Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 180/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. -109 zo 7.

júla 2009, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -125 z 19. augusta

2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -145 z 28. apríla 2010,

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. apríla 2010 a listom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 673/10-16 z 3. marca 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011

doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola na poštovú prepravu

podaná 9. mája 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -109 zo 7. júla 2009 (ďalej len

„rozsudok zo 7. júla 2009“), uznesením okresného súdu č. k. -125 z

19. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie z 19. augusta 2009“), rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -145 z 28. apríla 2010 (ďalej len

„rozsudok z 28. apríla 2010“), uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. apríla

2010 (ďalej len „uznesenie z 28. apríla 2010“, spolu len uznesenie a rozsudok krajského

súdu z 28. apríla 2010“) a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 673/10-16 z 3. marca 2011 (ďalej len „list z 3. marca

2011“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ svojím

návrhom na začatie konania z 20. marca 2008 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy

45 252 Sk „z dôvodu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym zúčtovaním mzdových

nárokov sťažovateľa“. Okresný súd viedol konanie o návrhu sťažovateľa pod sp. zn.

.

Okresný súd rozsudkom zo 7. júla 2009 návrh sťažovateľa zamietol a uznesením

z 19. augusta 2009 zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania odporcovi. Na odvolanie

sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 28. apríla 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu zo

7. júla 2009 a uznesením z 28. apríla 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. augusta

2009.

Sťažovateľ následne podal niekoľko podnetov generálnej prokuratúre na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku a uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2010,

k čomu v sťažnosti uviedol: „Podaním – podnetom doručeným na Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky 16. 07. 2010 sa sťažovateľ domáhal podania mimoriadneho dovolania

proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. -145 v spojení s uznesením

zo dňa 28. apríla 2010.

Podnet sťažovateľa vybavila Krajská prokuratúra Bratislava písomnosťou č. k.

Kc 236/10-6 zo dňa 28. 09. 2010 a to tak, že ho odložila vzhľadom na to, že nezistila dôvod

na postup podľa .

Sťažovateľ požiadal Generálnu prokuratúru SR o prešetrenie postupu a rozhodnutia

podriadenej Krajskej prokuratúry Bratislava a to žiadosťou doručenou na podateľňu GP SR

dňa 25. 10. 2010.

Prokurátor generálnej prokuratúry SR vyhodnotil žiadosť sťažovateľa na

preskúmanie postupu podriadenej prokuratúry ako opakovaný podnet na podanie

mimoriadneho dovolania. Podnet odložil, keď sa stotožnil s podriadenou prokuratúrou, čo

sťažovateľovi bolo oznámené písomnosťou VI/2 Pz 673/10-10 zo dňa 21. januára 2011.

Sťažovateľ doručil 25. 02. 2011 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky druhú

opakovanú žiadosť na preskúmania postupu a rozhodnutia prokurátora generálnej

prokuratúry, ktorou sa domáhal podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku

Krajského súdu Bratislava č. k. -145 a zo dňa 28. apríla 2010.

Druhý opakovaný podnet vybavil riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry

SR písomnosťou č. k. VI/2 Pz 673/10-16 zo dňa 3. marca 2011 doručenej sťažovateľovi

10. 03. 2011. Preskúmal zákonnosť vybavenia predchádzajúcich podnetov, ako aj konanie

ktoré im predchádzalo a dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistil. Druhý

opakovaný podnet sťažovateľa odložil bez prijatia opatrení.“

V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ podrobne poukázal na podľa neho nesprávne

skutkové a právne závery okresného súdu v rozsudku 7. júla 2009 a uznesení okresného

súdu z 19. augusta 2009, ako aj krajského súdu v napadnutom rozsudku a uznesení

z 28. apríla 2010, ktorý závery okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Taktiež namietal

nesprávne závery generálnej prokuratúry, ktorá sa podľa sťažovateľa nevysporiadala

správne so skutočnosťami v podnete ním namietanými na podanie mimoriadneho

dovolania proti napadnutému rozsudku a uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2010, keď

podnet sťažovateľa listom z 3. marca 2011 odložila.

Sťažovateľ označil generálnu prokuratúru ako subjekt, proti ktorému jeho sťažnosť

smeruje, a okresný súd a krajský súd ako „vedľajších účastníkov konania“ a v úvode svojej

sťažnosti uviedol, že „podáva sťažnosť podľa vo veci

porušenia jeho základného práva na domáhanie sa zákonným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky podľa a

Dohovoru, základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a základného práva

na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru

postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 673/10-

16 z 3.marca 2011 a konaním a rozhodnutím súdov v právnej veci vedenej na okresnom

súde Bratislava II pod sp. zn. “, pričom v závere sťažnosti navrhol, aby

ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa P. K… na domáhanie sa zákonným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky podľa a

Dohovoru, základné právo na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a základného práva

na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru bolo

porušené.

Generálnej prokuratúre sa prikazuje vo veci podnetu sťažovateľa zo dna 16. 07.

2010 konať a podať mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k.

-145 a zo dňa 28. apríla 2010.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 1 000 euro, ktorú mu je

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná uhradiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd prihliadajúc na to, že sťažovateľ nie je zastúpený advokátom, z už

označeného obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených

základných a iných práv listom generálnej prokuratúry z 3. marca 2011, ako aj rozsudkom

okresného súdu zo 7. júla 2009 a uznesením okresného súdu z 19. augusta 2009

a rozsudkom a uznesením krajského súdu z 28. apríla 2010 (ktoré sú „rozhodnutiami súdov

v právnej veci vedenej na okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. “), napriek

tomu, že obsah odôvodnenia sťažnosti nie je jednoznačne premietnutý do sťažovateľom

navrhovaného petitu.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby podľa „ Z.

z.“ rozhodol o „dočasnom opatrení“, ktorým „pozastavuje platnosť uznesenia Okresného

súdu Bratislava II č. k. -125 zo dňa 19. augusta 2009 v spojení s uznesením

Krajského súdu Bratislava č. k. zo dňa 28. apríla 2010“.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre

jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa

pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo

o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

).

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu zo 7. júla 2009 a uznesenie

okresného súdu z 19. augusta 2009 a rozsudok a uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2010

sa zjavne stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 9. mája 2011.

Ústavný súd preto podľa sťažnosť v časti

smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu odmietol ako oneskorene podanú.

Sťažnosť sťažovateľa smerovala aj proti listu generálnej prokuratúry z 3. marca

2011, ktorým bol vybavený jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku

a uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2010, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním

uvedených základných a iných práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela

jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

na vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j.

právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho

akceptovanie a generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, ). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže

odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním,

spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. ).

Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že

súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj

povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu

podnecovateľa (m. m. ).

Predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach

a nasl. . Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek

pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba

generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny

nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá,

alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné

podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo

sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie ,

podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky (ani pod ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, v ktorom je vyjadrené

právo v zásade obdobného obsahu ako v ).

V namietanom prípade generálna prokuratúra oznámila sťažovateľovi listom

z 3. marca 2011, že „Preskúmal zákonnosť vybavenia predchádzajúcich podnetov, ako aj

konanie ktoré im predchádzalo a dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistil.“,

a preto jeho podnet odložila. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa

riadne vybavený, čo v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi

postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľa, resp. zistenie

takej možnosti porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd konštatuje, že keďže nedospel k záveru o porušení sťažovateľovho základného

práva podľa (ani práva podľa dohovoru) a nezistil ani

arbitrárnosť namietaného postupu generálnej prokuratúry, nemožno jej postup ani

napadnuté oznámenie kvalifikovať ako ústavne nesúladné ani s porušením čl. 48 ods. 2

(namieta porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom). Ústavný súd napokon

konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami

o prokuratúre v znení neskorších predpisov a tiež s príslušnými

ustanoveniami . To, že po posúdení všetkých okolností

daného prípadu dospela generálna prokuratúra k inému záveru, a tým sa nestotožnila

s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu

jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ), a preto ani napadnutý list generálnej prokuratúry

z 3. marca 2011 o vybavení podnetu sťažovateľa nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti generálnej prokuratúre odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bezpredmetné rozhodovať

o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

ako aj o vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011