Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., S., a P. B., obaja právne zastúpení advokátkou JUDr.

Z. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich práv upravených v čl.

2 ods. 2, , , a a 2 ,

čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. a P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť P. B. a P. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

ich práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), , , a čl.

38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. marca 2010.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie označených práv postupom

okresného súdu a krajského súdu tým spôsobom, že pri hodnotení dôkazov a platných

zákonov nezobrali do úvahy dôvody prevodu nehnuteľnosti [zlý zdravotný stav otca

sťažovateľov (v konaní pred všeobecnými súdmi odporca, pozn.), vymoženie istiny

v exekučnom konaní] a finančné plnenie dlhov otcom sťažovateľov podľa jeho finančných

možností voči navrhovateľovi. Na druhej strane navrhovateľ vo vzťahu k otcovi

sťažovateľov postupoval v rozpore s ústavne garantovanými základnými ľudskými právami

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a s právom, že

nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu

alebo trestu, keď v objekte obývanom otcom sťažovateľov a jeho rodinou nezabezpečil

dodávku elektrickej energie a tepla vo vykurovacom období. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že

ich otec nemal úmysel ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa a pri uzavretí darovacej zmluvy

postupoval v súlade s ustanovením .

3. Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd a krajský súd označené dôkazy vo svojich

rozhodnutiach nezohľadnili. Ďalej namietali skutočnosť, že krajský súd nedal na odvolacie

dôvody sťažovateľov žiadnu odpoveď, nezohľadnil výpovednú hodnotu dôkazov

vykonaných súdom prvého stupňa, iba ich prevzal a sám ani neposúdil a neaplikoval žiadnu

právnu normu, v dôsledku čoho je potrebné považovať postupy oboch súdov za svojvoľné

a založené na extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami

a v rozpore s označenými právami podľa , listiny a dohovoru.

4. Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, ktorým sťažnosti vyhovie a vysloví porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1,

a a 2 , , , a listiny,

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom a jeho rozsudkom sp. zn.

z 15. marca 2010, zruší rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 15. marca

2010, vec vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom náhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd

uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, , , a ďalšie).

6. Ústavný súd preto skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského

súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd.

6. 1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov postupom

a rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje

ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. V danom prípade je takýmto súdom v systéme všeobecného súdnictva krajský súd.

Rešpektujúc subsidiárnu právomoc ústavného súdu odmietol ústavný súd túto časť sťažnosti

pre nedostatok svojej právomoci.

6. 2 V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov postupom

a rozhodnutím krajského súdu sťažovatelia namietali predovšetkým skutočnosť, že krajský

súd nezohľadnil odvolacie dôvody sťažovateľov, nedal na ne žiadnu odpoveď, neposúdil

výpovednú hodnotu dôkazov vykonaných okresným súdom. Namietali tiež, že postup súdu

bol svojvoľný a arbitrárny a jeho právne závery, ktoré prevzal z rozhodnutia okresného

súdu, v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a bez právneho základu.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2010 vyplýva, že

krajský súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , vec prejednal v súlade s ust.

a zistil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne

a odvolanie žalovaných nedôvodné.

Prvostupňový súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, zistil správne závery,

ktoré aj premietol do svojho rozhodnutia, na zisteniach ktorých sa nič nezmenilo ani

v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na ne poukazuje.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd poukazuje na dostatočné

vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom, ako aj vykonané potrebné dokazovanie, ktoré

má oporu v zistenom skutkovom stave.

Ust. predpokladá, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Otázky spojené s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý ukladá súdu, aby po prevedenom dokazovaní dôkazy hodnotil podľa svojej

úvahy tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach a aby rozhodol vo veci na

základe zisteného skutkového stavu, pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré

z dôkazov navrhované účastníkmi prevedie a ktoré nie, avšak je vecou súdu, ako s rozporom

s prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci

dôkazom ostatným v zmysle hodnotiť a zdôvodniť.

Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, a to výsluchom

účastníkov, výsluchom svedka M. B., oboznámením obsahu spisu , exekučným

spisom Ex 157/07, spisom súdu , oboznámením darovacou zmluvou, pričom

zistil potrebný skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Správne zistil, že

v prípade darcu a žalovaných ide o blízkych príbuzných, keďže ide o synov žalobcu (správne

malo byť uvedené synov darcu, pozn.), pričom zákonodarca v ust. § 42a ods. 2 O. z.

predpokladá, že takýto úmysel musel byť druhej strane známy. V takomto prípade, ak teda

ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo právny úkon urobený

dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že

žalovanému musel byť úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, známy. Zákon v tomto prípade

predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka vedel, iba ak by žalovaný preukázal, že v dobe

právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohol

poznať.

Prvostupňový súd sa riadne so všetkými podmienkami žalovaného nároku

vyporiadal, ako aj s dôkazmi predkladanými účastníkmi a správne konštatoval, že mal

preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vzhľadom na krátke časové hľadisko medzi

vyhláseniami druhostupňového rozhodnutia a uzavretím darovacej zmluvy, rovnako tak aj

zistenie o tom, že otec žalovaných ako dlžník v rozhodnom období nedisponoval iným

hnuteľným majetkom a že k právnemu úkonu došlo medzi dlžníkom a jeho blízkymi osobami.

Žalovaní nepreukázali, že nepoznali úmysel otca ukrátiť žalobcu.

Z tohto dôvodu bol rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny a odvolací súd

ho v zmysle potvrdil.“

Ústavný súd považuje uvedené odôvodnenie krajského súdu za dostatočné na to, aby

potvrdenie rozsudku okresného súdu nemalo znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Podľa

názoru ústavného súdu krajský súd oprávnene využil ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku v situácii, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného

súdu s odvolaním sa na dostatočný rozsah vykonaného dokazovania a jeho odôvodnené

právne závery.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených

ústavnoprocesných pravidiel, ktoré by signalizovalo možnosť vyslovenia porušenia čl. 46

ods. 1 a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný

súd v nadväznosti na tento svoj záver, že keďže nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a ich práva podľa

dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ostatných sťažovateľmi označených základných

práv, sťažnosť odmietol aj vo zvyšnej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené bolo už potom bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011