Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 254/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

postupom Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007

a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. O. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. O. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“) postupom Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad“) a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007

a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že úrad 6. mája 1998 udelil sťažovateľovi patent

č. 278971 na vynález označený ako „Zariadenie na identifikáciu legálneho používania

motorového vozidla“. Na základe návrhu spoločnosti I., a. s., B. (ďalej len

„navrhovateľka“), z 11. mája 2007 úrad rozhodnutím č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007

zo 16. novembra 2007 patent č. 278971 zrušil. Proti tomuto rozhodnutiu úradu podal

12. decembra 2007 sťažovateľ rozklad, o ktorom predsedníčka úradu rozhodnutím č. PP

598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009 rozhodla tak, že ho zamietla a prvostupňové

rozhodnutie potvrdila.

Sťažovateľ následne podal Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky úradu č. PP 598-94/P

278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009, ktorej krajský súd vyhovel a rozsudkom č. k.

-79 z 13. januára 2010 napadnuté rozhodnutie úradu zrušil.

Proti rozsudku krajského súdu podal úrad odvolanie, o ktorom Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. decembra 2010 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -79

z 13. januára 2010 potvrdil.

Rozsudok krajského súdu č. k. -79 z 13. januára 2010 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010 nadobudol

právoplatnosť 3. februára 2011 a vykonateľným sa stal 8. februára 2011.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami úradu zo 16. novembra 2007

a 9. apríla 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného

v . Svoje tvrdenie odôvodnil takto:

„Úrad priemyselného vlastníctva... ani neumožnil sťažovateľovi ako majiteľovi

patentu vyjadriť sa ku všetkým podkladom, z ktorých tento pri rozhodovaní vychádzal, resp.

k spôsobu ich zistenia. Argumenty a námietky sťažovateľa tak neboli vôbec brané do úvahy

a Úrad priemyselného vlastníctva ich úplne ignoroval. Na rozhodnutie o zrušení patentu

postačovali Úradu priemyselného vlastníctva SR skutočnosti a pochybné tvrdenia

predložené navrhovateľom I., a.s., s ktorými sa plne stotožnil...

Odvolací orgán... napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa, nepristúpil ani k výsluchu

účastníkov a prakticky iba vychádzal z rozhodnutia a zistení orgánu prvého stupňa.

Rovnako tak vychádzal iba jednostranne z tvrdení tretieho subjektu, ignorujúc a odmietajúc

skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho vyjadreniach...

Úrad priemyselného vlastníctva SR... konal pri svojej rozhodovacej činnosti, ktorou

zrušil patent sťažovateľa, neodborne, povrchne a bez dôkladného a riadneho preskúmania

a prejednania veci. Úrad priemyselného vlastníctva SR sa ako odborný garant patentovej

ochrany uspokojil a prisvojil si len tvrdenia tretieho subjektu, t. j. navrhovateľa zrušenia

patentu, pričom vychádzal z ním predložených skutočností a dôkazov, najmä z neovereného,

a ako sa potvrdilo, aj z neodborného prekladu amerického patentu. Rozhodnutie o zrušení

tak Úrad priemyselného vlastníctva SR založil na nespoľahlivo zistenom skutkovom stave

a pri rozhodovaní nepostupoval svedomito a zodpovedne. Ako uviedol vo svojom rozsudku

aj Najvyšší súd, udelením patentu nadobudol sťažovateľ stav právnej istoty, kedy

benefitoval z prezumpcie splnenia podmienok na udelenie patentu a Úradu priemyselného

vlastníctva SR sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno a zabezpečiť takú kvalitu dôvodov,

aby mohol byť tento stav právnej istoty zrušený. Pochybné a nepresvedčivé dôkazy tretieho

subjektu tak prevážili nad sťažovateľovi riadne a oprávnene udeleným patentom.

Krajský súd v Banskej Bystrici a následne aj Najvyšší súd preto svojimi rozsudkami

jasne a správne rozhodli, že konanie Úradu priemyselného vlastníctva SR, ktorým zrušil

patent sťažovateľa č. 278971, bolo nesprávne a vydané rozhodnutia sú preto nezákonné...

Na základe vyššie uvedených skutočností a rozsudku Najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Sžh

1/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. 2. 2011, máme za to, že Úrad priemyselného

vlastníctva SR svojim postupom a vydanými rozhodnutiami porušil základné právo

sťažovateľa garantované v ...

Úrad priemyselného vlastníctva... svojim nezákonným konaním neoprávnene zrušil

priemyselné právo sťažovateľa v podobe patentu, následkom čoho bol zánik vlastníckeho

práva k tomuto patentu, na ktoré sa prihliada akoby nikdy nevzniklo.

Sťažovateľ tak zároveň stratil majetkové práva k patentu...

Zrušením patentu a stratou vlastníckeho práva k nemu tak súčasne bolo neoprávnene

sťažovateľovi odňaté právo na ochranu predmetného vlastníckeho práva k patentu.

Sťažovateľ tak stratil možnosť uplatňovať si svoje práva pri ochrane patentu...

Rovnako tak máme za to, že nezákonným zrušením patentu č. 278971 došlo k

narušeniu a obmedzeniu právnej ochrany vlastníckeho práva k vynálezu, na ktorý sa

uvedený patent vzťahoval...

Úrad priemyselného vlastníctva tak zrušením patentu priamo poprel a odmietol

existenciu vynálezu sťažovateľa, resp. jeho vlastnícke právo k nemu. Tým sa sťažovateľ

dostal do právnej neistoty ohľadom svojho majetku a jeho vlastnenia...

Sťažovateľovi bolo zároveň znemožnené najmä požívať úžitky z tohto vynálezu, t. j. z

veci, ktorá je v jeho výlučnom vlastníctve, nakoľko tento zrušením patentu stratil

celosvetovo uznávaný status jedinečnosti, ako aj garancie jeho funkčnosti a úžitkovosti,

následkom čoho nemohol sťažovateľ profitovať z predaja licencií na jeho užívanie

odbornou i laickou verejnosťou...

Sťažovateľovi súčasne vznikla majetková škoda vo forme ušlého zisku...

Predpokladaný ušlý zisk sťažovateľa tak predstavuje len pre územie Slovenska

rádovo státisíce až milióny eur, ktoré si bude tento nárokovať v občianskoprávnom konaní

od Úradu priemyselného vlastníctva SR...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, upravené v Slovenskej

republiky, rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva SR, sp. zn. PP 598-94/P 278971-

I/137-2007 zo dňa 16. 11. 2007, ako aj rozhodnutím sp. zn. PP 598-94/P 278971-II/67-2009

zo dňa 09. 04. 2009, porušené bolo.

2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je

Úrad priemyselného vlastníctva SR povinný vyplatiť na účet sťažovateľa do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktoré je Úrad priemyselného

vlastníctva SR povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to na účet

právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v postupom úradu a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P

278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla

2009.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1. Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. ). Uvedené platí v plnom rozsahu aj pre

konanie v správnom súdnictve (obdobne , , ).

Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne

označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd (v tomto prípade práva vlastniť

majetok zaručeného v ), jeho preskúmanie nesmie byť podľa ods.

2 vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a iných zákonov ().

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon Podľa v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci... pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V zmysle ustanovenia sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

tohto zákona postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ bol

oprávnený podať podľa v spojení s žalobu o preskúmanie jednak

zákonnosti postupu úradu, ako aj zákonnosti jeho rozhodnutí. Napokon sťažovateľ túto

možnosť aj využil a žalobu podal. O nej rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. a následne najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

Všeobecné (správne) súdy rozhodnutie úradu z 9. apríla 2009 podľa § 250j ods. 2 písm. c)

zrušili, čím v konečnom dôsledku poskytli aj ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa vlastniť majetok ( ).

Hoci v rámci správneho súdnictva došlo k zrušeniu iba druhostupňového rozhodnutia

úradu z 9. apríla 2009 a sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha

ochrany svojho základného práva aj vo vzťahu k rozhodnutiu úradu vydaného v prvom

stupni (zo 16. novembra 2007), ktoré ostalo v tejto fáze konania nedotknuté, je potrebné

konštatovať, že v zmysle poučenia uvedeného v rozhodnutí zo 16. novembra 2007 včas

podaný rozklad má odkladný účinok, čo v podstate zachováva právny stav v sťažovateľovej

veci v takej podobe, aká bola pred vydaním rozhodnutia o zrušení patentu.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k jednoznačnému záveru, že základnému

právu sťažovateľa vlastniť majetok zaručenému v nepochybne poskytli

ochranu všeobecné správne súdy a v ďalšom bude úlohou úradu, aby vo veci vrátenej mu

na ďalšie konanie postupoval aj v súlade s ústanoprávnymi princípmi zabezpečujúcimi

ochranu základných práv sťažovateľa.

Už spomenutý princíp subsidiarity ( i. f. ) umožňuje ústavnému

súdu zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými sa

rozhodlo o zákonnosti postupu orgánu verejnej správy, v okolnostiach daného prípadu by do

úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý rozhodol vo veci

v poslednom stupni, t. j. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra

2010. Sťažovateľ však toto rozhodnutie vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu

nenamietal z racionálnych dôvodov, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu (ako aj

rozhodnutie krajského súdu) bolo v jeho prospech.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že právomoc

správneho súdnictva v danej veci vo vzťahu k namietaným rozhodnutiam úradu vylučuje

právomoc ústavného súdu, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť ( ).

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu napádal iba rozhodnutia úradu

č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-

2009 z 9. apríla 2009. Proti rozhodnutiu z 9. apríla 2009 sťažovateľ ešte v roku 2009 podal

žalobu krajskému súdu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. Ústavný súd preto

nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ už od roku 2009 mal vedomosť o prípadnom

porušení jeho základných práv rozhodnutiami úradu. Sťažnosť však bola ústavnému súdu

doručená až 4. apríla 2011. Je teda zrejmé, že od roku 2009 do podania sťažnosti ústavnému

súdu 4. apríla 2011 nepochybne uplynula lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 53

ods. 3 .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa aj ako podanú oneskorene.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu

trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011