Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 315/2011
PDF · 190.52 KB
No categories available
II. ÚS 315/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti K. O., M., a M. P., S., zastúpených advokátom JUDr. J. K.,
M., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1473/2011 a sp. zn. Rvp
1474/2011, ktorými namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 8/2010 a jeho
uznesením zo 6. októbra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti K. O. a M. P. vedené pod sp. zn. Rvp 1473/2011 a sp. zn. Rvp
1474/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
1473/2011.
2. Sťažnosti K. O. a M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2011
doručené sťažnosti K. O., M., a M. P., S. (ďalej spolu len „sťažovateľky“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Nto 8/2010 a jeho uznesením č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 4 Nto 8/2010-
393 zo 6. októbra 2010 rozhodol, že sudca Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) JUDr. A. C. je vylúčený „z vykonávania úkonov“ trestného konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006. Napadnuté rozhodnutie bolo právnemu
zástupcovi sťažovateliek doručené na hlavnom pojednávaní 6. júna 2011.
Sťažovateľky uvádzajú, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že podľa rozvrhu
práce okresného súdu bola vec pridelená zákonným spôsobom na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi JUDr. A. C., ktorý vo veci konal až do prerušenia konania z dôvodu jeho dočasného
pozastavenia výkonu funkcie sudcu na základe podnetu advokáta JUDr. J. K., právneho
zástupcu sťažovateliek. I keď bolo disciplinárne konanie proti JUDr. A. C. zastavené,
uviedol, že k právnemu zástupcovi sťažovateliek má negatívny vzťah, a preto by mohli
vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania, a z toho dôvodu žiadal o svoje
vylúčenie z „vykonávania úkonov“ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 113/2006.
Podľa sťažovateliek zákonný sudca JUDr. A. C. spôsobil vo veci zbytočné prieťahy.
Právny zástupca sťažovateliek podal v minulosti v iných konaniach, v ktorých bol JUDr. C.
zákonným sudcom, sťažnosti na prieťahy v konaniach, a preto považujú sťažovateľky za
absurdné, aby bol sudca vylúčený z „vykonávania úkonov“ trestného konania len preto, že v
minulosti na neho ich právny zástupca podal sťažnosti na prieťahy v konaní. Namietajú, že
vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
predstavuje výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi.
Podľa sťažovateliek napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne
relevantné dôvody, prečo a z akých dôvodov zákonný sudca JUDr. C. bol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že ich základné právo
„zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 1 T 113/2006
porušené bolo“.
Sťažovateľky ďalej navrhli, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k.
4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň
žiadali priznať im primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 10 000 € a náhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom každej v sume po 311,22 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1473/2011 a sp. zn. Rvp 1474/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy
o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosti sťažovateliek, ktorými namietajú porušenie
označeného základného práva a práva napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým
vylúčil sudcu okresného súdu JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006, sú zjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie nestranným súdom je v občianskom
súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď
na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu (napr. I. ÚS
73/97).
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do
predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].
Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba
skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších
objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že
sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Spravodlivosť
nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt
v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach
strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená
pochybnosť o jeho nestrannosti.
Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená
na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (napr. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť.
Nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti sa
z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov.
Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si
sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa
skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho
nestrannosti. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu
určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere
i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno
oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri
stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára
1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či
obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv.
subjektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale napriek
tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho
status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k
veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z toho hľadiska preto
nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa
vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych
skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti
(napr. III. ÚS 158/08).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Okresným súdom v Michalovciach bol spis obžalovaného Mgr. J. P. predložený
Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu rozhodnutia o námietke zaujatosti zo strany JUDr. A.
C., ktorému vec bola pridelená opatrením podpredsedníčky okresného súdu zo dňa 6. 8.
2010. Po prevzatí spisu sudcu okresného súdu JUDr. A. C. písomne podal oznámenie
podpredsedníčke okresného súdu o svojej zaujatosti, ktoré odôvodnil tým, že po prerušení
dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu mu bola znovu pridelená trestná vec
obžalovaného Mgr. J. P. pre prečin sexuálneho zneužívania, v ktorej už predtým konal.
Poukázal však na tú skutočnosť, že v predmetnej veci je splnomocnencom poškodených
JUDr. J. K., na základe ktorého podnetu bol disciplinárne stíhaný. I keď disciplinárne
konanie bolo proti nemu zastavené, voči JUDr. J. K. má negatívny vzťah, v dôsledku
ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania. Preto žiadal, aby
bol z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci vylúčený.
Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj námietok uvádzaných vo
vyjadrení JUDr. A. C. dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v tejto trestnej veci v zmysle § 31
ods. 1 Tr. por. V tomto ustanovení sa uvádza, že z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k
prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k obhajcovi.
Keďže v danom prípade sám sudca vyjadril svoj negatívny vzťah k jednej z osôb,
ktorých sa úkon dotýka, bolo potrebné vyhovieť jeho požiadavke a rozhodnúť tak, ako sa to
uvádza vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vylúčil sudcu okresného súdu
JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T
113/2006. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský
súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateliek nesprávnou
a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Pretože namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného
v čl. 48 ods. 1 ústavy je v tomto konkrétnom prípade úzko spojené s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pričom k vysloveniu ich porušenia nedošlo, ústavný súd
nemohol vysloviť ani porušenie základného práva na zákonného sudcu, a preto aj v tejto
časti sťažnosti sťažovateliek odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodovanie o ich ďalších
požiadavkách (zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať im
primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia) je podmienené
vyslovením porušenia ich základných práv, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez
právneho významu o nich rozhodovať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011