Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 237/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011

doručená sťažnosť M. A., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K.,

Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2011

(ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -316 z 21. októbra 2009 bola žalovanej uložená

povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 074 € do troch dní od

právoplatnosti rozhodnutia a súčasne okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť

žalovanej trovy konania v celkovej sume 2 103 € do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Vychádzal pritom z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní.

V dôsledku odvolania podaného proti označenému uzneseniu okresného súdu

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2010 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľke uložil

povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1 606,36 € do troch dní od

právoplatnosti rozhodnutia.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 28. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že k neprípustnému zásahu do jej práv došlo tým, že okresný súd

rozhodoval o náhrade trov konania uznesením, a nie rozsudkom, a to napriek pokynu

odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách konania rozsudkom.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania, keďže

späťvzatie návrhu si nezapríčinila sama, ale spôsobil ho okresný súd, ktorý nadržiaval

žalovanej, v rozpore so skutočnosťou a dôkazmi rozhodol v neprospech sťažovateľky

a nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľky dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bol daný, keďže postupom okresného súdu jej bolo

odňaté právo pred týmto súdom konať. „Okresný súd v Galante nerešpektovaním pokynov

odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola schopná po tak dlhú dobu

účastniť sa súdneho konania, ako ťažko postihnutá osoba a finančne tento spor dotovať...

Okresný súd nerešpektoval ani pokyn Krajského súdu na rozhodnutie o trovách konania

v rozsudku a o trovách konania bolo rozhodnuté, až o rok po zastavení súdneho sporu

uznesením.

Rozhodnutie o trovách konania podľa úspešnosti je preto neprimerané, preto že

zohľadnená bola len čiastočná úspešnosť a nie skutočnosť, že do zvyšku sťažovateľka

konaním súdu bola donútená návrh zobrať späť a v spore nepokračovať. Osobitným

uznesením a nie rozsudkom v zmysle mu daných pokynov Krajským súdom v Trnave!!!

Z tohto dôvodu máme za to, že ide o nesprávne posúdenie veci, čo je relevantným

dôvodom pre prípustnosť dovolania.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v Bratislave, bolo porušené práva sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. j. sa ruší

a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1, 2 a 3 pís. b

Zákona o Ústavnom súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Sťažovateľka podala dovolanie proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu

o trovách konania. Sťažovateľka v dovolaní zo 6. júla 2010, ktoré na výzvu ústavnému súdu

predložila, netvrdila, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí niektorou z procesných

vád konania v zmysle až g) , ktoré jediné by odôvodňovali prípustnosť

dovolania v danej veci, keďže v zmysle nie je dovolanie prípustné proti

rozhodnutiu súdu o trovách konania.

Najvyšší súd v namietanom uznesení potom, čo poukázal na neprípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania v zmysle , ako aj na svoje

zistenie o neexistencii procesných vád v zmysle , uviedol, že „Z obsahu

dovolania možno vyvodiť, že dovolateľka nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu,

ktorý bol zaujatý pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súvislosti s tým, či žalobkyňa

z procesného hľadiska (ne)zavinila čiastočné zastavenie konania. Vychádzajúc z toho je

zrejmé, že žalobkyňa v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky

boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou

vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v prejednávanej veci nešlo.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243 b ods. 5

v spojení s odmietol dovolanie žalobkyne, lebo toto

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čo zakladalo prípustnosť dovolania, keďže „Okresný súd v Galante

nerešpektovaním pokynov odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola

schopná po tak dlhú dobu účastniť sa súdneho konania, ako ťažko postihnutá osoba

a finančne tento spor dotovať“.

Po preskúmaní namietaného uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

s námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne konformným spôsobom, a preto akceptuje

aj jeho záver o tom, že len procesné chyby podľa by v danom prípade mohli

zakladať prípustnosť dovolania. Dovolacie námietky sťažovateľky tak, ako boli

formulované v jej dovolaní spísanom advokátom, bolo potrebné vyhodnotiť ako námietky

týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré však samy osebe prípustnosť

dovolania nezakladajú.

Podľa názoru ústavného súdu sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že

v danom prípade „ide o nesprávne posúdenie veci, čo je relevantným dôvodom pre

prípustnosť dovolania“. Nesprávne právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým

možno inak prípustné dovolanie v zmysle odôvodniť.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej súdy mali o trovách konania rozhodnúť

rozsudkom, a nie uznesením, ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska prípustnosti

dovolania proti výroku o trovách konania je celkom irelevantné, akú formu má toto

rozhodnutie, a preto ani toto pochybenie vo veci konajúcich súdov nezakladá dôvod na to,

aby ústavný súd na jeho základe mohol po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne

dospieť k záveru, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011