Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 369/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., zastúpenej advokátom

JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -353 z 21. apríla 2009 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná

zaplatiť žalobcovi sumu 6 145,63 € s príslušnými úrokmi z omeškania, ako aj trovy konania,

pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -398 z 15. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,

že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 5 639,28 € s úrokmi z omeškania

a zmluvnú pokutu, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľky odmietnutím dovolania došlo k porušeniu označených

práv podľa a dohovoru.

Sťažovateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238

ods. 1 , keďže rozsudok okresného súdu bol rozsudkom

krajského súdu zmenený. Z výrokov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu týkajúcich

sa veci samej je zrejmé, že krajský súd posúdil okolnosti významné pre rozhodnutie inak

ako okresný súd, v dôsledku čoho bola povinnosť sťažovateľky zaplatiť istinu, jej

príslušenstvo, ako aj zmluvnú pokutu deklarovaná rozdielne. Odlišné posúdenie skutočností

významných pre rozhodnutie vo veci samej malo za následok obsahovú zmenu celého

rozhodnutia, čo ovplyvnilo obsah práv a povinností účastníkov konania v celom rozsahu.

Komplexnosť zmeny rozsudku vo veci samej vyplýva aj zo samotnej formulácie výroku

rozsudku krajského súdu, keďže ním bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu v časti

uloženej povinnosti na plnenie v celom rozsahu. O tom svedčí aj skutočnosť, že rozsudok

krajského súdu neobsahuje výrok, ktorým by bolo rozhodnutie okresného súdu čiastočne

zrušené, resp. čiastočne potvrdené. Sťažovateľka pritom dovolaním napadla rozsudok

krajského súdu v celom rozsahu, keď poukázala na skutočnosť, že žalobcom uplatnený

nárok zanikol v dôsledku započítania pohľadávok sťažovateľky. Najvyšší súd dovolanie

odmietol konštatujúc, že z porovnania obsahu výrokov obidvoch rozsudkov vyplýva, že

krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi sumou

6 145,63 € (priznanej okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanej krajským súdom).

Za zmenenú preto považoval len tú časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola

krajským súdom zamietnutá pohľadávka žalobcu vo výške 506,35 €. V časti prevyšujúcej

uvedenú sumu prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku vylúčil. V časti týkajúcej sa čiastky 506,35 € poukázal najvyšší súd

na ustanovenie a zdôraznil, že suma 506,35 €

neprevyšuje 10-násobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania.

Sťažovateľka je presvedčená, že aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku došlo k tomu, že rozsudok krajského súdu sa posudzoval len v časti

týkajúcej sa zníženia nároku o 506,35 €, čím došlo k porušeniu označených práv.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 31. marca 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania v sume 314,18 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-398 z 15. júla 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania

podľa je založená na rozdielnosti medzi

rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. O rozdielne rozhodnutie ide vtedy,

ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli posúdené obidvoma súdmi rozdielne.

Za rozdiel nemožno považovať iné právne posúdenie, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv

a povinnosti účastníkov, ale iba taký záver, ktorý rozdielne deklaruje práva a povinnosti

v právnych vzťahoch účastníkov. Rozhodujúcim je preto obsahový vzťah rozhodnutí súdov

oboch stupňov v tom, ako rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch

účastníkov konania. Z porovnania obsahu výrokov oboch rozsudkov vyplýva, že krajský

súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi okresným

súdom priznanou sumou 6 145,63 € a krajským súdom priznanou sumou 5 639,28 €,

opodstatnenosť ktorej konštatoval aj krajský súd. Za zmenenú je preto potrebné považovať

časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola krajským súdom zamietnutá pohľadávka

žalobcu v čiastke 506,35 €. V časti prevyšujúcej uvedenú sumu prípustnosť dovolania podľa

nie je daná. Podľa Občianskeho

súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom 3-násobok

minimálnej mzdy a v obchodných veciach 10-násobok minimálnej mzdy, pričom na

príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania

návrhu na prvostupňovom súde. V prerokovávanej obchodnej veci výška časti pohľadávky

žalobcu, v ktorej došlo rozsudkom krajského súdu k zmene rozsudku okresného súdu,

nedosahuje výšku peňažného plnenia v zmysle tohto ustanovenia.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo podľa rukou písanej poznámky doručené právnemu

zástupcovi sťažovateľky 16. mája 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať

v dovolacom konaní rozsudok krajského súdu v celom rozsahu nároku priznaného krajským

súdom žalobcovi, teda nielen v rozsahu 506,35 € ako rozdielu medzi sumou 6 145,63 €

(priznanou okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanou krajským súdom).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je v plnom súlade s jeho

ustálenou praxou, podľa ktorej je rozhodujúce, či a v akej miere došlo k zmene v rozsahu

povinnosti plniť podľa rozhodnutia odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím

prvostupňového súdu. V niektorých prípadoch preto, aj keď je výrok odvolacieho súdu

formulovaný tak, že sa ním mení prvostupňový rozsudok, podstatné je, či a v akom rozsahu

dôjde k zmene, čo sa týka povinnosti plniť. Vo svetle uvedeného právneho názoru treba za

správny považovať záver najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudkom krajského súdu bol

rozsudok okresného súdu zmenený len v rozsahu 506,35 €. Kým totiž podľa rozsudku

okresného súdu mala sťažovateľka žalobcovi zaplatiť 6 145,63 €, zatiaľ podľa rozsudku

krajského súdu mala zaplatiť iba 5 639,28 €. Uvedené závery najvyššieho súdu preto

v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Treba ešte dodať, že zmena rozsudku okresného súdu krajským súdom v rámci

odvolacieho konania v rozsahu 506,35 € znamenala v uvedenom rozsahu úspech

sťažovateľky v odvolacom konaní, lebo o túto sumu sa znížila jej platobná povinnosť voči

žalobcovi. Práve preto dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 238

, by mohol podať iba žalobca, keďže jeho právne postavenie

sa rozsudkom krajského súdu v rozsahu zmeny rozsudku okresného súdu zhoršilo.

V prípade sťažovateľky by prípustnosť dovolania mohla vyplývať len z niektorého

z dôvodov zmätočnosti podľa . Vzhľadom na uvedené

skutočnosti úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa neprípustnosti dovolania v tzv. bagateľných

veciach podľa sa javia ako nadbytočné, pretože

sťažovateľka nebola vôbec oprávnená napadnúť rozsudok krajského súdu v zmeňujúcej

časti (teda, pokiaľ ide o sumu 506,35 €), a preto nie je ani podstatné, či zmeňujúca časť

rozsudku krajského súdu bola alebo nebola svojím rozsahom bagateľná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011