Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 237/2011
PDF · 158.33 KB
No categories available
IV. ÚS 237/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 203/2010
z 28. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011
doručená sťažnosť M. A., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K.,
Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 203/2010 z 28. januára 2011
(ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 13 C 153/2005-316 z 21. októbra 2009 bola žalovanej uložená
povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 074 € do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia a súčasne okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť
žalovanej trovy konania v celkovej sume 2 103 € do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vychádzal pritom z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní.
V dôsledku odvolania podaného proti označenému uzneseniu okresného súdu
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 10 Co 13/2010
z 30. apríla 2010 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľke uložil
povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1 606,36 € do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Cdo 203/2010 z 28. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že k neprípustnému zásahu do jej práv došlo tým, že okresný súd
rozhodoval o náhrade trov konania uznesením, a nie rozsudkom, a to napriek pokynu
odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách konania rozsudkom.
Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania, keďže
späťvzatie návrhu si nezapríčinila sama, ale spôsobil ho okresný súd, ktorý nadržiaval
žalovanej, v rozpore so skutočnosťou a dôkazmi rozhodol v neprospech sťažovateľky
a nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu.
Podľa názoru sťažovateľky dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bol daný, keďže postupom okresného súdu jej bolo
odňaté právo pred týmto súdom konať. „Okresný súd v Galante nerešpektovaním pokynov
odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola schopná po tak dlhú dobu
účastniť sa súdneho konania, ako ťažko postihnutá osoba a finančne tento spor dotovať...
Okresný súd nerešpektoval ani pokyn Krajského súdu na rozhodnutie o trovách konania
v rozsudku a o trovách konania bolo rozhodnuté, až o rok po zastavení súdneho sporu
uznesením.
Rozhodnutie o trovách konania podľa úspešnosti je preto neprimerané, preto že
zohľadnená bola len čiastočná úspešnosť a nie skutočnosť, že do zvyšku sťažovateľka
konaním súdu bola donútená návrh zobrať späť a v spore nepokračovať. Osobitným
uznesením a nie rozsudkom v zmysle mu daných pokynov Krajským súdom v Trnave!!!
Z tohto dôvodu máme za to, že ide o nesprávne posúdenie veci, čo je relevantným
dôvodom pre prípustnosť dovolania.“
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v Bratislave, bolo porušené práva sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. j. 5 Odo – 203/2010 sa ruší
a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1, 2 a 3 pís. b
Zákona o Ústavnom súdu SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným uznesením najvyššieho súdu.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.
Podľa § 239 ods. 3 OSP ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Sťažovateľka podala dovolanie proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu
o trovách konania. Sťažovateľka v dovolaní zo 6. júla 2010, ktoré na výzvu ústavnému súdu
predložila, netvrdila, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí niektorou z procesných
vád konania v zmysle § 237 písm. a) až g) OSP, ktoré jediné by odôvodňovali prípustnosť
dovolania v danej veci, keďže v zmysle § 239 ods. 3 OSP nie je dovolanie prípustné proti
rozhodnutiu súdu o trovách konania.
Najvyšší súd v namietanom uznesení potom, čo poukázal na neprípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania v zmysle § 239 ods. 3 OSP, ako aj na svoje
zistenie o neexistencii procesných vád v zmysle § 237 OSP, uviedol, že „Z obsahu
dovolania možno vyvodiť, že dovolateľka nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorý bol zaujatý pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súvislosti s tým, či žalobkyňa
z procesného hľadiska (ne)zavinila čiastočné zastavenie konania. Vychádzajúc z toho je
zrejmé, že žalobkyňa v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky
boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v prejednávanej veci nešlo.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243 b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol dovolanie žalobkyne, lebo toto
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čo zakladalo prípustnosť dovolania, keďže „Okresný súd v Galante
nerešpektovaním pokynov odvolacieho súdu, donútil ju k späťvzatiu návrhu, preto že nebola
schopná po tak dlhú dobu účastniť sa súdneho konania, ako ťažko postihnutá osoba
a finančne tento spor dotovať“.
Po preskúmaní namietaného uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
s námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne konformným spôsobom, a preto akceptuje
aj jeho záver o tom, že len procesné chyby podľa § 237 OSP by v danom prípade mohli
zakladať prípustnosť dovolania. Dovolacie námietky sťažovateľky tak, ako boli
formulované v jej dovolaní spísanom advokátom, bolo potrebné vyhodnotiť ako námietky
týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré však samy osebe prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Podľa názoru ústavného súdu sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že
v danom prípade „ide o nesprávne posúdenie veci, čo je relevantným dôvodom pre
prípustnosť dovolania“. Nesprávne právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým
možno inak prípustné dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 OSP odôvodniť.
K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej súdy mali o trovách konania rozhodnúť
rozsudkom, a nie uznesením, ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska prípustnosti
dovolania proti výroku o trovách konania je celkom irelevantné, akú formu má toto
rozhodnutie, a preto ani toto pochybenie vo veci konajúcich súdov nezakladá dôvod na to,
aby ústavný súd na jeho základe mohol po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne
dospieť k záveru, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce
nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011