Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 371/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej spoločnosťou

B. advokátska kancelária, s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. O. B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad V. vydal 3. apríla 2009 dodatočný platobný

výmer č. 628/230/108-2118/09Há, ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2007 v sume 2 061,11 €. DPH

bola dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru,

pretože sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného

režimu vývoz v zmysle o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti uvedenému rozhodnutiu Daňového úradu V. z 3. apríla 2009 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej

len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/224/10916-735131/2009/990268-r z 23. júla

2009 tak, že označené rozhodnutie Daňového úradu V. v celom rozsahu potvrdilo.

Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím daňového riaditeľstva z 23. júla

2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky

tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť

preukázať daňový doklad (písomné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu

vývoz, ktorým colný orgán potvrdzuje výstup tovaru z územia Európskej únie, pozn.)

na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 6. apríla 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010

zmenil tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-735131/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a

vec vrátil na ďalšie konanie.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že sťažnosťou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny, pretože najvyšší súd

vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov sťažovateľky uvedených v odvolaní

ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho

súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo konať pred súdom a celkovo jej právo

na súdnu ochranu“. Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

sťažovateľka vidí v skutočnosti, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej

návrhom na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu,

„že v priebehu konania ako aj v samotnej žalobe“ to navrhla. Sťažovateľka tvrdí, že

„v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len

nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a rozhodnutím v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M.

s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

v článku 46 ods. 1 , na zákonného sudcu zaručené v článku 48

ods. 1 , ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 06.04.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a

vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská

republika, primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,-EUR (slovom: jedentisíc

päťsto eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M.

s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, trovy právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR

(slovom: tristo jedenásť eur a päťdesiatšesť centov) za [(2x úkon právnej služby á 123,50

EUR a 2x režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 19% DPH] na účet jej právneho zástupcu,

B. advokátskej kancelárie, s.r.o., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a

základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako

odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, pretože

v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na žiadnu z jej odvolacích námietok, čím

spôsobil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť svojho napadnutého rozhodnutia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu však vyplýva, že najvyšší súd

zmenil rozhodnutie krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn.

zo 16. februára 2010 tak, že zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/224/10916-

735131/2009/990268-r z 23. júla 2009 (podľa , pozn.) a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že

napadnutým rozhodnutím sa konanie o dodatočnom platobnom výmere neskončilo.

V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné

skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a

rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred správnym

orgánom alebo neskôr aj pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv aj

svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie

namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa konanie o dodatočnom platobnom výmere

nachádza ešte v štádiu predsúdnom, teda konaní pred správnym orgánom, ktorý bude

v súlade s názorom dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie

skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred

správnym orgánom, ako aj následne pred všeobecným súdom vyjadriť za tých istých

podmienok ako druhý účastník konania. Čo sa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu

týka, tak ten je záväzný pre správny orgán za predpokladu, že nedôjde k zmene alebo

ustáleniu iných rozhodných skutočností, z ktorých tento záväzný názor vychádzal. Ústavný

súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by

právny názor formulovaný najvyšším súdom mal sťažovateľku dostať do podstatne

nevýhodnejšej situácie, v ktorej bude v prípade žaloby proti rozhodnutiu a postupu

správneho orgánu v správnom súdnictve druhý účastník konania. V tejto súvislosti aj

poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 68/1971, v zmysle ktorej „OSP nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť

súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku

podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania“. Ústavný

súd ďalej tiež konštatuje, že v prípade zaujatia rovnakého právneho názoru v konečnom,

respektíve právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, proti ktorému sťažovateľka nebude

disponovať účinným prostriedkom ochrany jej základných práv a slobôd, nič nebude brániť

sťažovateľke, aby proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu podala

sťažnosť ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľky podľa (aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ).

2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala aj porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa postupom a napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru Európskej únie a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal

s týmto jej návrhom.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne

neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia ,

, , , , ).

Sťažovateľka v argumentácii vychádzala z premisy, že najvyšší súd mal povinnosť

položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože rozhodoval ako

vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

s poukazom na rozhodnutie „CILFIT“ (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT

a Lanificio di Gavardo Spa proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd k tomu uvádza, že skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už

nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor

alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný , jeho systém opravných

prostriedkov a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť opravných

prostriedkov, najmä dovolania (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka však opomenula skutočnosť, že najvyšší

súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 16. februára 2010 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/224/10916-

73531/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu vlastne došlo k zrušeniu

rozhodnutia správneho orgánu a vráteniu veci späť na ďalšie konanie, teda nešlo o konečné

a meritórne rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci, ktorým by rozhodoval v poslednej

inštancii, preto podľa názoru ústavného súdu na základe uvedenej argumentácie ani

nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva. Ústavný súd tak dospel k záveru

o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu

a jeho napadnutým rozsudkom a základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, preto sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú bez toho, aby sa bližšie zaoberal tým, či v posudzovanom

prípade boli splnené podmienky obligatórneho položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru Európskej únie v súlade s povinnosťou všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011