Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 372/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou

Mgr. G. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. januára 2011 a ktorou žiadal sťažovateľ vydať tento

nález:

„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach a základných slobodách boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR

zo dňa 27. 01. 2011, sp. zn. porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2011, pod sp. zn. sa

v časti, ktorou Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 04.

2008, č. k. -1027 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu

Sťažovateľa proti odporcovi v 5/ rade a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania

odporcu v 5/ rade vo výške 20.155,35 Eur (607.200,- Sk) zrušuje a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti M., a. s. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania

vo výške 1.838,25 €.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil

pre účely rozhodovania o sťažnosti, v tomto konaní sa domáhala pôvodne S. zaplatenia súm

9 548 890,30 Sk, 3 495 323,60 Sk a 2 990 Sk s príslušenstvom proti pôvodne siedmim

žalovaným, pričom žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že podľa úverovej zmluvy

č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992 poskytol spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „dlžník“),

úver 10 000 000 Sk s lehotou splatnosti do 30. novembra 1998, pričom účelom úveru bolo

použitie finančných prostriedkov na výstavbu malých vodných elektrární. Žalované sumy

pozostávali z istiny úveru, nesplatených úrokov, sankčných úrokov a nezaplatených

sadzobníkových poplatkov za vedenie účtu. Vyhlásenie o ručení k úverovej zmluve urobili

ako ručitelia Ing. J. K., M. H., Ing. V. B., K. S. (každý prevzal ručenie za splatenie záväzku

do výšky 1 000 000 Sk) a spoločnosť S. – P., s. r. o. (prevzala ručenie za splatenie záväzku

vo výške 5 000 000 Sk). Žaloba smerovala proti dlžníkovi a všetkým ručiteľom. V priebehu

konania došlo k zániku dlžníka jeho výmazom z obchodného registra (k 15. septembru

2004) potom, ako bol návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok právoplatne

zamietnutý pre nedostatok majetku uznesením krajského súdu č. k. -42

z 3. novembra 2003. Krajský súd konanie proti dlžníkovi zastavil. Vo veci rozhodol prvý

raz rozsudkom č. k. -197 z 5. novembra 1999 tak, že žalobu proti ručiteľom

zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu č. k. -250

zo 6. júna 2000 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Pôvodný žalobca

medzičasom ako postupca postúpil pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok

s účinnosťou od 22. decembra 1999 na K., š. p. ú., ako postupníka. Podaním doručeným

krajskému súdu 23. januára 2004 oznámila S., a. s., že pohľadávku ako postupca postúpila

zmluvou z 23. januára 2004 sťažovateľovi ako postupníkovi. Uznesením krajského súdu

č. k. -375 z 30. novembra 2006 pripustil krajský súd, aby z konania na

strane navrhovateľa vystúpila S., a. s., a na jej miesto vstúpil sťažovateľ. Sťažovateľ

v konaní pokračoval ďalej proti zostávajúcim žalovaným – ručiteľom, a to Ing. J. K. (ďalej

len „žalovaný v 1. rade“), M. H. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), Ing. V. B. (ďalej len

„žalovaný v 3. rade“), K. S. (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“) a spoločnosti S. – P., s. r. o.

(ďalej len „žalovaný v 5. rade“).

Krajský súd rozsudkom č. k. -1027 z 30. apríla 2008 zaviazal

každého zo žalovaných v 1. – 4. rade zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk a nahradiť

spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 1 154 866 Sk, avšak žalobu voči žalovanému

v 5. rade zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanému v 5. rade trovy

konania vo výške 607 200 Sk. Považoval za preukázané, že pôvodný žalobca pri

poskytovaní úveru nerešpektoval vlastné interné predpisy, neobmedzil poskytnutie plnenia

iba na úhradu záväzkov dlžníka, tak ako to bol povinný urobiť, pričom práve to považoval

súd za jednu z výrazných okolností, ktoré zavinili, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

Takýto veriteľ (pôvodný žalobca) nemôže požívať súdnu ochranu pri uplatnení práva voči

ručiteľom, pretože by to bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265

). Z tohto dôvodu krajský súd zamietol žalobu voči žalovanému

v 5. rade (o zaplatenie 5 000 000 Sk). Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade však žalobe

vyhovel, pretože tieto osoby neboli iba ručiteľmi, ale aj spoločníkmi a konateľmi dlžníka

a krajský súd dospel k záveru, že finančné prostriedky získané dlžníkom z úveru boli

použité sčasti aj na neznámy účel. Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade neboli preto

splnené podmienky na odopretie výkonu práva veriteľa voči týmto ručiteľom. Každého zo

žalovaných v 1. – 4. rade zaviazal krajský súd na plnenie iba do výšky 1 000 000 Sk

z dôvodu, že takto bol obmedzený ich ručiteľský záväzok.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -1027 z 30. apríla 2008 podali

odvolanie žalovaní v 1., 3. a 4. rade a proti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému

v 5. rade a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade

podal odvolanie sťažovateľ. Žalovaný v 1. rade, ktorému krajský súd nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov uznesením č. k. -1086 zo 6. októbra 2008, podal

odvolanie i proti tomuto uzneseniu.

O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. ,

-1101 z 18. júna 2009 tak, že rozsudok i uznesenie krajského súdu potvrdil

ako vecne správne, sťažovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania proti

žalovaným v 1., 3. a 4. rade a žalovanému v 5. rade náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. , -1101

z 18. júna 2009, avšak iba proti tej jeho časti, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku

krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť

trovy konania žalovanému v 5. rade, podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu pre

porušenie základných práv podľa a 4, a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Ústavný súd

nálezom č. k. -45 z 9. novembra 2010 konštatoval, že rozhodnutím

najvyššieho súdu v tejto časti došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru; vo zvyšnej časti sťažnosti

nevyhovel. Zrušil rozsudok najvyššieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd

zamietol žalobu sťažovateľa voči žalovanému v 5. rade a vec vrátil najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd konal znova vo veci ako súd odvolací (avšak už iba o odvolaní

sťažovateľa proti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 5. rade a výroku

o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade rozsudku krajského

súdu č. k. -1027 z 30. apríla 2008). Rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 27. januára 2011 a znova potvrdil prvostupňový rozsudok v jeho

napadnutej časti (t. j. vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade, keďže vo

vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými v 1. – 4. rade bolo už prv právoplatne

rozhodnuté) ako vecne správny. O trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil

nahradiť žalovanému v 5. rade trovy odvolacieho konania vo výške 0 €. Ako vyplýva

z odôvodnenia tohto rozsudku, najvyšší súd „z výpisu z obchodného registra Okresného

súdu Košice I. zistil, že žalovaný v 5/ rade bol od 24. septembra 2009 vymazaný

z obchodného registra a týmto dňom zanikol“. Tento výpis z obchodného registra je

založený na čl. 1158 – 59 spisu a je v ňom ako dôvod výmazu uvedené „ex offo výmaz“

a ako právny dôvod zrušenia: „rozhodnutím súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez

likvidácie podľa z dôvodov podľa

“.

Na rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2011 je

vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 2. mája 2011.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2011 na porušenie a

dohovoru odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd vo veci rozhodol napriek tomu, že sa

v odvolacom konaní vyskytla neodstrániteľná prekážka konania, keďže žalovaný v 5. rade

zanikol výmazom z obchodného registra 24. septembra 2009. Najvyšší súd mal preto (podľa

názoru sťažovateľa iba odvolacie) konanie vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným

v 5. rade zastaviť podľa (ďalej aj „OSP“).

Aj v zmysle jednotnej judikatúry nedostatok právnej spôsobilosti je neodstrániteľnou

prekážkou občianskeho súdneho konania a súd nemôže ďalej konať s právnickou osobou

ako žalovaným účastníkom konania, ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje

(napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ). Zánik žalovaného v 5. rade pred

rozhodnutím najvyššieho súdu bol navyše najvyššiemu súdu známy, čo je zrejmé z toho, že

túto skutočnosť uviedol vo svojom rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

napriek uvedenému vo veci meritórne rozhodol vedome v rozpore so zákonom, a to

z dôvodu, aby zamedzil sťažovateľovi uplatniť si práva vyplývajúce mu zo zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za

škodu“) – sťažovateľ totiž podľa právoplatného rozsudku krajského súdu uhradil

žalovanému v 5. rade trovy konania vo výške 20 155,35 €. Táto suma predstavuje škodu,

ktorá vznikla sťažovateľovi a ktorú si už nemôže vymáhať od žalovaného v 5. rade, ale má

v úmysle ju vymáhať podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie najvyššieho

súdu formálne a nezákonne potvrdzujúce povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalovanému

v 5. rade náhradu trov konania poškodzuje sťažovateľa aj tým, že jeho zrušenie

prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku môže sťažovateľ dosiahnuť iba za

cenu vysokých finančných nákladov (vysoký súdny poplatok a povinnosť právneho

zastúpenia) navyše bez možnosti vymoženia ich náhrady ako trov konania. Svojvoľnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu nespočíva však iba v tom, že vo veci meritórne rozhodol, hoci

bol povinný konanie zastaviť, ale aj v tom, že je v rozpore s právnym názorom ústavného

súdu vysloveným v náleze č. k. -45 z 9. novembra 2010 a navyše nemá

oporu ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania. V závere sťažnosti sťažovateľ poukázal

na to, že si je vedomý toho, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2011 je prípustné dovolanie podľa , avšak je toho názoru,

že v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ide o prípad,

v ktorom ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti napriek uvedenému, ak sťažovateľ

preukáže, že nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje a na použitie

ktorých je oprávnený z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto dôvody hodné

osobitného zreteľa podľa tvrdenia sťažovateľa spočívajú v tom, že rozsudok najvyššieho

súdu je prejavom absolútnej vedomej svojvôle, a nie prípadom pochopiteľného omylu súdu;

najvyšší súd opakovane porušil práva sťažovateľa napriek skoršiemu rozhodnutiu ústavného

súdu; rozhodol po vecnej stránke v rozpore s nálezom ústavného súdu, ktorým bolo zrušené

jeho skoršie rozhodnutie; konal tak, aby zamedzil možnosti uplatnenia náhrady škody

sťažovateľom postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, a ak by mal sťažovateľ

vo veci podať dovolanie, vznikli by mu tým vysoké trovy bez možnosti ich náhrady

od žalovaného v 5. rade.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie

upravené predovšetkým v až .

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu domáha konštatovania

porušenia a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2011. Dôvodí v prvom rade tým, že tento rozsudok

najvyššieho súdu ako meritórne rozhodnutie vo veci nemal byť vôbec vydaný a konanie

(vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade) malo byť v štádiu odvolacieho

konania zastavené podľa (podľa ktorého, ak po začatí konania zanikne

právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu

niet, súd konanie zastaví), pretože žalovaný v 5. rade po rozhodnutí krajského súdu zanikol

výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu.

Z uvedeného je zrejmé (a ako vyplýva zo sťažnosti, je si toho vedomý aj sťažovateľ),

že zákon účinne poskytuje sťažovateľovi v jeho prípade na ochranu jeho základných práv

opravný prostriedok, na ktorého použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov. Týmto opravným prostriedkom je dovolanie v zmysle .

Základným ústavným predpokladom podľa citovaného na vznik

právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane namietaného

porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Ak existuje taký súd,

ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni

ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v .

Za tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu

iba v prípade, ak by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutočnosti, ktoré by umožňovali

ústavnému súdu postupovať podľa , teda, ak by

sťažovateľ tvrdil a preukázal, že podmienku vyčerpania účinných opravných prostriedkov

na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí jednak v samotnom

rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým mali byť podľa jeho tvrdení porušené jeho základné

práva (rozsudok je prejavom absolútnej vedomej svojvôle, je výsledkom opakovaného

porušenia základných práv sťažovateľa, nerešpektovania skoršieho názoru vysloveného

ústavným súdom a vedomej snahy najvyššieho súdu znemožniť sťažovateľovi domáhať sa

náhrady škody voči štátu), a jednak v nákladoch spojených s využitím jeho práva podať

dovolanie (ktoré sú vysoké s ohľadom na výšku súdneho poplatku za dovolanie, náklady

povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní a ktorých návratnosť je vylúčená).

Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľom mu neumožňujú

postupovať podľa a prijať sťažnosť sťažovateľa na

ďalšie konanie v situácii, keď sťažovateľ nevyčerpal pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu účinné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

poskytuje.

Sťažovateľ v tomto prípade nesplnil zákonom ustanovenú podmienku existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa s ohľadom

na charakter dôvodov, ktoré sám uviedol.

Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle sú

prevažne dôvodmi, ktorých existencia sa musí preukázať na strane sťažovateľa a ktoré

ospravedlňujú jeho opomenutie využiť účinné prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. Dôvody spočívajúce v nedostatkoch samotného rozhodnutia súdu, ktoré

môže byť preskúmané opravnými prostriedkami vo všeobecnom súdnictve a ktorých

existenciu priamo predpokladá (napr. v ), keď

preskúmanie takýchto rozhodnutí pripúšťa v mimoriadnom opravnom konaní o dovolaní,

takýmito okolnosťami hodnými osobitného zreteľa byť nemôžu. To platí aj v prípade, ak by

bola opodstatnená domnienka sťažovateľa o tom, že najvyšší súd zaťažil vadou zmätočnosti

konanie vedené pred ním vedome.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje výškou nákladov, ktoré by boli spojené s podaním

dovolania, tieto náklady vyplývajú z právnych predpisov, a nie sú neprimerané. Ak by sa

javili sťažovateľovi ako neprimerané s ohľadom na jeho majetkové pomery, Občiansky

súdny poriadok mu umožňuje požiadať o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,

prípadne aj o ustanovenie advokáta pre zastupovanie v dovolacom konaní na náklady štátu.

Dôvodmi ospravedlňujúcimi nevyužitie účinných opravných prostriedkov preto nemôžu byť

ani dôvody spočívajúce v nákladoch spojených s ich využitím. Na tomto závere nemôže nič

zmeniť ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že aj v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní by

bolo nemožné získať náhradu trov konania od protistrany. Ak je sťažovateľ toho názoru, že

rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezákonné, a ak by sa s týmto názorom stotožnil aj

dovolací súd, následkom tohto jeho názoru by bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia ako

nezákonného s následkami predpokladanými aj zákonom o zodpovednosti za škodu.

Ako vyplýva z uvedeného, sťažovateľ neuviedol dostatočné dôvody na postup podľa

a ani ústavný súd ich nezistil. Akceptovanie

argumentácie sťažovateľa za tejto situácie by viedlo k tomu, že ústavný súd by neprípustne

vstupoval do právomoci všeobecných súdov (predovšetkým najvyššieho súdu).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody

ustanovené v , ktoré by mohli preklenúť princíp

subsidiarity ustanovený v a založiť právomoc ústavného súdu, je

nevyhnutné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa pre

nedostatok právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších

požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011