Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 298/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť X. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3

, ako aj práva na slobodu podľa , 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom

Pezinok pod sp. zn. 5/2011 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť X. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011

doručená sťažnosť X. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 3

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným

súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5/2011 a Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 19. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 26. februára 2011 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie za to, že mal zadovažovať od bližšie neustálenej osoby

heroín a tento prechovávať na rôznych bližšie nestotožnených miestach. Heroín mal byť

údajne nájdený v igelitovom vrecúšku počas domovej prehliadky v byte, ktorého

užívateľom bol tak sťažovateľ, ako aj ďalší obvinený A.

Uznesením okresného súdu č. k. 5/2011-40 z 28. februára 2011 bol sťažovateľ

spolu aj s ďalšími dvomi obvinenými K. a A. vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Ďalším výrokom podľa a

nebol prijatý písomný sľub a ani záruka dôveryhodnej osoby u sťažovateľa a K.

Počas rozhodovania okresného súdu bola pred pojednávacou miestnosťou po celý čas

prítomná dôveryhodná osoba (manželka sťažovateľa), ktorá ponúkala za nahradenie väzby

záruku. Napriek tomu však okresným súdom vypočutá nebola. Ďalej okresný súd v čase

rozhodovania nemal k dispozícii celý spisový materiál, pretože absentovala časť spisu

týkajúca sa údajne vykonaných odposluchov realizovaných použitím informačno-

technických prostriedkov. Napokon nebolo preukázané, že by obsah igelitového vrecúška

patril sťažovateľovi, a to tým menej, že A. pri svojom výsluchu okresným súdom

28. februára 2011 uviedol, že drogy nájdené v byte sú jeho, pričom sťažovateľ o nich

nevedel.

Sťažovateľ 3. marca 2011 podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. marca

2011 bola sťažnosť zamietnutá.

Obhajca sťažovateľa sa listom z 9. marca 2011 bezúspešne domáhal účasti na konaní

vedenom krajským súdom. Manželka sťažovateľa sa aj v čase rozhodovania krajského súdu

zdržiavala v budove súdu pred pojednávacou miestnosťou, avšak krajský súd jej účasť

nepripustil a jej vypočutie nepovažoval za potrebné.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov a dohovoru došlo

viacerými skutočnosťami:

a) Nebolo preukázané, že obsah igelitového vrecúška patril sťažovateľovi, pričom A.

potvrdzoval v tomto smere obhajobu sťažovateľa.

b) Okresný súd rozhodol o vzatí do väzby bez toho, aby vypočul manželku

sťažovateľa ako dôveryhodnú osobu ponúkajúcu záruku za nahradenie väzby. Rovnakého

pochybenia sa dopustil aj krajský súd.

c) Okresný súd rozhodoval i napriek tomu, že nemal k dispozícii celý spisový

materiál, pretože absentovala časť spisu s údajne vykonanými odposluchmi.

d) Návrh prokurátora na vzatie do väzby nebol okresnému súdu doručený v rámci

lehoty 48 hodín.

Vzhľadom na vytýkané pochybenia treba považovať postup a závery všeobecných

súdov za arbitrárne.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

5/2011 a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby uznesenie okresného

súdu z 28. februára 2011 a uznesenie krajského súdu z 10. marca 2011 boli zrušené.

Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5/2011-40 z 28. februára 2011 vyplýva, že

sťažovateľ, K. a A. boli podľa vzatí do väzby, ktorá

v prípade sťažovateľa začala jeho zadržaním 25. februára 2011 o 16.00 h. Pokiaľ sťažovateľ

ponúkol záruku svojej manželky ako alternatívu k väzbe, nebolo možné to akceptovať.

Sťažovateľ nežije s manželkou v spoločnej domácnosti a hoci sú v kontakte, manželka by

nedokázala svojím prípadným vplyvom pôsobiť na sťažovateľa tak, aby sa nedostal do

podozrenia z manipulovania s drogami. Ak teda nemala manželka sťažovateľa žiadny

pozitívny vplyv na sťažovateľa pred jeho zadržaním, nemožno predpokladať, že by ho mala

následne po prípadnom prepustení na slobodu. Preto nebol akceptovaný návrh na vypočutie

manželky sťažovateľa.

Zo sťažnosti z 3. marca 2011 spísanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. 5/2011 z 28. februára 2011 vyplýva, že sa v ňom namietalo

jednak rozhodovanie miestne nepríslušným súdom (táto námietka nie je obsahom sťažnosti

podanej ústavnému súdu), ďalej skutočnosť, že nájdený heroín nepatril sťažovateľovi a on

o jeho prítomnosti v byte ani nevedel, potom neúplnosť spisového materiálu predloženého

okresnému súdu a napokon neprijatie písomného sľubu a záruky dôveryhodnej osoby.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2011 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, K. a A. proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

5/2011 z 28. februára 2011, pričom podľa dátumovej pečiatky uznesenie bolo doručené

23. marca 2011. Proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice

zahlásili sťažnosť všetci traja obvinení, pričom sťažnosť K. bola aj písomne zdôvodnená

prostredníctvom obhajcu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne,

keď dospel k záveru, že väzba je nutná. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok,

pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje

dôvodné podozrenie, že ho spáchali obvinení. Nemožno prehliadnuť, že vo vozidle

riadenom K. bol zaistený kokaín v množstve zodpovedajúcom minimálne 300

jednorázovým dávkam a v byte, kde sa zdržiavali sťažovateľ a A., bol zaistený heroín

zodpovedajúci minimálne 60 dávkam. Bola zistená tiež látka používaná na riedenie drog

a u všetkých troch obvinených sa zistili na rukách pozitívne stery na prítomnosť omamných

látok. Nepriamymi dôkazmi sú i prepisy telefonických hovorov, ktoré tvoria súčasť

spisového materiálu a s ktorými sa krajský súd oboznámil. Pri rozhodovaní o väzbe

postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený skutok spáchal. Čo sa týka tzv.

preventívneho dôvodu väzby podľa , obvinení

neboli dosiaľ trestne stíhaní. Sťažovateľ nie je trvalo zamestnaný, pomáha prevádzkovať

bufet svojej manželke. Nájdené množstvo drogy odôvodňuje podozrenie, že obvinení

s najväčším stupňom pravdepodobnosti môžu pôsobiť ako díleri drog. Je tu preto konkrétna

obava (pravdepodobnosť), že by v prípade ponechania na slobode mohli v páchaní trestnej

činnosti pokračovať s poukazom aj na skutočnosť, že sú bez trvalých finančných príjmov,

čo by mohli kompenzovať trestnou činnosťou. Správne je aj zamietnutie nahradenia väzby

zárukou manželky sťažovateľa. Aj podľa krajského súdu vzhľadom na dôvody, pre ktoré

bola preventívna väzba uvalená, ako aj na odôvodnenie okresného súdu nie je nahradenie

väzby ponúknutou zárukou možné. Krajský súd konal a rozhodol v intenciách ustanovenia

na neverejnom zasadnutí. Napriek tomu, že obvinení

žiadali o vypočutie pred krajským súdom, konalo sa v ich neprítomnosti. Je totiž na zvážení

súdu, či obvineného na neverejné zasadnutie predvolá. V posudzovanom prípade krajský

súd nepovažoval za potrebné obvinených a ich obhajcov vypočuť. Sťažovateľ bol vypočutý

okresným súdom za prítomnosti obhajcu a tlmočníčky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. 5/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti

uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v opravnom

konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ

využil právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietok uvedených v bode a) – c) treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej bola

preukázaná potrebná miera podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, za ktorý

mu bolo vznesené obvinenie, je dostatočná a presvedčivá v danom štádiu veci. Opiera sa

o drogy nájdené v byte používanom aj sťažovateľom, výsledky analýzy steru z ruky

sťažovateľa preukazujúce prítomnosť omamnej látky, ako aj o prepisy záznamov

z odposluchov telefonických rozhovorov. Tieto vecné dôkazy zatiaľ prevažujú nad tvrdením

sťažovateľa a A., podľa ktorých nájdená látka sťažovateľovi nepatrila a ten o nej ani

nevedel. Závery krajského súdu v uvedenom smere rozhodne nie sú preto arbitrárne, ale ani

zjavne neodôvodnené.

Za presvedčivú považuje ústavný súd aj argumentáciu vysvetľujúcu, prečo nebolo

potrebné vypočuť manželku sťažovateľa, ktorá ponúkla záruku. Vzhľadom na dôvody

vzatia do väzby, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ s manželkou nežijú v spoločnej

domácnosti, neprichádzala takáto záruka vôbec do úvahy, a preto ani nebolo potrebné

manželku sťažovateľa vypočuť.

Zjavne neopodstatnená je napokon aj námietka, podľa ktorej okresný súd nemal

k dispozícii úplný spisový materiál, keďže z neho chýbali odposluchy telefonických

hovorov. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že v opravnom konaní mal už krajský súd

k dispozícii aj túto časť vyšetrovacieho spisu. To znamená, že pochybenie, ku ktorému

došlo v prvostupňovom konaní, bolo napravené v opravnom konaní o sťažnosti. Tým bola

poskytnutá ochrana označenému právu sťažovateľa.

Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky uvedenej v bode d) treba považovať za

neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ spochybňuje dodržanie lehoty 48 hodín na predloženie návrhu na vzatie

do väzby počítanej od momentu jeho zadržania s tým, že pre nedodržanie tejto lehoty mal

byť okresným súdom prepustený zo zadržania.

Treba konštatovať, že nedodržaním 48 hodinovej lehoty zadržania sa sťažovateľ

nebránil ani v konaní vedenom okresným súdom, ale ani v konaní vedenom krajským

súdom. Túto námietku uplatnil prvýkrát až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Citované ustanovenie tiež vyjadruje princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu, keďže prednosť má ochrana pred všeobecnými

súdmi. Ochrana zo strany ústavného súdu prichádza do úvahy až po vyčerpaní opravných

prostriedkov či iných právnych prostriedkov účinne zákonom poskytovaných, pokiaľ je

dotknutá osoba oprávnená na ich použitie podľa osobitných predpisov.

Z formálneho hľadiska vzaté sťažovateľ zákonom poskytovaný opravný prostriedok

využil, lebo podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Z materiálneho hľadiska vzaté

však ani v konaní vedenom okresným súdom, ale ani v konaní vedenom krajským súdom

námietku nedodržania 48 hodinovej lehoty neuplatnil, a preto v skutočnosti opravný

prostriedok daný zákonom účinným spôsobom nevyužil. To zakladá neprípustnosť tejto

časti sťažnosti.

Sťažovateľ v konaní vedenom ústavným súdom ani len netvrdil (tým menej

preukazoval), že v účinnom vyčerpaní opravného prostriedku mu bránil dôvod hodný

osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný

postup podľa .

Napokon ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa konštatovania krajského

súdu sťažovateľ síce podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť priamo do zápisnice

okresného súdu, a to po vyhlásení jeho uznesenia, avšak písomné dôvody podanej sťažnosti

nepredložil (tieto mal predložiť iba K.). V rozpore s týmto konštatovaním však sťažovateľ

tvrdí, že písomnú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom svojho

obhajcu 3. marca 2011, pričom kópiu sťažnosti aj predložil ústavnému súdu. Ide o závažnú

nezrovnalosť, avšak vzhľadom na skutočnosť, že takéto pochybenie zo strany krajského

súdu sťažovateľ v konaní vedenom ústavným súdom nenamietal, nie je ani možné

a potrebné sa uvedenou okolnosťou bližšie zaoberať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011