Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 297/2011
PDF · 237.37 KB
No categories available
I. ÚS 297/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou K. spol. s r. o., konajúcou advokátom JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 302/2010
z 10. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 3. marca 2011
doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 302/2010 z 10. novembra 2010 (ďalej
len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalovaná bola
účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie 384,50 € s prísl. pôvodne vedeného
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60 Cb 126/06 (ďalej len ,,okresný súd“).
Žalobkyňa sa proti žalovanej domáhala zaplatenia uvedenej peňažnej sumy z dôvodu
nezaplatenia odmeny za poskytnutie účtovníckych služieb v decembri 2005. Okresný súd
žalobe rozsudkom z 1. júla 2010 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) vyhovel a zaviazal
sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s 13 % úrokom z omeškania ročne
od 29. januára 2006 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Na základe
odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý
sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
3. Sťažovateľka v sťažnosti prejavila nesúhlas s rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu a uviedla: „Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu,
v ktorom ako svoj hlavný argument pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého
stupňa uviedol, že súd prvého stupňa stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, na
zaplatenie ktorého v rozsudku zaviazal sťažovateľa ako odporcu, bez vykonania znaleckého
dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov, ktorých vykonanie zo strany
navrhovateľky pre odporcu považoval za preukázané a za nezaplatené zo strany odporcu
s tým, že toto sťažovateľ považuje za takú zásadnú vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ súčasne ohľadom odôvodnenia
nesprávnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania
uviedol aj to, že za nesprávne považuje jednak stanovenie povinnosti zaplatiť úrok
z omeškania, a jednak aj termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný.
V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberá vyššie uvedeným
hlavným argumentom sťažovateľa pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého
stupňa, t.j. že súd prvého stupňa stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, na zaplatenie
ktorého v rozsudku zaviazal sťažovateľa ako odporcu, bez vykonania znaleckého
dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov. Odvolací súd uviedol len to, že
sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, avšak okresný súd vo svojom rozhodnutí tiež
vôbec nijako nevyargumentoval to, že výšku plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v úkonoch vykonaných navrhovateľom pre odporcu nestanovil na základe
odborných znalostí znalca, ale len svojou vlastnou úvahou.
V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec vecne nezaoberá odvolacou
námietkou sťažovateľa proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku
z omeškania, ktorá sa týka najmä termínu, od ktorého má byť tento úrok z omeškania
počítaný. Sťažovateľ od počiatku súdneho konania už vo svojom odpore uviedol, že
navrhovateľka mu žiadnu faktúru nedoručila a jej doručenie ani nebolo v súdnom konaní
preukázané. Touto námietkou sťažovateľa a ani tým, či bola v konaní preukázaná alebo
vyvrátená, sa nezaoberal vo svojom rozsudku ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd,
pričom odvolací súd úplne nesprávne uviedol, že sťažovateľ nič nenamietal voči úroku z
omeškania a ak ho namietal vo svojom odvolaní, ide o novú skutočnosť, na ktorú preto
neprihliada, a teda sa ňou nijako vecne nezaoberal.“
4. Ústavnoprávna argumentácia, ktorou sťažovateľka preukazuje zásah do jej
označených práv, bola zredukovaná na nasledujúce tvrdenia: „Na základe všetkého vyššie
uvedeného považujeme rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, vecne
nepreskúmateľný a nepresvedčivý, a teda za arbitrárny. Vzhľadom na vyššie uvedené sme
toho názoru, že krajský súd svojim nedostatočne odôvodneným, a teda arbitrárnym
rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie.“
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej
označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu a žiada, aby ústavný súd tento
rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri
predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané
náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej
prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na
spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
11. Podstatné námietky sťažovateľky však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného
súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi
závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.
Argumentačná pozícia sťažovateľky totiž spočíva takmer výlučne v rovine podústavného
práva a tvrdenému zásahu do označených práv sa venuje len minimálne, a aj to v absolútne
všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje
ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd
skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených
práv sťažovateľky.
12. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky
v odôvodnení rozsudku krajského súdu a absenciu primeranej reakcie krajského súdu na jej
odvolacie dôvody. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:
,,Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd správne v konaní preukázal,
že navrhovateľka účtovnícke práce a daňové priznanie DPH za mesiac december 2005
vykonala a odporcovi odovzdala, čím vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie na
úrok navrhovateľky tým, že jej za takto vykonané práce nezaplatil odmenu. Medzi
účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu zmluvného vzťahu, ale výpovede svedkov potvrdili,
že navrhovateľka pre odporcu účtovnícke práce vykonala. Účtovnícke práce vykonala pre
odporcu aj v mesiaci september, október, november 2005, za ktoré jej odporca dohodnutú
odmenu vo výške 348,50 Eur zaplatil. Keďže účastníci konania zhodne potvrdili, že si
dohodli za výkon účtovníckych prác odmenu vo výške 348,50 Eur mesačne, stotožnil sa
odvolací súd s tvrdením okresného súdu, že pri výške odmeny prihliadal na tieto zhodné
tvrdenia obidvoch účastníkov ohľadne výšky odmeny. V konaní nebolo preukázané, že by
rozsah účtovníckych prác v mesiaci december 2005 mal byť iný ako v mesiacoch september
až november 2005.
Odporca v odvolaní namietol aj stanovenie povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a
termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný. Podľa ustanovenia § 120 ods.
4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a
skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím
dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa § 205a ods. 1 písm. c/ O. s. p.
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri
odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4. V odvolaní možno uvádzať nové
skutočnosti alebo nové dôkazy ak odvolateľ nebol riadne poučený o tom, že všetky dôkazné
prostriedky a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie, resp. ak sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115a), tak
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, inak na ne súd nebude prihliadať.
Odvolací súd zistil, že pôvodne sa navrhovateľka domáhala zaplatenia úroku z omeškania
vo výške 3 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia. V priebehu konania
požiadala o pripustenie zmeny žaloby ohľadne výšky úroku z omeškania keď žiadala o úrok
z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia.
Okresný súd písomné vyhotovenie zmeny návrhu na začatie konania právnemu zástupcovi
odporcu krátkou cestou na pojednávaní konanom dňa 26. 1. 2010 doručil a zároveň
pripustil zmenu návrhu. V zápisnici z pojednávania zároveň vyzval účastníkov konania
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. na predloženie alebo označenie všetkých dôkazov alebo
skutočností, ktoré navrhujú v tomto súdnom konaní vykonať. Odporca ani na tomto
pojednávaní, ani na ďalších pojednávaniach neuviedol voči výške úroku ani termíne
platenia úroku žiadne námietky, aj na pojednávaní konanom dňa 11. 6. 2010 boli účastníci
vyzvaní podľa § 120 ods. 4 O. s. p. na predloženie všetkých dôkazov a skutočností, ktoré
ešte mienia vo veci vykonať. Keďže odporca bol v konaní pred okresným súdom viackrát
poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., a k úroku z omeškania sa nevyjadroval, tento
nenamietal, mal odvolací súd za to, že jeho námietka ohľadne stanovenia povinnosti
zaplatiť úrok z omeškania a termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný
uvedená v odvolaní je novou skutočnosťou, ktorú v konaní pred okresným súdom odporca
nenamietal, preto na túto námietku odporcu odvolací súd ako na novú skutočnosť
neprihliadal.“
13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom
posúdení existencie a výšky nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy z titulu
bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľky spočívajúceho v prijatí účtovníckych prác
vykonaných žalobkyňou bez existencie zmluvy. V intenciách mantinelov možných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok
krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je
náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel
a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke
podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k záveru o existencii a výške nároku žalobkyne, a prečo
(ii) v danej veci nemohol prihliadať na odvolaciu námietku týkajúcu sa úroku z omeškania.
V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak
by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,
15. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že
rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
(skutkové a právne) rozsudku [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“)] nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo
krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,
v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde
ústavnoprávna argumentácia je zhrnutá v 8 riadkoch. V súvislosti so sťažovateľkiným
prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody, ústavný súd dodáva,
že sťažovateľka síce vytýka krajskému súdu, že akceptoval rozsudok okresného súdu v časti
určenia výšky priznanej istiny bez nariadenia znaleckého dokazovania, avšak ani zo
sťažnosti a ani z doplnenia odvolania (príloha sťažnosti) nevyplýva, že by sťažovateľka
v súlade s povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 OSP)
v lehote určenej v § 120 ods. 4 OSP (pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania
okresným súdom) navrhla okresnému súdu vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie
obvyklej ceny výkonov žalobkyne. Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu
vyplýva, že sťažovateľka navrhovala vykonať znalecké dokazovanie iba v odbore
písmoznalectva, čomu okresný súd nevyhovel. Na preukázanie obvyklej ceny výkonov
žalobkyne však sťažovateľka pred okresným súdom znalecké dokazovanie nenavrhovala
(opak netvrdila a ani nepreukázala), a preto sú jej námietky v tomto smere vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu právne irelevantné. V sporovom konaní (o čo išlo
v prejednávanej veci) je totiž ťažisko dokazovania pred prvostupňovým súdom
a navrhovanie dôkazov a ich vykonávanie pred odvolacím súdom je zákonom obmedzené
(§ 120 ods. 4, § 205a ods. 1 a § 213 ods. 4 až 7 OSP). Navyše možno zvýrazniť, že
rozhodnutie o výške nároku žalobkyne za mesiac december 2005 v rovnakej výške ako za
predchádzajúce mesiace (september až november 2005) pri preukázanom zhodnom rozsahu
účtovníckych prác má vnútornú logiku a nemožno ho považovať za nerozumné.
17. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Keďže došlo k odmietnutiu
sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie
rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011