Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 376/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. O., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

faxom a 26. júla 2011 poštou doručená sťažnosť Š. O., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

25. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „minister“) sp. zn. SLV-8/PK-2009 z 1. júla 2009 bol zamietnutý rozklad sťažovateľa

proti personálnemu rozkazu ministra č. 571 z 2. decembra 2008, ktorým bol sťažovateľ

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e)

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) na tom skutkovom

základe, že 30. septembra 2008 počas výkonu eskorty obvineného od 8.20 h po príchode do

budovy Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) ako veliteľ hliadky spoločne

s členom hliadky nerešpektovali pokyn sudkyne a neizolovali obvineného v eskortnej

miestnosti v čase, keď sudkyňa už rozhodla o jeho vzatí do väzby, o čom mali byť obidvaja

členovia hliadky upovedomení, umožnili obvinenému voľne sa pohybovať na chodbe

budovy súdu bez priložených pút, nezamedzili v prístupe k eskortovanej osobe iným

osobám a umožnili obvinenému dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá je

podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.

Sťažovateľ 31. júla 2009 podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministra. Odôvodnil ju tým, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

a k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Tvrdil tiež, že rozhodnutím bola porušená

zásada materiálnej rovnosti. Konkrétne namietal, že personálny rozkaz mu bol doručený po

lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe, ale taktiež aj to, že nebolo

preukázané, že by došlo k porušeniu služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a tak,

aby ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Vytýkal tiež porušenie zásady materiálnej rovnosti, ako aj nedostatočné dokazovanie.

V súvislosti s námietkou oneskoreného doručenia personálneho rozkazu poukázal na

úradný záznam z 30. septembra 2009, ktorým sa vyjadril priamemu nadriadenému. V ten

deň sa o skutku dozvedel okrem priameho nadriadeného aj prvý zástupca riaditeľa, teda

nadriadený služobný funkcionár oprávnený proti policajtovi prijať personálne alebo

disciplinárne opatrenia. Personálny rozkaz o prepustení sťažovateľa bol doručený

2. decembra 2008, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 192

ods. 5 zákona o štátnej službe. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal tak, že

vychádzal z názoru, podľa ktorého právomoc prepustiť policajta zo služobného pomeru má

iba minister, a preto dvojmesačná zákonná lehota musí byť počítaná odvtedy, ako

nadriadený (teda minister) zistil dôvod prepustenia. Najvyšší súd sa s námietkou

vysporiadal tak, že určil okamih zistenia dôvodu prepustenia doručením sťažnosti Krajskej

prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) namietajúcej porušenie služobných

povinností. K doručeniu došlo 2. októbra 2008. Nijako však nevysvetlil, prečo práve

uvedený časový moment má byť rozhodujúci.

Na použitie zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa policajt prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

neboli splnené podmienky, keďže sťažovateľ svojím konaním neporušil žiadne ustanovenie

zákona. Skutočnosť, prečo obvineného neizoloval v eskortnej miestnosti a prečo mu

nenasadil putá, odôvodnil. Poprel, že by umožnil obvinenému sa s niekým rozprávať.

Orgány verejnej správy neuviedli, v čom videli zvlášť hrubé porušenie prísahy či

povinnosti, a nezdôvodnili ani to, prečo by malo byť ponechanie sťažovateľa v službe na

ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa názoru krajského súdu nebolo v právomoci

sťažovateľa posudzovať, či eskortovaná osoba môže byť bez pút, či je pokojná a či ju treba

uviesť do eskortnej miestnosti, keďže túto skutočnosť posúdila sudkyňa ako kompetentná

osoba, pričom jej pokyn mal sťažovateľ bez ďalšieho splniť. Pritom z úradného záznamu

vyplýva, že sudkyňa sa vyslovila v tom zmysle, že „ak chceme, môžeme obvineného

umiestniť do eskortnej miestnosti...“. To znamená, že sudkyňa nedala pokyn, ale len

ponúkla možnosť zotrvať v eskortnej miestnosti. Aj keby však dala takýto pokyn, nemal by

žiadne právne dôsledky, keďže sudca nie je nadriadeným príslušníka Policajného zboru

a nemá právo určovať, akým spôsobom má príslušník Policajného zboru vykonávať svoje

úlohy. Sudca taktiež nemá právomoc rozhodovať o tom, či obvinenému majú byť nasadené

putá, a to dokonca mimo miestnosti, v ktorej rozhoduje. Je totiž vo výlučnej kompetencii

príslušníka Policajného zboru rozhodnúť, či donucovací prostriedok použije, a ak áno, aký.

Najvyšší súd poukázal na to, že bolo vecou povolenej voľnej úvahy orgánov verejnej

správy vyhodnotiť, či došlo k hrubému narušeniu povinností alebo prísahy a či ponechanie

sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa

názoru najvyššieho súdu tieto podmienky boli splnené, lebo konanie sťažovateľa bolo

v hrubom rozpore so služobnou prísahou, s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona

o štátnej službe a nariadením ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb. Nevysvetľuje však,

prečo by malo byť uvedené porušenie povinností spojené s tou najprísnejšou sankciou.

Právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa rozhodovania na základe voľnej úvahy je

nesprávny, pretože ustanovenie § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe nedáva na

výber z viacerých možností, ale jednoznačne určuje podmienky prepustenia policajta

zo služobného pomeru.

K nedostatočnému zisteniu skutkového stavu došlo z dôvodu, že neboli vypočutí

svedkovia navrhnutí sťažovateľom. Boli vypočutí jedine svedkovia svedčiaci v neprospech

sťažovateľa. Naopak, osoby priamo prítomné pri skutku (obvinený, jeho obhajca a údajná

cudzia osoba, ktorá mala s obvineným komunikovať) vypočuté neboli. Konštatovanie

najvyššieho súdu, podľa ktorého správny orgán nepochybil, keď týchto svedkov nevypočul,

nemá právne opodstatnenie.

K porušeniu rovnosti v právach podľa došlo tým, že hoci

prešetrovanie veci sa týkalo štyroch policajtov, iba traja z nich (vrátane sťažovateľa) boli

prepustení, ale veliteľovi eskorty, ktorý mal najväčšiu zodpovednosť, nebolo uložené žiadne

disciplinárne opatrenie. Podľa krajského súdu nebol skúmaný postup a rozhodnutie

správneho orgánu voči veliteľovi eskorty, a preto nebolo možné ani zistiť, že by sa

rozdielne postupovalo v skutkovo zhodnom prípade. Podľa názoru sťažovateľa sa súd mal

a mohol oboznámiť s vecou veliteľa eskorty a pokiaľ tak neurobil, porušil tým označené

práva.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

krajského súdu zo 17. augusta 2010 a najvyššieho súdu z 28. apríla 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -52 zo 17. augusta 2010.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Služobný pomer policajta vznikajúci

mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou

právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho trvania

sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak súkromnoprávnym a v ktorom

majú účastníci rovné postavenie. Služobný pomer sa od pomeru pracovnoprávneho výrazne

odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia, pretože služobný pomer policajta sa tiež končí

mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru so zákonom

ustanovených dôvodov, ktoré vydáva minister. Pokiaľ ide o namietané nedodržanie

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona o štátnej

službe, z obsahu spisu je preukázané, že dôvod prepustenia sťažovateľa zo služobného

pomeru jeho nadriadený zistil najskôr 2. októbra 2010, keď Krajské riaditeľstvo Policajného

zboru v Nitre prijalo sťažnosť krajskej prokuratúry namietajúcej porušenie služobných

povinností v danom prípade. Personálny rozkaz vydal minister 2. decembra 2008 a ten istý

deň o 18.15 h ho sťažovateľ aj prevzal. Došlo k tomu v zákonom ustanovenej subjektívnej

lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona

o štátnej službe. Minister posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej

povinnosti sťažovateľa v súlade so zákonom na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

pri rozhodnutí. Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha v zmysle ustanovenia § 245

ods. 2 skúmať, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje rozhodnutie k tomu správny

orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec správne rozhodnúť, a či tieto

zistenia nie sú s podkladmi v logickom rozpore. Podstatou sporu bolo posúdenie, či

správanie sťažovateľa naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia

služobnej prísahy alebo povinnosti a či jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na

ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Sťažovateľom navrhnutých svedkov (obvineného

a osobu, s ktorou obvinený komunikoval) nemožno považovať za nestranné osoby,

v dôsledku čoho správny orgán nepochybil, keď ich nevypočul. Bolo nesporne preukázané,

že sťažovateľ počas výkonu eskorty umožnil obvinenému voľne sa pohybovať po chodbe

budovy okresného súdu, pričom nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému

a umožnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou podozrivou zo spáchania

viacerých trestných činov. Uvedené konanie sťažovateľa je v hrubom rozpore so služobnou

prísahou (§ 17 ods. 1 zákona o štátnej službe) a je tiež porušením čl. 28 ods. 1 písm. d)

nariadenia ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt

povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaní sa

s nimi, ako aj ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona o štátnej službe, podľa

ktorého je policajt povinný plniť svedomito úlohy uložené mu právnymi predpismi vrátane

rozkazov, nariadení, príkazov a pokynov nadriadených. Obrana sťažovateľa, podľa ktorej

obvinený bol v útekovej väzbe, nemôže zvrátiť rozhodnutie. Naopak, podľa výpovedí

svedkov, sťažovateľ svojím ľahkovážnym konaním založil aj kolúzny dôvod väzby.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľovo konanie malo vysoko negatívny vplyv na

ostatných policajtov a zamestnancov, ako aj na verejnú mienku, čo má za následok

poškodzovanie polície v očiach verejnosti a narušovanie dôvery vrátane ohrozenia výsledku

vyšetrovania v iných trestných veciach. Išlo preto o zvlášť hrubé porušenie povinnosti

spojené so skutočnosťou, že ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov služby. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odlišného

zaobchádzania s veliteľom eskorty treba uviesť, že konanie vedené proti tomuto vo veci

jeho prepustenia zo služby bolo rozhodnutím z 27. novembra 2008 zastavené, keďže sa

nezistilo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom,

pričom jeho ponechanie v službe nebolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Na rozdiel od veci vedenej proti veliteľovi eskorty, v sťažovateľovej veci bolo preukázané

naplnenie skutkovej podstaty § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe.

Rozsudok najvyššieho súdu bol podľa dátumovej pečiatky doručený právnemu

zástupcovi sťažovateľa 23. mája 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti

rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči krajskému

súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku

krajského súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré sú v podstate

totožné so sťažnostnými námietkami. V žiadnom prípade nemožno preto považovať

rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani

príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasiahol. Skutočnosť, že

posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe

porušenie označených práv nezakladá.

Z pohľadu ústavného súdu možno dodať, že najpodstatnejšiu námietku sťažovateľa,

podľa ktorej služobnú prísahu a služobné povinnosti neporušil, vyvrátil najvyšší súd tým, že

poukázal na porušenie čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia ministra č. 49/1993 o eskortovaní

osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe

k eskortovaným osobám a v dorozumievaní s nimi, pričom zo skutkového hľadiska

považoval komunikáciu medzi eskortovaným obvineným a ďalšou osobou za preukázanú.

V súvislosti s námietkou oneskoreného doručenia personálneho rozkazu najvyšší súd

poukázal na to, že ani v prípade eventuálneho „mäkkšieho“ posúdenia momentu, keď

kompetentný nadriadený zistí porušenie povinností, by nebol personálny rozkaz doručený

po uplynutí zákonnej lehoty.

Pokiaľ sťažovateľ namietal pochybenie krajského súdu v tom, že sa neoboznámil

s dôvodmi, pre ktoré nebol disciplinárne postihnutý veliteľ eskorty, najvyšší súd si príslušný

spis zadovážil a v odôvodnení rozsudku skonštatoval relevantné skutočnosti z neho

vyplývajúce.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011