Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 386/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť T. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na

spravodlivý proces zaručeného v a

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. októbra 2006, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011

doručená sťažnosť T. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného

v a a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. októbra

2006, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo

37/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. decembra 2008

dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -190 z 25. septembra 2008

s odôvodnením, že predmetným rozhodnutím a rozhodnutím okresného súdu č. k.

-100 z 24. októbra 2006 bol porušený zákon. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. mája 2011 dovolanie odmietol pre neprípustnosť a z toho dôvodu sa

nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

z hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád.

Podľa sťažovateľa okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že

nepoučil účastníkov konania, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej, nevenoval dostatočnú pozornosť zisteniu skutkového stavu veci,

nevykonal navrhované dôkazy, neumožnil sťažovateľovi podať stanovisko k písomnému

vyjadreniu žalovanej zo 4. mája 2006, pretože mu vyjadrenie žalovanej nedoručil, a tak sa

nemohol vyjadriť ku skutočnostiam uvádzaným žalovanou a preukázať, že jej vyjadrenia sú

nepravdivé, pričom okresný súd nepravdivé skutočnosti bral do úvahy pri rozhodovaní.

Taktiež sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s otázkou financovania odplaty za

zmluvný prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu.

Podľa sťažovateľa súd prvého stupňa, ale aj odvolací súd nesprávne vyhodnotili

dokazovania, jednotlivé vyjadrenia a dôkazy sú vytrhnuté z kontextu. Tieto súdy návrh

sťažovateľa na určenie spoluvlastníctva zamietli s tým, že nepreukázal titul nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli nikdy sťažovateľom tvrdené.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v odôvodnení svojho rozsudku sa musí vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozsudku

musí byť preskúmateľné“, čo v danom prípade podľa sťažovateľa nie je možné, keďže je

zmätočný. Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie odvolacieho súdu nekorešponduje,

nezodpovedá stavu, ktorý bol sťažovateľom tvrdený a ktorý bol počas konania zistený.

Závery, ktorými sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach riadili, boli podľa

sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo T. V... na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces

podľa a SR ako aj základné právo vlastniť majetok podľa

SR, ako aj právo zaručené v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím súdov vedenej na Okresným súdom v

Rožňave, sp. zn. , Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. a v

konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. bolo porušené.

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Najvyššieho SR sp. zn. 6 Cdo

37/11 zo dňa 11. 05. 2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -90

zo dňa 25. 09. 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. októbra 2006

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ okrem

iného napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 24. októbra 2006. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127

ods. 1 , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu,

keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil,

o odvolaní proti nemu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k.

-190 z 25. septembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008

Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. septembra 2008, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal na odvolacom

pojednávaní ( ), podľa ust. preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu vo veci samej nieje dôvodné. Súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav

veci, na základe ktorého vec správne právne posúdil.

Podľa odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledované:

Je pravdou, že písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 4. 5. 2006 bolo žalobcovi, resp.

jeho právnej zástupkyni doručené až na pojednávaní dňa 24. 10. 2006.

Podľa veta druhá podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal

jeden rovnopis, ak je to potrebné. Z uvedeného vyplýva, že posúdenie potrebnosti doručenia

takéhoto podania druhej procesnej strane je s prihliadnutím na jeho obsah, okrem

prípadov, kde takéto doručenie ukladá priamo zákon v právomoci konajúceho súdu.

v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá súdu povinnosť

doručiť žalobcovi vyjadrenie druhej procesnej strany k podanej žalobe.

Z obsahu tohto vyjadrenia navyše vyplýva, že obsahuje v zásade skutkové tvrdenia,

ktoré medzi účastníkmi konania nie sú sporné a to, že žalovaná je výlučnou vlastníckou

bytu, ktorý je predmetom konania, opísanie právneho dôvodu, na základe ktorého žalovaná

nadobudla vlastnícke právo k bytu, že rodičia žalobcu vyplatili predchádzajúcom nájomcom

tzv. odstupné za prevod nájomného vzťahu k predmetnému bytu a že účastníci konania majú

jedno spoločné dieťa. Ďalšie skutkové tvrdenia, uvedené vo vyjadrení, ako to, že matka

žalobcu výslovne uviedla, že nechce, aby byt nadobudol jej syn, lebo by ho prehral v

hazardných hrách, ako aj opísanie správania sa žalobcu v rámci spoločného bývania so

žalovanou nie sú pre posúdenie vecí právne významné a neboli ani predmetom

dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov postupom súdu prvého stupňa pri doručovaní

vyjadrenia žalovanej žalobcovi neboli porušené procesné práva žalobcu.

Je síce dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa procesné

pochybil, ak podľa ust. nepoučil účastníkov, že všetky dôkazy musia

predložiť alebo označiť do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Toto procesné pochybenie

má však iba ten následok, že skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom podľa ust. § 205a ods. 1

písm. c/ .

Pokiaľ sa týka námietky, že súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy,

ktorými sú výpisy z účtu, ktoré mal žalobca k dispozícii na pojednávaní a s ktorými sa súd

nepovažoval za potrebné oboznámiť, poukazuje odvolací súd na to, že tieto dôkazy nie sú

právne významné pre posúdenie veci.

Pokiaľ sa týka námietky, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, uvádza odvolací súd, že z odvolania nieje

zrejmé, ktoré skutkové zistenie považuje odvolateľ za nesprávne vyvodené z vykonaných

dôkazov. Pokiaľ ide o okolnosti nadobudnutia nájomného vzťahu k predmetnému bytu,

poukazuje odvolací súd na výpoveď svedkyne V. V., sestry žalobcu, že zo svojich finančných

prostriedkov vložila na účet O. D., bývalej nájomkyne bytu sumu 350.000,- Sk.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne

posúdil, poukazuje odvolací súd na to, že okrem všeobecného ust. § 132 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo

inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností

ustanovených zákonom, sa na prejednávanú vec vzťahujú aj ustanovenia osobitného zákona

( ).

Týmto osobitným v znení neskorších predpisov.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v dome sa

nadobúda :

a/ na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome

s vlastníkom domu alebo s právnickou osobou, ktorá má právo hospodárenia k domu,

s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru,

b/ na základe zmluvy o výstavbe domu, v stavbe alebo nadstavbe,

c/ dedením,

d/ rozhodnutím štátneho orgánu.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona byt alebo nebytový priestor v dome môže byť vo

vlastníctve fyzickej osoby alebo právnickej osoby, v podielovom spoluvlastníctve fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, alebo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Odvolací súd poukazuje na správny právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého

pre určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom bytu, ktorý je predmetom tohto

konania, je potrebné preukázanie titulu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Žalobca

nepreukázal právny dôvod nadobudnutia tvrdeného spoluvlastníctva.

Tvrdenie žalobcu, že nadobudnutie bytu bolo založené na spoločnej činnosti oboch

účastníkov konania, preukázané nebolo. Naopak, bolo preukázané, že kúpnu zmluvu, ktorou

došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu, uzavrela sama žalovaná, ktorá aj zaplatila

kúpnu cenu za byt. Pokiaľ žalobca tvrdí, že on sa podstatnou mierou pričinil o získanie

bytu, stotožňuje sa odvolací súd so závermi súdu prvého stupňa, že medzi pôvodným

nájomcom bytu Marcelom Drábom a žalovanou G. G. došlo k uzavretiu zmluvy o prevode

členských práv a povinností za odplatu, pričom prostriedky na túto odplatu v sume

35Q.OOO,-Sk poskytla zo svojich prostriedkov sestra žalobcu V. V.

Súd prvého stupňa rovnako správne vyslovil, že na základe ust. § 3 ods. 1

nie je možné založiť vznik, zmenu a zánik práv a povinností. Toto

ustanovenie je interpretačným pravidlom pre výkon práva z už existujúceho právneho

vzťahu.

Preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby

potvrdil ako vecne správny podľa .

Odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu na pripustenie dovolania. Podľa § 238

ods. 3 písm. a/ o prípustnosť dovolania môže odvolací súd vysloviť vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku v prípade, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu.

V prejednávanej veci žalobca neuviedol, ktorú právnu otázku považuje za natoľko

závažnú. Pokiaľ by šlo o uplatnenie ust. ako právnej

skutočnosti spôsobujúcej vznik, zmenu alebo zánik práva a povinností, poukazuje odvolací

súd na stabilnú judikatúru súdov, ktorá potvrdzuje správnosť právneho názoru súdu prvého

stupňa.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

(súdu dovolacieho) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. mája 2011

Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. mája 2011 odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti

jeho odôvodnenia:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z

hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v

konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú žalobcom, ktorá mala

spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že neboli vykonané ním navrhované

dôkazy - výpisy z účtu (ktoré mali preukázať, že prispieval žalovanej na spoločnú

domácnosť) a tiež tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej zo 4. 5. 2006, že nebol

poučený podľa , a že ani jeden zo súdov dostatočne neodôvodnil

nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Uvedené námietky dovolateľa neboli opodstatnené.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že odvolací súd v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že navrhované dôkazy (výpisy z účtu) nie sú právne významné pre

posúdenie veci, teda odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné ich vykonať, a tým odstránil

pochybenie prvostupňového súdu v tomto smere. V tejto súvislosti dovolací súd

poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania

nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta

druhá súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Námietky o nedoručení

vyjadrenia žalovanej a o nedostatku poučenia podľa uplatnil dovolateľ

už v odvolacom konaní a mal tak možnosť uplatniť v tomto konaní všetky procesné práva,

ktoré mu dáva, najmä právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom, k procesnému postupu súdu prvého stupňa, jeho skutkovým a právnym záverom a

ku všetkým okolnostiam prípadu. V odvolacom konaní teda mohol zaujať tiež stanovisko aj k

vyjadreniu žalovanej a navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolací súd sa uvedenými

námietkami zaoberal a svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil. Zároveň, keďže

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z toho istého právneho dôvodu, neporušil ani zásadu

dvojinštančnosti súdneho konania.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemohol zaoberať

vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska

právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/

) a dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol ( v spojení s

).“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že dovolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a za tejto situácie nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011