Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 294/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. U., P., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , , , a , základného

práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Prievidza v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a ČVS: ORP-

936/PD-PD-2011 a postupom Okresnej prokuratúry Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením zo 6. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011

doručená sťažnosť P. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

zaručených v , , , a (ďalej len

„ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza

(ďalej len „OR PZ“) v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a ČVS:

ORP-936/PD-PD-2011 a postupom Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „okresná

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením zo 6. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 9. decembra 2006 podal trestné

oznámenie na neznámeho páchateľa, na základe ktorého OR PZ uznesením ČVS: ORP-

2748/1-OSV-PD-2006 z 26. januára 2007 začalo podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) trestné

stíhanie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému

priestoru podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Uznesením OR PZ vydaným 28. marca 2007 bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1

písm. b) zastavené, lebo skutok, pre ktorý bolo začaté, nie je trestným

činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ riadny

opravný prostriedok (sťažnosť) nevyužil.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne 4. januára 2011 podal okresnej

prokuratúre ďalšie trestné oznámenie, ktoré bolo 18. februára 2011 doručené na vybavenie

OR PZ. Vzhľadom na zistenie, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup

podľa , OR PZ uznesením ČVS: ORP-936/PD-PD-2001

z 18. marca 2011 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu krádeže podľa

odmietlo podľa .

Proti tomuto rozhodnutiu OR PZ podala zástupkyňa sťažovateľa sťažnosť, o ktorej

okresná prokuratúra rozhodla uznesením č. k. -9 zo 6. apríla 2011 tak, že ju podľa

zamietla ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa «odmietnutie dôsledného prešetrenia... 1. a 2. trestného

oznámenia OR PZ a „konečné“ zamietnutie sťažnosti na uzn. poverenej príslušníčky PZ...

prokurátorom OP zo dňa 6. 4. 20011 je v rozpore s ústavnými právami sťažovateľa v zm.

čl. 127 ods. 1, 2 úst.»

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Vo veci 1. trestného oznámenia... poverený príslušník...

konal v zmysle zákona, no nesprávne vyhodnotil skutkový stav a trestné stíhanie zastavil;

Prokuratúra – ochrankyňa práva – bola nečinná.

Vo veci 2. trestného oznámenia poverená príslušn. obvodu odd. PZ zástupkyňu

sťažovateľa síce predvolá, spíše s ňou „zápisnicu“, aj dokonca „založí“ do spisu, čo

zástupkyňa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne prinesie napísané – VYJADRENIA ku všetkým

„dôkazom“... z predchádzajúceho konania..., no doslova ich ignoruje; výsledkom jej

„práce“ je uznesenie, ktoré vytvorila na základe vyšetrovania svojho kolegu... trestné

oznámenie odmieta, skôr ako by začala svoju úradnú povinnosť – dôsledne vyšetriť 2.

podanie sťažovateľa. V tomto bola absolútne nečinná. Prokuratúra bola činná v tom zmysle,

že zamietla sťažnosť sťažovateľa na uznesenie...

...OP v Priev. však vlastnícke právo sťažovateľa vo veci 1. ani 2. trestného

oznámenia neochránila...

Orgánom činným v trestnom konaní a prokuratúre nebol predložený zo strany L.,

spol. s r. o. jediný relevantný dôkaz..., ktorým by spol. vyvrátila, že násilná výmena

zámkov... sa udialo legálnou cestou, resp. nebolo protizákonné. Predložené „dôkazy“... sú

irelevantné k meritu sťažovateľovho trestného oznámenia...

Sťažovateľovo právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným (aj nevykonávaným)

dôkazom nebolo AKCEPTOVNÉ.

Tvrdenie prokurátora..., že „vysťahovaním veci patriacich P. U. nebol spáchaný

prečin krádeže, nakoľko v konaní osôb, ktoré predmetné veci vysťahovali absentuje

subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu krádeže spočívajúca v úmysle si

cudzie veci prisvojiť...“ je viac ako odvážne – nenáležité – nespravodlivé a neprofesionálne.

Stotožnil sa... s polopravdami a klamstvami právn. zástup. bývalého prenajímateľa... Lži

právnej zástupkyne orgány činné v trestnom konaní mohli jednoznačne dokázať, alebo

vyvrátiť. Neurobili to...

Prokuratúra, resp. polícia zmarila právo sťažovateľa na ochranu proti tomu, kto

nezákonne už 54 mesiacov drží sťažovateľov majetok. Sťažovateľ z tohto dôvodu nemôže

svoje vlastníctvo držať, disponovať s ním ani brať z neho úžitky...».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Okresná prokuratúra v Prievidzi v konaní vedenom

pod sp. zn. -5 (a Obvodné oddelenie Policajného zboru v Prievidzi v konaní

vedenom pod sp. zn. ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a pod sp. zn. ORP-936/PD-PD-2011)

a) porušili právo P. U., aby sa jeho vec prerokovala spravodlivo zaručené v čl. 46 –

50 a bez zbytočných prieťahov, zaručené v SR

b) porušili právo P. U. na ochranu vlastníckeho práva, zaručeného v čl. 11 ods. 1

Listiny ZPaS

c) porušili právo P. U. na pokojné užívanie majetku, zaručené v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ĽP a ZS...“.

Zároveň sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresnej

prokuratúry č. k. -9 zo 6. apríla 2011 a prikázal jej „konať tak, aby nedochádzalo

k porušovaniu práva na spravodlivý proces, aby i bez ďalších návrhov sťažovateľa vec bola

čo najrýchlejšie vyšetrená a rozhodnutá“.

Napokon sťažovateľ navrhol ústavnému súdu priznať mu finančné zadosťučinenie

v sume 54 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základných

práv zaručených v až , základného práva vlastniť majetok zaručeného

v čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

postupom OR PZ v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a pod

ČVS: ORP-936/PD-PD-2011 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod

sp. zn. a jej uznesením zo 6. apríla 2011.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa

v konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojich práv

postupom OR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ktoré,

ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, bolo skončené vydaním uznesenia OR PZ

z 28. marca 2007. Týmto rozhodnutím bolo trestné stíhanie pre prečin neoprávneného

zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru zastavené. Riadny opravný

prostriedok proti tomuto rozhodnutiu podaný nebol. Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť

o tom, že sťažovateľ už od roku 2007 mal vedomosť o prípadnom porušení jeho základných

práv postupom, resp. rozhodnutím OR PZ. Sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až

8. júna 2011 (podaná na poštovú prepravu 6. júna 2011). Je teda zrejmé, že od skončenia

namietaného konania OR PZ do podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula

lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa aj ako podanú oneskorene.

2. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľa

postupom OR PZ v rámci konania o v poradí druhom trestnom oznámení, t. j. v rámci

konania vedeného pod ČVS: ORP-936/PD-PD-2011 je potrebné konštatovať, že v tejto časti

je sťažnosť neprípustná. Proti uzneseniu OR PZ z 18. marca 2011 sťažovateľ mal možnosť

využiť jemu dostupný riadny opravný prostriedok, podaním ktorého bolo v právomoci,

ale zároveň aj povinnosťou okresnej prokuratúry poskytnúť ochranu základným právam

sťažovateľa, pokiaľ by dospela k záveru, že k ich porušeniu postupom alebo rozhodnutím

OR PZ skutočne došlo.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že

každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.

, ).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu OR PZ z 18. marca 2011 v konečnom

dôsledku tento prostriedok nápravy využil, podal sťažnosť proti uzneseniu OR PZ, ktorým

bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté, a jeho námietkami sa zaoberala okresná

prokuratúra vykonávajúca dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného

stíhania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených mu

a listinou, resp. práv zaručených mu dodatkovým protokolom postupom OR PZ

alebo jeho rozhodnutím zakladá právomoc príslušnej prokuratúry, čo

vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv uplatnením

právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa príslušných

ustanovení , ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

OR PZ odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

3. Podľa názoru ústavného súdu aj časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie označených základných práv napadnutým postupom okresnej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej rozhodnutím zo 6. apríla 2011, je neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

To znamená, že sťažnosť podľa možno ústavnému súdu podať

spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť

neprípustná.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal

návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého

konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona

oprávnený.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie

ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,

pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona

o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený

v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa

rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť

s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že

nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej

republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože

takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen

preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona

o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických

prekážok zákonného postupu (m. m. , , ).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona

o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú

sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,

ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. , , , IV. ÚS

53/05, , , , ). Podnet (opakovaný

podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať,

vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet

a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať

preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry v predmetnej veci.

Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom

na právomoc prokurátora vyššej inštancie záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych

opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na

základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej

prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľ pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal proti napadnutému uzneseniu okresnej

prokuratúry iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo

slobôd účinne poskytoval a poskytuje. A ak by tak aj urobil, v sťažnosti podanej ústavnému

súdu prípadné vybavenie jeho podnetu nenamietal.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu

práva účinne poskytuje, v danom prípade podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona

o prokuratúre. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako

neprípustnú podľa .

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v , ktoré sťažovateľ v sťažnosti zvlášť

zvýraznil, má ústavný súd potrebu uviesť, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh,

ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.

, , , ).

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

, ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie

bez zbytočných prieťahov podľa len vtedy, ak bola sťažnosť na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že všetky namietané konania, t. j. tak

konanie vedené OR PZ, ako aj konanie vedené okresnou prokuratúrou boli skončené

najneskôr 6. apríla 2011.

Sťažnosť sťažovateľa podľa bola ústavnému súdu doručená

8. júna 2011, teda evidentne potom, ako boli namietané konania skončené. Takže v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu orgány činné v trestnom konaní nemohli ovplyvniť

plynulosť priebehu už skončených konaní, a teda ani porušiť označené základné právo

sťažovateľa, pretože zastavením konania (v prípade konania OR PZ vedeného pod

ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006), resp. zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu, ktorým

bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, orgány činné v trestnom konaní (v konaní

pred začatím trestného stíhania) vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony

na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v označenom konaní. Ďalšie úkony alebo

postupy už orgány v tomto štádiu nemohli vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať

so zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha orgánov činných

v trestnom konaní (OR PZ a okresnej prokuratúry) pri odstraňovaní právnej neistoty

skončila vydaním rozhodnutia, ktorým bola vec skončená, pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov poškodeným v trestnom konaní ústavný súd poznamenáva, že

účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom

a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci

účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto

základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom

alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do

účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní

veci účastníka (napr. ).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba

považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení .

Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to

prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto

konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu

k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. , )].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko

z 5. júla 2005 (sp. zn. ) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na

náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych

práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia

základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté

trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. ,

).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a teda rovnako základného práva podľa poškodeným v rámci trestného

konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,

ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho

záležitosti). Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3

je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť

škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného

vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody

voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu namietanému konaniu orgánov činných v trestnom konaní je

potrebné konštatovať, že v napadnutom konaní nebolo žiadnej konkrétnej osobe vznesené

obvinenie a v druhom namietanom konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-936/PD-PD-

2001 dokonca nebolo ani začaté trestné stíhanie. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd

pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľ ako

poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej

osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (napr. , ,

). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému

v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi

svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných

prieťahov má nárok v zmysle .

Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov podľa je preto uplatniteľné až po vznesení

obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. , ).

Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že

sťažovateľ ako prípadný poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia

obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov, sťažnosť mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

V konečnom dôsledku ústavný súd poznamenáva, že konanie o prvom trestnom

oznámení sťažovateľa trvalo o niečo viac ako 3 mesiace (od 9. decembra 2006 do 28. marca

2007) podobne ako konanie o v poradí druhom trestnom oznámení (od 4. januára 2011 do

6. apríla 2011). Už len samotná dĺžka týchto konaní vypovedá o tom, že v týchto konaniach

nemohlo dôjsť k takým kvalifikovaným prieťahom, ktoré by boli spôsobilé vyvolať

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v zmysle ustanovenia . Sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto súvislosti

zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie okresnej prokuratúry

zo 6. apríla 2011, prikázať okresnej prokuratúre konať vo veci, priznať mu finančné

zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011