Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 297/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou K. spol. s r. o., konajúcou advokátom JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 10. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 3. marca 2011

doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. novembra 2010 (ďalej

len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalovaná bola

účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie 384,50 € s prísl. pôvodne vedeného

na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. (ďalej len ,,okresný súd“).

Žalobkyňa sa proti žalovanej domáhala zaplatenia uvedenej peňažnej sumy z dôvodu

nezaplatenia odmeny za poskytnutie účtovníckych služieb v decembri 2005. Okresný súd

žalobe rozsudkom z 1. júla 2010 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) vyhovel a zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s 13 % úrokom z omeškania ročne

od 29. januára 2006 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Na základe

odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý

sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

3. Sťažovateľka v sťažnosti prejavila nesúhlas s rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu a uviedla: „Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

v ktorom ako svoj hlavný argument pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého

stupňa uviedol, že súd prvého stupňa stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, na

zaplatenie ktorého v rozsudku zaviazal sťažovateľa ako odporcu, bez vykonania znaleckého

dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov, ktorých vykonanie zo strany

navrhovateľky pre odporcu považoval za preukázané a za nezaplatené zo strany odporcu

s tým, že toto sťažovateľ považuje za takú zásadnú vadu konania, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ súčasne ohľadom odôvodnenia

nesprávnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania

uviedol aj to, že za nesprávne považuje jednak stanovenie povinnosti zaplatiť úrok

z omeškania, a jednak aj termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný.

V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberá vyššie uvedeným

hlavným argumentom sťažovateľa pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého

stupňa, t.j. že súd prvého stupňa stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, na zaplatenie

ktorého v rozsudku zaviazal sťažovateľa ako odporcu, bez vykonania znaleckého

dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov. Odvolací súd uviedol len to, že

sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, avšak okresný súd vo svojom rozhodnutí tiež

vôbec nijako nevyargumentoval to, že výšku plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v úkonoch vykonaných navrhovateľom pre odporcu nestanovil na základe

odborných znalostí znalca, ale len svojou vlastnou úvahou.

V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec vecne nezaoberá odvolacou

námietkou sťažovateľa proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku

z omeškania, ktorá sa týka najmä termínu, od ktorého má byť tento úrok z omeškania

počítaný. Sťažovateľ od počiatku súdneho konania už vo svojom odpore uviedol, že

navrhovateľka mu žiadnu faktúru nedoručila a jej doručenie ani nebolo v súdnom konaní

preukázané. Touto námietkou sťažovateľa a ani tým, či bola v konaní preukázaná alebo

vyvrátená, sa nezaoberal vo svojom rozsudku ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd,

pričom odvolací súd úplne nesprávne uviedol, že sťažovateľ nič nenamietal voči úroku z

omeškania a ak ho namietal vo svojom odvolaní, ide o novú skutočnosť, na ktorú preto

neprihliada, a teda sa ňou nijako vecne nezaoberal.“

4. Ústavnoprávna argumentácia, ktorou sťažovateľka preukazuje zásah do jej

označených práv, bola zredukovaná na nasledujúce tvrdenia: „Na základe všetkého vyššie

uvedeného považujeme rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, vecne

nepreskúmateľný a nepresvedčivý, a teda za arbitrárny. Vzhľadom na vyššie uvedené sme

toho názoru, že krajský súd svojim nedostatočne odôvodneným, a teda arbitrárnym

rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej

označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu a žiada, aby ústavný súd tento

rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané

náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej

prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na

spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

11. Podstatné námietky sťažovateľky však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi

závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.

Argumentačná pozícia sťažovateľky totiž spočíva takmer výlučne v rovine podústavného

práva a tvrdenému zásahu do označených práv sa venuje len minimálne, a aj to v absolútne

všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa má však iný účel a význam (sleduje

ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd

skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených

práv sťažovateľky.

12. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky

v odôvodnení rozsudku krajského súdu a absenciu primeranej reakcie krajského súdu na jej

odvolacie dôvody. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

,,Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd správne v konaní preukázal,

že navrhovateľka účtovnícke práce a daňové priznanie DPH za mesiac december 2005

vykonala a odporcovi odovzdala, čím vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie na

úrok navrhovateľky tým, že jej za takto vykonané práce nezaplatil odmenu. Medzi

účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu zmluvného vzťahu, ale výpovede svedkov potvrdili,

že navrhovateľka pre odporcu účtovnícke práce vykonala. Účtovnícke práce vykonala pre

odporcu aj v mesiaci september, október, november 2005, za ktoré jej odporca dohodnutú

odmenu vo výške 348,50 Eur zaplatil. Keďže účastníci konania zhodne potvrdili, že si

dohodli za výkon účtovníckych prác odmenu vo výške 348,50 Eur mesačne, stotožnil sa

odvolací súd s tvrdením okresného súdu, že pri výške odmeny prihliadal na tieto zhodné

tvrdenia obidvoch účastníkov ohľadne výšky odmeny. V konaní nebolo preukázané, že by

rozsah účtovníckych prác v mesiaci december 2005 mal byť iný ako v mesiacoch september

až november 2005.

Odporca v odvolaní namietol aj stanovenie povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a

termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný. Podľa ustanovenia § 120 ods.

4 súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a

skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr

do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a

označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím

dôvodom len za podmienok uvedených v . Podľa

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri

odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4. V odvolaní možno uvádzať nové

skutočnosti alebo nové dôkazy ak odvolateľ nebol riadne poučený o tom, že všetky dôkazné

prostriedky a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa končí dokazovanie, resp. ak sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115a), tak

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, inak na ne súd nebude prihliadať.

Odvolací súd zistil, že pôvodne sa navrhovateľka domáhala zaplatenia úroku z omeškania

vo výške 3 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia. V priebehu konania

požiadala o pripustenie zmeny žaloby ohľadne výšky úroku z omeškania keď žiadala o úrok

z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia.

Okresný súd písomné vyhotovenie zmeny návrhu na začatie konania právnemu zástupcovi

odporcu krátkou cestou na pojednávaní konanom dňa 26. 1. 2010 doručil a zároveň

pripustil zmenu návrhu. V zápisnici z pojednávania zároveň vyzval účastníkov konania

podľa na predloženie alebo označenie všetkých dôkazov alebo

skutočností, ktoré navrhujú v tomto súdnom konaní vykonať. Odporca ani na tomto

pojednávaní, ani na ďalších pojednávaniach neuviedol voči výške úroku ani termíne

platenia úroku žiadne námietky, aj na pojednávaní konanom dňa 11. 6. 2010 boli účastníci

vyzvaní podľa na predloženie všetkých dôkazov a skutočností, ktoré

ešte mienia vo veci vykonať. Keďže odporca bol v konaní pred okresným súdom viackrát

poučený podľa , a k úroku z omeškania sa nevyjadroval, tento

nenamietal, mal odvolací súd za to, že jeho námietka ohľadne stanovenia povinnosti

zaplatiť úrok z omeškania a termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný

uvedená v odvolaní je novou skutočnosťou, ktorú v konaní pred okresným súdom odporca

nenamietal, preto na túto námietku odporcu odvolací súd ako na novú skutočnosť

neprihliadal.“

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom

posúdení existencie a výšky nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy z titulu

bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľky spočívajúceho v prijatí účtovníckych prác

vykonaných žalobkyňou bez existencie zmluvy. V intenciách mantinelov možných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok

krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je

náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel

a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako na základe výsledkov

vykonaného dokazovania dospel k záveru o existencii a výške nároku žalobkyne, a prečo

(ii) v danej veci nemohol prihliadať na odvolaciu námietku týkajúcu sa úroku z omeškania.

V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak

by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť, že sa sťažovateľka

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. ,

).

15. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľky podľa , ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku [ (ďalej len

„OSP“)] nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo

krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,

v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde

ústavnoprávna argumentácia je zhrnutá v 8 riadkoch. V súvislosti so sťažovateľkiným

prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody, ústavný súd dodáva,

že sťažovateľka síce vytýka krajskému súdu, že akceptoval rozsudok okresného súdu v časti

určenia výšky priznanej istiny bez nariadenia znaleckého dokazovania, avšak ani zo

sťažnosti a ani z doplnenia odvolania (príloha sťažnosti) nevyplýva, že by sťažovateľka

v súlade s povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ( )

v lehote určenej v (pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania

okresným súdom) navrhla okresnému súdu vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie

obvyklej ceny výkonov žalobkyne. Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu

vyplýva, že sťažovateľka navrhovala vykonať znalecké dokazovanie iba v odbore

písmoznalectva, čomu okresný súd nevyhovel. Na preukázanie obvyklej ceny výkonov

žalobkyne však sťažovateľka pred okresným súdom znalecké dokazovanie nenavrhovala

(opak netvrdila a ani nepreukázala), a preto sú jej námietky v tomto smere vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu právne irelevantné. V sporovom konaní (o čo išlo

v prejednávanej veci) je totiž ťažisko dokazovania pred prvostupňovým súdom

a navrhovanie dôkazov a ich vykonávanie pred odvolacím súdom je zákonom obmedzené

(, a až 7 ). Navyše možno zvýrazniť, že

rozhodnutie o výške nároku žalobkyne za mesiac december 2005 v rovnakej výške ako za

predchádzajúce mesiace (september až november 2005) pri preukázanom zhodnom rozsahu

účtovníckych prác má vnútornú logiku a nemožno ho považovať za nerozumné.

17. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia ,

, , , ). Keďže došlo k odmietnutiu

sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie

rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), pretože tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011