Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 306/2011
PDF · 110.43 KB
No categories available
II. ÚS 306/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 6 Co 31/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011
doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 31/2010. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 6. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 184/89 bolo určené, že výpoveď daná
sťažovateľovi z pracovného pomeru 14. novembra 1988 je neplatná. Znamená to, že
pracovný pomer sťažovateľa ďalej trval a nebol dosiaľ legitímne ukončený. Napriek tomu
však od 2. augusta 1991 nedochádza ku skutočnému naplneniu pracovného pomeru prácou,
a to v dôsledku obštrukcií, najmä zo strany súdov a prokuratúry. Sťažovateľovi tým
vznikajú obrovské škody tak materiálne, ako aj nemajetkové, zdravotné či iné. To bolo
dôvodom podania žaloby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 137/2007,
pričom sťažovateľ nepochopiteľne neuspel. Náš právny poriadok nepozná právny inštitút
„deklaratórneho rozsudku“, ktorý nikoho na nič nezaväzuje. Keď podľa neschopných súdov
nebolo naozaj možné rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 184/89 vykonať, prečo
ho potom okresný súd nevykonáva na základe § 365 Občianskeho súdneho poriadku, keďže
sťažovateľ dal takýto nový podnet. Domáhal sa aj náhrady mzdy a iných zákonných
náležitostí, ale vždy bezvýsledne. Sťažovateľ i naďalej trvá na tom, že exekúcia nebola
ukončená. Je nezmyslom tvrdenie, že na základe rozsudku okresného súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. 4 C 184/89 nemal sťažovateľ žiadny vynutiteľný nárok na pridelenie práce.
Rozsudky všeobecných súdov sú nielen totálne nezákonné, svojvoľné a neústavné, ale aj
zmanipulované a doslova iracionálne. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený
29. apríla 2011.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
6 Co 31/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2011 zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške
33 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 31/2010 zo 17. marca 2011 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 137/2007-87 z 3. augusta 2010. Podľa
zistení krajského súdu rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 25/91-224 z 19. júla 1991
bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi je neplatná,
a zamestnávateľovi bolo uložené nahradiť trovy konania. Sťažovateľ 25. mája 1998 podal
okresnému súdu návrh na výkon rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť jeho prepustenia
z práce. K vykonaniu rozsudku však nikdy nedošlo, s výnimkou trov konania. Podľa názoru
krajského súdu rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991 ako
sťažovateľom prezentovaný exekučný titul neukladal vo veci samej povinnému subjektu
žiadnu takú povinnosť, ktorá by predstavovala vynutiteľný záväzok. Za takéhoto stavu
objektívne nemohlo dôjsť postupom exekučného súdu ku vzniku majetkovej škody
nevymožením právoplatne priznaného plnenia. Jediné vymožiteľné plnenie podľa
exekučného titulu predstavovali trovy základného konania, ktoré však exekútor vymohol.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme nemožno spochybniť tvrdenie sťažovateľa, že došlo
k porušeniu jeho práva na exekučné konanie bez zbytočných prieťahov v súvislosti
s vymáhaním trov konania. Tieto prieťahy konštatoval už ústavný súd, ako aj Európsky súd
pre ľudské práva. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 € znamená, že
sťažovateľa už nemožno považovať za obeť porušenia označeného práva. Krajský súd
napokon poznamenáva, že sťažovateľovi bolo opakovane aj zo strany ústavného súdu
naznačené, akým spôsobom má chrániť svoje práva vyplývajúce z neplatného skončenia
pracovného pomeru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že hoci právoplatným rozsudkom všeobecných
súdov bola vyslovená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej sťažovateľovi
zamestnávateľom, napriek tomu nedošlo k žiadnej náprave, pretože sťažovateľovi ani
nebola po vyslovení neplatnosti výpovede poskytovaná práca, ale ani vyplácaná náhrada
ušlej mzdy. Sťažovateľ sa pokúšal dosiahnuť nápravu takým spôsobom, že podal návrh na
výkon rozhodnutia (neskôr na začatie exekúcie), pričom za exekučný titul označil rozsudok
okresného súdu, ktorým bola neplatnosť výpovede z pracovného pomeru určená. Ani
v konaní o výkone rozhodnutia, ale ani v exekučnom konaní sťažovateľ neuspel podľa
svojich predstáv, pretože všeobecné súdy nevynútili od zamestnávateľa ani poskytovanie
práce pre sťažovateľa, ale ani náhradu ušlej mzdy. Práve preto považoval sťažovateľ úradný
postup v rámci výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie za nesprávny a podal žalobu o náhradu
škody proti Slovenskej republike–zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, a to z titulu nesprávneho úradného postupu všeobecných súdov v rámci výkonu
rozhodnutia, resp. exekúcie.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu je dostatočná
a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne
neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto
závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor
a s rozsudkami všeobecných súdov nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže
spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Napokon treba zdôrazniť, že tzv. určujúce rozsudky nemožno vykonať (exekvovať),
a to preto, že neobsahujú výrok na plnenie. Pokiaľ by bol sťažovateľ žiadal, aby okresný
súd okrem určenia, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, uložil zamestnávateľovi
vo výroku svojho rozsudku aj povinnosť poskytovať sťažovateľovi určitú konkrétnu prácu,
potom by bol takýto rozsudok v uvedenom výroku vykonateľný.
Sťažovateľovi nič nebránilo požadovať od zamestnávateľa náhradu ušlej mzdy za to,
že po právoplatnom určení neplatnosti výpovede mu odmietol poskytovať prácu, a teda mu
znemožnil dosiahnuť mzdu za vykonanú prácu. Takúto požiadavku by však musel uplatniť
osobitnou žalobou tak, aby mal k dispozícii exekučný titul na vymoženie náhrady ušlej
mzdy.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011