Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 294/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Košice II z 1. marca 2011 v konaní o námietkach povinného v exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011

doručená sťažnosť Mesta K., (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Košice II (ďalej „okresný súd“) z 1. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii povinného v exekučnom konaní vedenom

pred okresným súdom pod sp. zn. o vymoženie 569 672,02 €

s príslušenstvom. Exekučným titulom v uvedenom konaní je notárska zápisnica spísaná

na Notárskom úrade JUDr. M. P. v P. sp. zn. Nz 588/2000 z 20. decembra 2000, ktorou sa

sťažovateľ zaviazal veriteľovi (oprávnenému, pozn.) splatiť poskytnutý úver

s príslušenstvom podľa splátkového kalendára do 30. júna 2001.

Sťažovateľ podal proti exekúcii v napadnutom konaní v lehote námietky, kde

uviedol, že vznáša námietku premlčania nároku a že výška vymáhaného úroku z omeškania

uvedená v exekučnom titule je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej tiež namietal, že

oprávnený nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule a že zablokovanie

peňažných prostriedkov na účte sťažovateľa súdnym exekútorom vo výške 1 389 687,58 €

je protiprávne, pretože tieto prostriedky nepodliehajú exekúcii, pretože ide o peňažné

prostriedky, ktoré boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na krytie

výpadku podielových daní.

Okresný súd napadnutým uznesením z 1. marca 2011 námietky sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa,

konkrétne k námietke premlčania, uviedol: „Súd sa nestotožňuje s názorom povinného, že

nedošlo k spočívaniu premlčacej doby, pretože žaloba je negatívnou určovacou žalobou.

Určenie právnej skutočnosti je vždy zároveň určením práv alebo právneho vzťahu z tejto

právnej skutočnosti vyplývajúcich, inak nemá praktický význam. V súlade s ust. § 80

písm. c) , určenie či tu právo alebo právny vzťah je, sa

možno domáhať len za podmienky, že je na tom naliehavý právny záujem. Právny záujem,

ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že

žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie

spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Tým, že Krajský súd v Bratislave

rozsudkom vyhovel žalobe a rozhodol o.i., že Dohoda o urovnaní zo dňa 3.9.2002 je

neplatná, deklaroval, že žalobca mal naliehavý právny záujem a z vyššie uvedeného výroku

vyplýva tá skutočnosť, že právo veriteľa na plnenia z úverovej zmluvy existuje a toto právo

nezaniklo - na základe toho súd dospel k záveru, že v danom prípade došlo k spočívaniu

premlčacej doby podľa ust. dňa 27.9.2004 a k spočívaniu

premlčacej doby došlo po 3 rokoch, 2 mesiacoch a 26 dňoch. Premlčacia doba spočívala

do právoplatného skončenia tohto konania a to do dňa 03.08.2010. Deň po právoplatnosti

začatá plynúť premlčacia lehota tam kde došlo k jej spočívaniu. Oprávnený podal návrh

na vykonanie exekúcie dňa 1.10.2010, t.j. do uplynutia 4-ročnej premlčacej doby a preto sa

právo oprávneného na vymáhanie pohľadávky nepremlčalo.“ K námietke sťažovateľa

týkajúcej sa výšky úroku z omeškania okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol: „Námietky proti exekúcii sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej

exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie a to

z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z uvedeného je teda zrejmé, že námietky proti

exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádal exekučný titul, ale sú

procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť

exekúcie. Relevantné námietky musia smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu,

konaniu vo veci samej, proti upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadné povereniu

na vykonanie exekúcie. Relevantným predmetom námietok proti exekúcii môžu byť iba

procesnoprávne a hmotnoprávne skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu,

inak by totiž ich relevancia skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo

podkladom pre exekúciu.“ K námietke sťažovateľa, že oprávnený nie je právnym

nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule, okresný súd uviedol: „Z obsahu spisu

Okresného súdu Košice II sp. zn. zistil, že postupca - JUDr. R. H. - SKP

úpadcu D. a.s., so sídlom B. a postupník – E. s.r.o., B., uzavreli Zmluvu, o postúpení

pohľadávok 20.2.2009 a Dodatok č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 20.2.2009.

V Dodatku č. 1 postúpil postupca na postupníka skupinu špecifikovaných pohľadávok

v prílohe zmluvy, medzi ktoré patrí aj pohľadávka vymáhaná v tejto exekúcii. Následne E.

s.r.o., B., postúpil na postupníka - oprávneného v exekučnom konaní Zmluvou o postúpení

súboru pohľadávok zo dňa 9.3.2009 skupinu špecifikovaných pohľadávok v prílohe zmluvy,

medzi ktoré patrí aj pohľadávka vymáhaná v tejto exekúcii. Na základe uvedeného má súd

za preukázané, že oprávnený je právnym nástupcom D. a.s., so sídlom B. a je aktívne vecne

legitimovaný v exekučnom konaní.“ K námietke sťažovateľa, že zablokované peňažné

prostriedky exekútorom nepodliehajú exekúcii, okresný súd uviedol: „... súd má

za preukázané, že výnos dane z príjmov fyzických osôb v príslušnom rozpočtovom roku je

vo výške 70,30 % príjmom rozpočtu obcí, teda nie je prostriedkom štátneho rozpočtu -

t.j. peňažné prostriedky, ktoré sú výnosom dane z príjmov v zákonom určenom rozsahu,

a ktoré sú obciam poukazované príslušným daňovým úradom teda nie sú prostriedkami,

ktoré v zmysle ust. prvej vety , ktoré nepodliehajú

exekúcii podľa ust.

Súdny exekútor príkazom na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke

zo dňa 13.10.2010 prikázal D. a.s., aby odo dňa jeho doručenia zablokovala na účtoch

povinného výlučne prostriedky poukazované príslušným daňovým úradom ako výnos z dane

z príjmov fyzických osôb, teda výlučne peňažné prostriedky podliehajúce exekúcii. Súdny

exekútor z obsahu exekučného spisu nezistil, že by na účte povinného boli zablokované

peňažné prostriedky nepodliehajúce exekúcii. Z oznámenia D., a.s., zo dňa 27.10.2010 má

súdny exekútor za preukázané, že na účte povinného sú zablokované peňažné prostriedky vo

výške vymáhanej pohľadávky, ktorej výška nedosahuje výšku výnosu dane z príjmov

fyzických osôb poukazovaných povinnému príslušným daňovým úradom.“

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky,

ktoré vzniesol v rámci námietok proti exekúcii. Upriamil pozornosť na posúdenie

jednotlivých aspektov veci v súvislosti so spočívaním premlčacej doby. Sťažovateľ vytýkal

napadnutému uzneseniu okresného súdu kvalitu jeho odôvodnenia z pohľadu rešpektovania

základného práva na súdnu ochranu podľa . Podľa jeho názoru okresný

súd „sa vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľa. ... Pokiaľ sa súd

v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada s podstatnými námietkami účastníka konania,

prostredníctvom ktorých spochybňoval správnosť záverov súdu a opomenul právne

významné skutočnosti majúce zásadný právny význam pre posúdenie dôvodnosti

uplatneného nároku (vznesených námietok) je jeho právne posúdenie veci, podľa názoru

sťažovateľa, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktoré

vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd predbežným opatrením

odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu, vykonateľnosť notárskej

zápisnice N 533/2000, Nz 588/2000 spísanej v P. 20. decembra 2000 JUDr. M. P., notárom,

P. (ďalej len „úverová zmluva“), a aby uložil povinnosť súdnemu exekútorovi JUDr. P. M.,

K., aby sa zdržal vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. do právoplatného

skončenia konania, a meritórne rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorým je mesto K., na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice II, č. k. -201 zo dňa 01.03.2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. -201 zo dňa 01.03.2011

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu sa musel zaoberať predovšetkým otázkou

dostatočnosti odôvodnenia tohto uznesenia. Pritom sa sústredil hlavne na tie časti

odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný

význam pre predmet konania okresného súdu.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Zásadná námietka sťažovateľa smerovala proti právnemu posúdeniu otázky

spočívania premlčacej doby vo vzťahu k nárokom plynúcim z úverovej zmluvy počas

súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. ,

ktorého predmetom bol okrem iného návrh právneho predchodcu – oprávneného na určenie

neplatnosti dohody o urovnaní z 3. septembra 2009.

Podľa v znení neskorších

predpisov premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo

určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu

upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie uvedenej otázky okresným súdom patrí

medzi tie právne závery všeobecných súdov, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Z hľadiska týchto kritérií ústavný súd posúdil riešenie predmetnej právnej

otázky v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „určenie právnej

skutočnosti je vždy zároveň určením práv alebo právneho vzťahu z tejto právnej skutočnosti

vyplývajúcich, inak nemá praktický význam“. Okresný súd zároveň dodal, že naliehavý

právny záujem je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby. „Tým, že krajský súd

v Bratislave rozsudkom vyhovel žalobe (o určenie neplatnosti dohody o urovnaní, pozn.) ...

deklaroval, že žalobca mal naliehavý právny záujem a z vyššie uvedeného výroku vyplýva tá

skutočnosť, že právo veriteľa na plnenia z úverovej zmluvy existuje a toto právo

nezaniklo.“. V tejto súvislosti okresný súd potom dospel k záveru, že naliehavý právny

záujem v okolnostiach prípadu spočíval v odstránení spornosti práv veriteľa (oprávneného,

pozn.) na plnenia z úverovej zmluvy, keďže určenie platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o

urovnaní súdom má nepochybne vplyv na existenciu nárokov vyplývajúcich z úverovej

zmluvy, preto okresný súd konštatoval, že „v danom prípade došlo k spočívaniu premlčacej

doby podľa ust. dňa 27. 9.2004 a k spočívaniu premlčacej

doby došlo...“.

Touto formuláciou zaujal okresný súd k riešeniu spornej právnej otázky jednoznačný

postoj. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver okresného súdu

netrpí žiadnymi zjavnými chybami v logike jeho tvorby ani akýmikoľvek náznakmi

svojvôle. Tento jeho postup a miera interpretácie relevantnej právnej úpravy nesignalizuje

žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany

v kvalite požadovanej a v konečnom dôsledku aj

ods. 1 .

Neobstojí ani argument sťažovateľa, že právoplatnosťou výroku (5. decembra 2009,

pozn.), ktorým Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn. 16 Cbi

64/2004 z 11. novembra 2009 zamietol žalobu oprávneného v časti o určenie platnosti

zmluvy o úvere, prestala spočívať premlčacia doba na uplatnenie nárokov vyplývajúcich

z úverovej zmluvy, pretože, ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, krajský súd

meritórne platnosť úverovej zmluvy ani neposudzoval, a na druhej strane platnosť úverovej

zmluvy závisela od právoplatného rozhodnutia o platnosti, resp. neplatnosti dohody

o urovnaní (3. augusta 2010, pozn.). Inými slovami, oprávnený svojou žalobou o určenie

neplatnosti dohody o urovnaní sledoval aj určenie existencie práv vyplývajúcich z úverovej

zmluvy a až právoplatnosťou výroku krajského súdu o neplatnosti dohody o urovnaní

nadobudol oprávnený istotu, že úverová zmluva je platná.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa právneho postavenia oprávneného v exekučnom

konaní ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru vyplývajúcu z jeho ústavného

postavenia vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, podľa ktorej nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

Sťažovateľ označil v sťažnosti záver okresného súdu o platnom postúpení

pohľadávky na oprávneného v exekučnom konaní za nepreskúmateľný. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd odvolávajúc sa

na obsah súdneho spisu po preskúmaní príslušných zmlúv konštatoval, že považuje

za preukázané, že oprávnený je právnym nástupcom pôvodného veriteľa z úverovej zmluvy,

a teda je aktívne vecne legitimovaný v exekučnom konaní. K tomu ústavný súd už len

poznamenáva, že v danom prípade okresný súd po preskúmaní skutkového stavu aplikoval

jednoduché právo a nič nesignalizuje prienik do ústavnej roviny, ktorou by sa mal ústavný

súd zaoberať.

Sťažovateľ ďalej napadnutému uzneseniu okresného súdu vytýkal, že sa

nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa posúdenia úrokov

z omeškania uvedených v exekučnom titule, posúdenia aktívnej legitimácie oprávneného

v konaní a posúdením neprípustnosti blokácie peňažných prostriedkov údajne

nepodliehajúcich exekúcii. Ústavný súd poukazujúc na citácie odôvodnenia napadnutého

uznesenia uvedené v prvej časti tohto rozhodnutia je toho názoru, že okresný súd

primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa a právne závery, ktoré okresný

súd zaujal v tomto smere, nie sú zjavne neopodstatnené alebo svojvoľné. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia okresného súdu tak poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia

okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil sťažnostné námietky sťažovateľa ako nedôvodné

a nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru

o ústavnej vadnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a sťažovateľovým

základným právom na súdnu ochranu ( ) a jeho právom na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011