil rubrikou „Rozhodnutie o väzbe.“ Súd

v danom prípade nemôže konať a rozhodnúť podľa ust. , nakoľko

tento paragraf pojednáva o dôvodoch väzby. Zákonné podmienky a postup súdu pri

rozhodovaní o väzbe upravuje výlučne . Toto procesné pochybenie

nebolo napravené ani rozhodnutím nadriadeného súdu – Krajského súdu v Nitre, ktorý

rozhodoval o sťažnosti obvineného a vo veci rozhodol svojim uznesením zo dňa 23. 03.

2011, sp. zn. . Pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa sa tak udialo na

základe procesného pochybenia, ktoré má za následok nezákonné rozhodnutie...

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ zásadným a dôvodným spôsobom vyvrátil

a spochybnil oprávnenosť väzby, a preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom výroku nálezu okrem iného zrušil právoplatné rozhodnutie Okresného

a Krajského súdu v Nitre z dôvodu, že týmto oba súdy definitívne popreli základné ústavné

garancie sťažovateľa.»

Následne právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 19. marca 2011 a uznesením krajského

súdu z 23. marca 2011 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, uvedené uznesenia zruší a prikáže súdom zúčastneným na rozhodovaní v tejto veci

prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a zaviaže okresný súd uhradiť mu trovy právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 50

uznesením krajského súdu z 23. marca 2011 a jemu predchádzajúcim postupom.

Právny zástupca sťažovateľa navyše v podaní – doplnenie sťažnosti z 18. mája 2011

namietal taktiež porušenie a 5 uznesením okresného súdu z 19. marca

2011. K porušeniu uvedeného práva sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd o sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu z 19. marca

2011 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením z 23. marca 2011 ešte pred uplynutím

zákonnej lehoty na podanie sťažnosti oprávnenými subjektmi, a tým im zabránil v tomto

konaní predložiť ich argumentáciu,

- obhajcovi sťažovateľov nebol oznámený dátum konania neverejného zasadnutia

krajského súdu, na ktorom rozhodol o ich sťažnosti, a

- formálnym nedostatkom rozhodnutia okresného súdu z 19. marca 2011

spočívajúcim v tom, že v zápisnici o výsluchu z 19. marca 2011, ako aj v samotnom

uznesení z uvedeného dňa okresný súd nesprávne uviedol, že rozhodoval podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) , ktorý ustanovuje dôvody väzby [správne mal uviesť, že

rozhodoval podľa ].

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Tento prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní

a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie

zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných

súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného

súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

II.A K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa predčasného rozhodovania krajského

súdu o ich sťažnosti

Zo spisového materiálu v tejto veci vyplýva, že uznesením okresného súdu

z 19. marca 2011 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) . Sťažovatelia podali proti uzneseniu okresného súdu

z 19. marca 2011 ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť priamo do zápisnice, ktorú písomne

odôvodnili prostredníctvom svojho obhajcu až podaním z 30. marca 2011 doručeným

krajskému súdu 4. apríla 2011. Sťažnosť sťažovateľov ich obhajca odôvodnil takto:

„M. Z. jednoznačne vysvetlil, z čoho má príjem a akú podnikateľskú činnosť vyvíja a

preto nie je možné prijať záver, že finančné prostriedky vo výške 200 000,- Eur zaistené pri

domovej prehliadke, pochádzajú z trestnej činnosti. Táto skutočnosť nevyplýva ani z

uznesenia o vznesení obvinenia, kde v rámci uvedených dvanástich konkrétnych skutkov nie

sú uvedené sumy, ktoré mali byť vyplatené a ktoré by dosahovali takúto výšku. Z uvedených

dôvodov som teda toho názoru, že dôvod preventívnej väzby u obv. M. Z. neexistuje, pretože

doteraz neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by boli odôvodňovali obavu z pokračovania

trestnej činnosti. Obv. M. Z. je podnikateľ, svoj predmet podnikania netají a žiadnej trestnej

činnosti sa v tejto súvislosti nedopustil.

Z návrhu prokurátora na vzatie obvinenej M. Z. do väzby nie je vôbec jasné, aké

konkrétne skutočnosti by mali nasvedčovať tomu, že obv. M. Z. akým spôsobom

ovplyvňovala iných svedkov. Ide len o všeobecné tvrdenia prokurátora, že práve obv. M. Z.

a obv. M. Z. by mali riadiť nejakú hierarchicky usporiadanú skupinu. Toto tvrdenie

prokurátora nevyplýva zo žiadneho dôkazného materiálu. Obv. M. Z. taktiež vyvíjala

podnikateľskú činnosť a v rámci nej aktivity potrebné na realizovanie podnikateľského

zámeru. Samotná skutočnosť, že M. Z. je synom M. Z., nemôže byť dôkazom svedčiacim o

riadení nejakej organizovanej skupiny. Ďalej chcem poukázať na skutočnosť, že neexistujú

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že obvinená dlhodobo páchala

trestnú činnosť, aby si tak získala finančný prospech.

Z uvedených dôvodov žiadam súd, aby predmetné uznesenie o vzatí obvinených do

väzby zrušil a obvinených – obv. M. Z. a obv. M. Z.prepustil na slobodu, nakoľko dôvody

väzby neexistujú.“

Z uvedeného vyplýva, že obhajca sťažovateľov svoju argumentáciu v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 19. marca 2011 založil predovšetkým na tom, že

u sťažovateľov neboli naplnené materiálne podmienky väzby, resp. neexistujú žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa skutkov, pre ktoré je proti nim

vedené trestné stíhanie, dopustili.

Ústavný súd dôsledne preskúmal uznesenie krajského súdu z 23. marca 2011, ktorým

tento súd sťažnosť sťažovateľov zamietol. V rámci odôvodnenia sa krajský súd na viacerých

miestach odvoláva na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 19. marca 2011. Vo vzťahu

k odôvodneniu sťažnosti sťažovateľov krajský súd uviedol, že „písomné odôvodnenie

sťažností obvinených M. Z., M. Z... do času konania neverejného zasadnutia nadriadenému

súdu doručené neboli“.

V rámci odôvodnenia uznesenia z 23. marca 2011 krajský súd ďalej vo vzťahu

k splneniu formálnych a materiálnych podmienok väzby uviedol: „Ako to vyplýva

z predloženého spisového materiálu, vyšetrovateľka Prezídia Policajného zboru, úradu boja

proti organizovanej kriminalite odbor Západ, oddelenie vyšetrovania, vysunuté pracovisko

Nitra uznesením zo dňa 8. 3. 2011 pod ČVS: PPZ-327/BOK-ZA-2010, vzniesla obvinenie

obvineným M. Z., M. Z., V. L., J. Č., M. Š. a F. K. za zločin neodvedenia dane a poistného

podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák...

Tak, ako to uviedol súd I. stupňa v napadnutom uznesení, z doteraz zistených

skutočností vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo voči horeuvedeným obvineným začaté trestné

stíhanie a vznesené im obvinenie, bol spáchaný. Tento skutok má znaky trestného činu,

v danom prípade zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a/,

ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a vzhľadom na doposiaľ zabezpečené

dôkazy, najmä výpovede ďalších spoluobvinených F. K., A. K., P. B., Mgr. D. D., N. K. a

tiež svedecké výpovede najmä P. P., Z. P., L. G., Z. B., listinné dôkazy vrátane obsahu

utajovanej prílohy je tu dôvodné podozrenie, že tento skutok mali spáchať obvinení M. Z.,

M. Z., V. L., J. Č., M. Š., F. K., s ďalšími osobami.

Zároveň aj podľa názoru nadriadeného súdu je daná dôvodná obava, že obvinení M.

Z., M. Z., M. Š., J. Č. a V. L. budú v prípade ponechania na slobode pokračovať v páchaní

trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vznesené obvinenie, a to predovšetkým s poukazom na

dobu, po ktorú mali túto trestnú činnosť páchať, spôsob jej vykonania – rozdelenie úloh

jednotlivých obvinených, ako aj ďalšie konkrétne skutočnosti, na ktoré podrobne poukázal v

odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa, ktoré si nadriadený súd ako vecne

správne a zákonné osvojil a preto v podrobnostiach na ne len poukazuje.

Tieto skutočnosti možno vyvodiť aj z výpovede obvinenej Mgr. D. D., podľa ktorej

boli v danom prípade na daňovom úrade uplatňované nadmerné odpočty dane z pridanej

hodnoty na základe vyhotovených fiktívnych faktúr, z fiktívnych obchodov, pričom

účtovníctvo obchodných spoločností mala robiť podľa pokynov obvineného M. Z. Faktúry

na vstupe aj výstupe, ktoré mala vystavovať na pokyn tohto obvineného, mali byť

vyhotovené len z toho dôvodu, že bolo podané daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty.

Obvinená Mgr. D. D. sa vo svojej výpovedi vyjadrovala aj ku skutočnostiam týkajúcich sa

vystavovania faktúr firiem obvinených J. Č., F. K., V. L., M. Š. a ďalších, z ktorých v danom

štádiu trestného stíhania možno vyvodiť záver o naplnení tak formálnych ako aj

materiálnych podmienok preventívnej väzby podľa u

obvinených M. Z., M. Z., M. Š., J. Č. a V. L.

Pokiaľ ide o obvinených M. Z. a M. Z., s poukazom na skutočnosti uvádzané

svedkami P. P. a Z. P. je aj podľa názoru nadriadeného súdu daná dôvodná obava, že budú

na slobode pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, čím sú u nich dané dôvody kolúznej

väzby podľa .

Súd I. stupňa správne preto rozhodol, keď obvinených M. Z., M. Z., J. Č., V. L. a M.

Š. vzal do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení a

obvinených M. Z. a M. Z. aj z dôvodov uvedených v ustanovení .

Rovnako správne rozhodol súd I. stupňa o určení začiatku lehoty trvania väzby

u všetkých obvinených, ktorú určil momentom obmedzenia ich osobnej slobody...

Vzhľadom na uvedené, nadriadený súd nepovažoval sťažnostné námietky obvineného

M. Š., ani sťažnosti obvinených M. Z., M. Z., V. L. a J. Č. za dôvodné...

Pokiaľ ide o aplikovanie jednotlivých zásad trestného konania, v danom prípad

nadriadený súd nezistil ich porušenie tak vo vzťahu k obvinenému M. Š., ani k ostatným

horemenovaným obvineným. Na základe predloženého spisového materiálu možno záverom

konštatovať, že v danom prípade existujú relevantné dôvody väzby a orgány činné v

trestnom konaní i súd konajú vo veci plynule, prednostne, s osobitnou starostlivosťou a

urýchlením, čo vyplýva z obsahu jednotlivých procesných úkonov.

Keďže ani v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu nadriadený súd

nezistil žiadne nesprávnosti, sťažnosti obvinených M. Z., M. Z., V. L., J. Č. a M. Š. ako

nedôvodné zamietol.“

V rámci odôvodnenia uznesenia z 23. marca 2011 sa krajský súd na viacerých

miestach odvoláva na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 19. marca 2011, preto

ústavný súd v tomto rozsahu preskúmal aj toto uznesenie. Podľa zistenia ústavného súdu

okresný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa nesplnenia materiálnych

podmienok jeho väzby v odôvodnení uznesenia z 19. marca 2011 uviedol: „Súd po

oboznámení sa s predloženým rozsiahlym vyšetrovacím spisom, jeho utajovanými prílohami

a s návrhom Krajského prokurátora na vzatie obvinených do väzby a po výsluchu všetkých

piatich obvinených dospel k záveru, že u všetkých boli splnené ako materiálne, tak

i formálne podmienky väzby.

Aj podľa názoru súdu doteraz zistené, skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestne stíhanie, bol spáchaný vykazuje znaky zločinu neodvedenia dane

a poistného podľa , písmeno a), s

poukazom na písmeno i) a sú dané dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchali obvinení M. Z., M. Z., V. L., J. Č. a M. Š. ako členovia organizovanej

skupiny.

Z konania obvinených, konkretizovaného v uznesení o vznesení obvinenia je

nepochybne zrejmá protiprávnosť ich konania a z pripojeného vyšetrovacieho spisu, najmä

z výpovedí spoluobvinených F. K., P. B., A. K., N. K. a Mgr. D. D. ako aj z výpovede

doposiaľ vypočutých svedkov L. G., P. P. a Z. P. a ešte Z. B. , ako aj z ďalších doposiaľ

zadovážených listinných dôkazov vyplynulo, že obvinení sa mali najmenej od januára 2010

opakovane, pravidelne a viacerými čiastkovými útokmi dopúšťať skutku uvedeného v

uznesení o vznesení obvinenia, a to ako skupina najmenej jedenástich osôb, ktorá mala byť

hierarchicky usporiadaná, mala mať presne rozdelené úlohy a prepracovaný systém ako

realizovať jednotlivé kroky, vedúce k eliminovaniu rizika odhalenia a k zvýšeniu

pravdepodobnosti úspechu zameraného na získanie neoprávneného a veľkého finančného

profitu prostredníctvom uplatnených a uplatňovaných nárokov na vrátenie dane z pridanej

hodnoty.

Z vyšetrovacieho spisu ďalej súd zistil, že vo vzťahu k jednotlivým obchodným

spoločnostiam, ktoré mali byť založené z podnetu obvinených M. Z. a M. Z., pričom v nich

figurovali ako štatutárne orgány jednotliví spoluobvinení... alebo svedkovia, boli začaté

alebo už zrealizované daňové kontroly a stále sa vedú daňové konania, z priebežných alebo

konečných výsledkov z ktorých vyplynulo, že všetci piati obvinení sa mali spolupodieľať na

vytvorení siete obchodných spoločností, medzi ktorými sa formálne deklarovali realizácie

fiktívnych obchodov, slúžiace ako podklad k následnému uplatneniu nadmerných odpočtov

dane z pridanej hodnoty.

Okrem už uvedeného súd ďalej z výpovedí spoluobvinených... zistil, že činnosť

skupiny mali koordinovať a riadiť obvinení M. Z. a M. Z. Z výpovede svedkov... vyplynulo,

že tento svedok sa na pokyn obvineného M. Z. dva a pol týždňa ukrýval v obci M. pred

príslušníkmi finančnej polície, a to z dôvodu, že oznámil obvinenému, že ho polícia

kontaktovala kvôli obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ktorú svedok založil na podnet a návrh

obvineného a obvinený si neželal, aby svedok s políciou hovoril skôr, ako zistí prečo je

zablokovaný bankový účet tejto spoločnosti v U. banke a zriadi jeho odblokovanie. Na

schovávaní svedka sa mal podieľať aj obvinený J. Č. Obaja svedkovia tiež uviedli, že po

tom, ako svedok P. P. vybral peniaze z už odblokovaného bankového účtu tejto spoločnosti,

skrývali sa v meste N. a v tom čase vybuchli v mieste ich trvalého bydliska ako aj v mieste

bydliska im príbuzných osôb nástražné výbušné systémy, ktoré tam mal pomáhať umiestniť

obvinený J. Č.

Ďalší spoluobvinení vo výpovediach uviedli, že obvinení V. L. sa mal dlhodobo a

aktívne podieľať na vymýšľaní fiktívnych obchodov a úzko spolupracovať na tieto účely s

obvineným M. Z., pričom mal sprevádzať jednotlivých nastrčených konateľov konkrétnych

obchodných spoločností na výsluchy prebiehajúce na Daňovom úrade v G. Ako to vyplynulo

z výpovede obvineného F. K., obvinený M. Š. ho mal tiež najmenej jedenkrát sprevádzať pri

výbere väčšej sumy peňazí z bankového účtu spoločnosti D., s. r. o., ktorej bol obvinený F.

K. konateľom.

Navyše, uvedené konkrétne skutočnosti tiež vyplynuli z obsahu prepisov telefonických

hovorov, zaznamenaných v kritickom období medzi jednotlivými spoluobvinenými a tiež

svedkami a ktoré tvoria obsah utajovaných príloh vyšetrovacieho spisu.

Z vyššie uvedených a konkrétne rozpísaných dôvodov mal Okresný súd Nitra za to, že

je potrebné vyhovieť návrhu Krajského prokurátora v Nitre a vziať obvinených do väzby,

pretože dospel k záveru, že u všetkých piatich obvinených je daná dôvodná obava, že

v prípade ich ponechania na slobode budú obvinení pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa

jednak mali dopúšťať premyslene, organizovane, po dlhší čas a vo veľkom rozsahu,

prípadne vykonajú trestné činy (ďalšie čiastkové útoky), ktoré pripravovali. Súd v tejto

súvislosti vzal do úvahy, že obvinení mali páchať rozsiahlu majetkovú trestnú činnosť po

dlhšiu dobu, a to opakovaním činov napĺňajúcich znaky rovnakej skutkovej podstaty

trestného činu formou pokračovania, a to až do ich zadržania, čím je u nich jednoznačne

daný dôvod väzby podľa písmeno c) .

K tomu u obvinených M. Z. a M. Z. je daná dôvodná obava, že by v prípade

ponechania na slobode mohli ovplyvňovať výpovede svedkov a spoluobvinených (ktorí sú

stíhaní na slobode) obdobných spôsobom, ako tomu bolo vo vzťahu k svedkovi P. P.

(ukrývanému na nevyhnutný čase na účely zamedzenia jeho kontaktu s finančnou políciou)

alebo iným spôsobom, ako to vyplynulo z doposiaľ zadovážených dôkazov, tvoriacich obsah

utajovanej prílohy. Týmto je u oboch obvinených daný dôvod väzby podľa § 71 odsek 1

písmeno c) .“

Podľa zistenia ústavného súdu obsah argumentácie obhajcu sťažovateľov predloženej

v konaní pred okresným súdom a v konaní o ich sťažnosti pred krajským súdom je

obsahovo identický a smeruje k spochybneniu splnenia materiálnych podmienok väzby

sťažovateľov. Napriek tomu, že možno prisvedčiť k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa

procesného postupu krajského súdu pri rozhodovaní o ich sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 19. marca 2011, podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany

práva k dotknutiu práv sťažovateľov dôjsť nemohlo, pretože súdy rozhodujúce v predmetnej

veci dostatočne popísali i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre

ktorý bolo proti sťažovateľom začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného

činu a existuje dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok

spáchali sťažovatelia, ako aj skutočnosti svedčiace o dôvode väzby a ich závery nemožno

považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov, podľa ktorej v predmetnom prípade skutok,

pre ktorý bolo proti nim vznesené obvinenie, nie je trestným činom, je potrebné navyše

uviesť, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine obvinených. Vzhľadom

na to sa všeobecné súdy pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby nemali zamerať na

hodnotenie viny obvinených, obhajoby obvinených alebo dôkazov spôsobom upraveným

v , ale len na materiálne a formálne podmienky rozhodnutia

o väzbe.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv

sťažovateľov napriek procesnému pochybeniu v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou

by zasiahlo do ich chránených práv.

II.B K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa neoznámenia dátumu konania

neverejného zasadnutia krajského súdu v predmetnej veci ich obhajcovi

Sťažovatelia v sťažnosti taktiež namietali, že krajský súd porušil ich základné právo

podľa , pretože rozhodol o ich sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 19. marca 2011 bez prítomnosti ich obhajcu.

Podľa judikatúry ústavného súdu musí mať obvinený v prípadoch väzobného

trestného stíhania možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu

vo väzbe, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti

a zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora)

o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania). Procesný postup

súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná

príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“) (obdobne

napr. ).

V zmysle predseda senátu pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže umožniť účasť na neverejnom zasadnutí aj

prokurátorovi, obvinenému a jeho obhajcovi.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania

o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je,

aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu –

prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného

pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne podľa okolností

konkrétneho prípadu.

Vo veci X. c. Švajčiarsko z roku 1981 Európska komisia pre ľudské práva vyslovila

názor, že čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred

odvolacím súdom je v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ak ani štátny zástupca nebol prítomný na zasadnutí súdu.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia, ako aj ich obhajca mali možnosť

predložiť pred súdom svoje argumenty aj osobne v rámci konania pred okresným súdom.

Možno teda konštatovať, že v danom prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci

sťažovateľom možnosť osobného vypočutia neodopreli. Krajský súd uskutočnil neverejné

zasadnutie v tejto veci 23. marca 2011, na ktorom rozhodoval o sťažnosti sťažovateľov proti

uzneseniu z 19. marca 2011 bez účasti ktorejkoľvek zo strán konania, t. j. aj bez účasti

okresného prokurátora. Uvedený postup krajského súdu je v súlade s ustanovením § 302

ods. 2 , ktoré v konaní o sťažnosti proti väzbe dáva súdu možnosť, avšak

nie povinnosť uskutočniť neverejné zasadnutie aj za prítomnosti prokurátora, obvineného

a jeho obhajcu.

II.C K námietke sťažovateľa týkajúcej sa formálneho nedostatku uznesenia

okresného súdu z 19. marca 2011

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu jeho základných práv

podľa a 5 malo dôjsť uznesením okresného súdu z 19. marca 2011

a uznesením krajského súdu z 23. marca 2011 v dôsledku toho, že krajský súd v uvedenom

uznesení nenapravil formálny nedostatok uznesenia okresného súdu z 19. marca 2011

spočívajúci v nesprávnom uvedení ustanovenia , podľa ktorého

rozhodoval.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej správy ( ), nie je vo

vzťahu k preskúmaniu uznesenia okresného súdu z 19. marca 2011 daná právomoc

ústavného súdu.

Keďže formálny nedostatok uznesenia z 19. marca 2011 spočívajúci iba v zrejmej

nesprávnosti špecifikácie ustanovenia , podľa ktorého okresný súd

rozhodoval, ktorá nebola krajským súdom v uznesení z 23. marca 2011 napravená,

nepopiera samotný fakt, že okresný súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodnúť podľa

, a z pohľadu materiálnej ochrany ústavnosti tento

nedostatok uznesenia nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť oprávnenosť či dôvodnosť

väzby sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

II.D Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011