Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 197/2011
PDF · 159.01 KB
No categories available
I. ÚS 197/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M.
M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 50/2010 z 22. decembra
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. marca
2011 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie jej základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obdo 50/2010 z 22. decembra 2010 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že v konaní, v ktorom bola
sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne, rozhodol Okresný súd Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 29 Cb 32/2007 z 8. októbra 2009 tak, že vyhovel
návrhu navrhovateľa (protistrany sťažovateľky) a určil, že odstúpenie sťažovateľky od
zmluvy o dielo č. 06/05 z 17. marca 2005 je neplatné a zaviazal ju na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a to predovšetkým z toho dôvodu,
že konajúci okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keďže nevykonal ďalšie ňou
navrhované dôkazy. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
1 Cob 39/2010 zo 17. júna 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie,
ktoré dôvodila tým, že sa jej ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom [(§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Porušenie svojho práva konať pred súdom videla
sťažovateľka v tom, že prvostupňový okresný súd a aj odvolací krajský súd odmietli
pripustiť vykonanie ňou navrhovaných dôkazov, najmä výsluch svedka, ktorého výpoveď
mala podľa sťažovateľky objasniť konajúcimi súdmi nedostatočne zistený skutkový stav.
4. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako
neprípustné a zaviazal ju na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd v odôvodnení
uznesenia s poukazom na § 120 OSP zdôraznil, že účastníci konania sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa najvyšší súd dospel k záveru,
že obidva súdy dokazovanie vykonali a odvolací súd zaujal ku každému tvrdeniu
sťažovateľky stanovisko. Tvrdenie jedného z účastníkov konania, že súd nevykonal riadne
dokazovanie, sa nedá označiť za taký postup súdu, ktorým bola odňatá možnosť konať pred
súdom účastníkovi, ktorý správnosť vykonaného dokazovania namieta.
5. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý mu
predchádzal, jej bola obmedzená možnosť konať pred súdom, čo má za následok porušenie
označených základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Sťažovateľka svoju
ústavnoprávnu argumentáciu opiera o rovnaké dôvody, aké uviedla v konaní pred
všeobecnými súdmi.
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy postupom najvyššieho súdu
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 50/2010 a zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení
tých práv (čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) a v súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho
súdu), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti.
11. Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd svojím postupom a napadnutým
uznesením porušil jej základné právo na právnu pomoc a princíp rovnosti účastníkov
v konaní garantovaných čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a to tým, že nevyslovil odňatie jej práva
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP na tom základe, že sa nevykonali ňou
navrhnuté dôkazy na preukázanie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci, pričom
sa konajúce súdy priklonili iba k tvrdeniam a stanoviskám protistrany.
12. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si
v konaní podľa odseku 2 rovní.
13. Ústava v citovanom čl. 47 ods. 2 a 3 upravuje základné právo na právnu pomoc
a na rovnosť v konaní.
14. Sťažovateľka bola v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jej právach, zastúpená
advokátom, ktorý jej v celom rozsahu a v priebehu celého súdneho konania na všeobecnom
súde – tak prvostupňovom, ako aj odvolacom a dovolacom – poskytoval právnu pomoc.
Už táto skutočnosť vylučuje záver o akomkoľvek porušení základného práva na právnu
pomoc a najvyšší súd sa ani žiadnym iným spôsobom nedotkol základného práva
sťažovateľky na právnu pomoc. Navyše, sťažovateľkou opísaný skutkový stav neobsahuje
nič, čo by naznačovalo možnosť porušenia označeného ústavného práva.
15. Ústavný súd posudzoval aj tvrdenie sťažovateľky o porušení rovnosti účastníkov
v konaní, ktoré odôvodňovala tým, že zo strany všeobecných súdov neboli vykonané ňou
navrhnuté dôkazy. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že ústava neupravuje
prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03, III. ÚS 61/06).
16. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že z práva na rovnosť v konaní nevyplýva pre
sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania, ale
aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať
všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná
a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány
(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, § 91, podobne Komanický c. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45 ).
17. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na všetky
zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci a ústavne relevantný. Najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné,
okrem iného sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, že
v prerokovávanej veci jej krajským súdom bola odňatá možnosť pred ním konať, a treba
dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval
relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i doterajšiu
judikatúru najvyššieho súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001),
a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho
štátu.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z vyššie uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011