Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 263/2011
PDF · 184.73 KB
No categories available
II. ÚS 263/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP 306/2011 z 23. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011
doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 306/2011 z 23. marca 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde
Košice I. pod sp. zn. 22P 222/2009 som bol v procesnom postavení otca zaviazaný platiť na
výživu(...) mesačne po 130,- € za dobu od 1. 10. 2009 do budúcna, čím došlo k zvýšeniu
výživného zo sumy 50,-€(...) sumu 130,- €. Dlžné výživné za dobu od 1. 10. 2009 do
31. 5. 2010 vo výške 640,- € súd mi povolil splácať v dvoch splátkach po 320,- €.
Súd zisťoval moje schopnosti, možnosti a majetkové pomery(...) dospel k záveru, že
zodpovedajú výške výživného 130,- €, pretože mám len jednu vyživovaciu povinnosť, aj keď
sa mi zárobok zvýšil len nepatrne, mám výdavky s platením leasingových splátok za osobné
motorové vozidlo vo výške 203,78 € a výdavky so splácaním pôžičky 323,- €, ktoré nebolo
nutné vynaložiť v zmysle § 62 ods. 5 Zák. o rodine, majetok nemám. Súd zistil podstatnú
zmenu pomerov na strane maloletej a to zhoršenie zdravotného stavu a s tým súvisiace
výdavky, čo pokladal za rozhodujúce a výživné zvýšil tak, ako je uvedené vo výroku.
Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie v ktorom som namietal, že súd prvého
stupňa nezistil skutkový stav veci úplne, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V priebehu konania som preukázal, že
mám príjem z pracovného pomeru vo výške 651,- € , moje výdavky v priebehu mesiaca,
vrátane doposiaľ plateného výživného, som dokladoval vo výške 420,14 €. Výdavky
splatením pôžičky, ktorú som prevzal vo výške 60 000,- Sk na nákup nábytku a domácich
spotrebičov som bol nútený vynaložiť, pretože matka vzala zo spoločného bytu kompletné
zariadenie. Takisto aj osobné motorové vozidlo, ktoré som si vzal na výhodný leasing,
potrebujem nutne na cestu do práce, pretože hromadná doprava z miesta môjho pobytu do
práce nie je dostatočne zabezpečená. Pokiaľ ide o matku, súd len uviedol jej osobné a
majetkové pomery podľa udania matky bez toho, aby sa nimi bližšie zaoberal, vyžiadal
doklady a aby následne zhodnotil vykonané dôkazy. (...)
Porušovateľ rozhodol o odvolaní proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého
stupňa tak, že dňa 23. 3. 2011 rozsudkom č. k. 8CoP/306/2010 potvrdil rozsudok vo
všetkých jeho výrokoch. (...)
Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozsudku opätovne poukázal na ust. § 62
ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť
a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. (...)
Keďže porušovateľ dospel k záveru, že mám vyššie príjmy a lepšiu finančnú situáciu,
ako ju uvádzam a dokladujem v priebehu súdneho konania, nezaoberal sa už mojimi
námietkami v odvolaní, že leasingové splátky a splátky pôžičky, ktorú som vzal na
zariadenie bytu a predstavujú nevyhnuté výdavky na mojej strane a túto námietku už
považoval za irelevantnú okolnosť.
Som toho názoru, že posúdenie skutkových okolností založených na omyle súdu je
v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.
Porušovateľ sa síce pozastavil nad tým, že som si vzal pôžičku vo výške 60 000,- Sk,
a že mesačne platím splátku pôžičky, ktorá je v absolútnom nepomere k mojim príjmom
a tiež k požičanej sume, avšak neoboznámil sa s mojou výpoveďou v priebehu konania
i mojím písomným vyjadrením, ktorým som dokladoval moje výdavky i zmluvou o pôžičke.
Ak by takýmto spôsobom vykonal dokazovanie v odvolacom konaní zistil by, že ja
nesplácam pôžičku vo výške 323,- € mesačne ale 31,36 € (945,- Sk). Porušovateľ by potom
nemohol dospieť k záveru, ktorý je v rozpore s vykonaným dokazovaním, že moja finančná
situácia je lepšia ako ju prezentujem pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní,
pretože svedčia o tom moje výdavky, ktoré prevyšujú moje príjmy a nakoniec by nemohol
dospieť k takej výške výživného pre mal. dieťa ako ju určil, a k takým dôvodom aké uviedol
v rozsudku. Určením výživného vo výške 130,- € s vyššie uvedeným skutkovým
odôvodnením, ktoré je v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním a skutočným
stavom veci, porušovateľ spôsobil, že nie som vzhľadom na svoje zárobkové a majetkové
pomery schopný platiť, a ak zaplatím, tak mal. dieťa dosahuje vyššiu životnú úroveň ako
otec.
Uvedené závery porušovateľa sú potom v zmysle relevantných okolností arbitrárne a
jeho bezprostredným právno-logickým aj faktickým dôsledkom je neprípustný zásah do
môjho práva na riadny a spravodlivý proces.
Ide o omyl porušovateľa natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná
svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, je
nepochybné, že dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý proces, ktorý vyžaduje
ústavnú korekciu.“.
Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoP/306/2010, a to
rozsudkom zo dňa 23. 3. 2011 č. k. 8CoP/306/2010-111, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice I. č. k. 22P 222/2009-83 z 5. 6. 2010, porušil právo sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoP/306/2010-111 z 23. 3. 2011
a rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. 22P 222/2009-83 z 5. 6. 2010 sa v plnom rozsahu
zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I. na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov tohto konania.“
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 CoP 306/2010
z 23. marca 2011, z ktorého vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 P 222/09-83 z 15. júna 2010. Krajský súd založil
svoj rozsudok na potvrdení správnosti rozhodnutia okresného súdu a v nadväznosti na
kľúčové námietky sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné poukázať najmä na túto
časť jeho odôvodnenia:
„Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré
tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu
odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné
rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti(...) Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa
dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi
existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd
prvého stupňa, že výživné 130,- € mesačne, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované
v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, je primerané reálnym
zárobkovým schopnostiam a možnostiam otca, ktorý nemá inú vyživovaciu povinnosť
a zohľadňuje aj odôvodnené potreby maloletej(...) berúc do úvahy, že zdravotný stav
dieťaťa(...) výrazne ovplyvňuje štruktúru a rozsah jej odôvodnených potrieb bez ohľadu na
vek. Odvolací súd dospel k záveru, že výživné 130,- € mesačne, ktoré predstavuje výživné na
1 deň 4,33 € zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletej a je
nepochybné, že matka dopĺňa zdroj jej výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej
všestranný rozvoj a berúc do úvahy jej osobnú starostlivosť v rozsahu zodpovedajúcom veku
a zdravotnému stavu maloletej, podiel matky na výživnom je fakticky porovnateľný
s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti, preto sú bez právneho významu pomery
matky, na ktoré otec maloletej poukazuje v odvolaní. K námietkam otca, že jeho príjem
vzhľadom na výdavky; ktoré dokladoval, mu neumožňuje platiť výživné v stanovenej výške,
odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na odsek 5
tohto zák. ust., v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami
rodičov. Podľa tohto zák. ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu
povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo
ohrozené. Odvolací súd tiež dodáva, že otcom tvrdené výdavky v preskúmavanom období
(náklady bývania 58,- € mesačne a 145,14 € ročne, splátka leasingu motorového vozidla
203,78 € mesačne, splátka pôžičky 323,- € mesačne, poistné 31,36 € mesačne a náklady na
dopravu do práce 40,- € mesačne), ktoré aj bez uplatnenia nevyhnutných životných
nákladov (strava, oblečenie, veci osobnej potreby atď.) prevyšujú príjem otca, naznačujú,
že jeho finančná situácia je lepšia, ako ju prezentoval v priebehu konania na súde prvého
stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec
mal v rozhodnom období dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných
potrieb v rozsahu minimálne bežného životného štandardu, preto možno od neho
spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletej dcére formou výživného, čo
je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú
úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. K odvolacej námietke otca, že súd prekročil
návrh matky na začatie konania je potrebné dodať, že v konaniach, ktoré môže súd začať aj
bez návrhu, ktorým je nesporne aj konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa (§ 81
ods. 1 O. s. p.) nie je súd viazaný návrhmi účastníkov konania (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a pre
zvýšenie výživného od prvého dňa mesiaca, v ktorom matka podala návrh, nevyžaduje
osobitné posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine).
Odvolací súd tiež poznamenáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy
označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo
veci zistil inými dôkaznými prostriedkami (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd iba čiastočne
zohľadnil leasingové splátky 203,78 €, ktoré sú práve so zreteľom na sociálne pomery otca
vysoké rovnako ako cena motorového vozidla 420.000,- Sk (13.941,- €) a splátka pôžičky
31,36 € (vyjadrenie otca k návrhu na č. l. 27) málo zasahuje do výdavkov otca, resp. splátka
pôžičky 323,- € mesačne (výška splátky uvádzaná otcom na pojednávaní č. l. 60 a v
odvolaní na č. l. 91) je v absolútnom nepomere k jeho príjmom a tiež požičanej sume
60.000,- Sk (1.991,- €). Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo
vzťahu k spôsobu zaplatenia dlžného výživného dospel k rovnakému právnemu záveru, ako
súd prvého stupňa, že vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke
rozhodovania o návrhu (návrh podaný 13. 10. 2009) a osobným pomerom otca, nebolo by
spravodlivé priznať výhodu splátok, resp. dlhšiu lehotu splatnosti aj preto, že ide o výnimku
zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do troch dní. Odvolací súd
poznamenáva, že otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom maloletej sa zvyšujú
jej odôvodnené potreby (teda aj suma potrebná na ich uspokojenie), preto pri primeranej
prezieravosti otec mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto nepochybnou zmenou
pomerov dieťaťa. Súdne zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od
začatia konania o zvýšenie výživného a je nepochybné, že príjmové pomery otca
umožňovali, aby časť príjmu dal na tvorbu úspor, prípadne, aby sa inak pripravil na
možnosť zvýšenia výživného pre dieťa, preto aj vzhľadom na relatívne vysoký dlh na
výživnom je od neho možné očakávať splatenie dlhu v dvoch splátkach. S ostatnými
relevantnými odvolacími námietkami otca sa vysporiadal konajúci súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia a s týmito sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského
súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či
došlo k podstatnej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej
povinnosti k maloletému dieťaťu (určenie výživného rozsudkom okresného súdu č. k.
22 P 165/02-79 z 18. januára 2005), ktoré by odôvodňovali iné určenie (podstatné zvýšenie)
jeho vyživovacej povinnosti.
Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie v tom, že napadnutým rozsudkom bola odmietnutá jeho faktická
argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu
povinnosť v súdom mu stanovenej sume.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu
k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne
okolnosti daného prípadu nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za
arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie.
Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,
vo veci rozhodnú.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podľa názoru ústavného súdu
v celom rozsahu vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní,
pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa. Krajský súd
zaujal stanovisko aj k námietkam sťažovateľa (uvedeným aj v ústavnej sťažnosti) o výške
splátok pôžičky vo výške 323 € s poukazom na tvrdenia sťažovateľa na pojednávaní (č. l. 60
súdneho spisu) a v odvolaní (č. l. 91 súdneho spisu), pričom tieto náležite vyhodnotil aj
vo vzájomnej súvislosti s ostatnými preukázanými výdavkami sťažovateľa.
O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže
prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak,
aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011