Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 378/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011

doručená sťažnosť JUDr. E. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. augusta 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že 21. decembra 2009 bolo sťažovateľke doručené

upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške

608,24 €, ako aj trov konania v sume 16,50 €. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala

sťažovateľka 22. decembra 2009 námietky a žiadala exekúciu zastaviť z dôvodu, že svoju

platobnú povinnosť uloženú rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 21. januára 2008 si riadne a včas splnila, a to s prihliadnutím na svoje

majetkové a osobné pomery (sťažovateľka je nemajetná, ako samostatne zárobkovo činná

osoba – advokátka je v dlhodobej finančnej strate, jej výdavky prevyšujú príjmy).

Povinnosť splnila tak, že doporučeným listom z 8. februára 2008 zaslala právnemu

zástupcovi oprávneného dve zmluvy o postúpení pohľadávok (patriacich povinnej voči jej

dlžníkom), ktorými postúpila oprávnenému svoje pohľadávky v hodnote celkom 40 468 Sk.

Ďalším doporučeným listom z 29. marca 2008 postúpila ďalšie svoje pohľadávky

oprávnenému. Poukázala na to, že postúpením pohľadávok si ako dlžníčka splnila svoj dlh

voči oprávnenému podľa ustanovenia , a to vzhľadom

na jej nemajetnosť jediným možným spôsobom. Žiadala preto exekučné konanie zastaviť

podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že postúpené

pohľadávky právny zástupca oprávneného aj začal vymáhať u dlžníkov sťažovateľky.

Uznesením okresného súdu č. k. -58 z 5. augusta 2010 vydaným vyšším

súdnym úradníkom boli námietky zamietnuté. Proti uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie. Novým uznesením okresného súdu č. k. -73 zo 7. júla 2011

vydaným sudkyňou boli námietky opätovne zamietnuté. Uznesenie bolo sťažovateľke

doručené 1. augusta 2011.

Sťažovateľka namieta absolútne chybný výklad a aplikáciu ustanovenia § 561 ods. 1

. Zároveň došlo k nedostatočnému a neúplnému zisteniu skutkového

stavu a k ignorovaniu dôkazného návrhu sťažovateľky uvedeného v jej odvolaní proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Chybný výklad ustanovenia § 561 ods. 1

spočíva v tom, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby medzi

dlžníkom a veriteľom došlo k dohode o alternatívnom plnení, a preto okresný súd mylne

poukazuje na to, že exekučný titul neobsahoval alternatívny výrok, ktorý by sťažovateľke

ako povinnej dával možnosť voľby plnenia. Ide o zásadné nepochopenie uvedeného

ustanovenia. Niet pochybností, že medzi sťažovateľkou ako dlžníčkou a oprávneným ako

veriteľom nedošlo, pokiaľ ide o spôsob voľby plnenia záväzku, k žiadnej dohode. Preto platí

bežný gramatický výklad , podľa ktorého, ak možno

záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak.

Od vykonanej voľby nemožno odstúpiť. Nevyžaduje sa teda, aby exekučný titul musel

obsahovať alternatívny výrok, podľa ktorého by sťažovateľka ako dlžníčka mala možnosť

voľby plnenia, a rovnako sa nevyžaduje ani dohoda medzi sťažovateľkou a oprávneným,

ktorá by alternatívnu voľbu splnenia dlhu pripúšťala. Okresný súd neprávom požadoval od

sťažovateľky najprv preukázanie, že zmluvy o postúpení pohľadávok boli podpísané tak

oprávneným, ako aj sťažovateľkou, a neskôr ešte aj, aby exekučný titul obsahoval tzv.

alternatívny výrok umožňujúci dlžníkovi možnosť voľby plnenia. Došlo aj k nepochopeniu

skutkového stavu, a to okolnosti, že sťažovateľka nemala inú možnosť, ako splniť svoj dlh,

a to v dôsledku svojej nemajetnosti. Okresný súd sa mal zaoberať aj komplexným

zisťovaním skutkového stavu, keďže oprávnený sa dlhodobo k námietkam sťažovateľky

nevyjadroval a už od roku 2009 nekomunikuje so súdom. Najmä sa mal oprávnený vyjadriť,

či je pravdou, že jeho právny zástupca začal pohľadávky postúpené sťažovateľkou vymáhať

od dlžníkov sťažovateľky. Totiž ani oprávnený, ale ani jeho právny zástupca nikdy zmluvy

o postúpení pohľadávok neodmietli, sťažovateľke ich nevrátili a podľa informácií

sťažovateľky právny zástupca oprávneného ich začal vymáhať u dlžníka sťažovateľky. Bolo

tiež potrebné trvať na vysvetlení, že pokiaľ oprávnený zmluvy o postúpení pohľadávok

nepodpísal, prečo tak neurobil, keď podľa bol ako veriteľ

povinný prijať aj čiastočné plnenie. Rovnako oprávnený nevysvetlil, prečo sťažovateľke

nevydal na jej požiadanie ako dlžníčke písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo

čiastočne splnený. V rámci povinnosti riadne a úplne zistiť skutkový stav mal okresný súd

vyžiadať vyjadrenia dlžníkov sťažovateľky k tomu, či si oprávnený u nich uplatnil nárok na

zaplatenie postúpených pohľadávok, resp. akú sumu plnenia prípadne oprávnenému

poskytli. Okresný súd na uvedené námietky sťažovateľky nijako nereagoval.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

261,82 €.

Sťažovateľka napokon žiada, aby do rozhodnutia vo veci samej ústavný súd povolil

odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu č. k. -73 zo 7. júla 2011.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -73 zo 7. júla 2011 vyplýva, že ním

boli zamietnuté námietky sťažovateľky tak proti exekúcii, ako aj proti jej trovám. Podľa

názoru okresného súdu ustanovenie upravuje taký

záväzkový právny vzťah, pri ktorom je daná možnosť voľby (výberu) plnenia, teda ide

o alternatívny záväzkový vzťah. Povinnosť z takéhoto záväzkového vzťahu sa nevzťahuje

na viac rôznych spôsobov plnenia, ale na jeden z možných spôsobov plnenia. To znamená,

že dlžník má plniť len jedným z niekoľkých stanovených spôsobov plnenia, čím celý

záväzok zanikne. Spôsob plnenia je tak určený dvoma právnymi úkonmi, a to zmluvou

a voľbou z niekoľkých na výber daných predmetov plnenia. Prvým právnym úkonom

(zmluvou) si účastníci záväzkového právneho vzťahu môžu dohodnúť splnenie záväzku

viacerými možnými spôsobmi. Určenie jedného z niekoľkých na výber daných plnení sa

nazýva koncentrácia. Ak dohoda účastníkov nestanovuje, kto je oprávnený vykonať voľbu,

má právo voľby dlžník. Sťažovateľka jednoznačne nepreukázala, že medzi ňou

a oprávneným došlo k dohode o alternatívnom plnení, teda o možnosti plniť iným

spôsobom, než na aký je zaviazaná exekučným titulom. Až keby k takej dohode došlo,

mohla by si ako dlžníčka vybrať jeden z dohodnutých spôsobov plnenia, pokiaľ by dohoda

účastníkov túto otázku neupravovala inak. Výnimočne záväzok zaniká aj vtedy, keď sa plní

niečo iné, než je dohodnuté, resp. určené rozhodnutím. Ide o tzv. zámenu, pričom typickým

prípadom zámeny na základe dohody medzi dlžníkom a veriteľom je iné plnenie namiesto

dlhovaného plnenia (datio in solutum), to znamená, že dlžník ponúka na splnenie dlhu niečo

iné, než bolo určené, a veriteľ to plnenie prijíma. Takúto dohodu možno uzavrieť na základe

. Od uvedeného prípadu treba odlíšiť prípad, keď sa dá niečo

na splnenie (datio solutionis causa). Ide o prípad, keď dlžník na základe dohody s veriteľom

poskytne určitú vec, prípadne postúpi pohľadávku na ten účel, aby veriteľ jej speňažením

alebo inou realizáciou uspokojil svoju pohľadávku voči dlžníkovi. K zániku záväzku

dochádza v takom prípade okamihom, keď veriteľ speňažením alebo inou realizáciou

uspokojil pohľadávku. V oboch prípadoch je podstatnou náležitosťou riadneho splnenia

dlhu dohoda medzi oprávneným veriteľom a povinným dlžníkom. V danom prípade bola

sťažovateľke exekučným titulom uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému trovy

odvolacieho konania v sume 608,25 € (18 324 Sk). Predmet, čas a aj miesto splnenia

uloženej povinnosti je tu dostatočne určitý. Ide o úhradu finančných prostriedkov do 3 dní

na účet právneho zástupcu oprávneného. Nejde pritom o alternatívny výrok, podľa ktorého

by mala sťažovateľka možnosť voľby plnenia. Keďže oprávnený neprijal iné plnenie

ponúkané sťažovateľkou, nedošlo k zániku jeho dlhu splnením. Preto boli námietky

sťažovateľky proti exekúcii ako nedôvodné zamietnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu dostatočným a

presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo v danom prípade nemohlo dôjsť k uspokojeniu

vymáhanej pohľadávky oprávneného. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať

uznesenie okresného súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani

príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci

okresným súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie

označených práv nezakladá.

Z pohľadu ústavného súdu možno uviesť, že sťažovateľka bola v zmysle exekučného

titulu povinná poskytnúť oprávnenému na účet jeho právneho zástupcu presne určenú

peňažnú sumu vyjadrenú v slovenských korunách. Táto jej platobná povinnosť sa 1. januára

2009 ex lege konvertovala na príslušnú sumu v eurách v zmysle tzv. konverzného kurzu.

Exekučný titul preto neumožňoval sťažovateľke na základe jej jednostranného rozhodnutia

plniť oprávnenému niečo iné. Nanajvýš by bolo možné pripustiť, aby sťažovateľka svoj dlh

splnila v inej voľne zmeniteľnej mene, ktorej aktuálna kurzová hodnota by zodpovedala

výške dlhu sťažovateľky vyplývajúcej z exekučného titulu.

Pokiaľ by mal byť dlh sťažovateľky voči oprávnenému splnený inak ako

poskytnutím príslušnej čiastky v eurách či inej konvertibilnej mene, potom by si to

vyžadovalo súhlas oprávneného, ktorého existenciu však sťažovateľka nepreukázala.

Samotná okolnosť, že sa oprávnený prípadne pokúšal pohľadávky postúpené mu

sťažovateľkou od jej dlžníkov vymáhať, neznamená bez ďalšieho jeho súhlas s takýmto

iným spôsobom splnenia jeho pohľadávky. Mohlo ísť o pokus zistiť, či sú vôbec

pohľadávky sťažovateľky reálne vymožiteľné. Totiž len vymožením pohľadávky by

oprávnený získal obnos, ktorý by bolo možné započítať v prospech sťažovateľky na úhradu

pohľadávky oprávneného.

Treba napokon poznamenať, že argumentácia sťažovateľky je do určitej miery

protirečivá.

Je síce pravdou, že pohľadávky z účtovno-ekonomického a daňového hľadiska

predstavujú majetok, avšak to ešte neznamená, že ich možno používať ako univerzálny

platobný prostriedok, teda ako peniaze. Sťažovateľka napriek tomu na jednej strane tvrdí, že

svoj dlh voči oprávnenému postúpením pohľadávok vyrovnala v celosti, no zároveň sama

uvádza, že oprávnenému postúpila pohľadávky v hodnote podstatne prevyšujúcej výšku

pohľadávky. Je si teda plne vedomá skutočnosti, že ňou postúpená pohľadávka bude môcť

plniť funkciu úhrady jej dlhu iba vtedy a v tom rozsahu, keď a v akom rozsahu ju oprávnený

od dlžníka vymôže. V opačnom prípade by totiž platilo, že sťažovateľke nič nebránilo

pohľadávky vymôcť a z ich výťažku oprávneného uspokojiť presne v súlade s exekučným

titulom.

Inak povedané, sťažovateľka na jednej strane považuje postúpenie svojej pohľadávky

za splnenie peňažného dlhu voči oprávnenému, no na druhej strane (a v priamom rozpore

s tým) samú seba opakovane označuje za nemajetnú, hoci vlastní pohľadávky, ktorými

podľa vlastného presvedčenia je schopná uhradiť svoj peňažný dlh.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011