Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 299/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 v spojení

s a , ako aj , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 258/11 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

v spojení s a (ďalej len „“), ako aj ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 258/11. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

31. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 5. mája 2010 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu

konania z dôvodu, že bol podaný oneskorene. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2010 bolo uznesenie okresného

súdu potvrdené, keďže aj podľa jeho názoru bol návrh sťažovateľa na obnovu konania

podaný oneskorene. O obnovu konania sa sťažovateľ snažil na základe rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. júna 2002. Jeho snaha však nebola úspešná. Preto

10. februára 2011 podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzoval z ustanovenia . Ešte predtým – 26. januára

2011 podal aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorá však bola uznesením č. k. -7

zo 17. februára 2011 odmietnutá ako neprípustná. Medzitým 14. januára 2011 podal

generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol postúpený

Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“). Listom krajskej

prokuratúry č. k. -4 z 15. marca 2011 bol síce vyrozumený o spôsobe vybavenia

podnetu, ale keďže mal na vec iný názor, podnet zopakoval 6. apríla 2011. Opakovaný

podnet síce prešetrila priamo generálna prokuratúra, avšak podľa jeho názoru nedostatočne,

keďže listom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 258/11-8 z 19. mája 2011 doručeným

sťažovateľovi 25. mája 2011 bol opakovaný podnet odmietnutý. To je dôvod, pre ktorý

podáva teraz opätovne sťažnosť ústavnému súdu. Je presvedčený, že mu bola odopretá iná

právna ochrana a zabránilo sa mu v prístupe k dovolaciemu súdu nepodaním mimoriadneho

dovolania, aj keď bol na to dôvod. Je presvedčený, že dovolanie, ktoré sám podal, je

neplnohodnotné, keďže v ňom mohol uplatniť iba vady konania podľa § 237 Občianskeho

súdneho poriadku. Nemohol teda zabezpečiť si dovolaním plnú ochranu svojich práv, ktorá

by sa dotýkala aj iných vecných nezákonností. Takúto plnú ochranu mu môže zabezpečiť

iba mimoriadne dovolanie.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod

sp. zn. VI/2 Pz 258/11. Požaduje ďalej priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia

33 000 €. Zároveň žiada aj náhradu trov konania.

Z listu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 258/11-8 z 19. mája 2011 vyplýva, že

nezistila dôvody na zmenu stanoviska, ktoré sťažovateľovi oznámila krajská prokuratúra

listom z 15. marca 2011. Z opakovaného podnetu vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí

so stanoviskom krajskej prokuratúry, pričom zastáva názor, že ochranu jeho práv je možné

dosiahnuť jedine podaním mimoriadneho dovolania. Tento názor je jednoznačne nesprávny,

keďže dovolanie, ktoré sťažovateľ sám podal, je právnym prostriedkom umožňujúcim

zabezpečiť ochranu jeho práv za predpokladu, že je vecne dôvodné. Mimoriadne dovolanie

sa okrem splnenia iných podmienok ustanovených v zákone uplatňuje iba vtedy, ak ochranu

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu už nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V predmetnej veci o takýto prípad nejde,

pretože sťažovateľ podal „riadne dovolanie“.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že uznesením č. k.

-7 zo 17. februára 2011 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná

sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na subsidiárny charakter právomoci ústavného

súdu má prednosť podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, keďže podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého všeobecné súdy

neprávom považovali jeho návrh na obnovu konania za oneskorene podaný a v dôsledku

takéhoto nesprávneho právneho názoru sa vecnou podstatou jeho návrhu vôbec nezaoberali.

Sťažovateľ teda vlastne tvrdil, že sa mu postupom všeobecných súdov odňala možnosť

konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Argumentáciu uvedenú v liste generálnej prokuratúry považuje ústavný súd za

dostatočnú a presvedčivú. Ani sťažovateľ totiž nepopiera, že 10. februára 2011 podal proti

uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 237

. Za takéhoto stavu sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mu bol osobne k dispozícii. Zároveň to znamená, že ochranu jeho práv

bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, čo vylučuje podanie mimoriadneho

dovolania ( ).

Sťažovateľov argument, podľa ktorého dovolanie v zmysle § 237 Občianskeho

súdneho poriadku nie je plnohodnotné, pretože umožňuje uplatniť iba dovolacie dôvody

zmätočnosti podľa tohto ustanovenia [nie teda aj ďalšie dôvody dovolania podľa § 241

ods. 2 písm. b) a c) ], je vo všeobecnej rovine

akceptovateľný, ale v danom konkrétnom prípade neobstojí. Všeobecné súdy sa totiž

vecnou podstatou návrhu sťažovateľa na obnovu konania vôbec nezaoberali, pretože dospeli

k presvedčeniu, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene, a ako taký ho aj

zamietli. Takáto procesná situácia zakladá jednak prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) a zároveň vykazuje znaky iba dovolacieho dôvodu

podľa . Inými slovami, v prípade

nevyhovenia návrhu pre jeho oneskorenosť prichádza do úvahy spravidla iba dovolací

dôvod podľa , ktorý je uplatniteľný aj

v rámci tzv. neplnohodnotného dovolania podľa .

Možno zhrnúť, že závery generálnej prokuratúry nie sú v žiadnom prípade ani

arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do

týchto záverov zasiahol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011