Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 315/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti K. O., M., a M. P., S., zastúpených advokátom JUDr. J. K.,

M., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

1474/2011, ktorými namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. októbra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti K. O. a M. P. vedené pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

1474/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

1473/2011.

2. Sťažnosti K. O. a M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2011

doručené sťažnosti K. O., M., a M. P., S. (ďalej spolu len „sťažovateľky“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením č. k. -393 zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 4 Nto 8/2010-

393 zo 6. októbra 2010 rozhodol, že sudca Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný

súd“) JUDr. A. C. je vylúčený „z vykonávania úkonov“ trestného konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. . Napadnuté rozhodnutie bolo právnemu

zástupcovi sťažovateliek doručené na hlavnom pojednávaní 6. júna 2011.

Sťažovateľky uvádzajú, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že podľa rozvrhu

práce okresného súdu bola vec pridelená zákonným spôsobom na prejednanie a rozhodnutie

sudcovi JUDr. A. C., ktorý vo veci konal až do prerušenia konania z dôvodu jeho dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu na základe podnetu advokáta JUDr. J. K., právneho

zástupcu sťažovateliek. I keď bolo disciplinárne konanie proti JUDr. A. C. zastavené,

uviedol, že k právnemu zástupcovi sťažovateliek má negatívny vzťah, a preto by mohli

vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania, a z toho dôvodu žiadal o svoje

vylúčenie z „vykonávania úkonov“ vo veci vedenej pod sp. zn. .

Podľa sťažovateliek zákonný sudca JUDr. A. C. spôsobil vo veci zbytočné prieťahy.

Právny zástupca sťažovateliek podal v minulosti v iných konaniach, v ktorých bol JUDr. C.

zákonným sudcom, sťažnosti na prieťahy v konaniach, a preto považujú sťažovateľky za

absurdné, aby bol sudca vylúčený z „vykonávania úkonov“ trestného konania len preto, že v

minulosti na neho ich právny zástupca podal sťažnosti na prieťahy v konaní. Namietajú, že

vylúčenie sudcu podľa (ďalej aj „OSP“)

predstavuje výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi.

Podľa sťažovateliek napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne

relevantné dôvody, prečo a z akých dôvodov zákonný sudca JUDr. C. bol vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že ich základné právo

„zaručené v a v , tiež v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Košiciach v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.

porušené bolo“.

Sťažovateľky ďalej navrhli, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k.

-393 zo 6. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň

žiadali priznať im primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 10 000 € a náhradu

trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom každej v sume po 311,22 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy

o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -393 zo 6. októbra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosti sťažovateliek, ktorými namietajú porušenie

označeného základného práva a práva napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým

vylúčil sudcu okresného súdu JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , sú zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie nestranným súdom je v občianskom

súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď

na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu (napr. I. ÚS

73/97).

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do

predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba

skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že

sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Spravodlivosť

nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt

v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach

strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená

pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená

na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (napr. ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť.

Nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti sa

z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov.

Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si

sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa

skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho

nestrannosti. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu

určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere

i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno

oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri

stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára

1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či

obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv.

subjektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa

objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale napriek

tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho

status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k

veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z toho hľadiska preto

nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa

vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych

skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti

(napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Okresným súdom v Michalovciach bol spis obžalovaného Mgr. J. P. predložený

Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu rozhodnutia o námietke zaujatosti zo strany JUDr. A.

C., ktorému vec bola pridelená opatrením podpredsedníčky okresného súdu zo dňa 6. 8.

2010. Po prevzatí spisu sudcu okresného súdu JUDr. A. C. písomne podal oznámenie

podpredsedníčke okresného súdu o svojej zaujatosti, ktoré odôvodnil tým, že po prerušení

dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu mu bola znovu pridelená trestná vec

obžalovaného Mgr. J. P. pre prečin sexuálneho zneužívania, v ktorej už predtým konal.

Poukázal však na tú skutočnosť, že v predmetnej veci je splnomocnencom poškodených

JUDr. J. K., na základe ktorého podnetu bol disciplinárne stíhaný. I keď disciplinárne

konanie bolo proti nemu zastavené, voči JUDr. J. K. má negatívny vzťah, v dôsledku

ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania. Preto žiadal, aby

bol z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci vylúčený.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj námietok uvádzaných vo

vyjadrení JUDr. A. C. dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre

vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v tejto trestnej veci v zmysle § 31

ods. 1 V tomto ustanovení sa uvádza, že z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k

prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k obhajcovi.

Keďže v danom prípade sám sudca vyjadril svoj negatívny vzťah k jednej z osôb,

ktorých sa úkon dotýka, bolo potrebné vyhovieť jeho požiadavke a rozhodnúť tak, ako sa to

uvádza vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vylúčil sudcu okresného súdu

JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T

113/2006. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský

súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateliek nesprávnou

a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pretože namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného

v je v tomto konkrétnom prípade úzko spojené s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pričom k vysloveniu ich porušenia nedošlo, ústavný súd

nemohol vysloviť ani porušenie základného práva na zákonného sudcu, a preto aj v tejto

časti sťažnosti sťažovateliek odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodovanie o ich ďalších

požiadavkách (zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať im

primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia) je podmienené

vyslovením porušenia ich základných práv, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez

právneho významu o nich rozhodovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011