Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 372/2011
PDF · 196.96 KB
No categories available
II. ÚS 372/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou
Mgr. G. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 144/2010 z 27. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Obo 144/2010 z 27. januára 2011 a ktorou žiadal sťažovateľ vydať tento
nález:
„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ľudských právach a základných slobodách boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27. 01. 2011, sp. zn. 5 Obo/144/2010 porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2011, pod sp. zn. 5 Obo/144/2010 sa
v časti, ktorou Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 04.
2008, č. k. 6 Cb/1040/1996-1027 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu
Sťažovateľa proti odporcovi v 5/ rade a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania
odporcu v 5/ rade vo výške 20.155,35 Eur (607.200,- Sk) zrušuje a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Spoločnosti M., a. s. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania
vo výške 1.838,25 €.“
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Cb 1040/1996, ktorý si ústavný súd pripojil
pre účely rozhodovania o sťažnosti, v tomto konaní sa domáhala pôvodne S. zaplatenia súm
9 548 890,30 Sk, 3 495 323,60 Sk a 2 990 Sk s príslušenstvom proti pôvodne siedmim
žalovaným, pričom žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že podľa úverovej zmluvy
č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992 poskytol spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „dlžník“),
úver 10 000 000 Sk s lehotou splatnosti do 30. novembra 1998, pričom účelom úveru bolo
použitie finančných prostriedkov na výstavbu malých vodných elektrární. Žalované sumy
pozostávali z istiny úveru, nesplatených úrokov, sankčných úrokov a nezaplatených
sadzobníkových poplatkov za vedenie účtu. Vyhlásenie o ručení k úverovej zmluve urobili
ako ručitelia Ing. J. K., M. H., Ing. V. B., K. S. (každý prevzal ručenie za splatenie záväzku
do výšky 1 000 000 Sk) a spoločnosť S. – P., s. r. o. (prevzala ručenie za splatenie záväzku
vo výške 5 000 000 Sk). Žaloba smerovala proti dlžníkovi a všetkým ručiteľom. V priebehu
konania došlo k zániku dlžníka jeho výmazom z obchodného registra (k 15. septembru
2004) potom, ako bol návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok právoplatne
zamietnutý pre nedostatok majetku uznesením krajského súdu č. k. 1 K 234/97-42
z 3. novembra 2003. Krajský súd konanie proti dlžníkovi zastavil. Vo veci rozhodol prvý
raz rozsudkom č. k. 6 Cb 1040/1996-197 z 5. novembra 1999 tak, že žalobu proti ručiteľom
zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 74/2000-250
zo 6. júna 2000 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Pôvodný žalobca
medzičasom ako postupca postúpil pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok
s účinnosťou od 22. decembra 1999 na K., š. p. ú., ako postupníka. Podaním doručeným
krajskému súdu 23. januára 2004 oznámila S., a. s., že pohľadávku ako postupca postúpila
zmluvou z 23. januára 2004 sťažovateľovi ako postupníkovi. Uznesením krajského súdu
č. k. 6 Cb 1040/1996-375 z 30. novembra 2006 pripustil krajský súd, aby z konania na
strane navrhovateľa vystúpila S., a. s., a na jej miesto vstúpil sťažovateľ. Sťažovateľ
v konaní pokračoval ďalej proti zostávajúcim žalovaným – ručiteľom, a to Ing. J. K. (ďalej
len „žalovaný v 1. rade“), M. H. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), Ing. V. B. (ďalej len
„žalovaný v 3. rade“), K. S. (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“) a spoločnosti S. – P., s. r. o.
(ďalej len „žalovaný v 5. rade“).
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Cb 1040/1996-1027 z 30. apríla 2008 zaviazal
každého zo žalovaných v 1. – 4. rade zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk a nahradiť
spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 1 154 866 Sk, avšak žalobu voči žalovanému
v 5. rade zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanému v 5. rade trovy
konania vo výške 607 200 Sk. Považoval za preukázané, že pôvodný žalobca pri
poskytovaní úveru nerešpektoval vlastné interné predpisy, neobmedzil poskytnutie plnenia
iba na úhradu záväzkov dlžníka, tak ako to bol povinný urobiť, pričom práve to považoval
súd za jednu z výrazných okolností, ktoré zavinili, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.
Takýto veriteľ (pôvodný žalobca) nemôže požívať súdnu ochranu pri uplatnení práva voči
ručiteľom, pretože by to bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265
Obchodného zákonníka). Z tohto dôvodu krajský súd zamietol žalobu voči žalovanému
v 5. rade (o zaplatenie 5 000 000 Sk). Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade však žalobe
vyhovel, pretože tieto osoby neboli iba ručiteľmi, ale aj spoločníkmi a konateľmi dlžníka
a krajský súd dospel k záveru, že finančné prostriedky získané dlžníkom z úveru boli
použité sčasti aj na neznámy účel. Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade neboli preto
splnené podmienky na odopretie výkonu práva veriteľa voči týmto ručiteľom. Každého zo
žalovaných v 1. – 4. rade zaviazal krajský súd na plnenie iba do výšky 1 000 000 Sk
z dôvodu, že takto bol obmedzený ich ručiteľský záväzok.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cb 1040/1996-1027 z 30. apríla 2008 podali
odvolanie žalovaní v 1., 3. a 4. rade a proti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému
v 5. rade a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade
podal odvolanie sťažovateľ. Žalovaný v 1. rade, ktorému krajský súd nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov uznesením č. k. 6 Cb 1040/1996-1086 zo 6. októbra 2008, podal
odvolanie i proti tomuto uzneseniu.
O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Obo 156/2008,
6 Obo 157/2008-1101 z 18. júna 2009 tak, že rozsudok i uznesenie krajského súdu potvrdil
ako vecne správne, sťažovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovaným v 1., 3. a 4. rade a žalovanému v 5. rade náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008-1101
z 18. júna 2009, avšak iba proti tej jeho časti, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku
krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť
trovy konania žalovanému v 5. rade, podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu pre
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Ústavný súd
nálezom č. k. IV. ÚS 229/2010-45 z 9. novembra 2010 konštatoval, že rozhodnutím
najvyššieho súdu v tejto časti došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; vo zvyšnej časti sťažnosti
nevyhovel. Zrušil rozsudok najvyššieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok krajského
súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd
zamietol žalobu sťažovateľa voči žalovanému v 5. rade a vec vrátil najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie.
Najvyšší súd konal znova vo veci ako súd odvolací (avšak už iba o odvolaní
sťažovateľa proti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 5. rade a výroku
o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade rozsudku krajského
súdu č. k. 6 Cb 1040/1996-1027 z 30. apríla 2008). Rozhodol rozsudkom sp. zn.
5 Obdo 144/2010 z 27. januára 2011 a znova potvrdil prvostupňový rozsudok v jeho
napadnutej časti (t. j. vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade, keďže vo
vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými v 1. – 4. rade bolo už prv právoplatne
rozhodnuté) ako vecne správny. O trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil
nahradiť žalovanému v 5. rade trovy odvolacieho konania vo výške 0 €. Ako vyplýva
z odôvodnenia tohto rozsudku, najvyšší súd „z výpisu z obchodného registra Okresného
súdu Košice I. zistil, že žalovaný v 5/ rade bol od 24. septembra 2009 vymazaný
z obchodného registra a týmto dňom zanikol“. Tento výpis z obchodného registra je
založený na čl. 1158 – 59 spisu a je v ňom ako dôvod výmazu uvedené „ex offo výmaz“
a ako právny dôvod zrušenia: „rozhodnutím súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez
likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6
Na rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 144/2010 z 27. januára 2011 je
vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 2. mája 2011.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obdo 144/2010 z 27. januára 2011 na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd vo veci rozhodol napriek tomu, že sa
v odvolacom konaní vyskytla neodstrániteľná prekážka konania, keďže žalovaný v 5. rade
zanikol výmazom z obchodného registra 24. septembra 2009. Najvyšší súd mal preto (podľa
názoru sťažovateľa iba odvolacie) konanie vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným
v 5. rade zastaviť podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Aj v zmysle jednotnej judikatúry nedostatok právnej spôsobilosti je neodstrániteľnou
prekážkou občianskeho súdneho konania a súd nemôže ďalej konať s právnickou osobou
ako žalovaným účastníkom konania, ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje
(napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008). Zánik žalovaného v 5. rade pred
rozhodnutím najvyššieho súdu bol navyše najvyššiemu súdu známy, čo je zrejmé z toho, že
túto skutočnosť uviedol vo svojom rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd
napriek uvedenému vo veci meritórne rozhodol vedome v rozpore so zákonom, a to
z dôvodu, aby zamedzil sťažovateľovi uplatniť si práva vyplývajúce mu zo zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za
škodu“) – sťažovateľ totiž podľa právoplatného rozsudku krajského súdu uhradil
žalovanému v 5. rade trovy konania vo výške 20 155,35 €. Táto suma predstavuje škodu,
ktorá vznikla sťažovateľovi a ktorú si už nemôže vymáhať od žalovaného v 5. rade, ale má
v úmysle ju vymáhať podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie najvyššieho
súdu formálne a nezákonne potvrdzujúce povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalovanému
v 5. rade náhradu trov konania poškodzuje sťažovateľa aj tým, že jeho zrušenie
prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku môže sťažovateľ dosiahnuť iba za
cenu vysokých finančných nákladov (vysoký súdny poplatok a povinnosť právneho
zastúpenia) navyše bez možnosti vymoženia ich náhrady ako trov konania. Svojvoľnosť
rozhodnutia najvyššieho súdu nespočíva však iba v tom, že vo veci meritórne rozhodol, hoci
bol povinný konanie zastaviť, ale aj v tom, že je v rozpore s právnym názorom ústavného
súdu vysloveným v náleze č. k. IV. ÚS 229/2010-45 z 9. novembra 2010 a navyše nemá
oporu ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania. V závere sťažnosti sťažovateľ poukázal
na to, že si je vedomý toho, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 144/2010
z 27. januára 2011 je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. b) OSP, avšak je toho názoru,
že v zmysle § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ide o prípad,
v ktorom ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti napriek uvedenému, ak sťažovateľ
preukáže, že nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje a na použitie
ktorých je oprávnený z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa tvrdenia sťažovateľa spočívajú v tom, že rozsudok najvyššieho
súdu je prejavom absolútnej vedomej svojvôle, a nie prípadom pochopiteľného omylu súdu;
najvyšší súd opakovane porušil práva sťažovateľa napriek skoršiemu rozhodnutiu ústavného
súdu; rozhodol po vecnej stránke v rozpore s nálezom ústavného súdu, ktorým bolo zrušené
jeho skoršie rozhodnutie; konal tak, aby zamedzil možnosti uplatnenia náhrady škody
sťažovateľom postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, a ak by mal sťažovateľ
vo veci podať dovolanie, vznikli by mu tým vysoké trovy bez možnosti ich náhrady
od žalovaného v 5. rade.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie
upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. b) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu domáha konštatovania
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo 144/2010 z 27. januára 2011. Dôvodí v prvom rade tým, že tento rozsudok
najvyššieho súdu ako meritórne rozhodnutie vo veci nemal byť vôbec vydaný a konanie
(vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade) malo byť v štádiu odvolacieho
konania zastavené podľa § 107 ods. 4 OSP (podľa ktorého, ak po začatí konania zanikne
právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu
niet, súd konanie zastaví), pretože žalovaný v 5. rade po rozhodnutí krajského súdu zanikol
výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu.
Z uvedeného je zrejmé (a ako vyplýva zo sťažnosti, je si toho vedomý aj sťažovateľ),
že zákon účinne poskytuje sťažovateľovi v jeho prípade na ochranu jeho základných práv
opravný prostriedok, na ktorého použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov. Týmto opravným prostriedkom je dovolanie v zmysle § 237 písm. b) OSP.
Základným ústavným predpokladom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy na vznik
právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane namietaného
porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Ak existuje taký súd,
ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni
ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Za tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu
iba v prípade, ak by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutočnosti, ktoré by umožňovali
ústavnému súdu postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda, ak by
sťažovateľ tvrdil a preukázal, že podmienku vyčerpania účinných opravných prostriedkov
na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí jednak v samotnom
rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým mali byť podľa jeho tvrdení porušené jeho základné
práva (rozsudok je prejavom absolútnej vedomej svojvôle, je výsledkom opakovaného
porušenia základných práv sťažovateľa, nerešpektovania skoršieho názoru vysloveného
ústavným súdom a vedomej snahy najvyššieho súdu znemožniť sťažovateľovi domáhať sa
náhrady škody voči štátu), a jednak v nákladoch spojených s využitím jeho práva podať
dovolanie (ktoré sú vysoké s ohľadom na výšku súdneho poplatku za dovolanie, náklady
povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní a ktorých návratnosť je vylúčená).
Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľom mu neumožňujú
postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľa na
ďalšie konanie v situácii, keď sťažovateľ nevyčerpal pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu účinné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
poskytuje.
Sťažovateľ v tomto prípade nesplnil zákonom ustanovenú podmienku existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ohľadom
na charakter dôvodov, ktoré sám uviedol.
Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde sú
prevažne dôvodmi, ktorých existencia sa musí preukázať na strane sťažovateľa a ktoré
ospravedlňujú jeho opomenutie využiť účinné prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Dôvody spočívajúce v nedostatkoch samotného rozhodnutia súdu, ktoré
môže byť preskúmané opravnými prostriedkami vo všeobecnom súdnictve a ktorých
existenciu priamo predpokladá Občiansky súdny poriadok (napr. v § 238 OSP), keď
preskúmanie takýchto rozhodnutí pripúšťa v mimoriadnom opravnom konaní o dovolaní,
takýmito okolnosťami hodnými osobitného zreteľa byť nemôžu. To platí aj v prípade, ak by
bola opodstatnená domnienka sťažovateľa o tom, že najvyšší súd zaťažil vadou zmätočnosti
konanie vedené pred ním vedome.
Pokiaľ sťažovateľ argumentuje výškou nákladov, ktoré by boli spojené s podaním
dovolania, tieto náklady vyplývajú z právnych predpisov, a nie sú neprimerané. Ak by sa
javili sťažovateľovi ako neprimerané s ohľadom na jeho majetkové pomery, Občiansky
súdny poriadok mu umožňuje požiadať o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,
prípadne aj o ustanovenie advokáta pre zastupovanie v dovolacom konaní na náklady štátu.
Dôvodmi ospravedlňujúcimi nevyužitie účinných opravných prostriedkov preto nemôžu byť
ani dôvody spočívajúce v nákladoch spojených s ich využitím. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že aj v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní by
bolo nemožné získať náhradu trov konania od protistrany. Ak je sťažovateľ toho názoru, že
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezákonné, a ak by sa s týmto názorom stotožnil aj
dovolací súd, následkom tohto jeho názoru by bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia ako
nezákonného s následkami predpokladanými aj zákonom o zodpovednosti za škodu.
Ako vyplýva z uvedeného, sťažovateľ neuviedol dostatočné dôvody na postup podľa
§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ani ústavný súd ich nezistil. Akceptovanie
argumentácie sťažovateľa za tejto situácie by viedlo k tomu, že ústavný súd by neprípustne
vstupoval do právomoci všeobecných súdov (predovšetkým najvyššieho súdu).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody
ustanovené v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by mohli preklenúť princíp
subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy a založiť právomoc ústavného súdu, je
nevyhnutné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších
požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011