Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 261/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. J., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M.,

Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. Ľ. J. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. januára 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vedúca služobného úradu R. so sídlom v S.

(ďalej len „úrad“) vydala rozhodnutie č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007 o skončení

štatnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky z dôvodu nezaradenia predstavenej dňom

15. mája 2007. Proti uvedenému rozhodnutiu vedúcej služobného úradu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodla podľa

o štátnej službe v znení neskorších predpisov platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon

o štátnej službe“) vedúca úradu ako odvolací orgán rozhodnutím č. 01/2008/01399-10

z 19. septembra 2008 tak, že zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila rozhodnutie úradu

č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007.

Následne sa sťažovateľka žalobou podanou na Krajskom súde v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia vedúcej úradu

č. 01/2008/01399-10 z 19. septembra 2008. Krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 20. novembra 2009 tak, že ju zamietol.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. V odvolaní

okrem iného namietala, že správne orgány pochybili, pretože nerešpektovali procesnú

zásadu litispendencie. Tá mala vzniknúť tým, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia

vedúcej úradu z 5. marca 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky

odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe rozhodnutím vedúcej úradu

z 9. mája 2007 bolo upovedomením z 10. mája 2007 začaté nové správne konanie vo veci

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona

o štátnej službe. Sťažovateľka poukázala aj na to, že pôvodné konanie vo veci skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru zostalo bez meritórneho rozhodnutia, pričom v oboch

konaniach ide o rovnakého účastníka, totožný predmet konania a rovnaké skutkové

okolnosti.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 20. novembra 2009, tak že napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd

uviedol, že „konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré

bolo začaté na podnet správneho orgánu dňom 5.3.2007, keď tento orgán urobil voči

účastníkovi konania prvý úkon (pohovor so štátnou zamestnankyňou), bolo z dôvodu

zrušenia prvostupňového rozhodnutia č. 01/2007/00420/SU zo dňa 5.3.2007 o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne rozhodnutím odvolacieho orgánu

č. 01/2007/00420-2/SU zo dňa 9.5.2007 bez vrátenia veci orgánu, ktorý prvostupňové

rozhodnutie vydal, na nové konanie a rozhodnutie, právoplatne skončené; proti rozhodnutiu

nebol podaný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, nebolo preskúmané mimo

odvolacieho konania ani na základe žaloby v správnom súdnictve. Z dôvodu právoplatného

skončenia konania neexistovala prekážka začatého konania, námietku litispendencie

vyhodnotil preto odvolací súd za nedôvodnú. Na zjavné procesné pochybenia vyššie

označeného druhostupňového rozhodnutia (neurčitosť výroku v časti uvedenia ustanovenia,

nesprávne poučenie) vydaného v predchádzajúcom konaní, na ktoré poukazovala žalobkyňa

v predmetnej žalobe a následne i v odvolaní, preto už nebolo možné v rámci súdneho

prieskumu neskoršieho konania a rozhodnutia správneho orgánu prihliadnuť. Odvolaciemu

súdu však nedá neuviesť, že v dôsledku pochybenia odvolacieho správneho orgánu, keď

v rozhodnutí zo dňa 9.5.2007, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie, nerozhodol

zároveň o vrátení veci na rozhodnutie prvostupňovému orgánu, došlo na základe

upovedomenia k opätovnému začatiu konania vo veci skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe. Je zrejmé, že takýmto

postupom sa správny orgán snažil odstrániť práve druhostupňovým správnym orgánom

vytknuté nedostatky predchádzajúceho konania, týkajúce sa možného porušenia zásady

úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania. Je však potrebné uviesť, že tieto

vady postupu v konaní správneho orgánu nemali za následok nezákonnosť preskúmavaného

rozhodnutia žalovanej. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že týmto postupom správneho orgánu

nebola žalobkyňa žiadnym spôsobom ukrátená na svojich právach; naopak, prvostupňový

správny orgán dal žalobkyni ako účastníčke konania priestor na uplatňovanie a bránenie

jej práv. Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zverejnené pod

č. R122/2003) vyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ustanovenia

môže viesť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť,

zákonnosť rozhodnutia, a rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecné iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka. V prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu je nepochybne zrejmé, že

vzhľadom na nemožnosť zaradenia žalobkyne ako odvolanej predstavenej

na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16

ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak, tak ako to

predpokladá § 31 ods. 4 zákona, nemôže mať opätovné zopakovanie procesu pre žalobkyňu

iný, priaznivejší výsledok.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdené porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôvodňuje arbitrárnosťou výkladu základnej procesnej zásady

litispendencie a svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou

najvyšším súdom v napadnutom rozsudku. Sťažovateľka tiež tvrdí, že pokiaľ by

akceptovala právny názor najvyššieho súdu (o neexistencii prekážky litispendencie, pozn.),

tak podľa tohto názoru „by prejednaniu veci bránila dokonca prekážka veci rozsúdenej (res

iudicatae), keďže išlo o konanie s tými istými účastníkmi a o tom istom predmete konania“.

Sťažovateľka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu tiež vyčíta arbitrárnosť jeho

odôvodnenia vo všeobecnosti.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26. januára 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26. januára 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. D. M., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti predostrela jednak námietku

arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo všeobecnosti a jednak

námietku arbitrárnosti výkladu zásady litispendencie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa litispendencie

v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné

a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe vykonaného

dokazovania a z nich vyplývajúcich skutočností vyhodnotil, prečo považoval námietku

sťažovateľky týkajúcu sa litispendencie za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto

javia ako logické a presvedčivé. Je ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že

pokiaľ bolo predchádzajúce správne konanie právoplatne skončené, nie je možné hovoriť

o litispendencii. Sťažovateľka v súvislosti s týmto právnym názorom najvyššieho súdu

(s ktorým sa v plnej miere stotožňuje aj ústavný súd) týkajúcim sa neexistencie prekážky

litispendencie za daných skutočností ďalej argumentovala, že potom prerokovaniu veci

bráni prekážka veci rozsúdenej. Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach

posudzovanej veci, keď skoršie správne konanie právoplatne skončilo rozhodnutím

o zrušení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu bez toho, aby odvolací orgán

zároveň vrátil vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, a teda bez vydania

meritórneho rozhodnutia vo veci, nemožno hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej,

preto ústavný súd túto námietku sťažovateľky považoval za neopodstatnenú.

Rovnako ústavný súd posúdil aj námietku všeobecnej arbitrárnosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

primerane reagoval na všetky námietky sťažovateľky predostreté v podanom odvolaní,

vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení

súdnych rozhodnutí z ustanovení i dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať ani to, že by v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok.

Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. z 20. novembra

2009, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné a nespôsobilé v rámci meritórneho

prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkiným

základným právom na súdnu ochranu ( ) a jej právom na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnostnom petite

(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011