Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 306/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 6. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. bolo určené, že výpoveď daná

sťažovateľovi z pracovného pomeru 14. novembra 1988 je neplatná. Znamená to, že

pracovný pomer sťažovateľa ďalej trval a nebol dosiaľ legitímne ukončený. Napriek tomu

však od 2. augusta 1991 nedochádza ku skutočnému naplneniu pracovného pomeru prácou,

a to v dôsledku obštrukcií, najmä zo strany súdov a prokuratúry. Sťažovateľovi tým

vznikajú obrovské škody tak materiálne, ako aj nemajetkové, zdravotné či iné. To bolo

dôvodom podania žaloby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

pričom sťažovateľ nepochopiteľne neuspel. Náš právny poriadok nepozná právny inštitút

„deklaratórneho rozsudku“, ktorý nikoho na nič nezaväzuje. Keď podľa neschopných súdov

nebolo naozaj možné rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. vykonať, prečo

ho potom okresný súd nevykonáva na základe , keďže

sťažovateľ dal takýto nový podnet. Domáhal sa aj náhrady mzdy a iných zákonných

náležitostí, ale vždy bezvýsledne. Sťažovateľ i naďalej trvá na tom, že exekúcia nebola

ukončená. Je nezmyslom tvrdenie, že na základe rozsudku okresného súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. nemal sťažovateľ žiadny vynutiteľný nárok na pridelenie práce.

Rozsudky všeobecných súdov sú nielen totálne nezákonné, svojvoľné a neústavné, ale aj

zmanipulované a doslova iracionálne. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený

29. apríla 2011.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2011 zrušený a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške

33 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2011 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -87 z 3. augusta 2010. Podľa

zistení krajského súdu rozsudkom okresného súdu č. k. -191 zo 16. januára 1991

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -224 z 19. júla 1991

bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi je neplatná,

a zamestnávateľovi bolo uložené nahradiť trovy konania. Sťažovateľ 25. mája 1998 podal

okresnému súdu návrh na výkon rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť jeho prepustenia

z práce. K vykonaniu rozsudku však nikdy nedošlo, s výnimkou trov konania. Podľa názoru

krajského súdu rozsudok okresného súdu č. k. -191 zo 16. januára 1991 ako

sťažovateľom prezentovaný exekučný titul neukladal vo veci samej povinnému subjektu

žiadnu takú povinnosť, ktorá by predstavovala vynutiteľný záväzok. Za takéhoto stavu

objektívne nemohlo dôjsť postupom exekučného súdu ku vzniku majetkovej škody

nevymožením právoplatne priznaného plnenia. Jediné vymožiteľné plnenie podľa

exekučného titulu predstavovali trovy základného konania, ktoré však exekútor vymohol.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme nemožno spochybniť tvrdenie sťažovateľa, že došlo

k porušeniu jeho práva na exekučné konanie bez zbytočných prieťahov v súvislosti

s vymáhaním trov konania. Tieto prieťahy konštatoval už ústavný súd, ako aj Európsky súd

pre ľudské práva. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 € znamená, že

sťažovateľa už nemožno považovať za obeť porušenia označeného práva. Krajský súd

napokon poznamenáva, že sťažovateľovi bolo opakovane aj zo strany ústavného súdu

naznačené, akým spôsobom má chrániť svoje práva vyplývajúce z neplatného skončenia

pracovného pomeru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že hoci právoplatným rozsudkom všeobecných

súdov bola vyslovená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej sťažovateľovi

zamestnávateľom, napriek tomu nedošlo k žiadnej náprave, pretože sťažovateľovi ani

nebola po vyslovení neplatnosti výpovede poskytovaná práca, ale ani vyplácaná náhrada

ušlej mzdy. Sťažovateľ sa pokúšal dosiahnuť nápravu takým spôsobom, že podal návrh na

výkon rozhodnutia (neskôr na začatie exekúcie), pričom za exekučný titul označil rozsudok

okresného súdu, ktorým bola neplatnosť výpovede z pracovného pomeru určená. Ani

v konaní o výkone rozhodnutia, ale ani v exekučnom konaní sťažovateľ neuspel podľa

svojich predstáv, pretože všeobecné súdy nevynútili od zamestnávateľa ani poskytovanie

práce pre sťažovateľa, ale ani náhradu ušlej mzdy. Práve preto považoval sťažovateľ úradný

postup v rámci výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie za nesprávny a podal žalobu o náhradu

škody proti Slovenskej republike–zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, a to z titulu nesprávneho úradného postupu všeobecných súdov v rámci výkonu

rozhodnutia, resp. exekúcie.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu je dostatočná

a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto

závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor

a s rozsudkami všeobecných súdov nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže

spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Napokon treba zdôrazniť, že tzv. určujúce rozsudky nemožno vykonať (exekvovať),

a to preto, že neobsahujú výrok na plnenie. Pokiaľ by bol sťažovateľ žiadal, aby okresný

súd okrem určenia, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, uložil zamestnávateľovi

vo výroku svojho rozsudku aj povinnosť poskytovať sťažovateľovi určitú konkrétnu prácu,

potom by bol takýto rozsudok v uvedenom výroku vykonateľný.

Sťažovateľovi nič nebránilo požadovať od zamestnávateľa náhradu ušlej mzdy za to,

že po právoplatnom určení neplatnosti výpovede mu odmietol poskytovať prácu, a teda mu

znemožnil dosiahnuť mzdu za vykonanú prácu. Takúto požiadavku by však musel uplatniť

osobitnou žalobou tak, aby mal k dispozícii exekučný titul na vymoženie náhrady ušlej

mzdy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011