Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 263/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011

doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde

Košice I. pod sp. zn. som bol v procesnom postavení otca zaviazaný platiť na

výživu(...) mesačne po 130,- € za dobu od 1. 10. 2009 do budúcna, čím došlo k zvýšeniu

výživného zo sumy 50,-€(...) sumu 130,- €. Dlžné výživné za dobu od 1. 10. 2009 do

31. 5. 2010 vo výške 640,- € súd mi povolil splácať v dvoch splátkach po 320,- €.

Súd zisťoval moje schopnosti, možnosti a majetkové pomery(...) dospel k záveru, že

zodpovedajú výške výživného 130,- €, pretože mám len jednu vyživovaciu povinnosť, aj keď

sa mi zárobok zvýšil len nepatrne, mám výdavky s platením leasingových splátok za osobné

motorové vozidlo vo výške 203,78 € a výdavky so splácaním pôžičky 323,- €, ktoré nebolo

nutné vynaložiť v zmysle § 62 ods. 5 Zák. o rodine, majetok nemám. Súd zistil podstatnú

zmenu pomerov na strane maloletej a to zhoršenie zdravotného stavu a s tým súvisiace

výdavky, čo pokladal za rozhodujúce a výživné zvýšil tak, ako je uvedené vo výroku.

Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie v ktorom som namietal, že súd prvého

stupňa nezistil skutkový stav veci úplne, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V priebehu konania som preukázal, že

mám príjem z pracovného pomeru vo výške 651,- € , moje výdavky v priebehu mesiaca,

vrátane doposiaľ plateného výživného, som dokladoval vo výške 420,14 €. Výdavky

splatením pôžičky, ktorú som prevzal vo výške 60 000,- Sk na nákup nábytku a domácich

spotrebičov som bol nútený vynaložiť, pretože matka vzala zo spoločného bytu kompletné

zariadenie. Takisto aj osobné motorové vozidlo, ktoré som si vzal na výhodný leasing,

potrebujem nutne na cestu do práce, pretože hromadná doprava z miesta môjho pobytu do

práce nie je dostatočne zabezpečená. Pokiaľ ide o matku, súd len uviedol jej osobné a

majetkové pomery podľa udania matky bez toho, aby sa nimi bližšie zaoberal, vyžiadal

doklady a aby následne zhodnotil vykonané dôkazy. (...)

Porušovateľ rozhodol o odvolaní proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého

stupňa tak, že dňa 23. 3. 2011 rozsudkom č. k. potvrdil rozsudok vo

všetkých jeho výrokoch. (...)

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozsudku opätovne poukázal na ust. § 62

ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť

a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. (...)

Keďže porušovateľ dospel k záveru, že mám vyššie príjmy a lepšiu finančnú situáciu,

ako ju uvádzam a dokladujem v priebehu súdneho konania, nezaoberal sa už mojimi

námietkami v odvolaní, že leasingové splátky a splátky pôžičky, ktorú som vzal na

zariadenie bytu a predstavujú nevyhnuté výdavky na mojej strane a túto námietku už

považoval za irelevantnú okolnosť.

Som toho názoru, že posúdenie skutkových okolností založených na omyle súdu je

v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.

Porušovateľ sa síce pozastavil nad tým, že som si vzal pôžičku vo výške 60 000,- Sk,

a že mesačne platím splátku pôžičky, ktorá je v absolútnom nepomere k mojim príjmom

a tiež k požičanej sume, avšak neoboznámil sa s mojou výpoveďou v priebehu konania

i mojím písomným vyjadrením, ktorým som dokladoval moje výdavky i zmluvou o pôžičke.

Ak by takýmto spôsobom vykonal dokazovanie v odvolacom konaní zistil by, že ja

nesplácam pôžičku vo výške 323,- € mesačne ale 31,36 € (945,- Sk). Porušovateľ by potom

nemohol dospieť k záveru, ktorý je v rozpore s vykonaným dokazovaním, že moja finančná

situácia je lepšia ako ju prezentujem pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní,

pretože svedčia o tom moje výdavky, ktoré prevyšujú moje príjmy a nakoniec by nemohol

dospieť k takej výške výživného pre mal. dieťa ako ju určil, a k takým dôvodom aké uviedol

v rozsudku. Určením výživného vo výške 130,- € s vyššie uvedeným skutkovým

odôvodnením, ktoré je v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním a skutočným

stavom veci, porušovateľ spôsobil, že nie som vzhľadom na svoje zárobkové a majetkové

pomery schopný platiť, a ak zaplatím, tak mal. dieťa dosahuje vyššiu životnú úroveň ako

otec.

Uvedené závery porušovateľa sú potom v zmysle relevantných okolností arbitrárne a

jeho bezprostredným právno-logickým aj faktickým dôsledkom je neprípustný zásah do

môjho práva na riadny a spravodlivý proces.

Ide o omyl porušovateľa natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná

svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, je

nepochybné, že dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý proces, ktorý vyžaduje

ústavnú korekciu.“.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. , a to

rozsudkom zo dňa 23. 3. 2011 č. k. -111, ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu Košice I. č. k. -83 z 5. 6. 2010, porušil právo sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -111 z 23. 3. 2011

a rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. -83 z 5. 6. 2010 sa v plnom rozsahu

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I. na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov tohto konania.“

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 2011, z ktorého vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -83 z 15. júna 2010. Krajský súd založil

svoj rozsudok na potvrdení správnosti rozhodnutia okresného súdu a v nadväznosti na

kľúčové námietky sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné poukázať najmä na túto

časť jeho odôvodnenia:

„Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré

tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu

odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné

rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti(...) Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa

dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi

existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd

prvého stupňa, že výživné 130,- € mesačne, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované

v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, je primerané reálnym

zárobkovým schopnostiam a možnostiam otca, ktorý nemá inú vyživovaciu povinnosť

a zohľadňuje aj odôvodnené potreby maloletej(...) berúc do úvahy, že zdravotný stav

dieťaťa(...) výrazne ovplyvňuje štruktúru a rozsah jej odôvodnených potrieb bez ohľadu na

vek. Odvolací súd dospel k záveru, že výživné 130,- € mesačne, ktoré predstavuje výživné na

1 deň 4,33 € zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletej a je

nepochybné, že matka dopĺňa zdroj jej výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej

všestranný rozvoj a berúc do úvahy jej osobnú starostlivosť v rozsahu zodpovedajúcom veku

a zdravotnému stavu maloletej, podiel matky na výživnom je fakticky porovnateľný

s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti, preto sú bez právneho významu pomery

matky, na ktoré otec maloletej poukazuje v odvolaní. K námietkam otca, že jeho príjem

vzhľadom na výdavky; ktoré dokladoval, mu neumožňuje platiť výživné v stanovenej výške,

odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej

povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na odsek 5

tohto zák. ust., v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami

rodičov. Podľa tohto zák. ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu

povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo

ohrozené. Odvolací súd tiež dodáva, že otcom tvrdené výdavky v preskúmavanom období

(náklady bývania 58,- € mesačne a 145,14 € ročne, splátka leasingu motorového vozidla

203,78 € mesačne, splátka pôžičky 323,- € mesačne, poistné 31,36 € mesačne a náklady na

dopravu do práce 40,- € mesačne), ktoré aj bez uplatnenia nevyhnutných životných

nákladov (strava, oblečenie, veci osobnej potreby atď.) prevyšujú príjem otca, naznačujú,

že jeho finančná situácia je lepšia, ako ju prezentoval v priebehu konania na súde prvého

stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec

mal v rozhodnom období dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných

potrieb v rozsahu minimálne bežného životného štandardu, preto možno od neho

spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletej dcére formou výživného, čo

je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú

úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. K odvolacej námietke otca, že súd prekročil

návrh matky na začatie konania je potrebné dodať, že v konaniach, ktoré môže súd začať aj

bez návrhu, ktorým je nesporne aj konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa (§ 81

ods. 1 ) nie je súd viazaný návrhmi účastníkov konania ( ) a pre

zvýšenie výživného od prvého dňa mesiaca, v ktorom matka podala návrh, nevyžaduje

osobitné posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine).

Odvolací súd tiež poznamenáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy

označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo

veci zistil inými dôkaznými prostriedkami ( ). Odvolací súd iba čiastočne

zohľadnil leasingové splátky 203,78 €, ktoré sú práve so zreteľom na sociálne pomery otca

vysoké rovnako ako cena motorového vozidla 420.000,- Sk (13.941,- €) a splátka pôžičky

31,36 € (vyjadrenie otca k návrhu na č. l. 27) málo zasahuje do výdavkov otca, resp. splátka

pôžičky 323,- € mesačne (výška splátky uvádzaná otcom na pojednávaní č. l. 60 a v

odvolaní na č. l. 91) je v absolútnom nepomere k jeho príjmom a tiež požičanej sume

60.000,- Sk (1.991,- €). Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo

vzťahu k spôsobu zaplatenia dlžného výživného dospel k rovnakému právnemu záveru, ako

súd prvého stupňa, že vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke

rozhodovania o návrhu (návrh podaný 13. 10. 2009) a osobným pomerom otca, nebolo by

spravodlivé priznať výhodu splátok, resp. dlhšiu lehotu splatnosti aj preto, že ide o výnimku

zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do troch dní. Odvolací súd

poznamenáva, že otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom maloletej sa zvyšujú

jej odôvodnené potreby (teda aj suma potrebná na ich uspokojenie), preto pri primeranej

prezieravosti otec mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto nepochybnou zmenou

pomerov dieťaťa. Súdne zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od

začatia konania o zvýšenie výživného a je nepochybné, že príjmové pomery otca

umožňovali, aby časť príjmu dal na tvorbu úspor, prípadne, aby sa inak pripravil na

možnosť zvýšenia výživného pre dieťa, preto aj vzhľadom na relatívne vysoký dlh na

výživnom je od neho možné očakávať splatenie dlhu v dvoch splátkach. S ostatnými

relevantnými odvolacími námietkami otca sa vysporiadal konajúci súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia a s týmito sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského

súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či

došlo k podstatnej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej

povinnosti k maloletému dieťaťu (určenie výživného rozsudkom okresného súdu č. k.

-79 z 18. januára 2005), ktoré by odôvodňovali iné určenie (podstatné zvýšenie)

jeho vyživovacej povinnosti.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie v tom, že napadnutým rozsudkom bola odmietnutá jeho faktická

argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu

povinnosť v súdom mu stanovenej sume.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu

k sťažovateľom označeným právam podľa a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne

okolnosti daného prípadu nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za

arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,

vo veci rozhodnú.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podľa názoru ústavného súdu

v celom rozsahu vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní,

pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa. Krajský súd

zaujal stanovisko aj k námietkam sťažovateľa (uvedeným aj v ústavnej sťažnosti) o výške

splátok pôžičky vo výške 323 € s poukazom na tvrdenia sťažovateľa na pojednávaní (č. l. 60

súdneho spisu) a v odvolaní (č. l. 91 súdneho spisu), pričom tieto náležite vyhodnotil aj

vo vzájomnej súvislosti s ostatnými preukázanými výdavkami sťažovateľa.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže

prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak,

aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011