Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 263/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R.

T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 8. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 To

111/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sťažovateľ vystupoval

ako svedok a jeho výpoveď bola/mala byť jedným z dôkazov potvrdzujúcich páchanie

trestnej činnosti obžalovaného J. D. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -768 z

23. júna 2010 uznal obžalovaného J. D. vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej

vraždy v štádiu prípravy formou návodu podľa § 13 ods. 1 k § 144 ods. 1 zákona č.

v znení neskorších predpisov. Krajský súd na odvolanie J.

D. zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (na dopyt

ústavného súdu okresný súd doručil uznesenie č. k. -805 z 21. marca 2011,

ktorým bol obžalovaný J. D. oslobodený spod obžaloby; toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť toho istého dňa, pozn.).

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konfrontoval právne závery krajského súdu

vyslovené v jeho napadnutom rozhodnutí s a dohovorom garantovaným základným

právom na prezumpciu neviny, keď dôvodil „... ma súd považuje za vinného z vydierania

D., hoci moja vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Úvahou o mojej vine tak súd

spochybňuje moje svedectvo proti D., pričom tohto štylizoval do úlohy obete môjho

vydierania, čo pochopiteľne nemožno urobiť bez záveru o mojej vine. ... spôsob, akým súd

vydieranie D. opisuje a z tejto skutočnosti vyvodzuje, že D. ako vydieraný človek by si u

mňa vraždu neobjednával, nepripúšťa možnosť iného záveru ako je konštatovanie mojej

viny z vydierania D., hoci o tejto nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal

takýto nález:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 08. 12. 2010

porušil ... a Dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa byť

považovaný za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 08. 12. 2010

sa zrušuje a Krajskému súdu... sa prikazuje obnoviť stav pred porušením označených práv

sťažovateľa.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu 10.000,- Eur.. .

4. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Jedným z dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti je situácia, keď ide o návrh

podaný niekým zjavne neoprávneným ( ). Ústavnú

sťažnosť môže totiž podať len ten, kto bol účastníkom namietaného konania a koho sa teda

príslušný návrh orgánu verejnej moci (súdu) priamo dotýka. Medzi napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu a tvrdeným porušením základných práv musí existovať

jasný príčinný vzťah, kauzalita. Nie je totiž úlohou ústavného súdu preskúmavať správnosť

rozhodnutia (postupu) orgánu verejnej moci (súdu), ale len to, či sa napadnuté rozhodnutie

alebo postup tohto orgánu skutočne zakladá na porušení ústavne zaručených práv a slobôd.

8. Sťažovateľ v trestnej veci obžalovaného J. D. vystupoval ako svedok, ktorý bol

podľa a v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej len „“) povinný poskytnúť svoje svedectvo „...

o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre

trestné konanie.“. Podaním svedeckej výpovede si sťažovateľ splnil svoju povinnosť

vypovedať ako svedok prameniacej mu priamo zo zákona. Vyhodnotenie tejto jeho podanej

výpovede a skutočností z nej vyplývajúcich je v plnej kompetencii súdu pri rozhodovaní o

vine/nevine obžalovaného z trestného činu, teda obžalovaného J. D., ktorého trestná vec sa

sťažovateľa netýka, keďže z rozhodnutia súdu v tejto trestnej veci nevzniknú sťažovateľovi

žiadne práva ani povinnosti.

9. Účastníkom v označenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.

nebol sťažovateľ, ale obžalovaný J. D., preto musela byť jeho sťažnosť

odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou ( ).

10. Aj keby ústavný súd zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba, musel by

sťažnosť odmietnuť, rešpektujúc tak ústavný princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

. Z uvedeného princípu inter alia vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v .

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

12. V okolnostiach danej veci sťažovateľ namieta, že krajský súd ako súd odvolací

mal porušiť jeho základné právo na prezumpciu neviny zaručené v

a čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia hodnotil skutkové

okolnosti trestnej veci obžalovaného J. D. spôsobom a právnym výkladom, ktorý mal byť

popretím jednej zo základných zásad trestného konania a a dohovorom

garantovaného označeného základného práva.

13. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu nie je konečným rozhodnutím, ale rozhodnutím súdu vydaným v odvolacom konaní,

ktorým krajský súd vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové posúdenie.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bude musieť v trestnej veci obžalovaného J. D.

opätovne konať a rozhodnúť a sťažovateľ (pokiaľ by postupom súdov v tejto trestnej veci

boli porušené jeho práva, pozn.) mal/bude mať možnosť v tomto ďalšom štádiu vedeného

trestného konania uplatniť aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky

konania kladeného za vinu obžalovanému J. D. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k

záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50

ods. 2 a práva podľa dohovoru nie je daná ani jeho právomoc na

prerokovanie veci podľa .

14. Ústavný súd v závere poznamenáva, že právne závery, z ktorých krajský súd

v napadnutom rozhodnutí vychádzal, sú dostatočne zrozumiteľné a logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, ale len tie, ktoré boli v konaní

pred okresným súdom vykonané, a k deklarovaným právnym záverom krajský súd dospel

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Jednou zo

základných zásad trestného konania je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je

uvedená v („Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia

dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“).

Z predmetného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýval podľa

názoru ústavného súdu logický úsudok tohto súdu k skutkovým okolnostiam trestnej veci

obžalovaného J. D., ktorý bol výsledkom rozumovo primeraného uváženia súdu všetkých vo

veci vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré súd v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažovateľom podanej

sťažnosti.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011