Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 337/2011
PDF · 227.13 KB
No categories available
II. ÚS 337/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. D.
B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 5 C 215/2008 z 8. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
16 Co 99/2010 zo 6. septembra 2010 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/2 Pz 146/11-7 o vybavení podnetu z 29. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011
doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. D. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C
215/2008 z 8. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 99/2010
zo 6. septembra 2010 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 146/11-7 o vybavení podnetu z 29. marca 2011.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
«Sťažovateľ, T., s.r.o. je právnickou osobou. F. F. je fyzickou osobou - podnikateľom
od roku 1992. V roku 2003 F. F. kúpil na podnikateľské účely byt č. ..., nachádzajúci sa na
1. poschodí bytového domu so súpisným číslom ... kat. úz. T., ako aj spoluvlastnícky podiel
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k
pozemku... (ďalej len „byt“). Tento byt bol zakúpený za podnikateľským účelom a slúžil na
ubytovanie jeho zamestnancov. Dňa 13. 11. 2006 uzavrel v rámci svojej podnikateľskej
činnosti ako predávajúci so sťažovateľom kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod
vlastníckeho práva k predmetnému bytu.
Dňa 27. 8. 2008 podala p. F..., ako navrhovateľka žalobu na Okresný súd Stará
Ľubovňa, ktorou sa domáhala určenia, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k vyššie
uvedenému bytu uzavretá medzi žalovaným v 1. rade F. F. a žalovaným v 2. rade,
spoločnosťou T., s.r.o. (sťažovateľom) zo dňa 13.11.2006, je neplatná. Žalobkyňa
odôvodnila uplatnený nárok tým, že medzi žalovanými v 1. a 2. rade došlo k uzavretiu
právneho úkonu - zmluvy počas trvania manželstva medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade
na jednej strane a spoločnosťou T., s.r.o. na strane druhej, pričom predmetom právneho
úkonu bol majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ku ktorého
prevodu vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná o bežný úkon, je potrebný súhlas druhého
manžela. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa
8.4.2010, č. k. 5C 215/2008-114 určil, že žalobkyňou napadnutý právny úkon je neplatný.
Prvostupňový súd konštatoval, že predmetný byt patri do BSM žalobkyne
a žalovaného v 1. rade a na jeho kúpu boli použité finančné prostriedky z BSM. K námietke,
že „žalobkyňa dala súhlas žalovanému v 1. rade na použitie majetku BSM pri začatí
podnikania, t.j., že dala súhlas na zakúpenie motorového vozidla pri začatí podnikateľskej
činnosti žalovaného v 1. rade a na ďalšie úkony súvisiace s podnikaním už súhlas žalovaný
v 1. rade ako podnikateľ- fyzická osoba nepotreboval“ súd uviedol, že sa stotožňuje
s právnou argumentáciou právneho zástupcu žalobkyne, že toto ustanovenie upravuje len
použitie majetku, ktorý už je v BSM a pri začatí podnikania, na použitie takéhoto majetku
BSM potrebuje podnikateľ súhlas druhého manžela. Predmetný byt bol nadobudnutý do
BSM po začatí podnikania- až vr. 2003 a ustanovenie § 148a ods. 1 OZ sa nevzťahuje na
prevod nehnuteľnosti, t.j. na prevod predmetného bytu, pretože podľa § 145 ods. 1 OZ nejde
o bežný úkon a na takýto úkon je potrebný súhlas druhého manžela a to aj v prípade, ak
predmetný byt užíval žalovaný v 1. rade ako fyzická osoba podnikateľ pre podnikateľské
účely.
Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“, spolu s prvostupňovým súdom
„všeobecné súdy“) v rozsudku zo dňa 6.9.2010, č. k. 16Co 99/2010 konštatoval, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci správne
rozhodol, a na základe toho potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa
stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade predaj
nehnuteľnosti nemožno považovať za bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí manželov,
ktorú môže vybavovať každý z nich sám. Žalovaný v 1. rade súhlas na predaj bytu od
žalobkyne nemal, skutočnosť, ktorú prezentoval aj vo svojich podaniach a vyjadreniach aj
tým, že súhlas k prevodu nepotreboval. Z tohto dôvodu je právny úkon relatívne neplatný.
Ďalej odvolací súd zdôraznil, že predmetný byt patrí do BSM, nakoľko bol zakúpený počas
trvania manželstva z prostriedkov BSM.
S rozhodnutím prvostupňového a odvolacieho súdu sťažovateľ, v danej veci žalovaný
v druhom rade a F. F. ako žalovaný v 1. rade nesúhlasili, pretože je v priamom rozpore so
znením § 148a OZ a tiež s jeho účelom.
Žalovaní v 1. a 2. rade ako podávatelia v 1. a 2. rade podali na Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej „Generálna prokuratúra“) podnet na podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR.
Tento podnet bol vybavený Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej „Krajská
prokuratúra"). Dňa 25.1.2011 bolo podávateľom doručené upovedomenie o spôsobe
vybavenia podnetu Krajskou prokuratúrou v Prešove, sp. zn. Kc 267/10-4. Krajská
prokuratúra podnet odložila z dôvodu, že nebol zistený zákonný dôvod na podanie
mimoriadneho dovolania... S takýmto spôsobom vybavenia podnetu podávatelia nesúhlasili
a preto v súlade s ust. § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre podali
nadriadenému prokurátorovi podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania z 19.11.2010 podaného podávateľmi generálnemu
prokurátorovi SR, ktorý bol vybavený prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove.
Tento podnet bol vybavený Generálnou prokuratúrou. Dňa 8.4.2011 bolo
podávateľom doručené upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu Generálnou
prokuratúrou, sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7. Generálna prokuratúra podnet odložila z dôvodu,
že nebol zistený zákonný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. ...
S takýmto spôsobom vybavenia podnetu sťažovateľ nesúhlasil a preto v súlade s ust.
§ 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre podal sťažovateľ a František Fabián
nadriadenému prokurátorovi podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia tohto
podnetu. Tento podnet bol vybavený Generálnou prokuratúrou rozhodnutím pod
sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7 doručeným podávateľom dňa 8.4.2011. Generálna prokuratúra sa
s týmto podnetom nestotožnila a tento podnet odložila z dôvodu, že nebol zistený zákonný
dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. Týmto rozhodnutím sťažovateľ vyčerpal všetky
opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.
Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného práva rozsudkom Krajského
súdu Prešov zo dňa 6.9.2010, pod č. k. 16Co 99/2010 a oznámením Generálnej prokuratúry
o vybavení podnetu sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním
sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva týmto rozsudkom Krajského
súdu Prešov.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, práva na ukladanie
povinností zákonom, na základe zákona a v jeho medziach podľa čl. 13 ods. 1 a práva konať
všetko, čo nieje zákonom zakázané podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský
súd Prešov a Generálna prokuratúra vydali rozhodnutia v rozpore s namietanými
základnými právami. Tým došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, práva na ukladanie povinností
zákonom, na základe zákona a v jeho medziach podľa čl. 13 ods. 1 a práva konať všetko, čo
nie je zákonom zakázané podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...
V danej veci súdy totiž interpretovali ustanovenia hmotnoprávnych predpisov
v rozpore s ich znením, so zmyslom a s účelom zákona. Rozhodnutia všeobecných súdov
založené na takejto interpretácii hmotnoprávnych predpisov predstavujú také zásahy do
práv sťažovateľa, ktoré sú z ústavného hľadiska neudržateľné, a to z nasledujúcich
dôvodov: Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k bytu špecifikovanému v bode I. tejto
sťažnosti po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok. Všeobecné súdy vyslovili
neplatnosť právneho úkonu, ktorým bolo na sťažovateľa prevedené vlastnícke právo k
predmetnému bytu z dôvodu absencie podstatnej náležitosti právneho úkonu - súhlasu
manželky prevodcu - Františka Fabiána s prevodom vlastníckeho práva.
V zmysle právnej argumentácie všeobecných súdov všetky právne úkony podnikateľa,
ktoré nespadajú do kategórie bežných vecí podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podliehajú súhlasu manžela podnikateľa.
Františkovi Fabiánovi bol daný súhlas na použitie majetku BSM na podnikanie
zo strany manželky a to najneskôr v čase, keď súhlasila s nákupom motorových vozidiel na
účely Autoškoly v roku 1993. Tento súhlas s použitím majetku BSM na podnikanie má
„generálny" charakter - ak ho podnikateľ získa od druhého manžela, nemusí oň už žiadať
pri každom ďalšom právnom úkone súvisiacom s podnikaním.
V zmysle ust. § 148a ods. l druhá veta, nie je súhlas druhého manžela potrebný na
ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním. Zákonodarca vymedzil právne úkony, na ktoré
podnikateľ súhlas druhého manžela nepotrebuje, na základe kritéria súvislosti právneho
úkonu s podnikaním. Otázka potreby súhlasu druhého manžela sa teda posudzuje
z hľadiska, či daný právny úkon súvisí s podnikaním, pričom nie je rozhodujúce, či ide
o bežný právny úkon v zmysle § 145 ods. l OZ. Účelom § 148a ods. 1 druhá veta je umožniť
slobodný a nerušený výkon podnikateľskej činnosti podnikateľa - fyzickej osoby a poskytnúť
ochranu dobromyseľným tretím osobám, ktoré vstupujú do právnych vzťahov
s podnikateľmi. Ak by mal podnikateľ žiadať súhlas druhého manžela na každý právny úkon
súvisiaci s podnikaním, ktorý prekračuje medze bežného právneho úkonu v zmysle ust. §
145 ods. 1, narušilo by to celý systém podnikania fyzických osôb. To nebolo úmyslom
zákonodarcu a preto si toto ustanovenie ani nemožno takto vykladať. Ust. §148a je
jednoznačne lex specialis k ustanoveniu § 145 ods. 1. Ak teda manžel podnikateľ získa
v zmysle ust. §148a ods. 1 prvá veta súhlas druhého manžela na použitie majetku z BSM pri
začatí podnikania, v zmysle druhej vety ust. 148a ods. 1 súhlas na ďalšie právne úkony
súvisiace s podnikaním nepotrebuje, keďže je „krytý“ súhlasom udeleným pri začatí
podnikania. Predmetný byt bol zakúpený na podnikateľský účel, a bol riadne vedený
v účtovníctve podnikateľského subjektu. Na podnikateľský účel slúžil počas celej doby,
v ktorej bol vlastníctvom Františka Fabiána. Následne bol tento byt prevedený na
sťažovateľa, ktorý predmetný byt opäť využíval na podnikateľský účel, a to na ubytovanie
svojich zamestnancov. Podstatné je, že v čase prevodu bol byt Františkom Fabiánom
využívaný na podnikateľský účel, čo on samotný a sťažovateľ preukázali, pričom táto
skutočnosť nebola spochybnená ani vyvrátená...
Garancia ústavného práva vlastniť majetok podla č. 20 ods. 1 je v zásade
zabezpečovaná všeobecnými súdmi avšak za určitých predpokladov musí byť
zabezpečovaná aj ústavným súdom (I. ÚS 43/97, I. ÚS 215/03). Sťažovateľ má za to, že v
danej veci sú naplnené predpoklady aj pre poskytnutie ochrany ústavným súdom.
Procesným postupom všeobecných súdov došlo totiž aj k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6.
Dohovoru. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. ...
Všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej
argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel
a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo
podsystéme právnych noriem. Všeobecnými súdmi uskutočnený výklad hmotnoprávnych
predpisov vykazuje značný stupeň arbitrárnosti. ..
Rozhodnutiami všeobecných súdov bolo porušené aj právo sťažovateľa priznané
čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, v zmysle ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo
na základe zákona, a v jeho medziach.
Všeobecné súdy podmienili platnosť právneho úkonu, ktorým bolo na sťažovateľa
prevedené vlastníctvo k bytu, súhlasom manželky predávajúceho, pričom k nesprávnemu
právnemu záveru dospeli nesprávnym výkladom príslušných zákonných ustanovení.
Z rozhodnutí všeobecných súdov teda vyplýva povinnosť obstarať súhlas manželky
s právnym úkonom, ktorú však zákon v danom prípade neukladá. Podmienenie platnosti
právneho úkonu náležitosťou, ktorá zo zákona nevyplýva, predstavuje uloženie povinnosti,
ktoré je v priamom rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a tiež s čl. 2 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľovi bolo vlastnícke právo nadobudnuté riadne a v súlade so zákonom odňaté
v dôsledku rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré postupom v rozpore s ústavou uložili
povinnosť, ktorá zo zákona nevyplýva.
K zásahu do ústavou priznaných práv sťažovateľa došlo aj postupom orgánov
prokuratúry, na ktoré sa sťažovateľ obrátil s podnetom na podanie mimoriadneho
dovolania...
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Krajská prokuratúra v Prešove
konštatovali, že nezistili porušenie zákona rozhodnutiami všeobecných súdov.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Krajská prokuratúra v Prešove
konštatovali, že nezistili porušenie zákona rozhodnutiami všeobecných súdov.
Sťažovateľ si neuplatňuje nárok na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý mu
zo zákona ani nepatrí. Sťažovateľ si uplatňuje ústavou garantované právo na inú právnu
ochranu, ktorej obsahom je aj právo na riadne preskúmanie podnetu orgánmi prokuratúry
ako orgánmi ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb právnických
osôb a štátu. Sťažovateľ má za to, že orgány prokuratúry nedostatočne preskúmali
predložené podnety a nesprávne právne vec posúdili, v dôsledku čoho zrejmé porušenie
zákona nezistili a podnety na podanie mimoriadneho dovolania odložili.
Sťažovateľ si uplatňuje právo na inú právnu ochranu, v rámci ktorej prináleží
orgánom prokuratúry preskúmať podnet riadne a s potrebnou starostlivosťou, a podľa
najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony,
zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné
všeobecne záväzné právne predpisy tak, aby každé porušenie práv fyzickej osoby,
právnickej osoby alebo štátu bolo náležite zistené a odstránené.
Sťažovateľ má za to, že v danom prípade postupom orgánov prokuratúry došlo
k porušeniu ústavného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Orgány
prokuratúry sa stotožnili s ústavne nesúladnými rozhodnutiami všeobecných súdov
a nevyhoveli podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania. Tento postup
orgánov prokuratúry znamenal zásah do ústavou garantovaných práv sťažovateľa, pretože
orgány prokuratúry nezistili porušenie zákona napriek tomu, že rozhodnutia všeobecných
súdov sú v zrejmom rozpore so zákonom...
Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že
samé rozhodnutie o porušení jeho základných práv v okolnostiach prípadu nemá povahu
dostatočnej satisfakcie...
Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie úhrady trov konania vo výške 261,82 €
z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom o ústavnom
súde.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie jej práv
zaručených v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 C 215/2008 z 8. apríla 2010.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľka
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia okresného súdu
vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 2105/2008 využitím riadneho opravného
prostriedku, ktorú aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský
súd o odvolaní rozhodoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 99/2010 zo 6. septembra
2010.
Vychádzajúc zo svojho postavenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už
po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia svojich práv zaručených v čl. 2
ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn.
16 Co 99/2010 zo 6. septembra 2010.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu zo 6. septembra 2010
nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2010.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 3. mája 2011, teda zjavne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty na jej podanie. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd
rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol
ako oneskorene podanú.
3. Sťažnosť smeruje aj proti oznámeniu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 146/11-
7, ktorým vybavila podnet sťažovateľky z 29. marca 2011.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka 19. novembra 2010 podala generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie
mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 99/2010
zo 6. septembra 2010, pretože podľa nej „súd dospel k nesprávnym záverom o skutkovom
stave... a rozsudok, ktorého odôvodnenie sa opiera o skutočnosti, ktoré v konaní pred
súdom neboli preukázané, nie je v súlade so zákonom...“.
Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá podnet
vybavovala, však konštatovala, že oba súdy správne zistili skutkový stav a správne právne
vec posúdili, preto nezistila dôvod na podanie podnetu na mimoriadne dovolanie, preto
podnet sťažovateľky odložila. Sťažovateľka so záverom krajskej prokuratúry nesúhlasila,
preto s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podala nadriadenému prokurátorovi
podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia tohto podnetu. Podnet vybavila generálna
prokuratúra prípisom č. k VI/2 Pz 146/11-7 z 29. marca 2011 (sťažovateľke bol doručený
8. apríla 2011.)
Generálna prokuratúra svoje rozhodnutie nepodať mimoriadne dovolanie
v sťažovateľkinej veci odôvodnila takto:
«Ani opätovným preskúmaním veci nebol zistený dôvod pre zmenu právneho
stanoviska, ktoré Vám bolo oznámené vo vybavení Krajskej prokuratúry v Prešove
z 18. januára 2011 sp. zn. Kc 267/10-4, na ktoré v celom rozsahu poukazujem.
Podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku môže generálny prokurátor na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osohy poškodenej
rozhodnutím súdu podať mimoriadne dovolanie, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu
bol porušený zákon.
V uvedenom prípade neboli zistené dôvody pre podanie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorého sa Vašim podaním domáhate.
V opakovanom podnete opätovne vyjadrujete nespokojnosť s rozhodnutím súdov, ako
aj predchádzajúcim vybavením krajskej prokuratúry. Opätovne zdôrazňujete „že ste nikdy
nespochybňovali, že predmetný byt patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(ďalej len „BSM“) avšak okolnosti jeho kúpy a účel, na ktorý bol podávateľom v 1) rade
počas celej doby jeho vlastníctva využívaný, zakladajú jeho právo nakladať
s nehnuteľnosťou spôsobom upraveným v ustanovení § 148a Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“). Preto sa domnievate, že rozhodnutím sudov, ktorým bola určená neplatnosť
kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. bolo porušené jedno zo základných
vlastníckych oprávnení vlastníka a to právo nakladať s vecou patriacou do jeho
vlastníctva“.
S týmto právnym názorom nie je možné sa stotožniť. Predovšetkým je potrebné
opätovne zdôrazniť, že ustanovenie § 148a OZ nemožno vykladať samostatne bez väzby na
zákonnú úpravu bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že predmetný byt bol nadobudnutý počas
manželstva a na jeho nadobudnutie bolí použité finančné prostriedky patriace do BSM.
Rozhodnutie jedného z manželov o lom. že začne podnikateľskú činnosť, v rámci
ktorej použije majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve sa automaticky dotýka práv
a povinnosti druhého manžela, ktorý musí k takému použitiu dať svoj súhlas.
Nakladanie so spoločnými prostriedkami však nemôže byť v rozpore s koreninou
úpravou bezpodielového spoluvlastníctva manželov v § 143 OZ. ako aj nadväzujúcimi
ustanoveniami zákona a to najmä s ustanovením § 145 OZ, ktorý upravuje vzájomné vzťahy
manželov ohľadom bežných vecí tak. že bežné veci môže vybavovať každý z manželov
a v ostatných veciach (nie bežných) je potrebný súhlas oboch manželov.
Kúpu a predaj nehnuteľnosti v žiadnom prípade nie je možné považovať za
vybavovanie bežnej veci. K prevodu nehnuteľnosti je nevyhnutný súhlas oboch manželov,
inak je tento právny úkon neplatný.
Za takýto súhlas nemôžete považovať predchádzajúci súhlas býv. manželky s
použitím spoločných prostriedkov napr. na použitie Vášho spoločného auta resp. kúpu iných
motorových vozidiel pre Vaše podnikanie autoškole. Manželia si môžu odchylne upraviť
svoje vzájomne majetkové vzťahy odchylne od zákonnej úpravy a to najmä v prípade začatia
podnikania. Takáto dohoda však musí spĺňal všetky zákonom predpokladané podmienky
(napr. § 143a OZ, § 148a ods. 2 OZ). Takáto skutočnosť zo súvisiaceho súdneho spisu
nevyplýva a preto rozhodnutie súdu. ktorým bola určená neplatnosť právneho úkonu -
kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela,
považujem za správne a zákonné.
Keďže Váš opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli
známe v súdnom konaní, alebo pri predchádzajúcom vybavovaní krajskej prokuratúry
a v postupe a rozhodovaní konajúcich súdov neboli zistené dôvody pre podanie
mimoriadneho dovolania, bol Váš opakovaný podnet odložený bez prijatia ďalších opatrení.
S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v platnom znení, zároveň oznamujem, že ďalšie podnety v uvedenej veci už nebudú
prešetrované.»
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o opakovanom podnete vedenom
generálnou prokuratúrou pod č. k. VI/2 Pz 146/11-7 pre namietané porušenie označených
práv považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
sudov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podstatou námietok sťažovateľky v danej časti konania je nesúhlas s právnym
názorom generálnej prokuratúry, ktorá dospela k záveru, podľa ktorého nie sú dané dôvody
na podanie mimoriadneho dovolania.
Podľa názoru ústavného súdu postup a stanovisko generálnej prokuratúry nemožno
v nijakom prípade považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Je vecou
posúdenia generálnej prokuratúry, či mimoriadne dovolanie v danej veci podá alebo
či dospeje k opačnému záveru. Skutočnosť, že závery sťažovateľky neakceptovala,
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označených práv podľa ústavy. Preto niet
dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol do záverov generálnej prokuratúry.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011