Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 307/2011
PDF · 124.99 KB
No categories available
II. ÚS 307/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. D., D., zastúpeného zákonným zástupcom
V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 6 Cdo 185/2010 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 362/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého M. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011
doručená sťažnosť maloletého M. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonným
zástupcom V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach
vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
6 Cdo 185/2010 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 362/2009. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 185/2010
zo 6. apríla 2011 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa 21. apríla 2011 bolo ako
neprípustné odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 362/2009
zo 14. apríla 2010. Dovolanie sťažovateľ podal v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku, keďže bol pre nesprávny právny názor Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) a krajského súdu týkajúci sa premlčania práva na náhradu škody na zdraví
vylúčený z realizácie svojich procesných práv. Dôsledkom nesprávneho právneho názoru
bol vylúčený z vykonania znaleckého dokazovania na preukázanie zdravotných následkov
v psychiatrickej a psychologickej rovine. Okresný súd tento dôkaz rozhodný pre právne
posúdenie veci nevykonal vzhľadom na svoj nesprávny právny názor na premlčanie
sťažovateľom uplatneného nároku, a tým mu odňal možnosť konať pred súdom.
Porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru sa podľa sťažovateľa dopustil
krajský súd aj tým, že rovnako ako okresný súd časť uplatneného nároku sťažovateľa
v dôsledku premlčania zamietol. Podľa názoru všeobecných súdov subjektívna dvojročná
premlčacia lehota podľa § 106 Občianskeho zákonníka začala plynúť odo dňa, keď sa podľa
názoru znalca z odboru zdravotníctva ustálil zdravotný stav sťažovateľa, teda najneskôr
v novembri 2004. Ustálením zdravotného stavu v novembri 2004 sa mal sťažovateľ
dozvedieť o vzniknutej škode. Všeobecné súdy však nebrali do úvahy skutočnosť, že sa
sťažovateľ 21. decembra 2005 podrobil rekonštrukčnej operácii oka, pričom toto
poškodenie oka sa nedá oddeliť podľa vyjadrenia znalca žiadnym spôsobom od ostatných
invazívnych poranení lebečnej klenby, pričom takto je aj zahrnuté v bolestnom vyčíslenom
znalcom. Je to poranenie, ktoré vzniklo spoločne s viacerými poraneniami na lebečnej
klenbe. Všeobecné súdy nesprávne posúdili okamih, keď sa sťažovateľ o škode dozvedel.
Pre začatie plynutia premlčacej lehoty sa totiž vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného
o vzniknutej škode do tej miery, aby mohol nárok vyčísliť. Nestačí teda predpokladaná
vedomosť o tejto škode. Sťažovateľ získal preukázanú vedomosť o vzniknutej škode, tak
aby ju mohol vyčísliť, až podaním lekárskeho posudku 11. júla 2005, pričom nárok uplatnil
na okresnom súde 10. júla 2007, a preto tento nemohol byť v žiadnom prípade premlčaný.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
6 Cdo 185/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 362/2009 s tým, aby uznesenie
najvyššieho súdu zo 6. apríla 2011 a rozsudok krajského súdu zo 14. apríla 2010 boli
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 185/2010 zo 6. apríla 2011 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
6 Co 362/2009 zo 14. apríla 2010. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť podľa doložky
právoplatnosti 21. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu, keďže išlo o potvrdzujúci
rozsudok, pričom nie je daná ani žiadna zo skutočností podľa § 238 Občianskeho súdneho
poriadku umožňujúcich podať dovolanie v prípade potvrdzujúceho rozsudku, dovolanie
mohlo byť prípustné iba pre niektorú z procesných vád uvedených v § 237 Občianskeho
súdneho poriadku. Sťažovateľ v dovolaní na prvom mieste uplatnil dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pričom tvrdil, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, a to nesprávnym právnym posúdením otázky
premlčania práva. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, je taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť konať a uplatňovať procesné práva priznané na účely zabezpečenia
účinnej ochrany práv. Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor o odňatí možnosti konať pred súdmi
nesprávnym právnym posúdením veci, potom treba poznamenať, že § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do
súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť
uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý
možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, avšak samo osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní namieta, že súdy nevykonali
ním navrhnuté dôkazy na preukázanie zdravotných následkov v psychiatrickej
a psychologickej rovine, treba poznamenať, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv účastníka nie je postupom, ktorým sa mu odníma možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 362/2009 zo 14. apríla 2010 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 359/2007-116 z 19. mája 2009.
Rozsudok sa stal právoplatným podľa doložky právoplatnosti 17. júna 2010. Podľa názoru
krajského súdu odvolacia námietka, podľa ktorej sťažovateľ ako maloletý nevedel sám
posúdiť, či je jeho zdravotný stav už ustálený, neobstojí, keďže za fyzické osoby, ktoré nie
sú spôsobilé na právne úkony, konajú ich zákonní zástupcovia. Z toho vyplýva, že osobou
poškodeného, ktorá sa dozvie o škode, treba v prípade maloletého poškodeného rozumieť aj
jeho zákonného zástupcu, t. j. rodiča. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej okresný súd
nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a to z hľadiska ustálenia zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s operáciou
očného svalu vykonanou až 20. decembra 2005. Znalec z medicínskeho hľadiska totiž
ustálil, že pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, diagnózy sťažovateľa uvedené
v lekárskom posudku z 11. júla 2005 boli dané v jeho zdravotnom stave už jeden rok po
dopravnej nehode, teda v novembri 2004, odkedy sa na zdravotnom stave sťažovateľa nič
podstatné nezmenilo. Čo sa týka bolestného, znalec uviedol, že ohodnotenie sa vykonáva po
skončení celkovej liečby a rehabilitácie, ktorá na túto liečbu nadväzuje. Liečba sťažovateľa
bola ukončená jeho pobytom v N. K. 18. februára 2004. Pokiaľ ide o škúlenie oka, znalec
uviedol, že operácia uskutočnená 20. decembra 2005 už len odstraňovala trvalé následky.
Ak teda znalec skonštatoval, že z hľadiska trvalých následkov bol zdravotný stav
sťažovateľa ustálený jeden rok po dopravnej nehode, potom premlčacia lehota začala plynúť
okamihom ustálenia zdravotného stavu sťažovateľa, t. j. 19. februára 2004 v súvislosti
s nárokom na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a v novembri 2004 v súvislosti
s nárokom na zvýšenie bolestného. Prijať záver sťažovateľa v tom smere, že začiatok
premlčacej lehoty bolo treba posudzovať až od okamihu vykonania korekčnej operácie oka,
by znamenalo predlžovanie zákonnej premlčacej lehoty, keďže k vykonaniu takejto operácie
mohlo dôjsť aj v inom čase, napr. v roku 2006 či ešte neskôr. Neobstojí napokon ani
odvolacia námietka, podľa ktorej okresný súd nedôvodne zamietol návrh na vykonanie
znaleckého dokazovania na preukázanie možných zdravotných následkov v psychiatrickej
a psychologickej rovine. Znalec totiž konštatoval (po konzultácii s psychiatričkou),
že diagnózu ľahký organický psychosyndróm zahrnul do položky č. 253. Uviedol tiež, že
z hľadiska tejto položky bol stav sťažovateľa takisto ustálený už v novembri 2004.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Úvahy najvyššieho súdu, ktorými zdôvodňuje neprípustnosť dovolania podaného
sťažovateľom, sú dostatočne jasné a presvedčivé, pričom zodpovedajú ustálenej
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v danej otázke. Nesprávne právne posúdenie
premlčania uplatneného nároku a s tým súvisiace nevykonanie sťažovateľom navrhnutých
ďalších dôkazov nemožno považovať za postup, ktorým by sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Nejde
teda o dôvod zmätočnosti. Tým je daná neprípustnosť dovolania.
Ani právne posúdenie otázky premlčania sťažovateľom uplatneného nároku krajským
súdom nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, pretože aj argumentáciu
krajského súdu treba považovať za dostatočnú a presvedčivú. Preto ani v tomto prípade niet
príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Bolo výlučne vecou
sťažovateľa, resp. jeho zákonného zástupcu, či a kedy podstúpi korekčnú očnú operáciu,
ktorej zmyslom bolo odstrániť škúlenie ako následok úrazu. Začiatok plynutia premlčacej
doby nemôže byť závislý od takto subjektívne zvoleného časového momentu. K tomu treba
dodať, že odškodnenie za bolesť, ktorú sťažovateľ týmto operačným zákrokom utrpel, mu
bolo aj priznané.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011