Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 184/2011
PDF · 166.22 KB
No categories available
I. ÚS 184/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., S., a P. B., obaja právne zastúpení advokátkou JUDr.
Z. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich práv upravených v čl.
2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C/113/2009 a jeho
rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Co 47/2009 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. a P. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010
doručená sťažnosť P. B. a P. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia
ich práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl.
38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
29 C/113/2009 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 47/2009 a jeho
rozsudkom z 15. marca 2010.
2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie označených práv postupom
okresného súdu a krajského súdu tým spôsobom, že pri hodnotení dôkazov a platných
zákonov nezobrali do úvahy dôvody prevodu nehnuteľnosti [zlý zdravotný stav otca
sťažovateľov (v konaní pred všeobecnými súdmi odporca, pozn.), vymoženie istiny
v exekučnom konaní] a finančné plnenie dlhov otcom sťažovateľov podľa jeho finančných
možností voči navrhovateľovi. Na druhej strane navrhovateľ vo vzťahu k otcovi
sťažovateľov postupoval v rozpore s ústavne garantovanými základnými ľudskými právami
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a s právom, že
nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo trestu, keď v objekte obývanom otcom sťažovateľov a jeho rodinou nezabezpečil
dodávku elektrickej energie a tepla vo vykurovacom období. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že
ich otec nemal úmysel ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa a pri uzavretí darovacej zmluvy
postupoval v súlade s ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka.
3. Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd a krajský súd označené dôkazy vo svojich
rozhodnutiach nezohľadnili. Ďalej namietali skutočnosť, že krajský súd nedal na odvolacie
dôvody sťažovateľov žiadnu odpoveď, nezohľadnil výpovednú hodnotu dôkazov
vykonaných súdom prvého stupňa, iba ich prevzal a sám ani neposúdil a neaplikoval žiadnu
právnu normu, v dôsledku čoho je potrebné považovať postupy oboch súdov za svojvoľné
a založené na extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami
a v rozpore s označenými právami podľa ústavy, listiny a dohovoru.
4. Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, ktorým sťažnosti vyhovie a vysloví porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 listiny, čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom a jeho rozsudkom sp. zn.
16 Co 47/2009 z 15. marca 2010, zruší rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 C 113/2009
zo 14. októbra 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 47/2009 z 15. marca
2010, vec vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom náhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05 a ďalšie).
6. Ústavný súd preto skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského
súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd.
6. 1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov postupom
a rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje
ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. V danom prípade je takýmto súdom v systéme všeobecného súdnictva krajský súd.
Rešpektujúc subsidiárnu právomoc ústavného súdu odmietol ústavný súd túto časť sťažnosti
pre nedostatok svojej právomoci.
6. 2 V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov postupom
a rozhodnutím krajského súdu sťažovatelia namietali predovšetkým skutočnosť, že krajský
súd nezohľadnil odvolacie dôvody sťažovateľov, nedal na ne žiadnu odpoveď, neposúdil
výpovednú hodnotu dôkazov vykonaných okresným súdom. Namietali tiež, že postup súdu
bol svojvoľný a arbitrárny a jeho právne závery, ktoré prevzal z rozhodnutia okresného
súdu, v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a bez právneho základu.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 Co 47/2009 z 15. marca 2010 vyplýva, že
krajský súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil:
„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust.
§ 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne
a odvolanie žalovaných nedôvodné.
Prvostupňový súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, zistil správne závery,
ktoré aj premietol do svojho rozhodnutia, na zisteniach ktorých sa nič nezmenilo ani
v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na ne poukazuje.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
K odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd poukazuje na dostatočné
vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom, ako aj vykonané potrebné dokazovanie, ktoré
má oporu v zistenom skutkovom stave.
Ust. § 132 O. s. p. predpokladá, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo.
Otázky spojené s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý ukladá súdu, aby po prevedenom dokazovaní dôkazy hodnotil podľa svojej
úvahy tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach a aby rozhodol vo veci na
základe zisteného skutkového stavu, pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré
z dôkazov navrhované účastníkmi prevedie a ktoré nie, avšak je vecou súdu, ako s rozporom
s prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci
dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť a zdôvodniť.
Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, a to výsluchom
účastníkov, výsluchom svedka M. B., oboznámením obsahu spisu 10C 574/00, exekučným
spisom Ex 157/07, spisom súdu 14 C 319/08, oboznámením darovacou zmluvou, pričom
zistil potrebný skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Správne zistil, že
v prípade darcu a žalovaných ide o blízkych príbuzných, keďže ide o synov žalobcu (správne
malo byť uvedené synov darcu, pozn.), pričom zákonodarca v ust. § 42a ods. 2 O. z.
predpokladá, že takýto úmysel musel byť druhej strane známy. V takomto prípade, ak teda
ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo právny úkon urobený
dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že
žalovanému musel byť úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, známy. Zákon v tomto prípade
predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka vedel, iba ak by žalovaný preukázal, že v dobe
právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohol
poznať.
Prvostupňový súd sa riadne so všetkými podmienkami žalovaného nároku
vyporiadal, ako aj s dôkazmi predkladanými účastníkmi a správne konštatoval, že mal
preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vzhľadom na krátke časové hľadisko medzi
vyhláseniami druhostupňového rozhodnutia a uzavretím darovacej zmluvy, rovnako tak aj
zistenie o tom, že otec žalovaných ako dlžník v rozhodnom období nedisponoval iným
hnuteľným majetkom a že k právnemu úkonu došlo medzi dlžníkom a jeho blízkymi osobami.
Žalovaní nepreukázali, že nepoznali úmysel otca ukrátiť žalobcu.
Z tohto dôvodu bol rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny a odvolací súd
ho v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd považuje uvedené odôvodnenie krajského súdu za dostatočné na to, aby
potvrdenie rozsudku okresného súdu nemalo znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Podľa
názoru ústavného súdu krajský súd oprávnene využil ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku v situácii, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného
súdu s odvolaním sa na dostatočný rozsah vykonaného dokazovania a jeho odôvodnené
právne závery.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených
ústavnoprocesných pravidiel, ktoré by signalizovalo možnosť vyslovenia porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný
súd v nadväznosti na tento svoj záver, že keďže nedošlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ostatných sťažovateľmi označených základných
práv, sťažnosť odmietol aj vo zvyšnej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedené bolo už potom bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011