Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 263/2011
PDF · 145.24 KB
No categories available
I. ÚS 263/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R.
T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 111/2010
z 8. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 To
111/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T/3/2009 sťažovateľ vystupoval
ako svedok a jeho výpoveď bola/mala byť jedným z dôkazov potvrdzujúcich páchanie
trestnej činnosti obžalovaného J. D. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 1 T/3/2009-768 z
23. júna 2010 uznal obžalovaného J. D. vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej
vraždy v štádiu prípravy formou návodu podľa § 13 ods. 1 k § 144 ods. 1 zákona č.
300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Krajský súd na odvolanie J.
D. zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (na dopyt
ústavného súdu okresný súd doručil uznesenie č. k. 1 T 3/2009-805 z 21. marca 2011,
ktorým bol obžalovaný J. D. oslobodený spod obžaloby; toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť toho istého dňa, pozn.).
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konfrontoval právne závery krajského súdu
vyslovené v jeho napadnutom rozhodnutí s ústavou a dohovorom garantovaným základným
právom na prezumpciu neviny, keď dôvodil „... ma súd považuje za vinného z vydierania
D., hoci moja vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Úvahou o mojej vine tak súd
spochybňuje moje svedectvo proti D., pričom tohto štylizoval do úlohy obete môjho
vydierania, čo pochopiteľne nemožno urobiť bez záveru o mojej vine. ... spôsob, akým súd
vydieranie D. opisuje a z tejto skutočnosti vyvodzuje, že D. ako vydieraný človek by si u
mňa vraždu neobjednával, nepripúšťa možnosť iného záveru ako je konštatovanie mojej
viny z vydierania D., hoci o tejto nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal
takýto nález:
„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 To 111/2010 zo dňa 08. 12. 2010
porušil čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 2 Dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa byť
považovaný za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 111/2010 zo dňa 08. 12. 2010
sa zrušuje a Krajskému súdu... sa prikazuje obnoviť stav pred porušením označených práv
sťažovateľa.
3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu 10.000,- Eur.. .
4. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Jedným z dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti je situácia, keď ide o návrh
podaný niekým zjavne neoprávneným (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavnú
sťažnosť môže totiž podať len ten, kto bol účastníkom namietaného konania a koho sa teda
príslušný návrh orgánu verejnej moci (súdu) priamo dotýka. Medzi napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu a tvrdeným porušením základných práv musí existovať
jasný príčinný vzťah, kauzalita. Nie je totiž úlohou ústavného súdu preskúmavať správnosť
rozhodnutia (postupu) orgánu verejnej moci (súdu), ale len to, či sa napadnuté rozhodnutie
alebo postup tohto orgánu skutočne zakladá na porušení ústavne zaručených práv a slobôd.
8. Sťažovateľ v trestnej veci obžalovaného J. D. vystupoval ako svedok, ktorý bol
podľa § 127 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) povinný poskytnúť svoje svedectvo „...
o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre
trestné konanie.“. Podaním svedeckej výpovede si sťažovateľ splnil svoju povinnosť
vypovedať ako svedok prameniacej mu priamo zo zákona. Vyhodnotenie tejto jeho podanej
výpovede a skutočností z nej vyplývajúcich je v plnej kompetencii súdu pri rozhodovaní o
vine/nevine obžalovaného z trestného činu, teda obžalovaného J. D., ktorého trestná vec sa
sťažovateľa netýka, keďže z rozhodnutia súdu v tejto trestnej veci nevzniknú sťažovateľovi
žiadne práva ani povinnosti.
9. Účastníkom v označenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
1 T/3/2009 nebol sťažovateľ, ale obžalovaný J. D., preto musela byť jeho sťažnosť
odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10. Aj keby ústavný súd zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba, musel by
sťažnosť odmietnuť, rešpektujúc tak ústavný princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy. Z uvedeného princípu inter alia vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ
nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred
iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. V okolnostiach danej veci sťažovateľ namieta, že krajský súd ako súd odvolací
mal porušiť jeho základné právo na prezumpciu neviny zaručené v čl. 50 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia hodnotil skutkové
okolnosti trestnej veci obžalovaného J. D. spôsobom a právnym výkladom, ktorý mal byť
popretím jednej zo základných zásad trestného konania a ústavou a dohovorom
garantovaného označeného základného práva.
13. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie krajského
súdu nie je konečným rozhodnutím, ale rozhodnutím súdu vydaným v odvolacom konaní,
ktorým krajský súd vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové posúdenie.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bude musieť v trestnej veci obžalovaného J. D.
opätovne konať a rozhodnúť a sťažovateľ (pokiaľ by postupom súdov v tejto trestnej veci
boli porušené jeho práva, pozn.) mal/bude mať možnosť v tomto ďalšom štádiu vedeného
trestného konania uplatniť aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky
konania kladeného za vinu obžalovanému J. D. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k
záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru nie je daná ani jeho právomoc na
prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Ústavný súd v závere poznamenáva, že právne závery, z ktorých krajský súd
v napadnutom rozhodnutí vychádzal, sú dostatočne zrozumiteľné a logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, ale len tie, ktoré boli v konaní
pred okresným súdom vykonané, a k deklarovaným právnym záverom krajský súd dospel
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Jednou zo
základných zásad trestného konania je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je
uvedená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku („Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia
dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“).
Z predmetného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýval podľa
názoru ústavného súdu logický úsudok tohto súdu k skutkovým okolnostiam trestnej veci
obžalovaného J. D., ktorý bol výsledkom rozumovo primeraného uváženia súdu všetkých vo
veci vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré súd v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne.
15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažovateľom podanej
sťažnosti.
16. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011