Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 344/2011
PDF · 185.33 KB
No categories available
IV. ÚS 344/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 5 C 666/2001-348 z 1. decembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011
doručená sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 666/2001-348
z 1. decembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009
(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 29. októbra 2001 podanou
okresnému súdu domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti (rodinnému domu) vedenej na LV č..., kat. úz. H.. Sťažovateľka navrhla,
aby okresný súd prikázal predmetnú nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva s tým, že
menšinovému spoluvlastníkovi vyplatí na vyporiadanie jeho podielu náhradu určenú na
základe znaleckého posudku.
Okresný súd žalobe sťažovateľky vyhovel, avšak na odvolanie odporcu krajský súd
zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu.
Následne okresný súd v novom konaní opätovne vyhovel žalobe sťažovateľky a krajský súd
v odvolacom konaní jeho rozsudok svojím rozsudkom sp. zn. 4 Co 200/2005 z 29. júna
2006 potvrdil. Uvedený potvrdzujúci rozsudok krajského súdu bol však na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky spolu
s prvostupňovým rozsudkom v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 12/2007
Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušený a vec bola znovu vrátená okresnému súdu.
Následne okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom, ktorým podielové spoluvlastníctvo
účastníkov konania zrušil s tým, že „nariadil predaj nehnuteľností, ktoré boli predmetom
konania a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania“.
Proti výroku okresného súdu o trovách konania podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009 rozhodol tak, že
prvostupňový rozsudok v sťažovateľkou napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.
Podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému rozsudku
krajského súdu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prípisom č. k. VI/2 Pz 79/10-8
z 29. marca 20190 odložila a rovnako prípisom č. k. VI/2 Pz 256/10-5 z 18. mája 2010
odložila aj jej opakovaný podnet v tejto veci.
Na základe namietaného rozsudku okresného súdu v spojení s namietaným
rozsudkom krajského súdu sťažovateľka požiadala „o vykonanie tohto rozsudku, ktorým súd
nariadil predaj rodinného domu súp. č... postaveného na parc... v kat. úz. H. zapísaného
na LV...“.
V nadväznosti na to bolo sťažovateľke prípisom okresného súdu sp. zn.
5 C 666/20001 z 2. júna 20100 oznámené, že výkon tohto rozhodnutia nemožno nariadiť
ex offo, a zároveň jej bolo odporučené obrátiť sa na súdneho exekútora na účely jeho
výkonu.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Obrátila som sa s informáciou na súdneho exekútora na vykonanie exekúcie podľa
uvedeného vykonateľného rozsudku OS Pov. Bystrica 5 C 666/2001-348, pričom som
obdržala informáciu, že predmetný rozsudok:
- žiadnemu z účastníkov neukladá žiadnu povinnosť,
- žiadny z účastníkov nemá určené postavenie oprávneného a povinného,
- vykonateľnosť súdneho rozsudku výkonom exekúcie preto nie je dostatočne
dobre možná, resp. nie je zákonom upravený postup pre výkon exekúcie na
základe takto formulovaného výroku,
- nie je právne upravená právomoc exekútora zaťažiť druhého účastníka
trovami exekúcie, keď tento účastník nemal súdom uloženú povinnosť a nebol
v postavení povinného.
Ako účastníčka konania tvrdím, že som bola poškodená na svojich ústavných
právach predovšetkým tým, že právoplatný a vykonateľný rozsudok nie je možné vykonať
pre nesúlad a rozpor medzi právnymi predpismi, v danom prípade medzi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka (§ 142 ods. 1/ Obč. zák.) ustanoveniami občianskeho súdneho
poriadku (§ 1, § 3, § 6) a ustanoveniami exekučného poriadku (§ 41 a nasl., § 134 a nasl.).
Takýmto rozporom medzi právnymi predpismi a vydaním rozhodnutia, ktoré je
nevykonateľné, došlo k zásahu do mojich ústavných práv v zmysle čl. 20 Ústavy SR o práve
vlastniť majetok a disponovať s týmto majetkom.
Nápravu nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, nakoľko sa jedná o právoplatné
rozhodnutie, domáham sa preto podľa čl. 127 ods. 2/ zrušenia rozhodnutí, ktorými bol
založený nevykonateľný stav a tým nezákonný stav porušujúci moje základné práva.
Domáham sa zrušenia rozsudku Okresného súdu Pov. Bystrica 5 C 666/2001-348 zo dňa
01. 12. 2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Trenčín 5 Co 40/2009-369 zo dňa
09. 04. 2009 a žiadam, aby Ústavný súd SR vyslovil, že týmito rozhodnutiami boli porušené
základné práva mňa sťažovateľky a že napadnuté rozsudky zrušuje a prikazuje
prvostupňovému Okresnému súdu v Pov. Bystrici a Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci
vedenej pod spis. zn. Okresného súdu Pov. Bystrica 5 C 666/2001 znovu konal a rozhodol.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ústavy
namietaným rozsudkom okresného súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského
súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 666/2001-348 z 1. decembra 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že namietaný rozsudok krajského
súdu (v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu) nadobudol právoplatnosť
28. mája 2009. Zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti proti
namietanému rozsudku krajského súdu začala preto plynúť odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia (28. mája 2009). Týmto ktorým dňom bolo konanie v právnej veci
sťažovateľky právoplatne skončené. Sťažovateľka však odovzdala sťažnosť na poštovú
prepravu až 20. júla 2011 a ústavnému súdu bola doručená 22. júla 2011. Z toho vyplýva, že
sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí (kogentnej) lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené napadnuté konanie
(m. m. I. ÚS 38/98, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, IV. ÚS 129/07).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky nezaoberal a ani ju nevyzýval na odstránenie jej nedostatkov, keďže sťažnosť
nespĺňala zákonom o ústavnom súde ustanovené náležitosti (najmä k nej nebolo pripojené
splnomocnenie pre advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
vyžadované podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011