Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 312/2011
PDF · 150.98 KB
No categories available
I. ÚS 312/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., Česká republika, zastúpenej
advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho
rozsudkom sp. zn. 15 Cob/3/2011 z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 15 Cob/3/2011 z 23. februára 2011 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka uzatvorila
s fyzickou osobou M. K. (ďalej len „odporca“) 24. februára 2004 zmluvu o dodávke osiva
cibule v množstve 1000 kg, ktoré mal odporca dodať do 30. novembra 2005, a následne 21.
marca 2004 zmluvu o dodávke osiva petržlenu koreňového v množstve 900 kg, ktoré mal
odporca taktiež dodať do 30. novembra 2005. Sťažovateľka uhradila odporcovi zálohový
preddavok vo výške 300 000 Sk. Odporca v dohodnutom termíne osivo vyrobil, avšak toto
osivo po jeho odskúšaní v Ú. v B. nespĺňalo požadovanú úroveň kvality. Preto podľa názoru
sťažovateľky jej nevznikla povinnosť zaplatiť odporcovi zmluvnú cenu za osivo.
V nasledujúcom období sa sťažovateľka domáhala vrátenia poskytnutej zálohy, a to aj
cestou žalobného návrhu doručeného Okresnému súdu Nitra, ktorý ho svojím rozsudkom
č. k. 23 Cb/101/2009-123 z 20. septembra 2010 zamietol a sťažovateľku zaviazal na
náhradu trov konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom
potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
3. Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojich
označených práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom a napadnutým rozsudkom
krajského súdu, predovšetkým z dôvodu, že „odvolací súd vo svojom rozsudku sa vôbec
nezaoberal návrhom na doplnenie dokazovania uvedeným ako odvolací dôvod..., preto
nezákonne o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím zároveň svojim postupom
odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. ... týmto svojim konaním (protiprávnym
nenariadením pojednávania) porušil sťažovateľove základné ľudské právo na prerokovanie
veci v jeho neprítomnosti, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež... právo na
spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...“. Sťažovateľka svojimi
konkrétnymi návrhmi na doplnenie dokazovania mienila docieliť jeho vykonanie na
krajskom súde v rámci odvolacieho konania s dôsledkom odlišného právneho posúdenia
merita jej veci, predovšetkým z dôvodov, že „... súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav
veci v súvislosti s výrobou zmluvného predmetu plnenia, avšak na jeho základe dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci... súd prvého stupňa neúplne a nesprávne zistil
skutkový stav veci v súvislosti s poskytnutím zálohovej platby za výrobu osív... v súvislosti
s bezdôvodným obohatením... v súvislosti s námietkou premlčania... nakoľko súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o veci použil ako primárny nesprávny právny predpis (Občiansky
zákonník) a úplne vylúčil použitie Obchodného zákonníka...“. Svoju argumentáciu
sťažovateľka podporila aj podrobným rozborom skutkových okolností jej právnej veci
s väzbou na konkrétne ustanovenia príslušných zákonných noriem.
4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti spomenula, že v namietaných okolnostiach
veci podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
„z dôvodov opatrnosti sťažovateľ... podal dňa 18. 05. 2011 dovolanie, aby mu Ústavný
súd... nemohol vytýkať, že nepostupoval podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
5. Na základe svojej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné ľudské právo na súdnu ochranu obchodnej spoločnosti S., a. s. ...
zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy, základné ľudské právo na prerokovanie veci v jej
prítomnosti, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a základné ľudské právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru..., boli postupom Krajského súdu
v Nitre porušené.
2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok č. k. 15 Cob/3/2011-162 Krajského súdu v Nitre zo
dňa 23. 02. 2011 a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti S., a. s. ... sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou
500,00 €... .
4. Obchodnej spoločnosti S., a. s. ... priznáva Ústavný súd... trovy konania... sumou
587,40 €...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak
[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu v jej právnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na
súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a z neho vyplývajúce (a na neho
nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1 a 2), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako
v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia
napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3, 4 a 5).
11. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním (porovnaj tiež rozsudky Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48).
13. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011