Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica

sp. zn. z 9. apríla 2009 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 17. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011

doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva podľa a 2 a a 2 (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 9. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 17. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na okresnom súde domáhal voči

2

odporcom určenia práva podielového spoluvlastníctva k parc. č. 13 o výmere 505 mv kat.

úz. Z. Súčasne sa domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy č. RI 2131/91-5/92, ktorou

bola darkyňa A. P. Svoj nárok odvodzoval od toho, že sa stal podielovým spoluvlastníkom

z titulu dedenia po M. K – J. K. Okresný súd rozsudkom z 9. apríla 2009 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie; krajský súd napadnuté rozhodnutie

rozsudkom zo 17. mája 2011 potvrdil ako správne. Podľa sťažovateľa okresný súd ani

krajský súd nedostatočne zistili skutkový stav vo veci, v dôsledku čoho vyvodili nesprávny

právny záver, pričom aj zo zisteného skutkového stavu bol vyvodený nesprávny právny

záver. Súdy nedostatočne posúdili otázku neplatnosti darovacej zmluvy. Išlo pritom

o absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, na čo v priebehu celého konania poukazoval.

Okresný súd nesprávne posúdil aj otázku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)

(ďalej aj „OSP“). Rozhodnutie súdov je preto zmätočné a je

nepreskúmateľné a arbitrárne. Súdy postupovali nezákonne a ich rozhodnutiami boli

porušené jeho práva na ochranu majetku podľa a 2 , ako aj právo na

spravodlivý súdny proces podľa a 2 . Žiadal preto, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Základné právo M. K.,, bytom Ž., na ochranu vlastníckeho práva v konaní vedenom

na Okresnom súde v Považskej Bystrici, sp. zn. a v konaní vedenom na

Krajskom súde v Trenčíne, sp. zn. , bolo porušené, ktoré mu zaručuje

Slovenskej republiky v Článku 20 ods. 1, ods. 2 a v Článku 46 ods. 1, ods. 2

Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva aj postupom okresného

súdu v konaní vedenom po sp. zn. . Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom

na princíp subsidiarity zakotvený v nie je príslušný na preskúmanie

postupu okresného súdu v zmysle namietaného porušenia označeného základného práva na

spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok,

ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práva a na použitie ktorého bol sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Takýmto prostriedkom bolo odvolanie podľa

príslušných ustanovení proti rozsudku okresného súdu,

ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ napokon tak aj postupoval a o tomto

postupe rozhodoval ako odvolací súd krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť

o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc

ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie

svojich základných práv a slobôd postupom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

B. Sťažovateľ namietal protiústavnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli ) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko

odchyľoval od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel och účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal všetkými

námietkami sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva

odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so

závermi rozsudku krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom na to, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie čl. 20 ods. 1

a 2 odvíja od a 2 , a pretože ústavný súd jeho sťažnosti v tejto

časti nevyhovel, neprichádzalo do úvahy vyhovenie jeho sťažnosti ani vo vzťahu k čl. 20

ods. 1 a 2 .

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa aj

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 24. augusta 2011