Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 303/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C

64/2000, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co

383/2006, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veciach

vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn. VI/1 Pz 170/11 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uviedol:

„Pod sp. zn. , u Porušovateľa č. 1 (Okresný súd Bratislava I, pozn.)

začal pracovnoprávny súdny proces o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru

s pánom M. A. zo strany Ž. Stalo sa tak v jarných mesiacoch pred viac, ako 11 rokmi! Teda,

ide o evidentnú reštanciu viac ako 11 rokov, bez jediného pojednávania, čo nemožno

klasifikovať inak, než ako flagrantné porušovanie navrhovateľovho práva na hospodárnu

súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, chráneného čl. 48 odsek 2

. Porušovateľ č. 1 operoval vykonštruovanou litispendenciou,

ku ktorej prilepil res iudicatae, cca 6 rokov trpel nečinnosť vo veci istého odvolania sa pána

M. A., a aby toho nebolo málo nie jedenkrát výdatne prejudikoval výsledok v prospech

žalovaného zamestnávateľa, ktorým boli Ž., za podpory antiústavnej časti ustanovenia §

138 odsek 1 Slovenskej republiky (ďalej len ).

Porušovateľ č. 1 svojvoľne nepridelil pánovi M. A. advokáta pre dovolacie konanie, hoci

pánovi M. A. náležalo toto pridelenie advokáta, keďže o to regulárne, dokonca priamo v

dovolaní samotnom, písomne požiadal, nakoľko mu to kogentne ukladalo ustanovenie § 241

odsek 1 druhá veta s výdatnou podporou ustanovenia , a to na základe

oslobodenia od súdnych poplatkov zo zákona.

Porušovateľ č. 2 (Krajský súd v Bratislave, pozn.) potvrdil antizákonné postupy

Porušovateľa č. 1.

Porušovateľ č. 3 (Najvyšší súd Slovenskej republiky, pozn.) zastavil Dovolacie

konanie v dôsledku aplikácie diskriminujúceho antiústavného ustanovenia § 241 odsek 1

druhá veta . Porušovateľ č. 4 (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pozn.)

nepodal Mimoriadne dovolanie pomocou aplikácie ďalšieho diskriminujúceho

antiústavného ustanovenia a .

Porušovateľ č. 4 nerozpoznal, alebo nechcel rozpoznať v diskriminujúcich

a antiústavných ustanoveniach § + 241 diskriminujúce a šikanujúce prvky,

vhodné ako rapídny i markantný dôvod k podaniu návrhu na Ústavný súd v tomto duchu.

A tak nevyšiel v ústrety spravodlivosti, podnet pána M. A. odložil. Viď prílohu č. 1.

Pán M. A. z N. však tvrdí, že diskriminujúce a šikanujúce prvky, vhodné ako rapídny

i markantný dôvod k Ústavno-súdnej intervencii, sú obsiahnuté aj v § 243f odsek 2 písm. b)

a c) . NOTA BENE! Veď, ak procesný úkon zastavenia konania nepodlieha kontrole,

tak si môžu konania zastavovať trebárz i nezákonne, dokonca aj úmyselne, keďže zastavenie

konania zo strany súdu vždy poteší jednu stranu, či nie!!!

Po vyžiadaní si spisov od porušovateľov a následnom vykonaní dokazovania

NAVRHOVATEĽ - SŤAŽOVATEĽ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, priznať

navrhovateľovi v zmysle primerané finančné

zadosťučinenie, TO JEST 33.333,- € do 3 dní od vynesenia verdiktu Ústavného súdu

Slovenskej republiky prevodom na jeho účet vo VÚB.“

Z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že uznesením sp. zn. zo

14. januára 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zastavil

konanie o dovolaní sťažovateľa podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2007; zo sťažnosti

a z priloženej dokumentácie vyplýva, že označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 24. marca 2010.

Z označeného uznesenia najvyššieho súdu je tiež zrejmé, že Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením č. k. -25 z 18. januára 2002 tak,

že konanie pre prekážku súdneho konania – litispendenciu zastavil. Krajský súd rozhodol

o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. z 30. novembra 2007 tak, že

napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ priložil k sťažnosti prvú stranu podania adresovaného Generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) označeného ako

„Podnet k podaniu mimoriadneho dovolania... Podnet k podaniu návrhu na Ústavný súd

Slovenskej republiky... Trestné oznámenie“, ktoré bolo doručené Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 14. marca 2011. Z textu tohto

podania je zrejmé, že sa týka uznesenia „Najvyššieho (Dovolacieho) súdu v Bratislave

zo dňa 14. 01. 2010, č. k. “, ktoré sťažovateľ „prevzal dňa 24. 03. 2010“.

Ďalšou prílohou sťažnosti je prípis generálnej prokuratúry č. VI/1 Pz 170/11-4

zo 17. marca 2011 a prípis generálnej prokuratúry č. GÚs 27/11-4 z 10. mája 2011

adresované sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktorý vylučuje, aby tento orgán verejnej moci porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Aj keď v sťažnosti nie je jednoznačne vymedzený návrh na rozhodnutie (petit),

ústavný súd z jej obsahu a priloženej dokumentácie vyvodil, že sťažovateľ sa ňou domáha

vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom generálnej prokuratúry vo veciach vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn.

VI/1 Pz 170/11; ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť v takto vymedzenom rozsahu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru Ž., a. s. V

predmetnej veci rozhodol okresný súd uznesením č. k. -25 z 18. januára 2002

tak, že konanie pre prekážku súdneho konania – litispendenciu zastavil. Krajský súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. z 30. novembra 2007 tak,

že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ

v predchádzajúcom období už namietal sťažnosťou podľa porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2007, ktoré bolo právoplatne skončené 21. januára 2008.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 18. marca

2008 rozhodol o namietanom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach uznesením č. k.

-11 z 31. júla 2008 tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti vzhľadom na to, že pri posudzovaní sťažnosti už nemohlo dochádzať

k porušovaniu označeného základného práva, pretože predmetné konania boli právoplatne

skončené. Uznesenie ústavného súdu č. k. -11 z 31. júla 2008 nadobudlo

právoplatnosť 6. septembra 2008.

Predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu z 31. júla 2008 bráni, vzhľadom na § 24

písm. a) , tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2007, t. j.

vylučuje rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, ktorou opakovane namieta

porušenie svojho základného práva podľa postupom okresného súdu

a postupom krajského súdu v označených konaniach. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako neprípustnú.

Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutých konaní 21. januára 2008 sťažnosť

spĺňa podmienky na jej odmietnutie aj podľa z dôvodu,

že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa,

podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu označený všeobecný súd o veci meritórne rozhodol pred jej podaním (),

k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti

už nemôže dochádzať (m. m. ), ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie zistil, že namietané dovolacie

konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. bolo právoplatne skončené

24. marca 2010. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 23. mája 2011. Znamená

to, že najvyšší súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vo veci už právoplatne

rozhodol, a preto postupom najvyššieho súdu v tom čase už nemohlo dochádzať k porušeniu

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, keďže daný procesný stav (právoplatné

skončenie konania pred najvyšším súdom) vylučuje, aby najvyšší súd porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci

vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 170/11

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na

prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci vedenej pod sp. zn.

VI/1 Pz 170/11.

Dňa 14. marca 2011 podal sťažovateľ generálnej prokuratúre podnet „k podaniu

mimoriadneho dovolania“ proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. januára 2010, ktorým sa zároveň domáhal, aby generálny prokurátor podal návrh

ústavnému súdu na konanie o súlade § 138 ods. 1 a § 241 druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) vrátane návrhu na pozastavenie účinnosti označených

ustanovení.

a) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti

smerujúcej proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. januára 2010 prípisom č. k.

VI/1 Pz 170/11-4 zo 17. marca 2011, ktorý bol sťažovateľovi doručený 24. marca 2011.

Označeným prípisom generálna prokuratúra podnet sťažovateľa odložila, pričom svoj

postup v predmetnej veci odôvodnila takto:

«Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo

o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje

vedenie konania, o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. 2 písm. b) a c)

).

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že generálny prokurátor nemá oporu v zákone na

podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozhodnutiu dovolacieho súdu a z

tohto dôvodu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky Váš podnet v časti „A“

odložila.»

b) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti,

v ktorej žiadal, aby generálny prokurátor podal návrh ústavnému súdu na pozastavenie

účinnosti a druhej vety prípisom č. k. -4 z 10. mája 2011,

ktorý bol sťažovateľovi doručený 18. mája 2011. Označeným prípisom generálna

prokuratúra podnet sťažovateľa v tejto časti tiež odložila, pričom svoj postup v predmetnej

veci odôvodnila takto:

«Vašim podnetom, ktorý ste osobne podali 14. 3. 2011 na Generálnej prokuratúre

SR, sa v časti B. domáhate, aby generálny prokurátor podal návrh na Ústavný súd

Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti ustanovení § 138 ods. 1 a § 241 druhá veta

z dôvodov diskriminácie občanov a ich odstránenie

z právneho poriadku Slovenskej republiky alebo ich novelizáciu v záujme odstránenia

akýchkoľvek prvkov diskriminujúcich občanov tejto krajiny.

Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych

poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešne uplatnenie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa

oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím

a oslobodením sa však nevracajú ( ).

Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd však

môže na návrh účastníka priznať na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré je však

viazané na jeho osobu, pričom základným predpokladom na oslobodenie sú pomery

účastníka a ďalej, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo vrátenie

práva.

V dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napadá,

prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa

dovoláte? domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1, druhá

veta ).

Prísna formálnosť dovolanie vyžaduje okrem iného aj zvýšenú odbornú náročnosť na

jeho samotné vyhotovenie, keďže sa napadá rozhodnutie odvolacieho súdu. Zákon preto

vyžaduje, aby dovolateľ bol zastúpený profesijným advokátom, pokiaľ sám alebo jeho

zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, nemá právnické vzdelanie. Za právnické vzdelanie

z tohto hľadiska treba považovať ukončené vysokoškolské štúdium práva, a to bez ohľadu

na formu, ak táto forma bola legislatívne uznaná.

Vo Vašom podaní bližšie nešpecifikujete, v čom Vami napadané ustanovenia

ako diskriminujúce občanov, porušujú Ústavu SR, resp. ktoré jej články alebo Listiny

základných práv a slobôd.

Generálny prokurátor je podľa

o prokuratúre oprávnený podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže neboli zistené podmienky pre

podanie návrhu podľa citovaného ustanovenia zákona o prokuratúre, Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky Váš podnet zo 14. 3. 2011 v časti „B“ odložila bez

prijatia ďalších opatrení.»

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) ak na vybavenie podnetu je príslušný iný

prokurátor alebo iný orgán, prokurátor, ktorý prijal podnet, bez zbytočného odkladu,

najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu, postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu

alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi

podnetu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do

dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Z príslušnej právnej úpravy a z uvedených prípisov generálnej prokuratúry, ktorým

vybavila podnet sťažovateľa, vyplýva, že ho v obidvoch častiach vybavila v zákonom

ustanovenej lehote (§ 33 ods. 1 a § 33 ods. 1 v spojení s § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, iným zásahom alebo

rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

, ).

Keďže podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené skutočnosti neexistuje

priama príčinná súvislosť medzi napadnutými prípismi (upovedomeniami) generálnej

prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v súvislosti z označenými prípismi generálnej prokuratúry namieta len

porušenie svojho základného práva podľa . Z obsahu sťažnosti však

vyplýva, že sťažovateľ s „neúspechom“ svojho podania spája aj porušenie svojho práva na

inú právnu ochranu podľa , hoci to vo svojej sťažnosti explicitne

neuvádza. Ústavný súd preto nad rámec tohto rozhodnutia považoval za potrebné poukázať

na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorým sa domáhajú, aby generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie alebo návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným

súdom, neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podá, nevzniká právo na

jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto

podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá,

mimoriadne dovolanie, rovnako aj návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , ). Zo stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať

mimoriadne dovolanie, ako aj nevyužitím práva generálneho prokurátora podať návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov nemôže dôjsť k porušeniu označeného

základného práva sťažovateľa, a preto sťažnosti smerujúce k porušeniu základného práva na

inú súdnu ochranu v súvislosti s nevyhovením takémuto podnetu ústavný súd považuje za

zjavne neopodstatnené a odmieta ich z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Znamená to, že sťažnosť sťažovateľa je aj z tohto dôvodu v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011