Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 303/2011
PDF · 240.11 KB
No categories available
IV. ÚS 303/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C
64/2000, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co
383/2006, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo/350/2009 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veciach
vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn. VI/1 Pz 170/11 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011
doručená sťažnosť M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uviedol:
„Pod sp. zn. 15C/64/2000, u Porušovateľa č. 1 (Okresný súd Bratislava I, pozn.)
začal pracovnoprávny súdny proces o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru
s pánom M. A. zo strany Ž. Stalo sa tak v jarných mesiacoch pred viac, ako 11 rokmi! Teda,
ide o evidentnú reštanciu viac ako 11 rokov, bez jediného pojednávania, čo nemožno
klasifikovať inak, než ako flagrantné porušovanie navrhovateľovho práva na hospodárnu
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, chráneného čl. 48 odsek 2
Ústavy Slovenskej republiky. Porušovateľ č. 1 operoval vykonštruovanou litispendenciou,
ku ktorej prilepil res iudicatae, cca 6 rokov trpel nečinnosť vo veci istého odvolania sa pána
M. A., a aby toho nebolo málo nie jedenkrát výdatne prejudikoval výsledok v prospech
žalovaného zamestnávateľa, ktorým boli Ž., za podpory antiústavnej časti ustanovenia §
138 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len OSP).
Porušovateľ č. 1 svojvoľne nepridelil pánovi M. A. advokáta pre dovolacie konanie, hoci
pánovi M. A. náležalo toto pridelenie advokáta, keďže o to regulárne, dokonca priamo v
dovolaní samotnom, písomne požiadal, nakoľko mu to kogentne ukladalo ustanovenie § 241
odsek 1 druhá veta OSP s výdatnou podporou ustanovenia § 30 OSP, a to na základe
oslobodenia od súdnych poplatkov zo zákona.
Porušovateľ č. 2 (Krajský súd v Bratislave, pozn.) potvrdil antizákonné postupy
Porušovateľa č. 1.
Porušovateľ č. 3 (Najvyšší súd Slovenskej republiky, pozn.) zastavil Dovolacie
konanie v dôsledku aplikácie diskriminujúceho antiústavného ustanovenia § 241 odsek 1
druhá veta OSP. Porušovateľ č. 4 (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pozn.)
nepodal Mimoriadne dovolanie pomocou aplikácie ďalšieho diskriminujúceho
antiústavného ustanovenia § 243f odsek 2 písm. b) a c) OSP.
Porušovateľ č. 4 nerozpoznal, alebo nechcel rozpoznať v diskriminujúcich
a antiústavných ustanoveniach §§ 138 + 241 OSP diskriminujúce a šikanujúce prvky,
vhodné ako rapídny i markantný dôvod k podaniu návrhu na Ústavný súd v tomto duchu.
A tak nevyšiel v ústrety spravodlivosti, podnet pána M. A. odložil. Viď prílohu č. 1.
Pán M. A. z N. však tvrdí, že diskriminujúce a šikanujúce prvky, vhodné ako rapídny
i markantný dôvod k Ústavno-súdnej intervencii, sú obsiahnuté aj v § 243f odsek 2 písm. b)
a c) OSP. NOTA BENE! Veď, ak procesný úkon zastavenia konania nepodlieha kontrole,
tak si môžu konania zastavovať trebárz i nezákonne, dokonca aj úmyselne, keďže zastavenie
konania zo strany súdu vždy poteší jednu stranu, či nie!!!
Po vyžiadaní si spisov od porušovateľov a následnom vykonaní dokazovania
NAVRHOVATEĽ - SŤAŽOVATEĽ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, priznať
navrhovateľovi v zmysle čl. 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky primerané finančné
zadosťučinenie, TO JEST 33.333,- € do 3 dní od vynesenia verdiktu Ústavného súdu
Slovenskej republiky prevodom na jeho účet vo VÚB.“
Z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že uznesením sp. zn. 5 Cdo 350/2009 zo
14. januára 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zastavil
konanie o dovolaní sťažovateľa podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 383/2006 z 30. novembra 2007; zo sťažnosti
a z priloženej dokumentácie vyplýva, že označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 24. marca 2010.
Z označeného uznesenia najvyššieho súdu je tiež zrejmé, že Okresný súd Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002 tak,
že konanie pre prekážku súdneho konania – litispendenciu zastavil. Krajský súd rozhodol
o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 383/2006 z 30. novembra 2007 tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ priložil k sťažnosti prvú stranu podania adresovaného Generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) označeného ako
„Podnet k podaniu mimoriadneho dovolania... Podnet k podaniu návrhu na Ústavný súd
Slovenskej republiky... Trestné oznámenie“, ktoré bolo doručené Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 14. marca 2011. Z textu tohto
podania je zrejmé, že sa týka uznesenia „Najvyššieho (Dovolacieho) súdu v Bratislave
zo dňa 14. 01. 2010, č. k. 5 Cdo/350/2009“, ktoré sťažovateľ „prevzal dňa 24. 03. 2010“.
Ďalšou prílohou sťažnosti je prípis generálnej prokuratúry č. VI/1 Pz 170/11-4
zo 17. marca 2011 a prípis generálnej prokuratúry č. GÚs 27/11-4 z 10. mája 2011
adresované sťažovateľovi.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktorý vylučuje, aby tento orgán verejnej moci porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Aj keď v sťažnosti nie je jednoznačne vymedzený návrh na rozhodnutie (petit),
ústavný súd z jej obsahu a priloženej dokumentácie vyvodil, že sťažovateľ sa ňou domáha
vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 64/2000, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 383/2006, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009
a postupom generálnej prokuratúry vo veciach vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn.
VI/1 Pz 170/11; ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť v takto vymedzenom rozsahu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 383/2006
Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C/27/2000 bolo
rozhodovanie o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru Ž., a. s. V
predmetnej veci rozhodol okresný súd uznesením č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002
tak, že konanie pre prekážku súdneho konania – litispendenciu zastavil. Krajský súd
rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 383/2006 z 30. novembra 2007 tak,
že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ
v predchádzajúcom období už namietal sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 383/2006 a jeho uznesením
z 30. novembra 2007, ktoré bolo právoplatne skončené 21. januára 2008.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 18. marca
2008 rozhodol o namietanom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach uznesením č. k.
IV. ÚS 214/08-11 z 31. júla 2008 tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti vzhľadom na to, že pri posudzovaní sťažnosti už nemohlo dochádzať
k porušovaniu označeného základného práva, pretože predmetné konania boli právoplatne
skončené. Uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 214/08-11 z 31. júla 2008 nadobudlo
právoplatnosť 6. septembra 2008.
Predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu z 31. júla 2008 bráni, vzhľadom na § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde, tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 383/2006 a jeho uznesením z 30. novembra 2007, t. j.
vylučuje rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, ktorou opakovane namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu v označených konaniach. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutých konaní 21. januára 2008 sťažnosť
spĺňa podmienky na jej odmietnutie aj podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde z dôvodu,
že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009
Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa,
podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009
malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu označený všeobecný súd o veci meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),
k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti
už nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06), ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie zistil, že namietané dovolacie
konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo/350/2009 bolo právoplatne skončené
24. marca 2010. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 23. mája 2011. Znamená
to, že najvyšší súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vo veci už právoplatne
rozhodol, a preto postupom najvyššieho súdu v tom čase už nemohlo dochádzať k porušeniu
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, keďže daný procesný stav (právoplatné
skončenie konania pred najvyšším súdom) vylučuje, aby najvyšší súd porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci
vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 170/11
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na
prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci vedenej pod sp. zn.
VI/1 Pz 170/11.
Dňa 14. marca 2011 podal sťažovateľ generálnej prokuratúre podnet „k podaniu
mimoriadneho dovolania“ proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 350/2009
zo 14. januára 2010, ktorým sa zároveň domáhal, aby generálny prokurátor podal návrh
ústavnému súdu na konanie o súlade § 138 ods. 1 a § 241 druhej vety Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) vrátane návrhu na pozastavenie účinnosti označených
ustanovení.
a) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti
smerujúcej proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. januára 2010 prípisom č. k.
VI/1 Pz 170/11-4 zo 17. marca 2011, ktorý bol sťažovateľovi doručený 24. marca 2011.
Označeným prípisom generálna prokuratúra podnet sťažovateľa odložila, pričom svoj
postup v predmetnej veci odôvodnila takto:
«Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo
o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje
vedenie konania, o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. 2 písm. b) a c)
Občianskeho súdneho poriadku).
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že generálny prokurátor nemá oporu v zákone na
podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozhodnutiu dovolacieho súdu a z
tohto dôvodu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky Váš podnet v časti „A“
odložila.»
b) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti,
v ktorej žiadal, aby generálny prokurátor podal návrh ústavnému súdu na pozastavenie
účinnosti § 138 ods. 1 a § 241 druhej vety OSP prípisom č. k. GÚs 27/11-4 z 10. mája 2011,
ktorý bol sťažovateľovi doručený 18. mája 2011. Označeným prípisom generálna
prokuratúra podnet sťažovateľa v tejto časti tiež odložila, pričom svoj postup v predmetnej
veci odôvodnila takto:
«Vašim podnetom, ktorý ste osobne podali 14. 3. 2011 na Generálnej prokuratúre
SR, sa v časti B. domáhate, aby generálny prokurátor podal návrh na Ústavný súd
Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti ustanovení § 138 ods. 1 a § 241 druhá veta
Občianskeho súdneho poriadku z dôvodov diskriminácie občanov a ich odstránenie
z právneho poriadku Slovenskej republiky alebo ich novelizáciu v záujme odstránenia
akýchkoľvek prvkov diskriminujúcich občanov tejto krajiny.
Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych
poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešne uplatnenie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa
oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím
a oslobodením sa však nevracajú (§ 138 ods. 1 OSP).
Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd však
môže na návrh účastníka priznať na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré je však
viazané na jeho osobu, pričom základným predpokladom na oslobodenie sú pomery
účastníka a ďalej, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo vrátenie
práva.
V dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napadá,
prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa
dovoláte? domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické
vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1, druhá
veta OSP).
Prísna formálnosť dovolanie vyžaduje okrem iného aj zvýšenú odbornú náročnosť na
jeho samotné vyhotovenie, keďže sa napadá rozhodnutie odvolacieho súdu. Zákon preto
vyžaduje, aby dovolateľ bol zastúpený profesijným advokátom, pokiaľ sám alebo jeho
zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, nemá právnické vzdelanie. Za právnické vzdelanie
z tohto hľadiska treba považovať ukončené vysokoškolské štúdium práva, a to bez ohľadu
na formu, ak táto forma bola legislatívne uznaná.
Vo Vašom podaní bližšie nešpecifikujete, v čom Vami napadané ustanovenia OSP
ako diskriminujúce občanov, porušujú Ústavu SR, resp. ktoré jej články alebo Listiny
základných práv a slobôd.
Generálny prokurátor je podľa § 13 ods. 1 písm. a) zák. č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre oprávnený podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže neboli zistené podmienky pre
podanie návrhu podľa citovaného ustanovenia zákona o prokuratúre, Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky Váš podnet zo 14. 3. 2011 v časti „B“ odložila bez
prijatia ďalších opatrení.»
Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) ak na vybavenie podnetu je príslušný iný
prokurátor alebo iný orgán, prokurátor, ktorý prijal podnet, bez zbytočného odkladu,
najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu, postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu
alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi
podnetu.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do
dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).
Z príslušnej právnej úpravy a z uvedených prípisov generálnej prokuratúry, ktorým
vybavila podnet sťažovateľa, vyplýva, že ho v obidvoch častiach vybavila v zákonom
ustanovenej lehote (§ 33 ods. 1 a § 33 ods. 1 v spojení s § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, iným zásahom alebo
rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).
Keďže podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené skutočnosti neexistuje
priama príčinná súvislosť medzi napadnutými prípismi (upovedomeniami) generálnej
prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v súvislosti z označenými prípismi generálnej prokuratúry namieta len
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti však
vyplýva, že sťažovateľ s „neúspechom“ svojho podania spája aj porušenie svojho práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, hoci to vo svojej sťažnosti explicitne
neuvádza. Ústavný súd preto nad rámec tohto rozhodnutia považoval za potrebné poukázať
na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo
právnických osôb, ktorým sa domáhajú, aby generálny prokurátor podal mimoriadne
dovolanie alebo návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným
súdom, neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podá, nevzniká právo na
jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto
podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá,
mimoriadne dovolanie, rovnako aj návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Zo stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať
mimoriadne dovolanie, ako aj nevyužitím práva generálneho prokurátora podať návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov nemôže dôjsť k porušeniu označeného
základného práva sťažovateľa, a preto sťažnosti smerujúce k porušeniu základného práva na
inú súdnu ochranu v súvislosti s nevyhovením takémuto podnetu ústavný súd považuje za
zjavne neopodstatnené a odmieta ich z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Znamená to, že sťažnosť sťažovateľa je aj z tohto dôvodu v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011