Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 369/2011
PDF · 118.77 KB
No categories available
II. ÚS 369/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., zastúpenej advokátom
JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Obdo 38/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
5 Obdo 38/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 23 Cb 150/2008-353 z 21. apríla 2009 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná
zaplatiť žalobcovi sumu 6 145,63 € s príslušnými úrokmi z omeškania, ako aj trovy konania,
pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 Cob 109/2009-398 z 15. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,
že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 5 639,28 € s úrokmi z omeškania
a zmluvnú pokutu, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obdo 38/2009 z 31. marca 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľky odmietnutím dovolania došlo k porušeniu označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
Sťažovateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže rozsudok okresného súdu bol rozsudkom
krajského súdu zmenený. Z výrokov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu týkajúcich
sa veci samej je zrejmé, že krajský súd posúdil okolnosti významné pre rozhodnutie inak
ako okresný súd, v dôsledku čoho bola povinnosť sťažovateľky zaplatiť istinu, jej
príslušenstvo, ako aj zmluvnú pokutu deklarovaná rozdielne. Odlišné posúdenie skutočností
významných pre rozhodnutie vo veci samej malo za následok obsahovú zmenu celého
rozhodnutia, čo ovplyvnilo obsah práv a povinností účastníkov konania v celom rozsahu.
Komplexnosť zmeny rozsudku vo veci samej vyplýva aj zo samotnej formulácie výroku
rozsudku krajského súdu, keďže ním bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu v časti
uloženej povinnosti na plnenie v celom rozsahu. O tom svedčí aj skutočnosť, že rozsudok
krajského súdu neobsahuje výrok, ktorým by bolo rozhodnutie okresného súdu čiastočne
zrušené, resp. čiastočne potvrdené. Sťažovateľka pritom dovolaním napadla rozsudok
krajského súdu v celom rozsahu, keď poukázala na skutočnosť, že žalobcom uplatnený
nárok zanikol v dôsledku započítania pohľadávok sťažovateľky. Najvyšší súd dovolanie
odmietol konštatujúc, že z porovnania obsahu výrokov obidvoch rozsudkov vyplýva, že
krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi sumou
6 145,63 € (priznanej okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanej krajským súdom).
Za zmenenú preto považoval len tú časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola
krajským súdom zamietnutá pohľadávka žalobcu vo výške 506,35 €. V časti prevyšujúcej
uvedenú sumu prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku vylúčil. V časti týkajúcej sa čiastky 506,35 € poukázal najvyšší súd
na ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a zdôraznil, že suma 506,35 €
neprevyšuje 10-násobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania.
Sťažovateľka je presvedčená, že aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku došlo k tomu, že rozsudok krajského súdu sa posudzoval len v časti
týkajúcej sa zníženia nároku o 506,35 €, čím došlo k porušeniu označených práv.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Obdo 38/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 31. marca 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania v sume 314,18 €.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 38/2009 z 31. marca 2011 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.
15 Cob 109/2009-398 z 15. júla 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania
podľa § 238 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku je založená na rozdielnosti medzi
rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. O rozdielne rozhodnutie ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli posúdené obidvoma súdmi rozdielne.
Za rozdiel nemožno považovať iné právne posúdenie, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv
a povinnosti účastníkov, ale iba taký záver, ktorý rozdielne deklaruje práva a povinnosti
v právnych vzťahoch účastníkov. Rozhodujúcim je preto obsahový vzťah rozhodnutí súdov
oboch stupňov v tom, ako rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch
účastníkov konania. Z porovnania obsahu výrokov oboch rozsudkov vyplýva, že krajský
súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi okresným
súdom priznanou sumou 6 145,63 € a krajským súdom priznanou sumou 5 639,28 €,
opodstatnenosť ktorej konštatoval aj krajský súd. Za zmenenú je preto potrebné považovať
časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola krajským súdom zamietnutá pohľadávka
žalobcu v čiastke 506,35 €. V časti prevyšujúcej uvedenú sumu prípustnosť dovolania podľa
§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je daná. Podľa § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom 3-násobok
minimálnej mzdy a v obchodných veciach 10-násobok minimálnej mzdy, pričom na
príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
návrhu na prvostupňovom súde. V prerokovávanej obchodnej veci výška časti pohľadávky
žalobcu, v ktorej došlo rozsudkom krajského súdu k zmene rozsudku okresného súdu,
nedosahuje výšku peňažného plnenia v zmysle tohto ustanovenia.
Uznesenie najvyššieho súdu bolo podľa rukou písanej poznámky doručené právnemu
zástupcovi sťažovateľky 16. mája 2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať
v dovolacom konaní rozsudok krajského súdu v celom rozsahu nároku priznaného krajským
súdom žalobcovi, teda nielen v rozsahu 506,35 € ako rozdielu medzi sumou 6 145,63 €
(priznanou okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanou krajským súdom).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je v plnom súlade s jeho
ustálenou praxou, podľa ktorej je rozhodujúce, či a v akej miere došlo k zmene v rozsahu
povinnosti plniť podľa rozhodnutia odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím
prvostupňového súdu. V niektorých prípadoch preto, aj keď je výrok odvolacieho súdu
formulovaný tak, že sa ním mení prvostupňový rozsudok, podstatné je, či a v akom rozsahu
dôjde k zmene, čo sa týka povinnosti plniť. Vo svetle uvedeného právneho názoru treba za
správny považovať záver najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudkom krajského súdu bol
rozsudok okresného súdu zmenený len v rozsahu 506,35 €. Kým totiž podľa rozsudku
okresného súdu mala sťažovateľka žalobcovi zaplatiť 6 145,63 €, zatiaľ podľa rozsudku
krajského súdu mala zaplatiť iba 5 639,28 €. Uvedené závery najvyššieho súdu preto
v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Treba ešte dodať, že zmena rozsudku okresného súdu krajským súdom v rámci
odvolacieho konania v rozsahu 506,35 € znamenala v uvedenom rozsahu úspech
sťažovateľky v odvolacom konaní, lebo o túto sumu sa znížila jej platobná povinnosť voči
žalobcovi. Práve preto dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 238
Občianskeho súdneho poriadku, by mohol podať iba žalobca, keďže jeho právne postavenie
sa rozsudkom krajského súdu v rozsahu zmeny rozsudku okresného súdu zhoršilo.
V prípade sťažovateľky by prípustnosť dovolania mohla vyplývať len z niektorého
z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa neprípustnosti dovolania v tzv. bagateľných
veciach podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku sa javia ako nadbytočné, pretože
sťažovateľka nebola vôbec oprávnená napadnúť rozsudok krajského súdu v zmeňujúcej
časti (teda, pokiaľ ide o sumu 506,35 €), a preto nie je ani podstatné, či zmeňujúca časť
rozsudku krajského súdu bola alebo nebola svojím rozsahom bagateľná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011