Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 307/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. D., D., zastúpeného zákonným zástupcom

V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého M. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011

doručená sťažnosť maloletého M. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonným

zástupcom V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach

vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. apríla 2011 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa 21. apríla 2011 bolo ako

neprípustné odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2010. Dovolanie sťažovateľ podal v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, keďže bol pre nesprávny právny názor Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) a krajského súdu týkajúci sa premlčania práva na náhradu škody na zdraví

vylúčený z realizácie svojich procesných práv. Dôsledkom nesprávneho právneho názoru

bol vylúčený z vykonania znaleckého dokazovania na preukázanie zdravotných následkov

v psychiatrickej a psychologickej rovine. Okresný súd tento dôkaz rozhodný pre právne

posúdenie veci nevykonal vzhľadom na svoj nesprávny právny názor na premlčanie

sťažovateľom uplatneného nároku, a tým mu odňal možnosť konať pred súdom.

Porušenia označených práv podľa a dohovoru sa podľa sťažovateľa dopustil

krajský súd aj tým, že rovnako ako okresný súd časť uplatneného nároku sťažovateľa

v dôsledku premlčania zamietol. Podľa názoru všeobecných súdov subjektívna dvojročná

premlčacia lehota podľa začala plynúť odo dňa, keď sa podľa

názoru znalca z odboru zdravotníctva ustálil zdravotný stav sťažovateľa, teda najneskôr

v novembri 2004. Ustálením zdravotného stavu v novembri 2004 sa mal sťažovateľ

dozvedieť o vzniknutej škode. Všeobecné súdy však nebrali do úvahy skutočnosť, že sa

sťažovateľ 21. decembra 2005 podrobil rekonštrukčnej operácii oka, pričom toto

poškodenie oka sa nedá oddeliť podľa vyjadrenia znalca žiadnym spôsobom od ostatných

invazívnych poranení lebečnej klenby, pričom takto je aj zahrnuté v bolestnom vyčíslenom

znalcom. Je to poranenie, ktoré vzniklo spoločne s viacerými poraneniami na lebečnej

klenbe. Všeobecné súdy nesprávne posúdili okamih, keď sa sťažovateľ o škode dozvedel.

Pre začatie plynutia premlčacej lehoty sa totiž vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného

o vzniknutej škode do tej miery, aby mohol nárok vyčísliť. Nestačí teda predpokladaná

vedomosť o tejto škode. Sťažovateľ získal preukázanú vedomosť o vzniknutej škode, tak

aby ju mohol vyčísliť, až podaním lekárskeho posudku 11. júla 2005, pričom nárok uplatnil

na okresnom súde 10. júla 2007, a preto tento nemohol byť v žiadnom prípade premlčaný.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby uznesenie

najvyššieho súdu zo 6. apríla 2011 a rozsudok krajského súdu zo 14. apríla 2010 boli

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2010. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť podľa doložky

právoplatnosti 21. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu, keďže išlo o potvrdzujúci

rozsudok, pričom nie je daná ani žiadna zo skutočností podľa § 238 Občianskeho súdneho

poriadku umožňujúcich podať dovolanie v prípade potvrdzujúceho rozsudku, dovolanie

mohlo byť prípustné iba pre niektorú z procesných vád uvedených v § 237 Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľ v dovolaní na prvom mieste uplatnil dovolací dôvod

v zmysle , pričom tvrdil, že mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, a to nesprávnym právnym posúdením otázky

premlčania práva. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

, je taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť konať a uplatňovať procesné práva priznané na účely zabezpečenia

účinnej ochrany práv. Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor o odňatí možnosti konať pred súdmi

nesprávnym právnym posúdením veci, potom treba poznamenať, že § 237 písm. f)

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do

súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle .

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý

možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, avšak samo osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f)

. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní namieta, že súdy nevykonali

ním navrhnuté dôkazy na preukázanie zdravotných následkov v psychiatrickej

a psychologickej rovine, treba poznamenať, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv účastníka nie je postupom, ktorým sa mu odníma možnosť konať pred súdom, lebo

rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi

konania. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k zmätočnosti rozhodnutia.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2010 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -116 z 19. mája 2009.

Rozsudok sa stal právoplatným podľa doložky právoplatnosti 17. júna 2010. Podľa názoru

krajského súdu odvolacia námietka, podľa ktorej sťažovateľ ako maloletý nevedel sám

posúdiť, či je jeho zdravotný stav už ustálený, neobstojí, keďže za fyzické osoby, ktoré nie

sú spôsobilé na právne úkony, konajú ich zákonní zástupcovia. Z toho vyplýva, že osobou

poškodeného, ktorá sa dozvie o škode, treba v prípade maloletého poškodeného rozumieť aj

jeho zákonného zástupcu, t. j. rodiča. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej okresný súd

nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, a to z hľadiska ustálenia zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s operáciou

očného svalu vykonanou až 20. decembra 2005. Znalec z medicínskeho hľadiska totiž

ustálil, že pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, diagnózy sťažovateľa uvedené

v lekárskom posudku z 11. júla 2005 boli dané v jeho zdravotnom stave už jeden rok po

dopravnej nehode, teda v novembri 2004, odkedy sa na zdravotnom stave sťažovateľa nič

podstatné nezmenilo. Čo sa týka bolestného, znalec uviedol, že ohodnotenie sa vykonáva po

skončení celkovej liečby a rehabilitácie, ktorá na túto liečbu nadväzuje. Liečba sťažovateľa

bola ukončená jeho pobytom v N. K. 18. februára 2004. Pokiaľ ide o škúlenie oka, znalec

uviedol, že operácia uskutočnená 20. decembra 2005 už len odstraňovala trvalé následky.

Ak teda znalec skonštatoval, že z hľadiska trvalých následkov bol zdravotný stav

sťažovateľa ustálený jeden rok po dopravnej nehode, potom premlčacia lehota začala plynúť

okamihom ustálenia zdravotného stavu sťažovateľa, t. j. 19. februára 2004 v súvislosti

s nárokom na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a v novembri 2004 v súvislosti

s nárokom na zvýšenie bolestného. Prijať záver sťažovateľa v tom smere, že začiatok

premlčacej lehoty bolo treba posudzovať až od okamihu vykonania korekčnej operácie oka,

by znamenalo predlžovanie zákonnej premlčacej lehoty, keďže k vykonaniu takejto operácie

mohlo dôjsť aj v inom čase, napr. v roku 2006 či ešte neskôr. Neobstojí napokon ani

odvolacia námietka, podľa ktorej okresný súd nedôvodne zamietol návrh na vykonanie

znaleckého dokazovania na preukázanie možných zdravotných následkov v psychiatrickej

a psychologickej rovine. Znalec totiž konštatoval (po konzultácii s psychiatričkou),

že diagnózu ľahký organický psychosyndróm zahrnul do položky č. 253. Uviedol tiež, že

z hľadiska tejto položky bol stav sťažovateľa takisto ustálený už v novembri 2004.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Úvahy najvyššieho súdu, ktorými zdôvodňuje neprípustnosť dovolania podaného

sťažovateľom, sú dostatočne jasné a presvedčivé, pričom zodpovedajú ustálenej

rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v danej otázke. Nesprávne právne posúdenie

premlčania uplatneného nároku a s tým súvisiace nevykonanie sťažovateľom navrhnutých

ďalších dôkazov nemožno považovať za postup, ktorým by sa účastníkovi konania odňala

možnosť konať pred súdom v zmysle . Nejde

teda o dôvod zmätočnosti. Tým je daná neprípustnosť dovolania.

Ani právne posúdenie otázky premlčania sťažovateľom uplatneného nároku krajským

súdom nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, pretože aj argumentáciu

krajského súdu treba považovať za dostatočnú a presvedčivú. Preto ani v tomto prípade niet

príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Bolo výlučne vecou

sťažovateľa, resp. jeho zákonného zástupcu, či a kedy podstúpi korekčnú očnú operáciu,

ktorej zmyslom bolo odstrániť škúlenie ako následok úrazu. Začiatok plynutia premlčacej

doby nemôže byť závislý od takto subjektívne zvoleného časového momentu. K tomu treba

dodať, že odškodnenie za bolesť, ktorú sťažovateľ týmto operačným zákrokom utrpel, mu

bolo aj priznané.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011