Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 261/2011
PDF · 165.03 KB
No categories available
III. ÚS 261/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. J., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M.,
Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžo 73/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2011
doručená sťažnosť Ing. Ľ. J. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. januára 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 73/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vedúca služobného úradu R. so sídlom v S.
(ďalej len „úrad“) vydala rozhodnutie č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007 o skončení
štatnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky z dôvodu nezaradenia predstavenej dňom
15. mája 2007. Proti uvedenému rozhodnutiu vedúcej služobného úradu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodla podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z.
o štátnej službe v znení neskorších predpisov platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
o štátnej službe“) vedúca úradu ako odvolací orgán rozhodnutím č. 01/2008/01399-10
z 19. septembra 2008 tak, že zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila rozhodnutie úradu
č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007.
Následne sa sťažovateľka žalobou podanou na Krajskom súde v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia vedúcej úradu
č. 01/2008/01399-10 z 19. septembra 2008. Krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol
rozsudkom sp. zn. 3 S 38/2008 z 20. novembra 2009 tak, že ju zamietol.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. V odvolaní
okrem iného namietala, že správne orgány pochybili, pretože nerešpektovali procesnú
zásadu litispendencie. Tá mala vzniknúť tým, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia
vedúcej úradu z 5. marca 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky
odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe rozhodnutím vedúcej úradu
z 9. mája 2007 bolo upovedomením z 10. mája 2007 začaté nové správne konanie vo veci
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona
o štátnej službe. Sťažovateľka poukázala aj na to, že pôvodné konanie vo veci skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru zostalo bez meritórneho rozhodnutia, pričom v oboch
konaniach ide o rovnakého účastníka, totožný predmet konania a rovnaké skutkové
okolnosti.
Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 3 S 38/2008 z 20. novembra 2009, tak že napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd
uviedol, že „konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré
bolo začaté na podnet správneho orgánu dňom 5.3.2007, keď tento orgán urobil voči
účastníkovi konania prvý úkon (pohovor so štátnou zamestnankyňou), bolo z dôvodu
zrušenia prvostupňového rozhodnutia č. 01/2007/00420/SU zo dňa 5.3.2007 o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne rozhodnutím odvolacieho orgánu
č. 01/2007/00420-2/SU zo dňa 9.5.2007 bez vrátenia veci orgánu, ktorý prvostupňové
rozhodnutie vydal, na nové konanie a rozhodnutie, právoplatne skončené; proti rozhodnutiu
nebol podaný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, nebolo preskúmané mimo
odvolacieho konania ani na základe žaloby v správnom súdnictve. Z dôvodu právoplatného
skončenia konania neexistovala prekážka začatého konania, námietku litispendencie
vyhodnotil preto odvolací súd za nedôvodnú. Na zjavné procesné pochybenia vyššie
označeného druhostupňového rozhodnutia (neurčitosť výroku v časti uvedenia ustanovenia,
nesprávne poučenie) vydaného v predchádzajúcom konaní, na ktoré poukazovala žalobkyňa
v predmetnej žalobe a následne i v odvolaní, preto už nebolo možné v rámci súdneho
prieskumu neskoršieho konania a rozhodnutia správneho orgánu prihliadnuť. Odvolaciemu
súdu však nedá neuviesť, že v dôsledku pochybenia odvolacieho správneho orgánu, keď
v rozhodnutí zo dňa 9.5.2007, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie, nerozhodol
zároveň o vrátení veci na rozhodnutie prvostupňovému orgánu, došlo na základe
upovedomenia k opätovnému začatiu konania vo veci skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe. Je zrejmé, že takýmto
postupom sa správny orgán snažil odstrániť práve druhostupňovým správnym orgánom
vytknuté nedostatky predchádzajúceho konania, týkajúce sa možného porušenia zásady
úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania. Je však potrebné uviesť, že tieto
vady postupu v konaní správneho orgánu nemali za následok nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia žalovanej. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že týmto postupom správneho orgánu
nebola žalobkyňa žiadnym spôsobom ukrátená na svojich právach; naopak, prvostupňový
správny orgán dal žalobkyni ako účastníčke konania priestor na uplatňovanie a bránenie
jej práv. Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02, zverejnené pod
č. R122/2003) vyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ustanovenia
§ 250i ods. 3 O.s.p. môže viesť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť,
zákonnosť rozhodnutia, a rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecné iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre
účastníka. V prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu je nepochybne zrejmé, že
vzhľadom na nemožnosť zaradenia žalobkyne ako odvolanej predstavenej
na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16
ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak, tak ako to
predpokladá § 31 ods. 4 zákona, nemôže mať opätovné zopakovanie procesu pre žalobkyňu
iný, priaznivejší výsledok.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdené porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôvodňuje arbitrárnosťou výkladu základnej procesnej zásady
litispendencie a svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou
najvyšším súdom v napadnutom rozsudku. Sťažovateľka tiež tvrdí, že pokiaľ by
akceptovala právny názor najvyššieho súdu (o neexistencii prekážky litispendencie, pozn.),
tak podľa tohto názoru „by prejednaniu veci bránila dokonca prekážka veci rozsúdenej (res
iudicatae), keďže išlo o konanie s tými istými účastníkmi a o tom istom predmete konania“.
Sťažovateľka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu tiež vyčíta arbitrárnosť jeho
odôvodnenia vo všeobecnosti.
Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžo/73/2010 zo dňa 26. januára 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/73/2010 zo dňa
26. januára 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. D. M., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti predostrela jednak námietku
arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo všeobecnosti a jednak
námietku arbitrárnosti výkladu zásady litispendencie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa litispendencie
v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné
a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe vykonaného
dokazovania a z nich vyplývajúcich skutočností vyhodnotil, prečo považoval námietku
sťažovateľky týkajúcu sa litispendencie za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto
javia ako logické a presvedčivé. Je ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že
pokiaľ bolo predchádzajúce správne konanie právoplatne skončené, nie je možné hovoriť
o litispendencii. Sťažovateľka v súvislosti s týmto právnym názorom najvyššieho súdu
(s ktorým sa v plnej miere stotožňuje aj ústavný súd) týkajúcim sa neexistencie prekážky
litispendencie za daných skutočností ďalej argumentovala, že potom prerokovaniu veci
bráni prekážka veci rozsúdenej. Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach
posudzovanej veci, keď skoršie správne konanie právoplatne skončilo rozhodnutím
o zrušení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu bez toho, aby odvolací orgán
zároveň vrátil vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, a teda bez vydania
meritórneho rozhodnutia vo veci, nemožno hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej,
preto ústavný súd túto námietku sťažovateľky považoval za neopodstatnenú.
Rovnako ústavný súd posúdil aj námietku všeobecnej arbitrárnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
primerane reagoval na všetky námietky sťažovateľky predostreté v podanom odvolaní,
vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení
súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať ani to, že by v odôvodnení svojho
rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak poskytuje
dostatočný základ pre jeho výrok.
Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 38/2008 z 20. novembra
2009, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné a nespôsobilé v rámci meritórneho
prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkiným
základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jej právom na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnostnom petite
(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011