Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 299/2011
PDF · 111.65 KB
No categories available
II. ÚS 299/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 v spojení
s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 258/11 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011
doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
v spojení s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6, čl. 13
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 258/11. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
31. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 3 C 235/05 z 5. mája 2010 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu
konania z dôvodu, že bol podaný oneskorene. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. novembra 2010 bolo uznesenie okresného
súdu potvrdené, keďže aj podľa jeho názoru bol návrh sťažovateľa na obnovu konania
podaný oneskorene. O obnovu konania sa sťažovateľ snažil na základe rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. júna 2002. Jeho snaha však nebola úspešná. Preto
10. februára 2011 podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Ešte predtým – 26. januára
2011 podal aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorá však bola uznesením č. k. II. ÚS 49/2011-7
zo 17. februára 2011 odmietnutá ako neprípustná. Medzitým 14. januára 2011 podal
generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol postúpený
Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“). Listom krajskej
prokuratúry č. k. Kc 17/11-4 z 15. marca 2011 bol síce vyrozumený o spôsobe vybavenia
podnetu, ale keďže mal na vec iný názor, podnet zopakoval 6. apríla 2011. Opakovaný
podnet síce prešetrila priamo generálna prokuratúra, avšak podľa jeho názoru nedostatočne,
keďže listom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 258/11-8 z 19. mája 2011 doručeným
sťažovateľovi 25. mája 2011 bol opakovaný podnet odmietnutý. To je dôvod, pre ktorý
podáva teraz opätovne sťažnosť ústavnému súdu. Je presvedčený, že mu bola odopretá iná
právna ochrana a zabránilo sa mu v prístupe k dovolaciemu súdu nepodaním mimoriadneho
dovolania, aj keď bol na to dôvod. Je presvedčený, že dovolanie, ktoré sám podal, je
neplnohodnotné, keďže v ňom mohol uplatniť iba vady konania podľa § 237 Občianskeho
súdneho poriadku. Nemohol teda zabezpečiť si dovolaním plnú ochranu svojich práv, ktorá
by sa dotýkala aj iných vecných nezákonností. Takúto plnú ochranu mu môže zabezpečiť
iba mimoriadne dovolanie.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod
sp. zn. VI/2 Pz 258/11. Požaduje ďalej priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia
33 000 €. Zároveň žiada aj náhradu trov konania.
Z listu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 258/11-8 z 19. mája 2011 vyplýva, že
nezistila dôvody na zmenu stanoviska, ktoré sťažovateľovi oznámila krajská prokuratúra
listom z 15. marca 2011. Z opakovaného podnetu vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí
so stanoviskom krajskej prokuratúry, pričom zastáva názor, že ochranu jeho práv je možné
dosiahnuť jedine podaním mimoriadneho dovolania. Tento názor je jednoznačne nesprávny,
keďže dovolanie, ktoré sťažovateľ sám podal, je právnym prostriedkom umožňujúcim
zabezpečiť ochranu jeho práv za predpokladu, že je vecne dôvodné. Mimoriadne dovolanie
sa okrem splnenia iných podmienok ustanovených v zákone uplatňuje iba vtedy, ak ochranu
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu už nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V predmetnej veci o takýto prípad nejde,
pretože sťažovateľ podal „riadne dovolanie“.
Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 49/2011 vyplýva, že uznesením č. k.
II. ÚS 49/2011-7 zo 17. februára 2011 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná
sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. novembra 2010.
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na subsidiárny charakter právomoci ústavného
súdu má prednosť podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku, keďže podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého všeobecné súdy
neprávom považovali jeho návrh na obnovu konania za oneskorene podaný a v dôsledku
takéhoto nesprávneho právneho názoru sa vecnou podstatou jeho návrhu vôbec nezaoberali.
Sťažovateľ teda vlastne tvrdil, že sa mu postupom všeobecných súdov odňala možnosť
konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Argumentáciu uvedenú v liste generálnej prokuratúry považuje ústavný súd za
dostatočnú a presvedčivú. Ani sťažovateľ totiž nepopiera, že 10. februára 2011 podal proti
uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 237
Občianskeho súdneho poriadku. Za takéhoto stavu sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mu bol osobne k dispozícii. Zároveň to znamená, že ochranu jeho práv
bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, čo vylučuje podanie mimoriadneho
dovolania (§ 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľov argument, podľa ktorého dovolanie v zmysle § 237 Občianskeho
súdneho poriadku nie je plnohodnotné, pretože umožňuje uplatniť iba dovolacie dôvody
zmätočnosti podľa tohto ustanovenia [nie teda aj ďalšie dôvody dovolania podľa § 241
ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku], je vo všeobecnej rovine
akceptovateľný, ale v danom konkrétnom prípade neobstojí. Všeobecné súdy sa totiž
vecnou podstatou návrhu sťažovateľa na obnovu konania vôbec nezaoberali, pretože dospeli
k presvedčeniu, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene, a ako taký ho aj
zamietli. Takáto procesná situácia zakladá jednak prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a zároveň vykazuje znaky iba dovolacieho dôvodu
podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Inými slovami, v prípade
nevyhovenia návrhu pre jeho oneskorenosť prichádza do úvahy spravidla iba dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je uplatniteľný aj
v rámci tzv. neplnohodnotného dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Možno zhrnúť, že závery generálnej prokuratúry nie sú v žiadnom prípade ani
arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do
týchto záverov zasiahol.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011