Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/2011
PDF · 141.24 KB
No categories available
II. ÚS 374/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 4 C 144/2008 z 9. apríla 2009 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 178/2009
zo 17. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011
doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 144/2008 z 9. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 178/2009 zo 17. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na okresnom súde domáhal voči
2
odporcom určenia práva podielového spoluvlastníctva k parc. č. 13 o výmere 505 mv kat.
úz. Z. Súčasne sa domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy č. RI 2131/91-5/92, ktorou
bola darkyňa A. P. Svoj nárok odvodzoval od toho, že sa stal podielovým spoluvlastníkom
z titulu dedenia po M. K – J. K. Okresný súd rozsudkom z 9. apríla 2009 žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie; krajský súd napadnuté rozhodnutie
rozsudkom zo 17. mája 2011 potvrdil ako správne. Podľa sťažovateľa okresný súd ani
krajský súd nedostatočne zistili skutkový stav vo veci, v dôsledku čoho vyvodili nesprávny
právny záver, pričom aj zo zisteného skutkového stavu bol vyvodený nesprávny právny
záver. Súdy nedostatočne posúdili otázku neplatnosti darovacej zmluvy. Išlo pritom
o absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, na čo v priebehu celého konania poukazoval.
Okresný súd nesprávne posúdil aj otázku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Rozhodnutie súdov je preto zmätočné a je
nepreskúmateľné a arbitrárne. Súdy postupovali nezákonne a ich rozhodnutiami boli
porušené jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Žiadal preto, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„Základné právo M. K.,, bytom Ž., na ochranu vlastníckeho práva v konaní vedenom
na Okresnom súde v Považskej Bystrici, sp. zn. 4C 144/2008 a v konaní vedenom na
Krajskom súde v Trenčíne, sp. zn. 5 Co 178/2009, bolo porušené, ktoré mu zaručuje Ústava
Slovenskej republiky v Článku 20 ods. 1, ods. 2 a v Článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
A. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva aj postupom okresného
súdu v konaní vedenom po sp. zn. 4 C 144/2008. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom
na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie
postupu okresného súdu v zmysle namietaného porušenia označeného základného práva na
spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok,
ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práva a na použitie ktorého bol sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Takýmto prostriedkom bolo odvolanie podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku proti rozsudku okresného súdu,
ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ napokon tak aj postupoval a o tomto
postupe rozhodoval ako odvolací súd krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť
o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc
ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie
svojich základných práv a slobôd postupom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
B. Sťažovateľ namietal protiústavnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli ) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko
odchyľoval od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel och účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal všetkými
námietkami sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva
odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so
závermi rozsudku krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Vzhľadom na to, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie čl. 20 ods. 1
a 2 ústavy odvíja od čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a pretože ústavný súd jeho sťažnosti v tejto
časti nevyhovel, neprichádzalo do úvahy vyhovenie jeho sťažnosti ani vo vzťahu k čl. 20
ods. 1 a 2 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 24. augusta 2011