Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 297/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe podľa a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So

17/2010 z 28. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «S. p. priznala rozhodnutím sp. zn.

520 529 3500 zo dňa 29. 06. 2009 sťažovateľovi starobný dôchodok vo výške 419,80 eur.

Rozhodnutím zo dňa 06. 07. 2009 rozhodla S. p. o tom, že od 29. 05. 2009 vypláca

sťažovateľovi starobný dôchodok vo výške 419,80 eur a súčasne mu od 14. 08. 2009 odníma

invalidný dôchodok.

Rozhodnutím rovnakej sp. zn. zo dňa 06. 08. 2009 bol sťažovateľovi zvýšený starobný

dôchodok na sumu 449 eur, pričom zvýšenie starobného dôchodku zdôvodnila započítaním

vymeriavacieho základu za obdobia, za ktoré v pôvodnom rozhodnutí vymeriavací základ

nebol započítaný.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu S. p. - ústredia zo dňa 06. 08. 2009 opravný

prostriedok na Krajský súd v Košiciach(...), rovnako ako proti predchádzajúcim

rozhodnutiam S. p. Sťažovateľ namietal v týchto opravných prostriedkoch, že jeho starobný

dôchodok priznaný napadnutými rozhodnutiami je nesprávne vypočítaný a je podstatne

nižší ako dôchodky jeho bývalých kolegov.

Na výzvu súdu sťažovateľ doplnil svoje opravné prostriedky podaním doručeným

súdu dňa 09. 10. 2009, pričom poukázal na to, že žiada zaradiť roky podľa prvších

predpisov o sociálnom zabezpečení odpracované v zamestnaniach zaradených do I. a II.

kategórie do rozhodujúceho obdobia a vyjadril nespokojnosť s tým, že mu boli do

rozhodujúceho obdobia započítané roky, keď bol poberateľom čiastočného invalidného

dôchodku (podľa predpisov platných od 01. 01. 2004 invalidného dôchodku).

Krajský súd(...) rozhodnutím sp. zn. -42 zo dňa 24. 11. 2009 potvrdil

vyššie uvedené rozhodnutia S. p. o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi a nepriznal

mu právo na náhradu trov konania. Dospel k záveru, že pokiaľ postupovala S. p. pri

vypočítaní starobného dôchodku sťažovateľa podľa , postupovala

správne, pretože starobný dôchodok vypočítaný podľa je pre

sťažovateľa výhodnejší, teda je vyšší.

Krajský súd(...) poukázal na to, že rozhodujúcim obdobím podľa platnej právnej

úpravy je obdobie určené podľa , a teda roky, od roku

2008 do roku 1984.

Obdobie pred rokom 1984 nemohlo byť podľa názoru Krajského súdu(...)

zohľadnené, práve so zreteľom na citované zákonné ustanovenie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ na Najvyšší súd(...) odvolanie. Poukázal

na to, že ak sa mu postupom podľa ustanovenia

odnímajú zo zaradenia do rozhodujúceho obdobia roky odpracované v kategórií A.II a

zaraďuje sa mu do rozhodujúceho obdobia invalidita a nižšia III. kategória, odnímajú sa

mu jeho práva.

Najvyšší súd(...) rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 09. 2010, ktorý bol

doručený sťažovateľovi dňa 19. 10. 2010, rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závery súdu prvého stupňa, stotožnil

sa so závermi S. p., ktorá vypočítala starobný dôchodok sťažovateľa podľa Zákona

č. a uviedol okrem iného: „Navrhovateľovi sa muselo započítať aj obdobie

rokov 2000 až 2008, počas ktorého bol zamestnaný a poberal čiastočný invalidný

dôchodok, pretože žiadny právny predpis neumožňuje toto obdobie vylúčiť zo započítania

do doby zamestnania“.

Rozsudok Najvyššieho súdu(...) bol sťažovateľovi doručený dňa 19. 10. 2010. (...)

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu(...) sp. zn.

zo dňa 28. 09. 2010 boli porušené jeho práva(...).

Ako je zrejmé, vo svojich opravných prostriedkoch, ako aj v odvolaní proti rozsudku

prvostupňového súdu, namietal sťažovateľ nesprávnosť postupu S. p. pri výpočte jeho

starobného dôchodku. Túto nesprávnosť videl tak v tom, že mu neboli zarátané roky

odpracované v zamestnaniach zaradených do zvýhodnených pracovných kategórií podľa

právnych predpisov platných do 31. 12. 2003, ako aj v tom, že mu bol vypočítaný starobný

dôchodok podľa ustanovení tak, že do rozhodujúceho obdobia mu

boli započítané aj roky, kedy bol poberateľom invalidného dôchodku (čiastočného

invalidného dôchodku).

Najvyšší súd(...) rovnako ako súd prvého stupňa sa s námietkami sťažovateľa

vyrovnali tak, že postup S. p., keď pri výpočte starobného dôchodku sťažovateľa

postupovala podľa , považoval za správny a rovnako považoval za

správny aj taký postup S. p., ak do rozhodujúceho obdobia pre výpočet starobného

dôchodku sťažovateľa započítala aj roky 2002 až 2008, počas ktorých bol sťažovateľ

poberateľom invalidného dôchodku (čiastočného invalidného dôchodku podľa predpisov

platných do 31. 12. 2003).

Zatiaľ, čo so záverom súdu prvého stupňa o tom, že výpočet starobného dôchodku

sťažovateľa podľa ustanovení je pre sťažovateľa výhodnejší,

možno súhlasiť, odobrenie postupu S. p., ktorým do rozhodujúceho obdobia pre výpočet

výšky starobného dôchodku sťažovateľa zarátala aj roky, v ktorých bol tento poberateľom

invalidného dôchodku (čiastočného invalidného dôchodku), nemožno považovať za zákonný

a dôsledky aplikácie práva Najvyšším súdom(...) () znamenajú

porušenie práv sťažovateľa(...)

Sťažovateľ je toho názoru, že SR je nevyhnutné aplikovať a

uplatňovať a teda právne predpisy, ktorým je v tomto prípade ,

vykladať tak, aby zostala zachovaná podstata a zmysel práva, zakotveného v článku 39

ods. 1 SR. Sťažovateľ považuje za podmienku sine qua non zohľadňovanie pri

článku 12 ods. 2 SR aj pri výklade zákona, ktorý upravuje podrobnosti o práve

zakotvenom v článku 39 ods. 1 SR. Tieto vzájomné súvislosti a označené ustanovenia

SR neboli ani v konaní S. p., ale ani v rozhodnutí Najvyššieho súdu(...), napadnutého

touto sťažnosťou, rešpektované a dodržiavané.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem iného namietal zaradenie obdobia rokov

2002-2008, kedy bol poberateľom invalidného dôchodku do rozhodujúceho obdobia,

z ktorého sa mu vypočítaval osobný mzdový bod. Nezohľadnenie týchto námietok viedlo

podľa jeho názoru k porušeniu touto sťažnosťou namietaných práv.

S. p., vo svojich opravnými prostriedkami napadnutých rozhodnutiach, dospela bez

akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia k záveru, že u sťažovateľa neexistuje dôvod na postup

podľa ustanovenia § 63 ods. 7, ods. 8 citovaného zákona. K rovnakému záveru dospel aj

Najvyšší súd(...) v napadnutom rozhodnutí, keď skonštatoval, že neexistuje žiadny právny

predpis, ktorý by umožňoval vylúčiť obdobie, keď sťažovateľ poberal invalidný dôchodok zo

započítania do doby zamestnania.

Z ustanovenia v znení platnom od 01. 01. 2009

až doposiaľ vyplýva tak, ako je uvedené v časti II. tejto sťažnosti, že z rozhodujúceho

obdobia pre výpočet priemerného osobného mzdového bodu sa vylučujú obdobia, za ktoré

patrí osobný mzdový bod podľa § 62 ods. 2 vety prvej, ak tieto obdobia trvali celý

kalendárny rok.

Ustanovenie odseku 8 § 63 citovaného zákona potom ustanovuje, že v prípade, že za

obdobie od vzniku nároku na starobný dôchodok do roku 1984, nie je najmenej 22

kalendárnych rokov, možno do rozhodujúceho obdobia započítať aj obdobie pred

01. 01. 1984 postupne tak, aby v ňom bolo 22 kalendárnych rokov podľa odseku 7.

Ustanovenie v znení platnom v čase priznania

starobného dôchodku sťažovateľovi v prvej vete ustanovuje, že za obdobie dôchodkového

poistenia podľa § 60 ods. 4, ktoré trvalo celý kalendárny rok, patrí osobný mzdový bod vo

výške 0,3 %.

Podľa ustanovenia § 60 ods. 4 citovaného zákona je obdobím dôchodkového

poistenia aj obdobie poberania invalidného dôchodku priznaného a vyplácaného s. p. a to

do dovŕšenia dôchodkového veku alebo do priznania predčasného, starobného dôchodku.

Z ustanovenia § 263 ods. 1 citovaného zákona sa čiastočný invalidný dôchodok

priznaný podľa predpisov platných pred 01. 01. 2004 považuje za invalidný dôchodok

podľa tohto zákona.

Medzi s. p. a sťažovateľom nebolo sporné, že sťažovateľ bol v období rokov 2002-

2008 poberateľom invalidného dôchodku (čiastočného invalidného dôchodku priznaného

podľa predpisov platných do 31. 12. 2003). Ani S. p., ani súd však vo svojich rozhodnutiach

nevysvetlili, prečo považovali ustanovenie § 63 ods. 7 citovaného zákona v tej časti, v ktorej

vylučuje z rozhodujúceho obdobia obdobie poberania invalidného dôchodku v prípade

sťažovateľa za neaplikovateľné a dokonca Najvyšší súd(...) výslovne uviedol, že žiadny

predpis neumožňuje toto obdobie vylúčiť zo započítania do doby zamestnania.

Citované ustanovenia nerozlišujú medzi situáciou, keď

osoba, ktorej je priznaný invalidný dôchodok, popri poberaní invalidného dôchodku

vykonáva pracovnú činnosť a situáciou, keď takúto činnosť nevykonáva. So zreteľom na

špecifikum osoby invalidnej je možné uzavrieť, že prípadné vykonávanie zárobkovej činnosti

popri poberaní invalidného dôchodku je skutočnosťou závisiacou od zdravotných dispozícií

osoby s podlomením zdravím. Nemožno predpokladať, že by úmysel zákonodarcu bol taký,

že by osoby s invalidným dôchodkom, ktoré počas poberania invalidného dôchodku

nevykonávali žiadnu pracovnú činnosť, chcel zvýhodniť oproti osobám, ktoré pracovnú

činnosť v obmedzenom rozsahu, podmienenom ich zdravotným stavom, vykonávali.

V prípade prvej skupiny týchto osôb by totiž z obdobia rozhodujúceho pre zistenie

priemerného osobného mzdového bodu boli vylúčené obdobia ich choroby a zarátané

obdobia, v ktorých mohli vďaka svojmu nepoškodenému zdraviu dosahovať podstatne vyššie

príjmy ako neskôr priznaný invalidný dôchodok.

U osôb patriacich do druhej skupiny by nevylúčením obdobia poberania invalidného

dôchodku pre výkon zárobkovej činnosti, došlo k neodôvodnenému znevýhodneniu, keďže

zárobok dosahovaný pri zlom zdravotnom stave z činnosti, ktorá je zásadne vykonávaná

v kratšom pracovnom čase, by bol zohľadňovaný a ovplyvňoval by svojou nízkou úrovňou

hodnotu priemerného osobného mzdového bodu.

O tom, že práve vykonávanie pracovnej (zárobkovej) činnosti sťažovateľom popri

poberaní invalidného dôchodku, bolo tým dôvodom, pre ktorý sťažovateľovi neboli

z rozhodujúceho obdobia vylúčené roky poberania invalidného dôchodku, sa môže

sťažovateľ len domnievať. Ako už bolo uvedené, nielen z rozhodnutia S. p., ale ani

z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž odpoveď, prečo sťažovateľovi

boli v rozpore s platnou právnou úpravou zohľadnené pri výpočte starobného dôchodku aj

roky poberania invalidného dôchodku, nevyplýva.

Navyše, v prípade sťažovateľa je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že v čase, keď

mu bol priznaný invalidný dôchodok, až do nadobudnutia účinnosti

Z. z., bol nárok na poberanie vtedy ešte čiastočného invalidného dôchodku podmienený

nedosahovaním zárobku vyššieho ako toho, ktorý bol ustanovený v ustanovení § 37 Zákona

č.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ vychádzajúc z platnej právnej úpravy v čase

priznania čiastočného invalidného dôchodku, nemohol dosahovať vyšší ako zákonom

stanovený zárobok pod hrozbou straty nároku na invalidný dôchodok, na druhej strane,

práve takýto zárobok by mal byť (zrejme) dôvodom, pre ktorý mu S. p. započítala do

rozhodujúceho obdobia pre zistenie priemerného osobného mzdového bodu aj obdobie

poberania invalidného dôchodku. Sťažovateľ však považuje za potrebné opätovne

zdôrazniť, že zdôvodnenie postupu S. p., ani názoru súdu, pre ktorý takýto postup považoval

za správny, nie je obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu(...)».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa(...)

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 ,

- v spojení s právom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zakotvené v článku

39 ods. 1

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 09. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu(...) pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu(...) sp. zn.

zo dňa 28. 09. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -42 z 24. novembra 2009.

Krajský súd založil svoj rozsudok na potvrdení správnosti rozhodnutí žalovanej S. p. (ďalej

len „žalovaná“), o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi od 29. mája 2009 v sume

419,80 €, keďže v danom prípade nepovažoval námietky sťažovateľa za relevantné.

Žalovaná postupovala v súlade s a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože do

31. decembra 2003 pracoval sťažovateľ vo zvýhodnených pracovných kategóriách, bol

starobný dôchodok sťažovateľa počítaný aj podľa o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), aj podľa

a porovnaním výšky takto vypočítaných dôchodkov (podľa zákona

č. bol 306,20 € a podľa bol 392,50 €, ktorý bol

zvýšený na celkovú sumu 449 €) bol stanovený vyšší dôchodok vypočítaný podľa zákona

č. Zároveň bola potvrdená aj správnosť postupu žalovanej v odňatí nižšieho

invalidného dôchodku a vyplácania vyššieho starobného dôchodku. K tvrdeniam, že

zmenou právnej úpravy po roku 2000 bol ukrátený na svojich právach, lebo zánikom

zvýhodnených pracovných kategórií mu bolo znemožnené ísť do starobného dôchodku vo

veku 55 rokov, a že postup odporkyne pri určení výšky jeho starobného dôchodku, ktorá mu

nezapočítala roky 1977 až 1999, kedy vykonával prácu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii,

je v rozpore , krajský súd uviedol, že práve

skutočnosť, že pracoval vo zvýhodnenej pracovnej kategórii do 31. decembra 2003,

sa premietla v postupe odporkyne podľa , v zmysle

ktorého bol realizovaný výpočet dôchodku aj podľa právnej úpravy platnej do 31. decembra

2003, aj podľa novej právnej úpravy, a priznaný mu bol ten dôchodok, ktorý bol preňho

výhodnejší–teda určený podľa nového zákona. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné

do rozhodujúceho obdobia započítať sťažovateľom namietané roky 1977 až 1999, pretože

rozhodujúcim obdobím podľa právnej úpravy je obdobie určené podľa § 63 ods. 7 zákona

č. , teda od 2008 do 1984 spätne. Obdobie pred rokom 1984 sťažovateľovi

nemohlo byť zohľadnené, pretože dôchodok sa mu vypočítaval podľa zákona

č.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalovaná postupovala správne a v súlade

so zákonom, keď „keď pre účely výpočtu starobného dôchodku navrhovateľa mu

zohľadnila v zmysle(…) zákonných ustanovení odpracované roky vo zvýhodnených

pracovných kategóriách. Starobný dôchodok vypočítala podľa aj

podľa a navrhovateľovi priznala ten vyšší. Rozhodujúce obdobie, z

ktorého odporkyňa vychádzala pri zisťovaní priemerného osobného mzdového bodu, boli

roky od 2008 spätne po 1984 a určilo sa v súlade s ,

pričom uvedené zákonné ustanovenie výslovne vylučuje z rozhodujúceho obdobia

kalendárne roky pred 1. 1. 1984. Navrhovateľovi sa muselo započítať aj obdobie rokov

2000 až 2008, počas ktorého bol zamestnaný a poberal čiastočný invalidný dôchodok,

pretože žiadny predpis neumožňuje toto obdobie vylúčiť zo započítania do doby

zamestnania.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstata námietok sťažovateľa, zhodne s námietkami uvedenými v riadnom

procesnom postupe pred všeobecnými súdmi, spočíva v tvrdení, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nesprávne aproboval postup pri výpočte výšky starobného

dôchodku, keďže do rozhodujúceho obdobia pre jeho výpočet neboli sťažovateľovi zarátané

roky 1977 až 1983 v zamestnaniach zaradených do zvýhodnených pracovných kategórií

podľa právnych predpisov platných do 31. decembra 2003 a naopak boli započítané aj roky

2002 až 2008, keď bol sťažovateľ poberateľom invalidného dôchodku, čo malo vplyv na

výšku starobného dôchodku.

Najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval

rozhodujúce obdobie uplatnené žalovanou (S. p., pozn.) pri výpočte starobného dôchodku

sťažovateľa za správne a v súlade so zákonom, konkrétne najmä pretože:

- ustanovenie výslovne vylučuje

z rozhodujúceho obdobia kalendárne roky pred 1. januárom 1984, a preto nemohli byť do

rozhodujúceho obdobia zarátané roky 1977 až 1983, aj keď bol sťažovateľ zaradený do

zvýhodnených pracovných kategórií,

- sťažovateľ bol v období rokov 2000 až 2008 zamestnaný (a aj poberal čiastočný

invalidný dôchodok), a preto sa muselo započítať do rozhodujúceho obdobia aj v sťažnosti

namietané obdobie rokov 2002 až 2008.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno

považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s právom na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo treba sťažnosť

odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011