Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 294/2011
PDF · 259 KB
No categories available
II. ÚS 294/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. U., P., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Prievidza v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a ČVS: ORP-
936/PD-PD-2011 a postupom Okresnej prokuratúry Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011
doručená sťažnosť P. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza
(ďalej len „OR PZ“) v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a ČVS:
ORP-936/PD-PD-2011 a postupom Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „okresná
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 9. decembra 2006 podal trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa, na základe ktorého OR PZ uznesením ČVS: ORP-
2748/1-OSV-PD-2006 z 26. januára 2007 začalo podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné
stíhanie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému
priestoru podľa § 218 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením OR PZ vydaným 28. marca 2007 bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zastavené, lebo skutok, pre ktorý bolo začaté, nie je trestným
činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ riadny
opravný prostriedok (sťažnosť) nevyužil.
Sťažovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne 4. januára 2011 podal okresnej
prokuratúre ďalšie trestné oznámenie, ktoré bolo 18. februára 2011 doručené na vybavenie
OR PZ. Vzhľadom na zistenie, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup
podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, OR PZ uznesením ČVS: ORP-936/PD-PD-2001
z 18. marca 2011 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu krádeže podľa
§ 212 ods. 1 Trestného zákona odmietlo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Proti tomuto rozhodnutiu OR PZ podala zástupkyňa sťažovateľa sťažnosť, o ktorej
okresná prokuratúra rozhodla uznesením č. k. 1 Pn 2/11-9 zo 6. apríla 2011 tak, že ju podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.
Podľa názoru sťažovateľa «odmietnutie dôsledného prešetrenia... 1. a 2. trestného
oznámenia OR PZ a „konečné“ zamietnutie sťažnosti na uzn. poverenej príslušníčky PZ...
prokurátorom OP zo dňa 6. 4. 20011 je v rozpore s ústavnými právami sťažovateľa v zm.
čl. 127 ods. 1, 2 úst.»
Sťažovateľ ďalej uvádza: «Vo veci 1. trestného oznámenia... poverený príslušník...
konal v zmysle zákona, no nesprávne vyhodnotil skutkový stav a trestné stíhanie zastavil;
Prokuratúra – ochrankyňa práva – bola nečinná.
Vo veci 2. trestného oznámenia poverená príslušn. obvodu odd. PZ zástupkyňu
sťažovateľa síce predvolá, spíše s ňou „zápisnicu“, aj dokonca „založí“ do spisu, čo
zástupkyňa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne prinesie napísané – VYJADRENIA ku všetkým
„dôkazom“... z predchádzajúceho konania..., no doslova ich ignoruje; výsledkom jej
„práce“ je uznesenie, ktoré vytvorila na základe vyšetrovania svojho kolegu... trestné
oznámenie odmieta, skôr ako by začala svoju úradnú povinnosť – dôsledne vyšetriť 2.
podanie sťažovateľa. V tomto bola absolútne nečinná. Prokuratúra bola činná v tom zmysle,
že zamietla sťažnosť sťažovateľa na uznesenie...
...OP v Priev. však vlastnícke právo sťažovateľa vo veci 1. ani 2. trestného
oznámenia neochránila...
Orgánom činným v trestnom konaní a prokuratúre nebol predložený zo strany L.,
spol. s r. o. jediný relevantný dôkaz..., ktorým by spol. vyvrátila, že násilná výmena
zámkov... sa udialo legálnou cestou, resp. nebolo protizákonné. Predložené „dôkazy“... sú
irelevantné k meritu sťažovateľovho trestného oznámenia...
Sťažovateľovo právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným (aj nevykonávaným)
dôkazom nebolo AKCEPTOVNÉ.
Tvrdenie prokurátora..., že „vysťahovaním veci patriacich P. U. nebol spáchaný
prečin krádeže, nakoľko v konaní osôb, ktoré predmetné veci vysťahovali absentuje
subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu krádeže spočívajúca v úmysle si
cudzie veci prisvojiť...“ je viac ako odvážne – nenáležité – nespravodlivé a neprofesionálne.
Stotožnil sa... s polopravdami a klamstvami právn. zástup. bývalého prenajímateľa... Lži
právnej zástupkyne orgány činné v trestnom konaní mohli jednoznačne dokázať, alebo
vyvrátiť. Neurobili to...
Prokuratúra, resp. polícia zmarila právo sťažovateľa na ochranu proti tomu, kto
nezákonne už 54 mesiacov drží sťažovateľov majetok. Sťažovateľ z tohto dôvodu nemôže
svoje vlastníctvo držať, disponovať s ním ani brať z neho úžitky...».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Okresná prokuratúra v Prievidzi v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Pn 2/11-5 (a Obvodné oddelenie Policajného zboru v Prievidzi v konaní
vedenom pod sp. zn. ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a pod sp. zn. ORP-936/PD-PD-2011)
a) porušili právo P. U., aby sa jeho vec prerokovala spravodlivo zaručené v čl. 46 –
50 ústavy a bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
b) porušili právo P. U. na ochranu vlastníckeho práva, zaručeného v čl. 11 ods. 1
Listiny ZPaS
c) porušili právo P. U. na pokojné užívanie majetku, zaručené v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ĽP a ZS...“.
Zároveň sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 2/11-9 zo 6. apríla 2011 a prikázal jej „konať tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu práva na spravodlivý proces, aby i bez ďalších návrhov sťažovateľa vec bola
čo najrýchlejšie vyšetrená a rozhodnutá“.
Napokon sťažovateľ navrhol ústavnému súdu priznať mu finančné zadosťučinenie
v sume 54 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základných
práv zaručených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
postupom OR PZ v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a pod
ČVS: ORP-936/PD-PD-2011 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa
v konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ústavný súd konštatuje,
že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je podaná oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojich práv
postupom OR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ktoré,
ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, bolo skončené vydaním uznesenia OR PZ
z 28. marca 2007. Týmto rozhodnutím bolo trestné stíhanie pre prečin neoprávneného
zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru zastavené. Riadny opravný
prostriedok proti tomuto rozhodnutiu podaný nebol. Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť
o tom, že sťažovateľ už od roku 2007 mal vedomosť o prípadnom porušení jeho základných
práv postupom, resp. rozhodnutím OR PZ. Sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až
8. júna 2011 (podaná na poštovú prepravu 6. júna 2011). Je teda zrejmé, že od skončenia
namietaného konania OR PZ do podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula
lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.
2. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľa
postupom OR PZ v rámci konania o v poradí druhom trestnom oznámení, t. j. v rámci
konania vedeného pod ČVS: ORP-936/PD-PD-2011 je potrebné konštatovať, že v tejto časti
je sťažnosť neprípustná. Proti uzneseniu OR PZ z 18. marca 2011 sťažovateľ mal možnosť
využiť jemu dostupný riadny opravný prostriedok, podaním ktorého bolo v právomoci,
ale zároveň aj povinnosťou okresnej prokuratúry poskytnúť ochranu základným právam
sťažovateľa, pokiaľ by dospela k záveru, že k ich porušeniu postupom alebo rozhodnutím
OR PZ skutočne došlo.
Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že
každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu OR PZ z 18. marca 2011 v konečnom
dôsledku tento prostriedok nápravy využil, podal sťažnosť proti uzneseniu OR PZ, ktorým
bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté, a jeho námietkami sa zaoberala okresná
prokuratúra vykonávajúca dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného
stíhania.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených mu
ústavou a listinou, resp. práv zaručených mu dodatkovým protokolom postupom OR PZ
alebo jeho rozhodnutím Trestný poriadok zakladá právomoc príslušnej prokuratúry, čo
vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.
Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv uplatnením
právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
OR PZ odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
3. Podľa názoru ústavného súdu aj časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta
porušenie označených základných práv napadnutým postupom okresnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej rozhodnutím zo 6. apríla 2011, je neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie
ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,
pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že
nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej
republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože
takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen
preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona
o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických
prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú
sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,
ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS
53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06, IV. ÚS 126/07). Podnet (opakovaný
podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať,
vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet
a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať
preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry v predmetnej veci.
Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom
na právomoc prokurátora vyššej inštancie záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych
opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na
základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej
prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľ pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal proti napadnutému uzneseniu okresnej
prokuratúry iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo
slobôd účinne poskytoval a poskytuje. A ak by tak aj urobil, v sťažnosti podanej ústavnému
súdu prípadné vybavenie jeho podnetu nenamietal.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu
práva účinne poskytuje, v danom prípade podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona
o prokuratúre. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ v sťažnosti zvlášť
zvýraznil, má ústavný súd potrebu uviesť, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh,
ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že všetky namietané konania, t. j. tak
konanie vedené OR PZ, ako aj konanie vedené okresnou prokuratúrou boli skončené
najneskôr 6. apríla 2011.
Sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená
8. júna 2011, teda evidentne potom, ako boli namietané konania skončené. Takže v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu orgány činné v trestnom konaní nemohli ovplyvniť
plynulosť priebehu už skončených konaní, a teda ani porušiť označené základné právo
sťažovateľa, pretože zastavením konania (v prípade konania OR PZ vedeného pod
ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006), resp. zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu, ktorým
bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, orgány činné v trestnom konaní (v konaní
pred začatím trestného stíhania) vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v označenom konaní. Ďalšie úkony alebo
postupy už orgány v tomto štádiu nemohli vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha orgánov činných
v trestnom konaní (OR PZ a okresnej prokuratúry) pri odstraňovaní právnej neistoty
skončila vydaním rozhodnutia, ktorým bola vec skončená, pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov poškodeným v trestnom konaní ústavný súd poznamenáva, že
účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom
a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to
prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto
konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko
z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych
práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia
základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté
trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06,
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného
konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,
ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho
záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3
Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť
škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného
vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody
voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.
Vo vzťahu k postupu namietanému konaniu orgánov činných v trestnom konaní je
potrebné konštatovať, že v napadnutom konaní nebolo žiadnej konkrétnej osobe vznesené
obvinenie a v druhom namietanom konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-936/PD-PD-
2001 dokonca nebolo ani začaté trestné stíhanie. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd
pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľ ako
poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej
osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,
III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému
v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi
svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných
prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení
obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).
Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že
sťažovateľ ako prípadný poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia
obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov, sťažnosť mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V konečnom dôsledku ústavný súd poznamenáva, že konanie o prvom trestnom
oznámení sťažovateľa trvalo o niečo viac ako 3 mesiace (od 9. decembra 2006 do 28. marca
2007) podobne ako konanie o v poradí druhom trestnom oznámení (od 4. januára 2011 do
6. apríla 2011). Už len samotná dĺžka týchto konaní vypovedá o tom, že v týchto konaniach
nemohlo dôjsť k takým kvalifikovaným prieťahom, ktoré by boli spôsobilé vyvolať
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto súvislosti
zjavne neopodstatnená.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie okresnej prokuratúry
zo 6. apríla 2011, prikázať okresnej prokuratúre konať vo veci, priznať mu finančné
zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011