Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 386/2011
PDF · 248.96 KB
No categories available
II. ÚS 386/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť T. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom
z 24. októbra 2006, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením
z 11. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011
doručená sťažnosť T. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 24. októbra
2006, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo
37/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. decembra 2008
dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 94/2006-190 z 25. septembra 2008
s odôvodnením, že predmetným rozhodnutím a rozhodnutím okresného súdu č. k.
9 C 44/2006-100 z 24. októbra 2006 bol porušený zákon. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
6 Cdo 37/2011 z 11. mája 2011 dovolanie odmietol pre neprípustnosť a z toho dôvodu sa
nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
z hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád.
Podľa sťažovateľa okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že
nepoučil účastníkov konania, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej, nevenoval dostatočnú pozornosť zisteniu skutkového stavu veci,
nevykonal navrhované dôkazy, neumožnil sťažovateľovi podať stanovisko k písomnému
vyjadreniu žalovanej zo 4. mája 2006, pretože mu vyjadrenie žalovanej nedoručil, a tak sa
nemohol vyjadriť ku skutočnostiam uvádzaným žalovanou a preukázať, že jej vyjadrenia sú
nepravdivé, pričom okresný súd nepravdivé skutočnosti bral do úvahy pri rozhodovaní.
Taktiež sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s otázkou financovania odplaty za
zmluvný prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu.
Podľa sťažovateľa súd prvého stupňa, ale aj odvolací súd nesprávne vyhodnotili
dokazovania, jednotlivé vyjadrenia a dôkazy sú vytrhnuté z kontextu. Tieto súdy návrh
sťažovateľa na určenie spoluvlastníctva zamietli s tým, že nepreukázal titul nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli nikdy sťažovateľom tvrdené.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v odôvodnení svojho rozsudku sa musí vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozsudku
musí byť preskúmateľné“, čo v danom prípade podľa sťažovateľa nie je možné, keďže je
zmätočný. Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie odvolacieho súdu nekorešponduje,
nezodpovedá stavu, ktorý bol sťažovateľom tvrdený a ktorý bol počas konania zistený.
Závery, ktorými sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach riadili, boli podľa
sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo T. V... na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím súdov vedenej na Okresným súdom v
Rožňave, sp. zn. 9 Cb/44/2006, Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 3 Co/94/2006 a v
konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 bolo porušené.
Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Najvyššieho SR sp. zn. 6 Cdo
37/11 zo dňa 11. 05. 2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/94/2006-90
zo dňa 25. 09. 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal sťažovateľovi
trovy právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2006
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ okrem
iného napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho
rozsudok z 24. októbra 2006. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127
ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu,
keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil,
o odvolaní proti nemu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k.
3 Co 94/2006-190 z 25. septembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto
časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008
Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom
z 25. septembra 2008, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal na odvolacom
pojednávaní ( § 214 O. s. p.), podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu vo veci samej nieje dôvodné. Súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav
veci, na základe ktorého vec správne právne posúdil.
Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.
K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledované:
Je pravdou, že písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 4. 5. 2006 bolo žalobcovi, resp.
jeho právnej zástupkyni doručené až na pojednávaní dňa 24. 10. 2006.
Podľa § 42 ods. 3 veta druhá O. s. p. podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal
jeden rovnopis, ak je to potrebné. Z uvedeného vyplýva, že posúdenie potrebnosti doručenia
takéhoto podania druhej procesnej strane je s prihliadnutím na jeho obsah, okrem
prípadov, kde takéto doručenie ukladá priamo zákon v právomoci konajúceho súdu.
Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá súdu povinnosť
doručiť žalobcovi vyjadrenie druhej procesnej strany k podanej žalobe.
Z obsahu tohto vyjadrenia navyše vyplýva, že obsahuje v zásade skutkové tvrdenia,
ktoré medzi účastníkmi konania nie sú sporné a to, že žalovaná je výlučnou vlastníckou
bytu, ktorý je predmetom konania, opísanie právneho dôvodu, na základe ktorého žalovaná
nadobudla vlastnícke právo k bytu, že rodičia žalobcu vyplatili predchádzajúcom nájomcom
tzv. odstupné za prevod nájomného vzťahu k predmetnému bytu a že účastníci konania majú
jedno spoločné dieťa. Ďalšie skutkové tvrdenia, uvedené vo vyjadrení, ako to, že matka
žalobcu výslovne uviedla, že nechce, aby byt nadobudol jej syn, lebo by ho prehral v
hazardných hrách, ako aj opísanie správania sa žalobcu v rámci spoločného bývania so
žalovanou nie sú pre posúdenie vecí právne významné a neboli ani predmetom
dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov postupom súdu prvého stupňa pri doručovaní
vyjadrenia žalovanej žalobcovi neboli porušené procesné práva žalobcu.
Je síce dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa procesné
pochybil, ak podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. nepoučil účastníkov, že všetky dôkazy musia
predložiť alebo označiť do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Toto procesné pochybenie
má však iba ten následok, že skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom podľa ust. § 205a ods. 1
písm. c/ O. s. p..
Pokiaľ sa týka námietky, že súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy,
ktorými sú výpisy z účtu, ktoré mal žalobca k dispozícii na pojednávaní a s ktorými sa súd
nepovažoval za potrebné oboznámiť, poukazuje odvolací súd na to, že tieto dôkazy nie sú
právne významné pre posúdenie veci.
Pokiaľ sa týka námietky, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, uvádza odvolací súd, že z odvolania nieje
zrejmé, ktoré skutkové zistenie považuje odvolateľ za nesprávne vyvodené z vykonaných
dôkazov. Pokiaľ ide o okolnosti nadobudnutia nájomného vzťahu k predmetnému bytu,
poukazuje odvolací súd na výpoveď svedkyne V. V., sestry žalobcu, že zo svojich finančných
prostriedkov vložila na účet O. D., bývalej nájomkyne bytu sumu 350.000,- Sk.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, poukazuje odvolací súd na to, že okrem všeobecného ust. § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom, sa na prejednávanú vec vzťahujú aj ustanovenia osobitného zákona
(§ 125 ods. 1 OZ).
Týmto osobitným zákonom je zákon č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v dome sa
nadobúda :
a/ na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome
s vlastníkom domu alebo s právnickou osobou, ktorá má právo hospodárenia k domu,
s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru,
b/ na základe zmluvy o výstavbe domu, v stavbe alebo nadstavbe,
c/ dedením,
d/ rozhodnutím štátneho orgánu.
Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona byt alebo nebytový priestor v dome môže byť vo
vlastníctve fyzickej osoby alebo právnickej osoby, v podielovom spoluvlastníctve fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, alebo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
Odvolací súd poukazuje na správny právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého
pre určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom bytu, ktorý je predmetom tohto
konania, je potrebné preukázanie titulu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Žalobca
nepreukázal právny dôvod nadobudnutia tvrdeného spoluvlastníctva.
Tvrdenie žalobcu, že nadobudnutie bytu bolo založené na spoločnej činnosti oboch
účastníkov konania, preukázané nebolo. Naopak, bolo preukázané, že kúpnu zmluvu, ktorou
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu, uzavrela sama žalovaná, ktorá aj zaplatila
kúpnu cenu za byt. Pokiaľ žalobca tvrdí, že on sa podstatnou mierou pričinil o získanie
bytu, stotožňuje sa odvolací súd so závermi súdu prvého stupňa, že medzi pôvodným
nájomcom bytu Marcelom Drábom a žalovanou G. G. došlo k uzavretiu zmluvy o prevode
členských práv a povinností za odplatu, pričom prostriedky na túto odplatu v sume
35Q.OOO,-Sk poskytla zo svojich prostriedkov sestra žalobcu V. V.
Súd prvého stupňa rovnako správne vyslovil, že na základe ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka nie je možné založiť vznik, zmenu a zánik práv a povinností. Toto
ustanovenie je interpretačným pravidlom pre výkon práva z už existujúceho právneho
vzťahu.
Preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O. s. p..
Odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu na pripustenie dovolania. Podľa § 238
ods. 3 písm. a/ O. s. p. o prípustnosť dovolania môže odvolací súd vysloviť vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku v prípade, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
V prejednávanej veci žalobca neuviedol, ktorú právnu otázku považuje za natoľko
závažnú. Pokiaľ by šlo o uplatnenie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako právnej
skutočnosti spôsobujúcej vznik, zmenu alebo zánik práva a povinností, poukazuje odvolací
súd na stabilnú judikatúru súdov, ktorá potvrdzuje správnosť právneho názoru súdu prvého
stupňa.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
(súdu dovolacieho) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením
z 11. mája 2011
Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením
z 11. mája 2011 odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti
jeho odôvodnenia:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z
hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v
konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú žalobcom, ktorá mala
spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že neboli vykonané ním navrhované
dôkazy - výpisy z účtu (ktoré mali preukázať, že prispieval žalovanej na spoločnú
domácnosť) a tiež tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej zo 4. 5. 2006, že nebol
poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., a že ani jeden zo súdov dostatočne neodôvodnil
nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Uvedené námietky dovolateľa neboli opodstatnené.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že navrhované dôkazy (výpisy z účtu) nie sú právne významné pre
posúdenie veci, teda odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné ich vykonať, a tým odstránil
pochybenie prvostupňového súdu v tomto smere. V tejto súvislosti dovolací súd
poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania
nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta
druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Námietky o nedoručení
vyjadrenia žalovanej a o nedostatku poučenia podľa § 120 ods. 4 O. s. p. uplatnil dovolateľ
už v odvolacom konaní a mal tak možnosť uplatniť v tomto konaní všetky procesné práva,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva, najmä právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom, k procesnému postupu súdu prvého stupňa, jeho skutkovým a právnym záverom a
ku všetkým okolnostiam prípadu. V odvolacom konaní teda mohol zaujať tiež stanovisko aj k
vyjadreniu žalovanej a navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolací súd sa uvedenými
námietkami zaoberal a svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil. Zároveň, keďže
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z toho istého právneho dôvodu, neporušil ani zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemohol zaoberať
vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska
právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O. s. p.) a dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1 písm. c/ v spojení s
Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že dovolací súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní
vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a za tejto situácie nemá dôvod
zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2011